FILM NADINE
Nadine je holandsko-belgický film, nakrútil ho režisér Erik de Bruyn (Divoké mušle). Pravdepodobne patrí do chlievika, ktorému sa hovorí ženské filmy, teda tie, čo väčšmi oslovia sladšie (nejde o preklep, nemala som na mysli slabšie) pohlavie – akokoľvek je tento terminologický chlievik zavádzajúci, žiaľ, vžil sa na rôzne spôsoby. Nadine sa odohráva v niekoľkých časových rovinách: v jednej štyridsiatnička unesie z auta zaparkovaného pred supermarketom malé bábätko; v ostatných sa vraciame do minulosti a postupne sa zastavujeme pri kľúčových situáciách Nadinho života. (Zaujímavé je, že hlavnú hrdinku hrali tri rôzne herečky – každá bola určená pre iný vek, čo divákovi pomáhalo orientovať sa v časopriestore snímky.) Je to vlastne road-movie o dôležitej rekapitulácii človeka v strednom veku, uveriteľnom prehodnocovaní voľakedajška. Aj o dôležitej téme dneška, keď ženy narážajú na problém zlučiteľnosti či nezlučiteľnosti pracovnej kariéry a materstva. Mnohé silné scény, presné, citlivé, dramatické, dojemné... Ale... Výpoveď filmu akoby bola až príliš naliehavá, priveľmi ašpiruje na všeplatnosť a zovšeobecňujúcu silu svojho posolstva. Svet je – chvalabohu – pestrejší. V každom z nás tikajú inak natiahnuté biologické hodiny a inak ukazuje sociálny kompas. Nie vždy je ľahké zladiť ich rytmus a smerovanie strelky. Ako povedala jedna mužská postava vo filme Nadine – a mňa, priznám sa, tá veta máta, keď sa tak niekedy (na čisto ženský spôsob) rozhliadnem po okolí: „Otcové neexistují, jsou to výmysly matek."
.zuzana Mojžišová
DIVADLO Tango Slovenské komorné divadlo
Písať o divadelnej inscenácii takmer rok po jej premiére nie je príkladom „just-in-time“ žurnalistiky. Ale keďže mimo Bratislavy sa na premiéry vydávame len zriedka, nezostáva nám než čakať, kým mimobratislavské divadlo príde k nám. Ako minulý týždeň, keď v Štúdiu SND hosťovalo martinské SKD s Mrożekovým Tangom. Aj keď 11 mesiacov po premiére, hra je to taká silná a dôležitá, že o nej treba podať aspoň krátku správu. Slawomir Mrożek, vrcholný predstaviteľ poľskej absurdnej drámy, napísal Tango v roku 1964, čím dokázal, že veľkí umelci v sebe mávajú aj prorockého ducha. Je to hra o opotrebovanosti slobody, ktorá neprináša nádej, o nezmyselnosti umeleckého experimentu, ktorý neberie do úvahy tradíciu — a o hrôze, ktorú so sebou môže priniesť staromilský „návrat k poriadku“. Režisér Rastislav Ballek využil veľký talent, skúsenosti a seriálovú neopozeranosť hercov martinského divadla a z geniálne mnohorozmerného divadelného textu urobil silnú, vskutku absurdnú drámu. Miloslav Kráľ zvládol rozčesnutú postavu Artúra bravúrne, podobne ako Ján Kožuch prestarnutého avantgardistu Stomila a Eva Gašparová jeho popletenú manželku. Nečakaný rozmer dal inscenácii Marek Geišberg (nominácia na Dosky 2008 bola oprávnená), ktorého presne štylizovaný a do najmenšieho pohybového detailu prepracovaný Edo je mimoriadnym zážitkom. Tango je ťažké, možno až ťaživé divadlo, ktoré mieri hlboko. Mieri a aj triafa.
.juraj Kušnierik
KNIHA Khaled Hosseini: Tisíc žiarivých sĺnk, Ikar, 2009
Khaled Hosseini, autor bestselleru Majster šarkanov, opäť ukazuje, že hravo zvláda medicínu, históriu i umenie slova. Prostredníctvom hlavných postáv – Mariam a Laily – sa dozvedáme takmer tridsaťročnú históriu nádhernej, krutej krajiny. Mariam a Laila sú vychovávané odlišne – jedna ako nepotrebná súčasť sveta, druhá ako hodnotná bytosť, ktorá má veľké možnosti napriek tomu, že žije v obyčajnej moslimskej rodine. Obe zasiahne smrť a zrada, obidve sú prinútené konať tak, aby si zachránili nielen život, ale aj česť. V tomto silnom, ťažkom a pútavom príbehu na človeka dýchne krutosť vojny, násilie, strach. Autor otvorene hovorí o tragickom postavení afganských žien, opisuje Afganistan v čase sovietskej okupácie, po rozpade Sovietskeho zväzu a ťažké časy po príchode Talibanu, ktorý mužom prikazoval dlhé brady a ženy zo spoločnosti vylúčil. Nie je to však o melanchólii a sebaľútosti. Napriek vojne ľudia ďalej ľúbia, túžia, veria a dúfajú, že sa raz streľba skončí...
Silu príbehu zdôrazňujú zaujímavé opisy krajiny a vnútorného sveta jednotlivých hrdinov. Plynulosť čítania však mierne narúšajú afganské slová, ktoré síce prekladateľka dopĺňa v texte slovenským ekvivalentom, no čitateľ sa v nich aj tak stráca. Napriek niekoľkým gramatickým chybám v texte (!) je aj tento Hosseiniho hlboký a dojímavý príbeh na najlepšej ceste stať sa bestsellerom.
