Francúzsko sa vracia do vojenského velenia NATO, odkiaľ krajinu pred viac ako štyridsiatimi rokmi vyviedol prezident Charles de Gaulle. Stane sa francúzsky prezident Nicolas Sarkozy symbolom konca francúzskeho gaullizmu?
Politika nezávislosti v zahraničnej politike a neprispôsobovania sa americkej dominancii v NATO bola v posledných desaťročiach všeobecne zdieľanou doktrínou Paríža, zdôraznenou francúzskym jadrovým arzenálom a demonštrovanou odlišnými akcentmi, než aké pre atlantické spojenectvo videl Washington a Londýn. Teraz sa však veci menia. Už začiatkom apríla, keď si NATO pripomenie 60. výročie svojho vzniku, sa Francúzsko opäť stane súčasťou vojenského velenia Aliancie, ktorej pritom naďalej dominujú tie isté Spojené štáty. Prečo taká zmena?
Cieľom NATO od jeho vzniku v roku 1949 bolo udržať Američanov „in“, teda v Európe, Rusov „out“, teda mimo Európy, a Nemcov „down“, teda pod kontrolou. Charles de Gaulle sa však v tejto štruktúre, kontrolovanej Američanmi, cítil až priveľmi podriadený hlavnému garantovi európskej bezpečnosti, a preto v roku 1966 opustil velenie NATO. Z Francúzska vykázal nielen centrálu Aliancie, ktorá tam dovtedy sídlila, ale aj americké vojenské základne. Po štyridsiatich rokoch by sme však už s pôvodným zdôvodnením existencie NATO nevystačili. V skutočnosti sa už dávno pred nástupom Nicolasa Sarkozyho zmenili dve veci: bezpečnostné hrozby a americké vnímanie Európy ako priestoru, na ktorý sa potrebuje strategicky sústrediť. Prvá zmena súvisí s pádom komunizmu, rozpadom Sovietskeho zväzu, a – po istom čase – s objavením sa medzinárodného terorizmu. Bezpečnostné potreby sú preto zadefinované širšie v obsahovom i zemepisnom význame – NATO dnes napríklad bojuje s Talibanom a al-Káidou v „ďalekom“ Afganistane.
Medzinárodný terorizmus však súvisí s druhou hlavnou zmenou: pre Američanov je Európa ešte stále dôležitou, no už nie najdôležitejšou oblasťou. Ba čo viac, Európania sú dôležití, no ani zďaleka nie jediní spojenci vo vojenských misiách.
Zmenili sa teda okolnosti, voči ktorým sa Charles de Gaulle vymedzoval, keď v 60. rokoch vytvoril odstup medzi Francúzskom a NATO. Paradoxne však to, čo sa nezmenilo, je francúzsky gaullizmus. Celá francúzska debata o návrate do vojenského velenia NATO a argumenty za i proti smerovali k jedinému – ako čo najlepšie obhajovať nezávislú francúzsku politiku. Sarkozy a väčšina francúzskych politikov dnes vidia najlepšie vyjadrenie svojej gaullistickej pozície vnútri NATO – práve pre zmeny, ku ktorým v Európe a vo svete došlo. Keďže Francúzsko nebolo súčasťou vojenského velenia, nepodieľalo sa na tvorbe stratégie Aliancie (hoci svoje jednotky posielalo aj do misií NATO). Dnes sa podieľať môže, pritom ako súčasť vojenského velenia budú Francúzi, podobne ako Američania, schopní uskutočniť vlastné vojenské akcie aj mimo štruktúry NATO, nebudú sa automaticky zúčastňovať na všetkých akciách Aliancie, a uchovajú si vlastnú kontrolu nad svojimi jadrovými zbraňami.
Rozhodnutie Paríža vrátiť sa plne do NATO však bolestne pripomína nezmenšujúci sa rozdiel vo vojenskej kapacite medzi Amerikou a Európou. Sú iba dve európske krajiny – Británia a Francúzsko – ktoré dokážu podporiť Američanov viac ako iba symbolicky. V Spojených štátoch sa preto nezriedka objavuje názor, že NATO postupne „zakrnie“, pretože Európania nebudú ochotní a schopní byť skutočnými spojencami. Francúzi sa síce chystajú o čosi zvýšiť počet svojich vojakov v Afganistane, k skutočnej zmene vo vojenskej pripravenosti Európy však významne neprispievajú ani po najnovšom rozhodnutí. Veľkým otáznikom je aj francúzska opatrnosť voči ďalšiemu rozširovaniu Aliancie pre ohľady na Rusko (strategicky zdieľaná Nemeckom a nedávno, zdá sa, podporená aj Obamom).
Sarkozyho oznámenie však prináša aj naozaj pozitívny prvok: malo by znamenať koniec predstáv o budovaní európskych ozbrojených síl ako alternatíve voči NATO. Európa vrátane Francúzska potrebuje väčšiu, nie menšiu koordináciu s Amerikou.
