Demokracie odvracajú oči od hrozieb, ktorým čelíme.
Historici a analytici sa po 11. septembri 2001 pokúšali dať novej ére vhodné meno. Mojím najobľúbenejším bolo to, ktoré vymyslel Norman Podhoretz – nazval ho „4. svetovou vojnou“. Tým premenoval Studenú vojnu na 3. svetovú, a dal tak septembrové útoky do kontextu so zápasom medzi demokratickými a totalitnými silami, ktorý trval celé storočie.
Zvolenie Baracka Obamu a finančná kríza nás však teraz postrčili do sveta „post post 11. september“ a táto éra si tiež žiada meno. Nazvime ju „reštauráciou Locarna“.
Locarno, malebné švajčiarske mestečko na brehu jazera Lago Maggiore, bolo miestom, kde sa v roku 1925 podpísala séria zmlúv medzi Francúzskom, Nemeckom, Veľkou Britániou, Talianskom a Belgickom. Zdanlivo garantovali povojnové západné hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom, ale súhlasili s tým, že východné hranice Nemecka môžu byť predmetom revízie. Navyše zmluvy vydláždili Nemecku cestu k členstvu v Lige národov (medzivojnová predchodkyňa OSN, pozn. prekladateľa).
Hoci sú už zväčša zabudnuté, boli Locarnské zmluvy, ako kedysi napísal Henry Kissinger, „uvítané s obrovskou úľavou ako úsvit nového svetového poriadku“. Po celý zvyšok 20. rokov minulého storočia hovorili ľudia o „duchu Locarna“, čo v skutočnosti malo znamenať, že osobná dobrota prinesie dobré politické výsledky, nech už sú fakty v pozadí akékoľvek. Každý z ministrov zahraničia Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie získali za svoje úsilie Nobelovu cenu za mier – čo dokazuje, ak nič iné, tak aspoň to, že nobelovský výbor bol v rukách hlupákov už dlho predtým, ako udelil cenu Jimmymu Carterovi.
Locarno, samozrejme, zlyhalo. Zlyhalo čiastočne preto, lebo nepriamo uznalo, že Nemecko nebude musieť dodržiavať podmienky (nenávidené) Versailleskej zmluvy, čiastočne preto, lebo odhalilo limity toho, ako ďaleko boli Británia a Francúzsko pripravené zájsť, aby garantovali mier v Európe a čiastočne aj preto, lebo bolo zradou na menších štátoch, a najmä Poľsku, ktorého parlamentnú demokraciu mal už onedlho zvrhnúť štátny prevrat.
Ale predovšetkým Locarno zlyhalo, lebo skombinovalo myslenie, keď je prianie otcom myšlienky, s politickou slabosťou, spôsobom, ktorý bol odsúdený na to, aby ho využili fašistické mocnosti. Ak boli 30. roky, povedané vetou W. H. Audena (významný britsko-americký básnik, pozn. prekladateľa), „nízkym, nečestným desaťročím“, boli také najmä preto, lebo 20. roky boli také plné opojného sebaklamu.
Dnes sme v podobnom stave.
Ako v 20. rokoch sme sa práve vynorili (aj keď iba čiastočne) z niekoľkoročnej vojny – biedne predvídanej, vážne začatej, statočne vybojovanej, často mizerne vedenej a, aspoň čo sa týka Iraku, vyhranej, i keď nejednoznačne. Bola to emocionálne vyčerpávajúca vojna zdôvodňovaná najprv bojom o národné prežitie, potom šírením demokracie. Morálna jasnosť a politická jednota, ktoré sprevádzali začiatok vojny, sa prepadli do politickej rozdelenosti a dezilúzie.
Z toho sa vynoril za Obamovej vlády nový druh morálnej jasnosti. Je založená na zmierlivých tendenciách, uprednostňovaní multilaterálnych riešení, mocnej túžbe byť na tej správnej strane globálnej verejnej mienky a na inštinkte, ktorý káže prehliadať niečo, čo radšej nechceme vidieť. To prinieslo tlak na naše zostávajúce záväzky z doby po 11. septembri, najmä v prípade Afganistanu, a vytvorilo veľkú averziu k možným konfrontáciám, predovšetkým s revanšistickým Ruskom a milenárskymi bludmi ovládaným Iránom.