.lucia Kulihov
Nadine je holandsko-belgický film, nakrútil ho režisér Erik de Bruyn (Divoké mušle). Pravdepodobne patrí do chlievika, ktorému sa hovorí ženské filmy, teda tie, čo väčšmi oslovia sladšie (nejde o preklep, nemala som na mysli slabšie) pohlavie – akokoľvek je tento terminologický chlievik zavádzajúci, žiaľ, vžil sa na rôzne spôsoby. Nadine sa odohráva v niekoľkých časových rovinách: v jednej štyridsiatnička unesie z auta zaparkovaného pred supermarketom malé bábätko; v ostatných sa vraciame do minulosti a postupne sa zastavujeme pri kľúčových situáciách Nadinho života. (Zaujímavé je, že hlavnú hrdinku hrali tri rôzne herečky – každá bola určená pre iný vek, čo divákovi pomáhalo orientovať sa v časopriestore snímky.) Je to vlastne road-movie o dôležitej rekapitulácii človeka v strednom veku, uveriteľnom prehodnocovaní voľakedajška. Aj o dôležitej téme dneška, keď ženy narážajú na problém zlučiteľnosti či nezlučiteľnosti pracovnej kariéry a materstva. Mnohé silné scény, presné, citlivé, dramatické, dojemné... Ale... Výpoveď filmu akoby bola až príliš naliehavá, priveľmi ašpiruje na všeplatnosť a zovšeobecňujúcu silu svojho posolstva. Svet je – chvalabohu – pestrejší. V každom z nás tikajú inak natiahnuté biologické hodiny a inak ukazuje sociálny kompas. Nie vždy je ľahké zladiť ich rytmus a smerovanie strelky. Ako povedala jedna mužská postava vo filme Nadine – a mňa, priznám sa, tá veta máta, keď sa tak niekedy (na čisto ženský spôsob) rozhliadnem po okolí: „Otcové neexistují, jsou to výmysly matek."
.zuzana Mojžišová
DIVADLO Tango Slovenské komorné divadlo
Písať o divadelnej inscenácii takmer rok po jej premiére nie je príkladom „just-in-time“ žurnalistiky. Ale keďže mimo Bratislavy sa na premiéry vydávame len zriedka, nezostáva nám než čakať, kým mimobratislavské divadlo príde k nám. Ako minulý týždeň, keď v Štúdiu SND hosťovalo martinské SKD s Mrożekovým Tangom. Aj keď 11 mesiacov po premiére, hra je to taká silná a dôležitá, že o nej treba podať aspoň krátku správu. Slawomir Mrożek, vrcholný predstaviteľ poľskej absurdnej drámy, napísal Tango v roku 1964, čím dokázal, že veľkí umelci v sebe mávajú aj prorockého ducha. Je to hra o opotrebovanosti slobody, ktorá neprináša nádej, o nezmyselnosti umeleckého experimentu, ktorý neberie do úvahy tradíciu — a o hrôze, ktorú so sebou môže priniesť staromilský „návrat k poriadku“. Režisér Rastislav Ballek využil veľký talent, skúsenosti a seriálovú neopozeranosť hercov martinského divadla a z geniálne mnohorozmerného divadelného textu urobil silnú, vskutku absurdnú drámu. Miloslav Kráľ zvládol rozčesnutú postavu Artúra bravúrne, podobne ako Ján Kožuch prestarnutého avantgardistu Stomila a Eva Gašparová jeho popletenú manželku. Nečakaný rozmer dal inscenácii Marek Geišberg (nominácia na Dosky 2008 bola oprávnená), ktorého presne štylizovaný a do najmenšieho pohybového detailu prepracovaný Edo je mimoriadnym zážitkom. Tango je ťažké, možno až ťaživé divadlo, ktoré mieri hlboko. Mieri a aj triafa.
.juraj Kušnierik
KNIHA Khaled Hosseini: Tisíc žiarivých sĺnk, Ikar, 2009
Khaled Hosseini, autor bestselleru Majster šarkanov, opäť ukazuje, že hravo zvláda medicínu, históriu i umenie slova. Prostredníctvom hlavných postáv – Mariam a Laily – sa dozvedáme takmer tridsaťročnú históriu nádhernej, krutej krajiny. Mariam a Laila sú vychovávané odlišne – jedna ako nepotrebná súčasť sveta, druhá ako hodnotná bytosť, ktorá má veľké možnosti napriek tomu, že žije v obyčajnej moslimskej rodine. Obe zasiahne smrť a zrada, obidve sú prinútené konať tak, aby si zachránili nielen život, ale aj česť. V tomto silnom, ťažkom a pútavom príbehu na človeka dýchne krutosť vojny, násilie, strach. Autor otvorene hovorí o tragickom postavení afganských žien, opisuje Afganistan v čase sovietskej okupácie, po rozpade Sovietskeho zväzu a ťažké časy po príchode Talibanu, ktorý mužom prikazoval dlhé brady a ženy zo spoločnosti vylúčil. Nie je to však o melanchólii a sebaľútosti. Napriek vojne ľudia ďalej ľúbia, túžia, veria a dúfajú, že sa raz streľba skončí...
Silu príbehu zdôrazňujú zaujímavé opisy krajiny a vnútorného sveta jednotlivých hrdinov. Plynulosť čítania však mierne narúšajú afganské slová, ktoré síce prekladateľka dopĺňa v texte slovenským ekvivalentom, no čitateľ sa v nich aj tak stráca. Napriek niekoľkým gramatickým chybám v texte (!) je aj tento Hosseiniho hlboký a dojímavý príbeh na najlepšej ceste stať sa bestsellerom.
.lucia Kulihov
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.