Rozhodnutie o návrate do vojenského velenia NATO je pozitívne – Sarkozy ho urobil ako verný francúzsky gaullista.
Politika nezávislosti v zahraničnej politike a neprispôsobovania sa americkej dominancii v NATO bola v posledných desaťročiach všeobecne zdieľanou doktrínou Paríža, zdôraznenou francúzskym jadrovým arzenálom a demonštrovanou odlišnými akcentmi, než aké pre atlantické spojenectvo videl Washington a Londýn. Teraz sa však veci menia. Už začiatkom apríla, keď si NATO pripomenie 60. výročie svojho vzniku, sa Francúzsko opäť stane súčasťou vojenského velenia Aliancie, ktorej pritom naďalej dominujú tie isté Spojené štáty. Prečo taká zmena?
Cieľom NATO od jeho vzniku v roku 1949 bolo udržať Američanov „in“, teda v Európe, Rusov „out“, teda mimo Európy, a Nemcov „down“, teda pod kontrolou. Charles de Gaulle sa však v tejto štruktúre, kontrolovanej Američanmi, cítil až priveľmi podriadený hlavnému garantovi európskej bezpečnosti, a preto v roku 1966 opustil velenie NATO. Z Francúzska vykázal nielen centrálu Aliancie, ktorá tam dovtedy sídlila, ale aj americké vojenské základne. Po štyridsiatich rokoch by sme však už s pôvodným zdôvodnením existencie NATO nevystačili. V skutočnosti sa už dávno pred nástupom Nicolasa Sarkozyho zmenili dve veci: bezpečnostné hrozby a americké vnímanie Európy ako priestoru, na ktorý sa potrebuje strategicky sústrediť. Prvá zmena súvisí s pádom komunizmu, rozpadom Sovietskeho zväzu, a – po istom čase – s objavením sa medzinárodného terorizmu. Bezpečnostné potreby sú preto zadefinované širšie v obsahovom i zemepisnom význame – NATO dnes napríklad bojuje s Talibanom a al-Káidou v „ďalekom“ Afganistane.
Medzinárodný terorizmus však súvisí s druhou hlavnou zmenou: pre Američanov je Európa ešte stále dôležitou, no už nie najdôležitejšou oblasťou. Ba čo viac, Európania sú dôležití, no ani zďaleka nie jediní spojenci vo vojenských misiách.
Zmenili sa teda okolnosti, voči ktorým sa Charles de Gaulle vymedzoval, keď v 60. rokoch vytvoril odstup medzi Francúzskom a NATO. Paradoxne však to, čo sa nezmenilo, je francúzsky gaullizmus. Celá francúzska debata o návrate do vojenského velenia NATO a argumenty za i proti smerovali k jedinému – ako čo najlepšie obhajovať nezávislú francúzsku politiku. Sarkozy a väčšina francúzskych politikov dnes vidia najlepšie vyjadrenie svojej gaullistickej pozície vnútri NATO – práve pre zmeny, ku ktorým v Európe a vo svete došlo. Keďže Francúzsko nebolo súčasťou vojenského velenia, nepodieľalo sa na tvorbe stratégie Aliancie (hoci svoje jednotky posielalo aj do misií NATO). Dnes sa podieľať môže, pritom ako súčasť vojenského velenia budú Francúzi, podobne ako Američania, schopní uskutočniť vlastné vojenské akcie aj mimo štruktúry NATO, nebudú sa automaticky zúčastňovať na všetkých akciách Aliancie, a uchovajú si vlastnú kontrolu nad svojimi jadrovými zbraňami.
Rozhodnutie Paríža vrátiť sa plne do NATO však bolestne pripomína nezmenšujúci sa rozdiel vo vojenskej kapacite medzi Amerikou a Európou. Sú iba dve európske krajiny – Británia a Francúzsko – ktoré dokážu podporiť Američanov viac ako iba symbolicky. V Spojených štátoch sa preto nezriedka objavuje názor, že NATO postupne „zakrnie“, pretože Európania nebudú ochotní a schopní byť skutočnými spojencami. Francúzi sa síce chystajú o čosi zvýšiť počet svojich vojakov v Afganistane, k skutočnej zmene vo vojenskej pripravenosti Európy však významne neprispievajú ani po najnovšom rozhodnutí. Veľkým otáznikom je aj francúzska opatrnosť voči ďalšiemu rozširovaniu Aliancie pre ohľady na Rusko (strategicky zdieľaná Nemeckom a nedávno, zdá sa, podporená aj Obamom).
Sarkozyho oznámenie však prináša aj naozaj pozitívny prvok: malo by znamenať koniec predstáv o budovaní európskych ozbrojených síl ako alternatíve voči NATO. Európa vrátane Francúzska potrebuje väčšiu, nie menšiu koordináciu s Amerikou.
Rozhodnutie o návrate do vojenského velenia NATO je pozitívne – Sarkozy ho urobil ako verný francúzsky gaullista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.