Barack Obama urobil všeto pre to, aby mu v kampani uverili, že naozaj predstavuje zmenu. Do akej miery o tom presvedčil Američanov, dokázali voľby. Aj Európania veľmi chceli veriť, že bude iný ako ten nenávidený Bush. Je iný. Možno príliš iný.
Svet, do ktorého vkročila Obamova nová Amerika, je zhruba rovnaký ako ten, o ktorom sme písali v .týždni pred čosi viac než rokom (Kríza lojality, Veľká hra a Dlhá vojna, .týždeň, 7/2008). Amerika Georgea Busha, a čiastočne aj Európa, boli vtedy zamestnané a neurotizované Dlhou vojnou, ako nazval vojnu s islamským globálnym džihádizmom analytik Tony Corn v časopise Policy review. Musí sa ňou zaoberať aj Amerika Baracka Obamu. Amerika Georgea Busha a čiastočne aj Európa boli vtedy ponorené do Veľkej hry s Ruskom, ktorá sa v jej modernej verzii týkala predovšetkým sfér vplyvu v priestore bývalého komunistického impéria a prístupu ku kaspickým ropným zdrojom. Ani Obamovu Ameriku tá Veľká hra neminie a opäť bude platiť, že je to Veľká hra na trochu zastaranej šachovnici, lebo tá skutočná Veľká hra sa medzitým prenáša na východ do pacifickej oblasti a predovšetkým na moria, ktorých obrovské plochy sa uplatnením nového zákona o moriach dostali pod priamy vplyv národných štátov. Svet je zhruba rovnaký ako pred rokom vo svojich geopolitických obrysoch – v strede eurázijského kontinentu zamindrákované a pokusmi o obnovu impéria posadnuté Rusko, na západe toho kontinentu slabnúca Európa neschopná sa naozaj vzoprieť ruskému vydieraniu plynom a ropou, ani vlastným stále rastúcim a čoraz zlostnejším a výbojnejším moslimským komunitám. Na vzdialenom východe expandujúca Čína a India, trápiace sa vyspelé Japonsko a čoraz nevypočítateľnejšia a nebezpečnejšia Severná Kórea. Arabský a moslimský svet v Ázii i Afrike je stále ponorený do vlastnej neschopnosti vymaniť sa z ekonomickej a politickej nemohúcnosti, posadnutý nenávistným konfliktom s Izraelom a čoraz viac upadajúci pod vplyv islamských radikálov. Afrika je stále miestom strašných lokálnych vojen a genocíd a miestom nekončiacej sa biedy, pandémie AIDS a veľkého ľudského utrpenia. V južnej a strednej časti amerického kontinentu sa pevne usádzajú klony Fidela Castra a výbojná antiamerická rétorika.
Svet je však rovnaký naozaj len v hrubých rysoch, inak sa fundamentálne zmenil tak, ako to napísal Bret Stephens v The Wall Street Journal. Stephensov článok je súčasťou tejto .kritickej prílohy .týždňa. Vyplýva z neho i to, že svet sa zmenil, lebo prišla kríza a svet sa tiež zmenil, lebo prišiel Barack Obama. Je to nová Amerika v starom svete. A to, že je nová, neznamená, ako sa zdá, nič nevyhnutne pozitívne. Nová Amerika sa môže začať podobať na Európu viac, než svetu prospeje.
Dva mesiace, ktoré uplynuli od inaugurácie Baracka Obamu, stačili novej americkej administratíve na to, aby ukázala, kadiaľ sa, aspoň zatiaľ, poberie americká zahraničná politika. O Obamovej Amerike a hroziacom nukleárnom Iráne sme písali minulý týždeň. Bol to iba ten najhrozivejší segment problémopv novej Ameriky so starým svetom. Je ich však viac.