Generácia Locarna cítila to isté k možnosti postaviť sa na odpor proti invázii Japonska do Mandžuska, Talianska do Abesínie či Nemecka do Československa. V ich prípade, a stále viac aj v našom, bola slabá zahraničná politika dôsledkom ťažkej ekonomickej krízy. Ale ekonomické dôvody rovnako často slúžili buď ako alibi pre nečinnosť, alebo boli skutočnou príčinou toho, že mocnosti nekonali. Keď si odmyslíme folklór, tak bolo nemecké hospodárstvo väčšiu časť 30. rokov v horšom stave ako to britské. Ale zatiaľ čo Briti boli ustráchaní, Hitler bol zanovitý.
Rusko a Irán sú dnes v zlej ekonomickej situácii, ale sú aj odhodlané získavať výhody vykalkulovanými provokáciami a agresiou. Cítia, že záväzky voči bezpečnosti našich spojencov, ktoré prijala Bushova vláda, nie sú také, ktoré by Obamova vláda zvlášť túžila plniť. To platí na protiraketovú obranu v Poľsku a v Českej republike; pre nezávislosť Gruzínska, Ukrajiny a ďalších bývalých sovietskych republík; pre status dohôd o vojenských silách s Irakom; možno aj pre bezpečnosť Izraela, ak sa ten rozhodne pre vzdušné útoky na iránske nukleárne zariadenia.
Vieme, ako sa tento film končí. Tak tu je návrh: Ak ideme prehajdákať bilióny na „stimuly“, vydajme viac na obranu. Montážna linka stíhačiek F-22 prispeje k zamestnanosti rovnako ako o niekoľko tisíc viac „zelených“ pracovníkov, a prinesie aj bonus v podobe odstrašenia nepriateľov. To je lekcia, ktorú sa naučili demokracie takmer prineskoro v chmúrnych rokoch po Locarne. Prečo robiť rovnakú chybu dvakrát?
Historici a analytici sa po 11. septembri 2001 pokúšali dať novej ére vhodné meno. Mojím najobľúbenejším bolo to, ktoré vymyslel Norman Podhoretz – nazval ho „4. svetovou vojnou“. Tým premenoval Studenú vojnu na 3. svetovú, a dal tak septembrové útoky do kontextu so zápasom medzi demokratickými a totalitnými silami, ktorý trval celé storočie.
Zvolenie Baracka Obamu a finančná kríza nás však teraz postrčili do sveta „post post 11. september“ a táto éra si tiež žiada meno. Nazvime ju „reštauráciou Locarna“.
Locarno, malebné švajčiarske mestečko na brehu jazera Lago Maggiore, bolo miestom, kde sa v roku 1925 podpísala séria zmlúv medzi Francúzskom, Nemeckom, Veľkou Britániou, Talianskom a Belgickom. Zdanlivo garantovali povojnové západné hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom, ale súhlasili s tým, že východné hranice Nemecka môžu byť predmetom revízie. Navyše zmluvy vydláždili Nemecku cestu k členstvu v Lige národov (medzivojnová predchodkyňa OSN, pozn. prekladateľa).
Hoci sú už zväčša zabudnuté, boli Locarnské zmluvy, ako kedysi napísal Henry Kissinger, „uvítané s obrovskou úľavou ako úsvit nového svetového poriadku“. Po celý zvyšok 20. rokov minulého storočia hovorili ľudia o „duchu Locarna“, čo v skutočnosti malo znamenať, že osobná dobrota prinesie dobré politické výsledky, nech už sú fakty v pozadí akékoľvek. Každý z ministrov zahraničia Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie získali za svoje úsilie Nobelovu cenu za mier – čo dokazuje, ak nič iné, tak aspoň to, že nobelovský výbor bol v rukách hlupákov už dlho predtým, ako udelil cenu Jimmymu Carterovi.
