Fotograf a vysokoškolský pedagóg Ľubo Stacho urobil v 90. rokoch cyklus fotografických portrétov obetí holokaustu, ktoré unikátnou technológiou nanášania citlivej vrstvy umiestnil na kamene. Doteraz ho vystavoval v synagógach. Dňa 14. marca sa kamene ocitli v na trase plánovaného pochodu pravicových extrémistov v centre Bratislavy.
.prečo ste do toho išli?
Oslovili ma mladí ľudia z organizácie Ľudia proti rasizmu, ktorým o mojej inštalácii povedal predseda bratislavskej organizácie Židovskej náboženskej obce Peter Salner. Ponúkli sa, že mi so všetkým pomôžu, čo som privítal, lebo nedávno ma operovali a nemôžem prenášať ťažké predmety. Žasol som, akí boli skvelí. Pamätám si, že v 90. rokoch sa mladí príliš nezaujímali o holokaust. Na Poštovej ulici, kade mal prechádzať pochod, sme kamene nainštalovali. Vznikol pritom veľký zástup ľudí, odhodlaných zabrániť pochodu extrémistov.
.k tomu však nedošlo...
Nie, lebo polícia pochodu zabránila. Ale odhodlanie, ktoré z nás vyžarovalo, ma napĺňalo šťastím. O holokaust sa zaujímam viac ako dvadsať rokov, urobil som veľa projektov na túto tému. A dnes mám pocit, že to prinieslo svoje ovocie. Nejde iba o to, že mladí chápu, o čo ide, ale zahanbili povestnú „mlčiacu väčšinu“.
.ako na inštaláciu reagovali okoloidúci?
Rôzne, zastavovali sa najmä starší ľudia.
.prišlo aj k hádkam?
Raz, keď mi jedna staršia pani gratulovala k inštalácii, sa pristavil pán, ktorý mi nadával. Či neviem, ako fantasticky sa žilo za slovenského štátu. Tá pani mu však tvrdo oponovala. Takých stretnutí som mal viac.
.prišli medzi vás aj príslušníci extrémnej pravice?
Iba jeden. Provokatívne, v uniforme išiel medzi kamene, ktoré boli rozložené na okraji chodníka. Ľudia ho vyháňali. Potom odišiel.
.mali ste strach, že príde ku konfliktom?
Kedysi som sa nebál, išiel som do vecí s veľkým nasadením. Odkedy však mám dve malé deti, tak sa bojím... niekedy. Áno, bál som sa.
.ako ste sa dostali k téme holokaustu?
Som z generácie, ktorá židovskú kultúru a holokaust prakticky nepoznala, lebo komunisti tieto témy tabuizovali. Sám som sa však o to zaujímal, mal som kamarátov Židov. Ešte ako študent stavebnej fakulty som v piatom ročníku otvoril dvere na synagóge na Heydukovej a rozprával som sa s ľuďmi, ktorí čakali na bohoslužbu. Potom som jazdil po synagógach, cintorínoch, čítal som knihu pána Dojča Židovské pamiatky na Slovensku. So študentmi som robil aj projekt o hrobke významného rabína Chatama Sofera, ešte pred jej rekonštrukciou. Potom som robil veľký projekt Plátna spomienok a zabúdania v trnavskej synagóge. Jazdil som po Slovensku a portrétoval som ľudí, ktorí prežili holokaust. Báli sa, spomienky ich dodnes trápia.
.súhlasili s tým, že ich odfotografujete a vystavíte?
S Petrom Salnerom sme vydali katalóg k trnavskej inštalácii. Nejakým nedorozumením som uviedol pri fotografiách aj mená tých ľudí. Keď to Peter uvidel, zhrozil sa. Obvolávali sme portrétovaných, či s tým súhlasia. Väčšine z nich to neprekážalo, iba jedna pani uvedenie mena rezolútne odmietla. Tak sme potom kvôli nej katalóg asi dva roky nedistribuovali. Aj napriek tomu, že portréty neboli ostré, v oranžovej štylizácii.
.koľkých ľudí ste tak portrétovali?
Viac ako sto. Fotografovaniu vždy predchádzalo zoznámenie sa, vypočul som si niekoľkohodinové príbehy. Silné bolo aj to, keď rozprávali o záchrane rodinných fotografií. Dnes sa ma mnohí pýtajú, ako som sa dostal k fotografiám tých, čo neprežili. Nuž, pri rabovačkách ľudia obvykle Židom kradli príbory, koberce – „obyčajné fotky“ však nechali porozhadzované a často ich zachránili susedia.
.použili ste teda na svoj projekt rodinné fotografie deportovaných?
Nie celkom, ja som ich reprodukoval. V úplnej tme, iba pomocou hmatu, som na kamene v ateliéri nanášal citlivú vrstvu. Niektoré z nich pritom vážia do štyridsať kíl, dnes ich už nevládzem nosiť. Na citlivú vrstvu na kameň som potom ako na fotopapier zväčšoval tie rodinné fotografie, čo muselo deň a noc schnúť, tiež v tme. Robil som to dva roky popri zamestnaní, učil som na VŠVU. Dnes by som to už asi nezvládol. Premiéra bola v šamorínskej synagóge, potom to bolo spoločne s Plátnami spomienok a zabúdania vystavené v synagóge v Liptovskom Mikuláši a malo to aj vďaka Radkovi Koděrovi zahraničnú prezentáciu v starej synagóge v Plzni v roku 1996.
.aký bol ďalší osud kameňov?