.o poeurópštení Ameriky a Číne
Európa prejavila pri zvolení Baracka Obamu nadšenie. V kampani sa javil ako budúci prezident, ktorý poeurópšti Ameriku. Teda poeurópšti v tom slova zmysle, že už sa nebude správať ako ten kovboj Bush, že bude uznávať zázračnú moc diplomacie, že bude multilateralistická, ekologická a podobne. Vojenský historik Victor Davis Hanson, ktorý je spolupracovníkom kalifornského Hooverovho inštitútu, však vraví, že Obamova poeurópštená Amerika sa môže ukázať ako čosi, čo Európania naozaj nečakali. Svoju nepokryte posmešnú úvahu v online vydaní týždenníka National Review začína krátkou osobnou historkou: „Minulé leto som išiel s niekoľkými ďalšími Američanmi na záhradnú párty do Versailles, na ktorej sa zúčastnili nejakí francúzski advokáti, generáli a vybraní úradníci. Väčšina z nich, konzervatívci rovnako ako liberáli, bola úplne v extáze nad vyhliadkou, že sa ďalším americkým prezidentom stane Barack Obama – okrem jedného z francúzskych hostí. Ten sa poobzeral dookola, a potom mi potichu pošepkal: ‚Je tu miesto iba pre jedného Obamu – a, ako ste si isto všimli, my už sme Obama´.“ Európa bola podľa Hansona jednoducho nadšená Obamovou kampaňou a najmä jeho opakovaným spomínaním multilateralizmu, sľubmi odísť z Iraku, ekologickým utopizmom a upokojujúcim spôsobom, ktorým Obama zrkadlil európske znechutenie z Bushovej administratívy.
A Hanson pokračuje v ironizovaní európskych ilúzií aj čo sa týka dneška: „Teraz sa však zdá, že Obama berie Európu za jej multikulturalistické a multilateralistické slová. Žiada viac európskych vojenských síl v Afganistane, ale ešte predtým, než tam stihnú prísť, chce dialóg s ‚umiernenými´ elementmi v Talibane – niečo ako hľadanie rozumných nacistov okolo roku 1942, alebo rozvážnych Japoncov po Ivodžime.“
Obamova Amerika môže vo svojej novej európskosti prekvapiť Európu ešte na veľa spôsobov. Bushovi sa často vysmievali pre jeho laissez-fair kapitalistické predstavy o slobodnom trhu, čo sa Obamovi už určite nebude dať. Pokojne vyjadrí veľké porozumenie pre európske ekonomické ťažkosti a rovnako pokojne zavedie protekcionistické opatrenia, ktoré spôsobia, že európske dotované tovary sa budú dostávať na americký trh ťažšie a cez všakovaké nové colné bariéry. Keď sa potom prídu Bruselom posmelení Európania do Ameriky dožadovať otvorenejšieho trhu, budú sa zrejme čudovať ešte viac. Dostane sa im toľko prázdnych rečí o multilateralizme, podaných rukách, novej ére a podobne, že úplne stratia pocit, že sú vo Washingtone, D. C., a nie v Bruseli či v Paríži. V mnohých veciach sa nebudú môcť vyhnúť ani pocitu, že Obama je viac vľavo než ktorýkoľvek z nich. A budú mať pravdu.
Veľmi poeurópštená bude aj zahraničná politka novej Ameriky, čo sa týka vzťahov – napríklad k Číne. To naznačilo hneď viacero vecí, nie iba čínska návšteva Hillary Clinton. Európski lídri, s výnimkou takých, akým býval Václav Havel, otvárajú otázky ľudských práv, Tibetu či Taiwanu pri rozhovoroch s čínskymi lídrami len neochotne a pod tlakom médií, verejných intelektuálov a kultúrnej obce. Robia to pro forma ako povinný rituál a čínski komunisti tomu veľmi dobre rozumejú – z tohto oblaku nezaprší. Ak tie témy otvorili v minulosti Američania, ktorí sa, mimochodom, tiež vždy nevyhli istému cynizmu, bolo to často, i keď nie vždy, vierohodnejšie. Teraz sa časy menia. Hillary Clinton pred svojou čínskou návštevou nedbalo poznamenala, že diskusie o Taiwane, Tibete a ľudských právach „budú v agende“, ale tiež, že „vieme veľmi dobre, čo nám povedia“. Čo je pozoruhodná úprimnosť, naznačujúca, že pôjde o povinný a vyprázdnený rituál pred dôležitejšou agendou. Tou môže byť „partnerstvo“ v nových zelených technológiách či snaha nahovoriť Čínu, aby kúpila ďalšie americké štátne dlhopisy.
Okrem otvoreného „európskeho“ pragmatizmu Hillary Clinton zoči-voči čínskym súdruhom je tu aj ďalší veľmi európsky prvok. Tým je zahraničnopolitická korupcia, ktorú monumentálnym spôsobom predviedol po svojom odchode z funkcie bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder. Ten sa ocitol na výplatnej páske ruského plynárenského gigantu Gazprom skôr, než stihol za sebou poriadne zavrieť dvere berlínskeho Bundeskanzleramtu. Preto je pokus o vymenovanie Charlesa Freemana, človeka, ktorý je pre zmenu na výplatnej páske čínskej štátnej ropnej spoločnosti a saudskej kráľovskej rodiny zároveň, za šéfa Národnej spravodajskej rady, o ktorom so písal v minulom čísle .týždňa, veľmi euróspkym prvkom Obamovej politiky. Freeman síce neprešiel, ale Ethan Gutmann, spolupracovník Nadácie na obranu demokracií, ktorý práve dokončuje knihu o konflikte medzi čínskym režimom a sektou Falun Gong, upozorňuje na ďalšiu podobnú nomináciu. Novým americkým ministrom obchodu sa stáva Gary Locke, bývalý guvernér Washingtonu. Ten je podľa Gutmana „veľmi, veľmi! – dobrým priateľom Číny“. Teda priateľom s veľkým P. S čínskym režimom a obchodom ho viažu naozaj tesné putá, chváli sa častými stretnutiami s čínskou politickou špičkou a podobne.