Locarno, samozrejme, zlyhalo. Zlyhalo čiastočne preto, lebo nepriamo uznalo, že Nemecko nebude musieť dodržiavať podmienky (nenávidené) Versailleskej zmluvy, čiastočne preto, lebo odhalilo limity toho, ako ďaleko boli Británia a Francúzsko pripravené zájsť, aby garantovali mier v Európe a čiastočne aj preto, lebo bolo zradou na menších štátoch, a najmä Poľsku, ktorého parlamentnú demokraciu mal už onedlho zvrhnúť štátny prevrat.
Ale predovšetkým Locarno zlyhalo, lebo skombinovalo myslenie, keď je prianie otcom myšlienky, s politickou slabosťou, spôsobom, ktorý bol odsúdený na to, aby ho využili fašistické mocnosti. Ak boli 30. roky, povedané vetou W. H. Audena (významný britsko-americký básnik, pozn. prekladateľa), „nízkym, nečestným desaťročím“, boli také najmä preto, lebo 20. roky boli také plné opojného sebaklamu.
Dnes sme v podobnom stave.
Ako v 20. rokoch sme sa práve vynorili (aj keď iba čiastočne) z niekoľkoročnej vojny – biedne predvídanej, vážne začatej, statočne vybojovanej, často mizerne vedenej a, aspoň čo sa týka Iraku, vyhranej, i keď nejednoznačne. Bola to emocionálne vyčerpávajúca vojna zdôvodňovaná najprv bojom o národné prežitie, potom šírením demokracie. Morálna jasnosť a politická jednota, ktoré sprevádzali začiatok vojny, sa prepadli do politickej rozdelenosti a dezilúzie.
Z toho sa vynoril za Obamovej vlády nový druh morálnej jasnosti. Je založená na zmierlivých tendenciách, uprednostňovaní multilaterálnych riešení, mocnej túžbe byť na tej správnej strane globálnej verejnej mienky a na inštinkte, ktorý káže prehliadať niečo, čo radšej nechceme vidieť. To prinieslo tlak na naše zostávajúce záväzky z doby po 11. septembri, najmä v prípade Afganistanu, a vytvorilo veľkú averziu k možným konfrontáciám, predovšetkým s revanšistickým Ruskom a milenárskymi bludmi ovládaným Iránom.
Generácia Locarna cítila to isté k možnosti postaviť sa na odpor proti invázii Japonska do Mandžuska, Talianska do Abesínie či Nemecka do Československa. V ich prípade, a stále viac aj v našom, bola slabá zahraničná politika dôsledkom ťažkej ekonomickej krízy. Ale ekonomické dôvody rovnako často slúžili buď ako alibi pre nečinnosť, alebo boli skutočnou príčinou toho, že mocnosti nekonali. Keď si odmyslíme folklór, tak bolo nemecké hospodárstvo väčšiu časť 30. rokov v horšom stave ako to britské. Ale zatiaľ čo Briti boli ustráchaní, Hitler bol zanovitý.
Rusko a Irán sú dnes v zlej ekonomickej situácii, ale sú aj odhodlané získavať výhody vykalkulovanými provokáciami a agresiou. Cítia, že záväzky voči bezpečnosti našich spojencov, ktoré prijala Bushova vláda, nie sú také, ktoré by Obamova vláda zvlášť túžila plniť. To platí na protiraketovú obranu v Poľsku a v Českej republike; pre nezávislosť Gruzínska, Ukrajiny a ďalších bývalých sovietskych republík; pre status dohôd o vojenských silách s Irakom; možno aj pre bezpečnosť Izraela, ak sa ten rozhodne pre vzdušné útoky na iránske nukleárne zariadenia.
Vieme, ako sa tento film končí. Tak tu je návrh: Ak ideme prehajdákať bilióny na „stimuly“, vydajme viac na obranu. Montážna linka stíhačiek F-22 prispeje k zamestnanosti rovnako ako o niekoľko tisíc viac „zelených“ pracovníkov, a prinesie aj bonus v podobe odstrašenia nepriateľov. To je lekcia, ktorú sa naučili demokracie takmer prineskoro v chmúrnych rokoch po Locarne. Prečo robiť rovnakú chybu dvakrát?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.