Legendárny hráč na bicích nástrojoch Al Foster si „užíva“ zaslúžený dôchodok rovnako aktívne, ako väčšina jeho predošlých spoluhráčov od Herbieho Hancocka, Wayna Shortera po Sonnyho Rollinsa.
Meno šesťdesiatpäťročného rodáka z Richmondu sa však obyčajne spája predovšetkým s povestným džezovým kormidelníkom Milesom Davisom. „Místo Jacka DeJohnetta jsem vzal na bicí Ala Fostera,“ spomína Davis v skvostnej Autobiografii (Silberman 2000) na obdobie okolo albumu On the Corner (Columbia, 1972). „Přišel jsem na něj v klubu Cellar na 95. ulici na Manhattanu. (...) Úplně mě to porazilo, protože měl takovej šmrnc a rovnou to tam hrnul. To bylo přesne to, co jsem hledal, a tak jsem mu nabídnul, aby se přidal ke kapele a on to přijal.“
Despotický kapelník sa k hudbe predošlých období nikdy nevracal, podobne s bývalými spoluhráčmi nadväzoval pracovné kontakty len sporadicky. Výnimočnosť Fosterovej pozície potvrdzuje skutočnosť, že po Davisovom boku „prežil“ ako jediný dve desaťročia.
Poslaním hudobníka-priateľa premosťoval trubkárovo sivé obdobie polovice 70. rokov, počas ktorého vymenil Davis hudbu za sex, drogy, alkohol a samotu. Bubeník, ktorý svojho majstra nenechal v štichu, reprezentuje svetlú výnimku „davisovského pálenia mostov“ a pri jeho comebacku sa stáva pilierom novej kapely. Nezabudnuteľný Fosterov kovovo znejúci pochod v úvode albumu The Man with the Horn (Columbia, 1981) komanduje nepoddajné groovy basgitary Marcusa Millera, sféricky naznačovanú harmóniu gitaristu Mike Sterna a tematické náznaky zastretej Davisovej trumpety. Zoskupenie v rozličných obmenách absolvovalo niekoľko štúdiových stretnutí a koncertov. Predovšetkým kultový „živák“ We Want Miles (CBS 1982) s Fosterovou rockovou priamočiarosťou spustil „davisomániu“ a názvom demonštroval slogan finálnej dekády. Hypnotický účinok jeho skandovania vyskúšali poľskí fanúšikovia na varšavskom Jazz Jamboree v roku 1983. Fosterova kariéra sa Davisom, našťastie, nekončí – z ďalších aktivít nemožno vynechať empatívnu komunikáciu so saxofonistom Joe Hendersonom (ako kontrabasisti sa pripájali Charlie Haden alebo George „Jiří“ Mraz).
Sideman, tentoraz v úlohe kapelníka, brázdi klubové a festivalové pódiá aj po svojej šesťdesiatke. V máji 2006 bol špeciálnym hosťom trenčianskeho festivalu Jazz pod hradom, kde programom Hommage to Miles vzdával poctu svojmu kapelníkovi v deň jeho nedožitých osemdesiatín. Fosterovým kvintetom so špeciálnym hosťom, trubkárom Eddie Hendersonom z Hancockovej pionierskej kapely Mwandishi, finišoval letný Pilsner Urquell Bohemia Jazz Fest 2007. Na českobudejovickom námestí som sa vtedy pokúšal presvedčiť legendárneho bubeníka na rozhovor. Napriek varovaniu manažéra, že sa mám určite vyhnúť „davisovským témam“, nedal Foster na svojho bývalého kapelníka na pódiu dopustiť. Živelnú šou ohraničil rubátovým So What a popevkom Jean Pierre z kultového albumu We Want Miles. Existuje azda výraznejšie davisovské klišé? V publiku sa však v danej chvíli nenašiel nikto, komu by stereotyp predkladaný s nesmiernou ľahkosťou a noblesou prekážal.