Buďme však spravodliví, tento cynický európsky prvok bol prítomný v americkej politike voči Číne často aj za republikánskej administratívy. Za vlády Georgea Busha staršieho prišlo v masakre na námestí Tien-an-men. Všetci nahlas odsudzovali čínsky režim, ale už o tri týždne vyslal Bush starší do Pekingu národného poradcu pre bezpečnosť Brenta Scowcrofta a námestníka ministra zahrničia Lawrencea Eagleburgera, aby Číňanov v tajnosti informovali, že všetko je v poriadku a Amerike o ľudské práva ide menej ako o obchod a partnerstvo. Návštevu a jej obsah sa nakoniec nepodarilo utajiť a prepukol dosť veľký škandál. A potom zase utíchol.
.diplomatické darčeky a stará Európa
Pri oficiálnych návštevách na najrôznejšej politickej úrovni existuje v mnohých ohľadoch čudesný zvyk vymieňať si darčeky. Napríklad, keď chodíte po návštevách iných parlamentov, ako šéf slovenskej parlamentnej delegácie, trepete so sebou množstvo modranskej keramiky (neviem, či aj teraz, ale tak si to pamätám), za ktorú výmenou dostanete napríklad pero s logom navštíveného parlamentu, kravatu, tiež s logom, vkusnú medailu v puzdre a podobne. Samé potrebné veci, ktoré sa potom všelikde povaľujú či tvoria kolorit vo vitrínach kancelárií. Platí pritom, že čím vyššieho „rangu“ je návštevník i navštívený, tým vynaliezavejší treba byť (a štedrejší). Náš bývalý pán prezident rozdával napríklad povestnú drienkovicu a tiež medaily s vlastnou podobizňou. Tými medailami nadviazal na tradíciu rímskych cisárov, ktorých hlava zdobila rímske mince, alebo... ťažko povedať, kde bral inšpiráciu. V každom prípade išlo o nezameniteľný darček. Darčeky prezidentov má na starosti protokol a nebude to inak ani v prípade novej americkej administratívy. Ten Obamov sa už pochlapil, keď do Bieleho domu nedávno prišiel britský ministerský predseda Gordon Brown.
Gordon Brown priniesol Barckovi Obamovi zvláštny symbolický dar – zdobený držiak na pero vyrezaný z dreva historickej vojnovej lode britského kráľovského námorníctva HMS Gannet, ktorá v druhej polovici 19. storočia zasahovala proti otrokárskym lodiam v Stredozemnom mori. Pekne vybraný dar, ktorého symbolickú cenu zvyšuje aj to, že v Oválnej pracovni amerických prezidentov je už od roku 1880 stôl, ktorý je urobený z dreva HMS Resolute, sesterskej lode HMS Gannet. Okrem toho dostal Barack Obama prvé vydanie osemzväzkovej biografie Winstona Churchilla z pera Randolpha Churchilla a Martina Gilberta. Winston Churchill je pre mnohých muž, ktorý zachránil západnú civilizáciu pred hnedým morom fašizmu. Zvláštnu príchuť tomuto darčeku dodáva to, že Obama dal hneď na začiatku svojho prezidentovania odniesť z Oválnej pracovne Churchillovu bustu, ktorá tam prežila mnohých prezidentov.
Po toľkej britskej symbolike sa Obama blysol tým, že na oplátku daroval britskému premiérovi kazetu obsahujúcu 25 DVD s klasickými americkými filmami. Mnohé z tých filmov sú úžasné – ako Občan Kane, Zúriaci býk či Niekto to rád horúce – a všetky sú také klasické, že ich možno kúpiť za pár centov prakticky v každom zásielkovom obchode. Nuž, každý isto pozná situáciu, keď sa zúfalo obzeráte, čo by ste napochytro zabalili do ozdobného papiera ako darček, s ktorým ste nepočítali. Brownova reakcia nie je známa, je to, koniec koncov, Brit, ale britská (i americká) tlač bola, mierne povedané, „konšternovaná“. Vo vzťahu dvoch štátov, tak úzko historicky prepojených, ide, pochopiteľne, o banalitu, ale vypovedá to, prepytujem, čosi o profesionalite ľudí, ktorých si Obama priviedol do Bieleho domu. A, čo je horšie, aj o Obamovej diplomatickej citlivosti. Ten diabol, ktorý všetko vyzradí, sa často skrýva nielen v detailoch, ale aj v rituáloch a gestách.
