WAVVES
WAVVVES
FAT POSSUM
Za tajuplným pseudonymom Wavves sa skrýva dvadsaťdvaročný indie experimentátor zo San Diega, Nathan Williams. Pred rokom nahral eponymný debutový album (ako správny predstaviteľ nezávislej scény ho vydal na kazete) a už teraz mu vychádza albumová dvojka. Má rovnaký názov ako predošlá platňa, len o jedno „v“ naviac. Vtipné, nie? Na Myspace sa dozvieme, že Wavves miluje kapely od Sonic Youth, My Bloody Valentine až po Beatles či The Ramones, z iných zdrojov zase, že má encyklopedické vedomosti o rape. Sám však hrá noise punk, hudbu pozostávajúcu predovšetkým z pokrútených a kričiacich gitár, depresívny pop, ako sám vraví. Zvuky garážového lo-fi skladá s ľahkosťou, v niektorých skladbách aj spieva a zo songov robí potenciálne hitovky v rámci žánru (No Hope Kids, Get In The Sun). Toto je do-it-yourself blues s výdatnou dávkou gitarových rífov.
●●●●○
.matej Lauko
Sia
Some People Have Real Problems
Universal
Najprv to vyzeralo ako bežný adult pop v stredných tempách, s výrazným hlasom v štýle Stevie Nicks (to je tá pani z Fleetwood Mac). Postupne mi však začalo byť divné, že nových U2 som si pustil sotva trikrát a ani raz do konca, ale toto čudo, namiesto aby omrzelo, sa točí v prehrávači čoraz častejšie. Wikipedia napovedá: Sia Furler (1975, Austrália) začínala v roku 1997 s acidjazzovými Crisp, neskôr sa presadila sólo, zabodovala na klubovej elektro scéne a spolupracovala s takými veličinami ako Massive Attack, William Orbit, Christina Aguilera a Zero 7. Aháá! Poznáme z Pohody 2006 – tá blondína v ružovom, skvelý koncert! Nový album je pokojnejší, menej elektronický, skôr evolučný, ale nemenej moderný. Speváčkine „krejzy“ sklony presvitajú len medzi riadkami. Dominuje nostalgia a spev, za ktorým poznať osobnosť. Prvá očarujúca novinka tohto roka.
●●●●○
.martin Chrobák
Jaroslav Kocián
Horizon(t)
Hevhetia
Viete si predstaviť album, kde cítiť vplyvy Mika Oldfielda, Biosphere, Mariána Vargu, Jana Garbareka, Deža Ursínyho a ďalších velikánov súčasnej „nevážnej“, no zďaleka nie estrádnej hudby, a predsa znie pôvodne? Takýto husársky kúsok sa podaril skladateľovi, multiinštrumentalistovi a spevákovi Jaroslavovi Kociánovi. Mladý Košičan, ktorý doteraz robil hlavne scénickú hudbu, ale aj muziku pre reklamné spoty, počítačové hry či internetové stránky, prekvapuje suverénnosťou, s ktorou sa vyhýba začiatočníckym chybám, a kompozičnou zrelosťou a odvahou. S pomocou klávesových nástrojov, gitár, bicích, perkusií, flauty a samplov maľuje zvukmi sci-fi krajinky, ktoré sú skôr exotické ako ezoterické a nesmierne príťažlivé. Skvelý začiatok. Už len dúfať, že Kocián nedopadne tak ako Oldfield, ktorý po zvyšok kariéry riedil prisilný elixír, namiešaný prvým albumom.
●●●●●
.vladimír Potančok
Madeleine Peyroux
Bare Bones
Rounder
Začala vynikajúco, lenže to bolo pred trinástimi rokmi, keď nahrala debut Dreamland. Zásluhu na tom mali aj muzikanti, ktorí nahrávkam vdýchli špecifický zvuk: Marc Ribot, Vernon Reid, Regina Carter. Džez mal odrazu novú osobnosť – Madeleine Peyroux, americkú speváčku s francúzskymi koreňmi, skromnú, puntičkársky dbajúcu na každý hudobný detail. Pozornosť však pútala hlavne spevom pripomínajúcim Billie Holiday, ktorý nepôsobil ako jej kópia, ale akoby Madeleine mala dušu Billie. Barová nálada, jemnocit, decentnosť a dojem exkluzívnosti zakrývali ako clona undergroundový výraz s drsnosťou života. Novinka Bare Bones obsahuje jedenásť džezových piesní s autorskými podpismi Madeleine. V niektorých počuť i náznaky folku a country. Sú pokojné, vkusné, príjemné, no album ma ako celok nudil. Keby však Madeleine prišla na BJD, určite by ma prilákala.
