Dominik Tatarka významne ovplyvnil kultúrny dych dvadsiateho storočia, a poučenie z neho trvá i dnes. Dnes, v pomeroch, o ktorých on nemal dosť presnú predstavu.
A tá predstava, ktorú mal, Obec Božia, táto predstava v období globalizácie a navyše krízy trpí nepochopením. Toto nepochopenie asi nevyplýva z objektívnych čias, skôr sa ono zahniezdilo v skepse, ktorá hádam ani nie je dobová. Skôr je to skepsa nášho zlého svedomia.
Tatarka bol jedným z najväčších talentov slovenskej literatúry svojej doby. Jeho motívy, jeho slová a tóny ako lístky poletovali vzduchom jeho prózy, akoby ich ani on nevytvoril, spievali. Jeho veta bola dlhá, ťažká, ohybná, nadnášala sa, zvrtla sa na päte. Aký je talent bohatý zdroj! Prameň, kde energia stále pribúda, čo odchádza, zase sa nachádza, vracia. Básnik, prozaik, otrok múz, vyvolenec, námesačník, žijúci v inom svete, „účastník hodov na kvete jedovatom“ ide za menami vecí, ktoré sa strácajú a opäť vyskakujú, až nie sú ani ich významy, len melódia, pohyb do ľahkosti, do opojenia fantázie. Talent akoby staval do anjelských svetov hlboký, nežný tón jeho próz z prvého obdobia života. Ale aj v ňom už zaškrieka pyšný páv surrealizmu. Veští smrť, vojnu a všetky druhy nešťastia.
Áno, pôvodne takzvaný senzualista. Ale vedel pocítiť bolesť, a to je mystická hĺbka.
Hovorí: Svoj talent som nerozvíjal: Na ten čas som bol vzdelaný. Ale dostal som sa na úroveň reportážneho spisovateľa.
Tatarka patril k spisovateľom, ktorí verili, že u nás je možná zvláštna cesta socializmu. Kým pochopili naivnosť tejto predstavy, veľa vytrpeli. Tento básnik ochutnal pokoru neslužobnosti a podstúpil obrad metanoje, obrátenia sa na inú stranu, na stranu pravdy. Vytrval, tlačil na pílu a podržal ju tak do konca.
Všetko sa zmenilo, ale plameň jeho snenia neustáva. Jeho lampa svieti nad mestom, vysiela, prijíma signály ako vo veži. Je to príbeh veľkého talentu a veľkého charakteru, ktorý vytvoril vzor, ako nepodľahnúť dobe a jej mravom, s ktorými stále treba bojovať.
To, čo Tatarka našiel vo svojich disidentských priateľoch a vo veľkom disidentovi Jánovi Pavlovi II., mi pripomenulo Holanov verš „Tichý úvod všetkých vecí budúcich“. Veci sa ešte neodohrali, ale sa odohrať môžu.
Je jar, vtáky prehrabávajú prázdne záhrady ako povaly opustených domov. Treba nám tam kdesi hľadať a nájsť rodinné tajomstvo, striebro, hodiny, ktoré raz ukazovali osudový čas. Poučenie z Tatarku: Nový život je nová metanoja.
A tá predstava, ktorú mal, Obec Božia, táto predstava v období globalizácie a navyše krízy trpí nepochopením. Toto nepochopenie asi nevyplýva z objektívnych čias, skôr sa ono zahniezdilo v skepse, ktorá hádam ani nie je dobová. Skôr je to skepsa nášho zlého svedomia.
Tatarka bol jedným z najväčších talentov slovenskej literatúry svojej doby. Jeho motívy, jeho slová a tóny ako lístky poletovali vzduchom jeho prózy, akoby ich ani on nevytvoril, spievali. Jeho veta bola dlhá, ťažká, ohybná, nadnášala sa, zvrtla sa na päte. Aký je talent bohatý zdroj! Prameň, kde energia stále pribúda, čo odchádza, zase sa nachádza, vracia. Básnik, prozaik, otrok múz, vyvolenec, námesačník, žijúci v inom svete, „účastník hodov na kvete jedovatom“ ide za menami vecí, ktoré sa strácajú a opäť vyskakujú, až nie sú ani ich významy, len melódia, pohyb do ľahkosti, do opojenia fantázie. Talent akoby staval do anjelských svetov hlboký, nežný tón jeho próz z prvého obdobia života. Ale aj v ňom už zaškrieka pyšný páv surrealizmu. Veští smrť, vojnu a všetky druhy nešťastia.
Áno, pôvodne takzvaný senzualista. Ale vedel pocítiť bolesť, a to je mystická hĺbka.
Hovorí: Svoj talent som nerozvíjal: Na ten čas som bol vzdelaný. Ale dostal som sa na úroveň reportážneho spisovateľa.
Tatarka patril k spisovateľom, ktorí verili, že u nás je možná zvláštna cesta socializmu. Kým pochopili naivnosť tejto predstavy, veľa vytrpeli. Tento básnik ochutnal pokoru neslužobnosti a podstúpil obrad metanoje, obrátenia sa na inú stranu, na stranu pravdy. Vytrval, tlačil na pílu a podržal ju tak do konca.
Všetko sa zmenilo, ale plameň jeho snenia neustáva. Jeho lampa svieti nad mestom, vysiela, prijíma signály ako vo veži. Je to príbeh veľkého talentu a veľkého charakteru, ktorý vytvoril vzor, ako nepodľahnúť dobe a jej mravom, s ktorými stále treba bojovať.
To, čo Tatarka našiel vo svojich disidentských priateľoch a vo veľkom disidentovi Jánovi Pavlovi II., mi pripomenulo Holanov verš „Tichý úvod všetkých vecí budúcich“. Veci sa ešte neodohrali, ale sa odohrať môžu.
Je jar, vtáky prehrabávajú prázdne záhrady ako povaly opustených domov. Treba nám tam kdesi hľadať a nájsť rodinné tajomstvo, striebro, hodiny, ktoré raz ukazovali osudový čas. Poučenie z Tatarku: Nový život je nová metanoja.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.