Na druhej strane netreba byť zvlášť rozcítený ani nad poníženou Britániou Gordona Browna. Gordon Brown nie je Winston Churchill a jeho Británia je iná Británia. Jeho ministerka vnútra Jacqui Smith sa nedávno preslávila tým, že nechala zatknúť a deportovať ako personu non grata holandského poslanca Geerta Wildersa, ktorý priletel do Británie na pozvanie dvoch členov britskej Snemovne lordov, aby premietol svoj protiislamský film Fitna. Pri známych a publikovaných názoroch Sira Winstona Churchilla na islam by možno dnes deportovali z londýnskeho letiska aj tú jeho bustu, ktorú dal Barack Obama odpratať z Oválnej pracovne.
.diplomatické darčeky a Rusko
Čo sa týka darčekov, zatiaľ sa darí aj novej americkej ministerke zahraničných vecí Hillary Clinton. Tá sa chytila slovnej bubliny, ktorú vypustil na bezpečnostnej konferencii v Mníchove o vzťahoch medzi Amerikou a Ruskom Obamov viceprezident Joe Biden – použil slovíčko „reset“. Na mysli mal, že „čo bolo, to bolo, zabudnime na všetko, čo ste stihli napáchať, my sme iní ako ten zlý Bush, my sa chceme kamarátiť“ – jednoducho reset. Hillary Clinton má nepochybne vo svojom tíme tiež kreatívnych ľudí, a tak priniesla 6. marca do Ženevy na prvé stretnutie so svojím ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom darček „veľkej symbolickej hodnoty“: pred televíznymi kamerami vytiahla zo žltej krabice veľké červené tlačidlo a dala ho Lavrovovi s tým, že jeho stlačením spoločne „resetujú“ rusko-americké vzťahy. Trochu zmätený Lavrov držal tlačidlo v ruke a Hillary Clinton nadšene rozprávala, že sa na ministerstve veľmi snažili nájsť ruské slovo pre „reset“ a spýtala sa, či je to, čo je na tlačidle napísané, správne. „Nie je to správne,“ odpovedal usmievajúci sa Lavrov, „tu je napísané ‚peregruzka´, čo znamená predraženie (overcharge, aj preťaženie)“. Hillary Clinton sa tomu veselo smiala, a potom to všetci zahovorili s tým, že teda tie vzťahy budú od tejto chvíle „resetované“. Pôsobilo to dosť zvláštne vo svetle skutočnosti, že Sergej Lavrov je stále presne ten istý Sergej Lavrov, ktorý vyslovoval na pôde Bezpečnostnej rady OSN v súvislosti s ruskou vojenskou inváziou do Gruzínska na adresu Ameriky tie najväčšie nehoráznosti a absurdné obvinenia. Ak niekto z ruskej vlády naozaj stelesňuje tú agresívnu a hroziacu tvár Putinovho Ruska, je to práve Lavrov.
Ak tento čudesný darček niečo znamená (okrem toho, že Hillary Clinton má v tíme idiotov, ktorých snaživosť prevyšuje ich talent), tak to, že sa starý cynik Lavrov dozvedel, že od tejto chvíle má Rusko do činenia s Amerikou pripravenou na appeasment nielen za hranicou dobrého vkusu, ale aj v hlbokom predklone. Putinovo Rusko dostalo rozhrešenie z gruzínskeho, abcházskeho či osetského dobrodružstva, plynového výpalníctva a rinčania zbraňami zadarmo a od Obamovej vlády dostane to rozhrešenie aj kedykoľvek v budúcnosti – postačí stlačiť to magické tlačidlo.