●●●○○
.miro Potoček
Van Morrison
Astral Weeks Live At The Hollywood Bowl
EMI
Album Astral Weeks írskeho speváka Vana Morrisona sa v rebríčkoch najdôležitejších nahrávok všetkých čias tradične objavuje na popredných priečkach. Neobsahuje hity v klasickom zmysle slova – jeho čaro spočíva v tom, že jednotlivé skladby tvoria súdržný celok so zvláštnou atmosférou. Kým v hudbe sa prelína blues, keltská melodika či džez, texty majú podobu voľného prúdu vedomia a civilné príbehy v nich dosahujú až mystické rozmery. Štyridsiate výročie Astrálnych týždňov oslávil Van Morrison živou nahrávkou z dvoch koncertov v Los Angeles v novembri 2008, na ktorej zaznie celý album, hoci v pozmenenom poradí. Astral Weeks majú v živej podobe po štyridsiatich rokoch trochu inú atmosféru – ale Van Morrison má stále v hlase obdivuhodné množstvo emócií a stále je jasné, prečo sa k jeho odkazu s úctou hlásia speváci ako Bruce Springsteen alebo Bono.
●●●●●
.vladislav Gális
Katy Perry
One Of The Boys
EMI
Katy Perry vyrastala v rodine prísnych pastorov (ktorí síce za sebou mali zaujímavú minulosť) a v roku 2001 debutovala s gospelovým album, ktorý však vydala ešte pod vlastným menom Katy Hudson. Odvtedy nezmenila len meno, ale aj štýl. Jej špecialitou sú dnes krikľavé kostýmy a jej texty naštvali konzervatívcov aj homosexuálov. Katy Perry ako svoje hudobné vzory uvádza napríklad Cyndi Lauper, Joan Jett alebo Alanis Morissette a medzi producentmi albumu One Of The Boys nájdeme Glena Ballarda (Alanis Morissette), ale aj Dr. Luka (Avril Lavigne, Kelly Clarkson) alebo Maxa Martina (Britney Spears, Pink). Výsledok má asi najbližšie k Pink – popové skladby, ktoré kde-tu oživuje rockový prvok a ktoré stoja najmä na speváčkinom postoji a drzom výraze. U Katy Perry je však zatiaľ postoj, výraz a imidž oveľa výraznejší ako väčšina jej skladieb.
●●○○○
.vladislav Gális
WAVVVES
FAT POSSUM
Za tajuplným pseudonymom Wavves sa skrýva dvadsaťdvaročný indie experimentátor zo San Diega, Nathan Williams. Pred rokom nahral eponymný debutový album (ako správny predstaviteľ nezávislej scény ho vydal na kazete) a už teraz mu vychádza albumová dvojka. Má rovnaký názov ako predošlá platňa, len o jedno „v“ naviac. Vtipné, nie? Na Myspace sa dozvieme, že Wavves miluje kapely od Sonic Youth, My Bloody Valentine až po Beatles či The Ramones, z iných zdrojov zase, že má encyklopedické vedomosti o rape. Sám však hrá noise punk, hudbu pozostávajúcu predovšetkým z pokrútených a kričiacich gitár, depresívny pop, ako sám vraví. Zvuky garážového lo-fi skladá s ľahkosťou, v niektorých skladbách aj spieva a zo songov robí potenciálne hitovky v rámci žánru (No Hope Kids, Get In The Sun). Toto je do-it-yourself blues s výdatnou dávkou gitarových rífov.
●●●●○
.matej Lauko
Sia
Some People Have Real Problems
Universal
Najprv to vyzeralo ako bežný adult pop v stredných tempách, s výrazným hlasom v štýle Stevie Nicks (to je tá pani z Fleetwood Mac). Postupne mi však začalo byť divné, že nových U2 som si pustil sotva trikrát a ani raz do konca, ale toto čudo, namiesto aby omrzelo, sa točí v prehrávači čoraz častejšie. Wikipedia napovedá: Sia Furler (1975, Austrália) začínala v roku 1997 s acidjazzovými Crisp, neskôr sa presadila sólo, zabodovala na klubovej elektro scéne a spolupracovala s takými veličinami ako Massive Attack, William Orbit, Christina Aguilera a Zero 7. Aháá! Poznáme z Pohody 2006 – tá blondína v ružovom, skvelý koncert! Nový album je pokojnejší, menej elektronický, skôr evolučný, ale nemenej moderný. Speváčkine „krejzy“ sklony presvitajú len medzi riadkami. Dominuje nostalgia a spev, za ktorým poznať osobnosť. Prvá očarujúca novinka tohto roka.