Ponúkol som ich ako dar múzeám a galériám, z ich strany však nebol záujem. Medzitým som sa trikrát sťahoval, pričom som sťahoval aj kamene. Dnes ich mám v pivnici.
.prečo ste do toho išli?
Oslovili ma mladí ľudia z organizácie Ľudia proti rasizmu, ktorým o mojej inštalácii povedal predseda bratislavskej organizácie Židovskej náboženskej obce Peter Salner. Ponúkli sa, že mi so všetkým pomôžu, čo som privítal, lebo nedávno ma operovali a nemôžem prenášať ťažké predmety. Žasol som, akí boli skvelí. Pamätám si, že v 90. rokoch sa mladí príliš nezaujímali o holokaust. Na Poštovej ulici, kade mal prechádzať pochod, sme kamene nainštalovali. Vznikol pritom veľký zástup ľudí, odhodlaných zabrániť pochodu extrémistov.
.k tomu však nedošlo...
Nie, lebo polícia pochodu zabránila. Ale odhodlanie, ktoré z nás vyžarovalo, ma napĺňalo šťastím. O holokaust sa zaujímam viac ako dvadsať rokov, urobil som veľa projektov na túto tému. A dnes mám pocit, že to prinieslo svoje ovocie. Nejde iba o to, že mladí chápu, o čo ide, ale zahanbili povestnú „mlčiacu väčšinu“.
.ako na inštaláciu reagovali okoloidúci?
Rôzne, zastavovali sa najmä starší ľudia.
.prišlo aj k hádkam?
Raz, keď mi jedna staršia pani gratulovala k inštalácii, sa pristavil pán, ktorý mi nadával. Či neviem, ako fantasticky sa žilo za slovenského štátu. Tá pani mu však tvrdo oponovala. Takých stretnutí som mal viac.
.prišli medzi vás aj príslušníci extrémnej pravice?
Iba jeden. Provokatívne, v uniforme išiel medzi kamene, ktoré boli rozložené na okraji chodníka. Ľudia ho vyháňali. Potom odišiel.
.mali ste strach, že príde ku konfliktom?
Kedysi som sa nebál, išiel som do vecí s veľkým nasadením. Odkedy však mám dve malé deti, tak sa bojím... niekedy. Áno, bál som sa.
.ako ste sa dostali k téme holokaustu?
Som z generácie, ktorá židovskú kultúru a holokaust prakticky nepoznala, lebo komunisti tieto témy tabuizovali. Sám som sa však o to zaujímal, mal som kamarátov Židov. Ešte ako študent stavebnej fakulty som v piatom ročníku otvoril dvere na synagóge na Heydukovej a rozprával som sa s ľuďmi, ktorí čakali na bohoslužbu. Potom som jazdil po synagógach, cintorínoch, čítal som knihu pána Dojča Židovské pamiatky na Slovensku. So študentmi som robil aj projekt o hrobke významného rabína Chatama Sofera, ešte pred jej rekonštrukciou. Potom som robil veľký projekt Plátna spomienok a zabúdania v trnavskej synagóge. Jazdil som po Slovensku a portrétoval som ľudí, ktorí prežili holokaust. Báli sa, spomienky ich dodnes trápia.
.súhlasili s tým, že ich odfotografujete a vystavíte?
S Petrom Salnerom sme vydali katalóg k trnavskej inštalácii. Nejakým nedorozumením som uviedol pri fotografiách aj mená tých ľudí. Keď to Peter uvidel, zhrozil sa. Obvolávali sme portrétovaných, či s tým súhlasia. Väčšine z nich to neprekážalo, iba jedna pani uvedenie mena rezolútne odmietla. Tak sme potom kvôli nej katalóg asi dva roky nedistribuovali. Aj napriek tomu, že portréty neboli ostré, v oranžovej štylizácii.
.koľkých ľudí ste tak portrétovali?
Viac ako sto. Fotografovaniu vždy predchádzalo zoznámenie sa, vypočul som si niekoľkohodinové príbehy. Silné bolo aj to, keď rozprávali o záchrane rodinných fotografií. Dnes sa ma mnohí pýtajú, ako som sa dostal k fotografiám tých, čo neprežili. Nuž, pri rabovačkách ľudia obvykle Židom kradli príbory, koberce – „obyčajné fotky“ však nechali porozhadzované a často ich zachránili susedia.
.použili ste teda na svoj projekt rodinné fotografie deportovaných?
Nie celkom, ja som ich reprodukoval. V úplnej tme, iba pomocou hmatu, som na kamene v ateliéri nanášal citlivú vrstvu. Niektoré z nich pritom vážia do štyridsať kíl, dnes ich už nevládzem nosiť. Na citlivú vrstvu na kameň som potom ako na fotopapier zväčšoval tie rodinné fotografie, čo muselo deň a noc schnúť, tiež v tme. Robil som to dva roky popri zamestnaní, učil som na VŠVU. Dnes by som to už asi nezvládol. Premiéra bola v šamorínskej synagóge, potom to bolo spoločne s Plátnami spomienok a zabúdania vystavené v synagóge v Liptovskom Mikuláši a malo to aj vďaka Radkovi Koděrovi zahraničnú prezentáciu v starej synagóge v Plzni v roku 1996.
.aký bol ďalší osud kameňov?
Ponúkol som ich ako dar múzeám a galériám, z ich strany však nebol záujem. Medzitým som sa trikrát sťahoval, pričom som sťahoval aj kamene. Dnes ich mám v pivnici.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.