Ak máme byť k Hillary Clinton aj trochu fair, treba aj pridať postreh reportéra prorepublikánskej televíznej stanice Fox News Jamesa Rosena, ktorý spolu so skupinou asi dvadsiatich novinárov sprevádzal Hillary Clinton na celej jej ázijskej diplomatickej ceste. Ten okrem kritiky napísal do týždenníka The Weekly Standard i to, že „mu počas spoločne stráveného týždňa Hillary Clinton pripadala ako inteligentnejšia, bystrejšia, energickejšia a chápajúcejšia, viac sa starajúca o ľudí – ľudskejšia – než sa predtým javila na javisku sveta“. A dodal tiež, že „preukázala rozmer obyčajného človeka, ktorý naznačuje, že by mohla dokázať vyvinúť na svojich zahraničných partnerov, najmä na tých autoritárnych, tlak ‚zospodu´, čo je schopnosť, ktorej by sa mali oprávnene obávať“.
Nakoniec to bude možno práve Hillary Clinton, ktorá sa triezvo postaví tým najväčším hlúpostiam, ktoré bude Obamovo aktivistické ľavicové prostredie nepochybne produkovať.
Omnoho problematickejšia, ako to hlúpe tlačidlo v rukách Hillary Clinton, je však iná inciatíva Obamovej vlády, presnejšie povedané, Obamu samotného. Písali sme o nej aj v minulom čísle .týždňa. Ide o utajovaný list ruskému prezidentovi Medvedevovi, v ktorom prakticky ponúkol Rusom revíziu plánu postaviť protiraketovú obranu v Čechách a v Poľsku, ak Rusi pomôžu presvedčiť Irán, aby skončil so svojím nukleárnym programom. Urobil to bez akejkoľvek konzultácie s Čechmi či Poliakmi a bez akejkoľvek konzultácie s partnermi v NATO, ktoré už prijalo plán postaviť protiraketový štít ako súčasť stratégie NATO. Okrem toho, že je takéto konanie naozaj amatérske – Rusom nestálo ani za vážnu reakciu – je i vierolomné a svedčí aj o tom, ako si Barack Obama predstavuje ten ohlasovaný multilateralizmus – ak sa to hodí, bude konať na vlastnú päsť. Na rozdiel od toho kovboja Busha to bude však robiť aj poza chrbát spojencov. Aké európske.
.namiesto veštby
Po ôsmich týždňoch sa ešte nedá predpovedať, ako bude vyzerať zahraničná politika Obamovej Ameriky počas celých štyroch rokov jeho vlády. Minulý týždeň som napísal, že prvé kroky vyzerajú na veľké babráctvo a za ten týždeň sa na tom nič nezmenilo. Naozaj to nevyzerá sľubne. Obama prichádza do Európy, navštívi Veľkú Britániu, Francúzsko a Nemecko a 4. či 5. apríla vystúpi aj v Prahe. Predtým sa ešte zastaví na summite NATO v Štrasburgu. Ako sa dá čakať od marketingového produktu jeho typu, nebude to pražské vystúpenie len také hocijaké vystúpenie, bude to inscenácia pod holým nebom s Hradčanami v pozadí. Uvidíme, čo povie Čechom a Poliakom o radare a antiraketách, čo povie Európanom o partnerstve a čo povie na pôde NATO o Afganistane a rozširovaní. Ale to všetko budú len reči, z ktorých sa bude síce dať všeličo odčítať, ale nie veštiť.
Skutočného Obamu spozná svet až v krízových situáciách vo svete, ktoré v tejto chvíli nemožno predvídať a ktoré ho nepochybne stretnú. Nevyhol sa im doposiaľ žiadny americký prezident.
Svet, do ktorého vkročila Obamova nová Amerika, je zhruba rovnaký ako ten, o ktorom sme písali v .týždni pred čosi viac než rokom (Kríza lojality, Veľká hra a Dlhá vojna, .týždeň, 7/2008). Amerika Georgea Busha, a čiastočne aj Európa, boli vtedy zamestnané a neurotizované Dlhou vojnou, ako nazval vojnu s islamským globálnym džihádizmom analytik Tony Corn v časopise Policy review. Musí sa ňou zaoberať aj Amerika Baracka Obamu. Amerika Georgea Busha a čiastočne aj Európa boli vtedy ponorené do Veľkej hry s Ruskom, ktorá sa v jej modernej verzii týkala predovšetkým sfér vplyvu v priestore bývalého komunistického impéria a prístupu ku kaspickým ropným zdrojom. Ani Obamovu Ameriku tá Veľká hra neminie a opäť bude platiť, že je to Veľká hra na trochu zastaranej šachovnici, lebo tá skutočná Veľká hra sa medzitým prenáša na východ do pacifickej oblasti a predovšetkým na moria, ktorých obrovské plochy sa uplatnením nového zákona o moriach dostali pod priamy vplyv národných štátov. Svet je zhruba rovnaký ako pred rokom vo svojich geopolitických obrysoch – v strede eurázijského kontinentu zamindrákované a pokusmi o obnovu impéria posadnuté Rusko, na západe toho kontinentu slabnúca Európa neschopná sa naozaj vzoprieť ruskému vydieraniu plynom a ropou, ani vlastným stále rastúcim a čoraz zlostnejším a výbojnejším moslimským komunitám. Na vzdialenom východe expandujúca Čína a India, trápiace sa vyspelé Japonsko a čoraz nevypočítateľnejšia a nebezpečnejšia Severná Kórea. Arabský a moslimský svet v Ázii i Afrike je stále ponorený do vlastnej neschopnosti vymaniť sa z ekonomickej a politickej nemohúcnosti, posadnutý nenávistným konfliktom s Izraelom a čoraz viac upadajúci pod vplyv islamských radikálov. Afrika je stále miestom strašných lokálnych vojen a genocíd a miestom nekončiacej sa biedy, pandémie AIDS a veľkého ľudského utrpenia. V južnej a strednej časti amerického kontinentu sa pevne usádzajú klony Fidela Castra a výbojná antiamerická rétorika.