●●●●○
.martin Chrobák
Jaroslav Kocián
Horizon(t)
Hevhetia
Viete si predstaviť album, kde cítiť vplyvy Mika Oldfielda, Biosphere, Mariána Vargu, Jana Garbareka, Deža Ursínyho a ďalších velikánov súčasnej „nevážnej“, no zďaleka nie estrádnej hudby, a predsa znie pôvodne? Takýto husársky kúsok sa podaril skladateľovi, multiinštrumentalistovi a spevákovi Jaroslavovi Kociánovi. Mladý Košičan, ktorý doteraz robil hlavne scénickú hudbu, ale aj muziku pre reklamné spoty, počítačové hry či internetové stránky, prekvapuje suverénnosťou, s ktorou sa vyhýba začiatočníckym chybám, a kompozičnou zrelosťou a odvahou. S pomocou klávesových nástrojov, gitár, bicích, perkusií, flauty a samplov maľuje zvukmi sci-fi krajinky, ktoré sú skôr exotické ako ezoterické a nesmierne príťažlivé. Skvelý začiatok. Už len dúfať, že Kocián nedopadne tak ako Oldfield, ktorý po zvyšok kariéry riedil prisilný elixír, namiešaný prvým albumom.
●●●●●
.vladimír Potančok
Madeleine Peyroux
Bare Bones
Rounder
Začala vynikajúco, lenže to bolo pred trinástimi rokmi, keď nahrala debut Dreamland. Zásluhu na tom mali aj muzikanti, ktorí nahrávkam vdýchli špecifický zvuk: Marc Ribot, Vernon Reid, Regina Carter. Džez mal odrazu novú osobnosť – Madeleine Peyroux, americkú speváčku s francúzskymi koreňmi, skromnú, puntičkársky dbajúcu na každý hudobný detail. Pozornosť však pútala hlavne spevom pripomínajúcim Billie Holiday, ktorý nepôsobil ako jej kópia, ale akoby Madeleine mala dušu Billie. Barová nálada, jemnocit, decentnosť a dojem exkluzívnosti zakrývali ako clona undergroundový výraz s drsnosťou života. Novinka Bare Bones obsahuje jedenásť džezových piesní s autorskými podpismi Madeleine. V niektorých počuť i náznaky folku a country. Sú pokojné, vkusné, príjemné, no album ma ako celok nudil. Keby však Madeleine prišla na BJD, určite by ma prilákala.
●●●○○
.miro Potoček
Van Morrison
Astral Weeks Live At The Hollywood Bowl
EMI
Album Astral Weeks írskeho speváka Vana Morrisona sa v rebríčkoch najdôležitejších nahrávok všetkých čias tradične objavuje na popredných priečkach. Neobsahuje hity v klasickom zmysle slova – jeho čaro spočíva v tom, že jednotlivé skladby tvoria súdržný celok so zvláštnou atmosférou. Kým v hudbe sa prelína blues, keltská melodika či džez, texty majú podobu voľného prúdu vedomia a civilné príbehy v nich dosahujú až mystické rozmery. Štyridsiate výročie Astrálnych týždňov oslávil Van Morrison živou nahrávkou z dvoch koncertov v Los Angeles v novembri 2008, na ktorej zaznie celý album, hoci v pozmenenom poradí. Astral Weeks majú v živej podobe po štyridsiatich rokoch trochu inú atmosféru – ale Van Morrison má stále v hlase obdivuhodné množstvo emócií a stále je jasné, prečo sa k jeho odkazu s úctou hlásia speváci ako Bruce Springsteen alebo Bono.
●●●●●
.vladislav Gális
Katy Perry
One Of The Boys
EMI
Katy Perry vyrastala v rodine prísnych pastorov (ktorí síce za sebou mali zaujímavú minulosť) a v roku 2001 debutovala s gospelovým album, ktorý však vydala ešte pod vlastným menom Katy Hudson. Odvtedy nezmenila len meno, ale aj štýl. Jej špecialitou sú dnes krikľavé kostýmy a jej texty naštvali konzervatívcov aj homosexuálov. Katy Perry ako svoje hudobné vzory uvádza napríklad Cyndi Lauper, Joan Jett alebo Alanis Morissette a medzi producentmi albumu One Of The Boys nájdeme Glena Ballarda (Alanis Morissette), ale aj Dr. Luka (Avril Lavigne, Kelly Clarkson) alebo Maxa Martina (Britney Spears, Pink). Výsledok má asi najbližšie k Pink – popové skladby, ktoré kde-tu oživuje rockový prvok a ktoré stoja najmä na speváčkinom postoji a drzom výraze. U Katy Perry je však zatiaľ postoj, výraz a imidž oveľa výraznejší ako väčšina jej skladieb.
●●○○○
.vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.