Ktovie, ako sa s „históriou“ Foster vyrovnáva v rámci kvarteta, ktoré predstaví v pondelok 30. marca v Spoločenskej sále bratislavského PKO. Spolu s mladým klavírnym objavom Adamom Birnbaumom, kontrabasistom Dougom Weissom a saxofonistom Eli Degibrim (obaja s ním fungujú vyše desaťročie) uvedú materiál z aktuálneho albumu Love, Peace and Jazz! Live at The Village Vanguard (Jazzeyes, 2008). Al Foster svoj „šmrnc“ našťastie nestratil, a tak môžeme dúfať, že usmievavému a ustavične sa škeriacemu umelcovi elegantne balancujúcemu nad bicou súpravou bude opäť patriť celý priestor.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Meno šesťdesiatpäťročného rodáka z Richmondu sa však obyčajne spája predovšetkým s povestným džezovým kormidelníkom Milesom Davisom. „Místo Jacka DeJohnetta jsem vzal na bicí Ala Fostera,“ spomína Davis v skvostnej Autobiografii (Silberman 2000) na obdobie okolo albumu On the Corner (Columbia, 1972). „Přišel jsem na něj v klubu Cellar na 95. ulici na Manhattanu. (...) Úplně mě to porazilo, protože měl takovej šmrnc a rovnou to tam hrnul. To bylo přesne to, co jsem hledal, a tak jsem mu nabídnul, aby se přidal ke kapele a on to přijal.“
Despotický kapelník sa k hudbe predošlých období nikdy nevracal, podobne s bývalými spoluhráčmi nadväzoval pracovné kontakty len sporadicky. Výnimočnosť Fosterovej pozície potvrdzuje skutočnosť, že po Davisovom boku „prežil“ ako jediný dve desaťročia.
Poslaním hudobníka-priateľa premosťoval trubkárovo sivé obdobie polovice 70. rokov, počas ktorého vymenil Davis hudbu za sex, drogy, alkohol a samotu. Bubeník, ktorý svojho majstra nenechal v štichu, reprezentuje svetlú výnimku „davisovského pálenia mostov“ a pri jeho comebacku sa stáva pilierom novej kapely. Nezabudnuteľný Fosterov kovovo znejúci pochod v úvode albumu The Man with the Horn (Columbia, 1981) komanduje nepoddajné groovy basgitary Marcusa Millera, sféricky naznačovanú harmóniu gitaristu Mike Sterna a tematické náznaky zastretej Davisovej trumpety. Zoskupenie v rozličných obmenách absolvovalo niekoľko štúdiových stretnutí a koncertov. Predovšetkým kultový „živák“ We Want Miles (CBS 1982) s Fosterovou rockovou priamočiarosťou spustil „davisomániu“ a názvom demonštroval slogan finálnej dekády. Hypnotický účinok jeho skandovania vyskúšali poľskí fanúšikovia na varšavskom Jazz Jamboree v roku 1983. Fosterova kariéra sa Davisom, našťastie, nekončí – z ďalších aktivít nemožno vynechať empatívnu komunikáciu so saxofonistom Joe Hendersonom (ako kontrabasisti sa pripájali Charlie Haden alebo George „Jiří“ Mraz).
Sideman, tentoraz v úlohe kapelníka, brázdi klubové a festivalové pódiá aj po svojej šesťdesiatke. V máji 2006 bol špeciálnym hosťom trenčianskeho festivalu Jazz pod hradom, kde programom Hommage to Miles vzdával poctu svojmu kapelníkovi v deň jeho nedožitých osemdesiatín. Fosterovým kvintetom so špeciálnym hosťom, trubkárom Eddie Hendersonom z Hancockovej pionierskej kapely Mwandishi, finišoval letný Pilsner Urquell Bohemia Jazz Fest 2007. Na českobudejovickom námestí som sa vtedy pokúšal presvedčiť legendárneho bubeníka na rozhovor. Napriek varovaniu manažéra, že sa mám určite vyhnúť „davisovským témam“, nedal Foster na svojho bývalého kapelníka na pódiu dopustiť. Živelnú šou ohraničil rubátovým So What a popevkom Jean Pierre z kultového albumu We Want Miles. Existuje azda výraznejšie davisovské klišé? V publiku sa však v danej chvíli nenašiel nikto, komu by stereotyp predkladaný s nesmiernou ľahkosťou a noblesou prekážal.
Ktovie, ako sa s „históriou“ Foster vyrovnáva v rámci kvarteta, ktoré predstaví v pondelok 30. marca v Spoločenskej sále bratislavského PKO. Spolu s mladým klavírnym objavom Adamom Birnbaumom, kontrabasistom Dougom Weissom a saxofonistom Eli Degibrim (obaja s ním fungujú vyše desaťročie) uvedú materiál z aktuálneho albumu Love, Peace and Jazz! Live at The Village Vanguard (Jazzeyes, 2008). Al Foster svoj „šmrnc“ našťastie nestratil, a tak môžeme dúfať, že usmievavému a ustavične sa škeriacemu umelcovi elegantne balancujúcemu nad bicou súpravou bude opäť patriť celý priestor.
Autor je redaktor časopisu Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.