Svet je však rovnaký naozaj len v hrubých rysoch, inak sa fundamentálne zmenil tak, ako to napísal Bret Stephens v The Wall Street Journal. Stephensov článok je súčasťou tejto .kritickej prílohy .týždňa. Vyplýva z neho i to, že svet sa zmenil, lebo prišla kríza a svet sa tiež zmenil, lebo prišiel Barack Obama. Je to nová Amerika v starom svete. A to, že je nová, neznamená, ako sa zdá, nič nevyhnutne pozitívne. Nová Amerika sa môže začať podobať na Európu viac, než svetu prospeje.
Dva mesiace, ktoré uplynuli od inaugurácie Baracka Obamu, stačili novej americkej administratíve na to, aby ukázala, kadiaľ sa, aspoň zatiaľ, poberie americká zahraničná politika. O Obamovej Amerike a hroziacom nukleárnom Iráne sme písali minulý týždeň. Bol to iba ten najhrozivejší segment problémopv novej Ameriky so starým svetom. Je ich však viac.
.o poeurópštení Ameriky a Číne
Európa prejavila pri zvolení Baracka Obamu nadšenie. V kampani sa javil ako budúci prezident, ktorý poeurópšti Ameriku. Teda poeurópšti v tom slova zmysle, že už sa nebude správať ako ten kovboj Bush, že bude uznávať zázračnú moc diplomacie, že bude multilateralistická, ekologická a podobne. Vojenský historik Victor Davis Hanson, ktorý je spolupracovníkom kalifornského Hooverovho inštitútu, však vraví, že Obamova poeurópštená Amerika sa môže ukázať ako čosi, čo Európania naozaj nečakali. Svoju nepokryte posmešnú úvahu v online vydaní týždenníka National Review začína krátkou osobnou historkou: „Minulé leto som išiel s niekoľkými ďalšími Američanmi na záhradnú párty do Versailles, na ktorej sa zúčastnili nejakí francúzski advokáti, generáli a vybraní úradníci. Väčšina z nich, konzervatívci rovnako ako liberáli, bola úplne v extáze nad vyhliadkou, že sa ďalším americkým prezidentom stane Barack Obama – okrem jedného z francúzskych hostí. Ten sa poobzeral dookola, a potom mi potichu pošepkal: ‚Je tu miesto iba pre jedného Obamu – a, ako ste si isto všimli, my už sme Obama´.“ Európa bola podľa Hansona jednoducho nadšená Obamovou kampaňou a najmä jeho opakovaným spomínaním multilateralizmu, sľubmi odísť z Iraku, ekologickým utopizmom a upokojujúcim spôsobom, ktorým Obama zrkadlil európske znechutenie z Bushovej administratívy.
A Hanson pokračuje v ironizovaní európskych ilúzií aj čo sa týka dneška: „Teraz sa však zdá, že Obama berie Európu za jej multikulturalistické a multilateralistické slová. Žiada viac európskych vojenských síl v Afganistane, ale ešte predtým, než tam stihnú prísť, chce dialóg s ‚umiernenými´ elementmi v Talibane – niečo ako hľadanie rozumných nacistov okolo roku 1942, alebo rozvážnych Japoncov po Ivodžime.“
Obamova Amerika môže vo svojej novej európskosti prekvapiť Európu ešte na veľa spôsobov. Bushovi sa často vysmievali pre jeho laissez-fair kapitalistické predstavy o slobodnom trhu, čo sa Obamovi už určite nebude dať. Pokojne vyjadrí veľké porozumenie pre európske ekonomické ťažkosti a rovnako pokojne zavedie protekcionistické opatrenia, ktoré spôsobia, že európske dotované tovary sa budú dostávať na americký trh ťažšie a cez všakovaké nové colné bariéry. Keď sa potom prídu Bruselom posmelení Európania do Ameriky dožadovať otvorenejšieho trhu, budú sa zrejme čudovať ešte viac. Dostane sa im toľko prázdnych rečí o multilateralizme, podaných rukách, novej ére a podobne, že úplne stratia pocit, že sú vo Washingtone, D. C., a nie v Bruseli či v Paríži. V mnohých veciach sa nebudú môcť vyhnúť ani pocitu, že Obama je viac vľavo než ktorýkoľvek z nich. A budú mať pravdu.
Veľmi poeurópštená bude aj zahraničná politka novej Ameriky, čo sa týka vzťahov – napríklad k Číne. To naznačilo hneď viacero vecí, nie iba čínska návšteva Hillary Clinton. Európski lídri, s výnimkou takých, akým býval Václav Havel, otvárajú otázky ľudských práv, Tibetu či Taiwanu pri rozhovoroch s čínskymi lídrami len neochotne a pod tlakom médií, verejných intelektuálov a kultúrnej obce. Robia to pro forma ako povinný rituál a čínski komunisti tomu veľmi dobre rozumejú – z tohto oblaku nezaprší. Ak tie témy otvorili v minulosti Američania, ktorí sa, mimochodom, tiež vždy nevyhli istému cynizmu, bolo to často, i keď nie vždy, vierohodnejšie. Teraz sa časy menia. Hillary Clinton pred svojou čínskou návštevou nedbalo poznamenala, že diskusie o Taiwane, Tibete a ľudských právach „budú v agende“, ale tiež, že „vieme veľmi dobre, čo nám povedia“. Čo je pozoruhodná úprimnosť, naznačujúca, že pôjde o povinný a vyprázdnený rituál pred dôležitejšou agendou. Tou môže byť „partnerstvo“ v nových zelených technológiách či snaha nahovoriť Čínu, aby kúpila ďalšie americké štátne dlhopisy.
Okrem otvoreného „európskeho“ pragmatizmu Hillary Clinton zoči-voči čínskym súdruhom je tu aj ďalší veľmi európsky prvok. Tým je zahraničnopolitická korupcia, ktorú monumentálnym spôsobom predviedol po svojom odchode z funkcie bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder. Ten sa ocitol na výplatnej páske ruského plynárenského gigantu Gazprom skôr, než stihol za sebou poriadne zavrieť dvere berlínskeho Bundeskanzleramtu. Preto je pokus o vymenovanie Charlesa Freemana, človeka, ktorý je pre zmenu na výplatnej páske čínskej štátnej ropnej spoločnosti a saudskej kráľovskej rodiny zároveň, za šéfa Národnej spravodajskej rady, o ktorom so písal v minulom čísle .týždňa, veľmi euróspkym prvkom Obamovej politiky. Freeman síce neprešiel, ale Ethan Gutmann, spolupracovník Nadácie na obranu demokracií, ktorý práve dokončuje knihu o konflikte medzi čínskym režimom a sektou Falun Gong, upozorňuje na ďalšiu podobnú nomináciu. Novým americkým ministrom obchodu sa stáva Gary Locke, bývalý guvernér Washingtonu. Ten je podľa Gutmana „veľmi, veľmi! – dobrým priateľom Číny“. Teda priateľom s veľkým P. S čínskym režimom a obchodom ho viažu naozaj tesné putá, chváli sa častými stretnutiami s čínskou politickou špičkou a podobne.
Buďme však spravodliví, tento cynický európsky prvok bol prítomný v americkej politike voči Číne často aj za republikánskej administratívy. Za vlády Georgea Busha staršieho prišlo v masakre na námestí Tien-an-men. Všetci nahlas odsudzovali čínsky režim, ale už o tri týždne vyslal Bush starší do Pekingu národného poradcu pre bezpečnosť Brenta Scowcrofta a námestníka ministra zahrničia Lawrencea Eagleburgera, aby Číňanov v tajnosti informovali, že všetko je v poriadku a Amerike o ľudské práva ide menej ako o obchod a partnerstvo. Návštevu a jej obsah sa nakoniec nepodarilo utajiť a prepukol dosť veľký škandál. A potom zase utíchol.
.diplomatické darčeky a stará Európa
Pri oficiálnych návštevách na najrôznejšej politickej úrovni existuje v mnohých ohľadoch čudesný zvyk vymieňať si darčeky. Napríklad, keď chodíte po návštevách iných parlamentov, ako šéf slovenskej parlamentnej delegácie, trepete so sebou množstvo modranskej keramiky (neviem, či aj teraz, ale tak si to pamätám), za ktorú výmenou dostanete napríklad pero s logom navštíveného parlamentu, kravatu, tiež s logom, vkusnú medailu v puzdre a podobne. Samé potrebné veci, ktoré sa potom všelikde povaľujú či tvoria kolorit vo vitrínach kancelárií. Platí pritom, že čím vyššieho „rangu“ je návštevník i navštívený, tým vynaliezavejší treba byť (a štedrejší). Náš bývalý pán prezident rozdával napríklad povestnú drienkovicu a tiež medaily s vlastnou podobizňou. Tými medailami nadviazal na tradíciu rímskych cisárov, ktorých hlava zdobila rímske mince, alebo... ťažko povedať, kde bral inšpiráciu. V každom prípade išlo o nezameniteľný darček. Darčeky prezidentov má na starosti protokol a nebude to inak ani v prípade novej americkej administratívy. Ten Obamov sa už pochlapil, keď do Bieleho domu nedávno prišiel britský ministerský predseda Gordon Brown.
Gordon Brown priniesol Barckovi Obamovi zvláštny symbolický dar – zdobený držiak na pero vyrezaný z dreva historickej vojnovej lode britského kráľovského námorníctva HMS Gannet, ktorá v druhej polovici 19. storočia zasahovala proti otrokárskym lodiam v Stredozemnom mori. Pekne vybraný dar, ktorého symbolickú cenu zvyšuje aj to, že v Oválnej pracovni amerických prezidentov je už od roku 1880 stôl, ktorý je urobený z dreva HMS Resolute, sesterskej lode HMS Gannet. Okrem toho dostal Barack Obama prvé vydanie osemzväzkovej biografie Winstona Churchilla z pera Randolpha Churchilla a Martina Gilberta. Winston Churchill je pre mnohých muž, ktorý zachránil západnú civilizáciu pred hnedým morom fašizmu. Zvláštnu príchuť tomuto darčeku dodáva to, že Obama dal hneď na začiatku svojho prezidentovania odniesť z Oválnej pracovne Churchillovu bustu, ktorá tam prežila mnohých prezidentov.
Po toľkej britskej symbolike sa Obama blysol tým, že na oplátku daroval britskému premiérovi kazetu obsahujúcu 25 DVD s klasickými americkými filmami. Mnohé z tých filmov sú úžasné – ako Občan Kane, Zúriaci býk či Niekto to rád horúce – a všetky sú také klasické, že ich možno kúpiť za pár centov prakticky v každom zásielkovom obchode. Nuž, každý isto pozná situáciu, keď sa zúfalo obzeráte, čo by ste napochytro zabalili do ozdobného papiera ako darček, s ktorým ste nepočítali. Brownova reakcia nie je známa, je to, koniec koncov, Brit, ale britská (i americká) tlač bola, mierne povedané, „konšternovaná“. Vo vzťahu dvoch štátov, tak úzko historicky prepojených, ide, pochopiteľne, o banalitu, ale vypovedá to, prepytujem, čosi o profesionalite ľudí, ktorých si Obama priviedol do Bieleho domu. A, čo je horšie, aj o Obamovej diplomatickej citlivosti. Ten diabol, ktorý všetko vyzradí, sa často skrýva nielen v detailoch, ale aj v rituáloch a gestách.
Na druhej strane netreba byť zvlášť rozcítený ani nad poníženou Britániou Gordona Browna. Gordon Brown nie je Winston Churchill a jeho Británia je iná Británia. Jeho ministerka vnútra Jacqui Smith sa nedávno preslávila tým, že nechala zatknúť a deportovať ako personu non grata holandského poslanca Geerta Wildersa, ktorý priletel do Británie na pozvanie dvoch členov britskej Snemovne lordov, aby premietol svoj protiislamský film Fitna. Pri známych a publikovaných názoroch Sira Winstona Churchilla na islam by možno dnes deportovali z londýnskeho letiska aj tú jeho bustu, ktorú dal Barack Obama odpratať z Oválnej pracovne.
.diplomatické darčeky a Rusko
Čo sa týka darčekov, zatiaľ sa darí aj novej americkej ministerke zahraničných vecí Hillary Clinton. Tá sa chytila slovnej bubliny, ktorú vypustil na bezpečnostnej konferencii v Mníchove o vzťahoch medzi Amerikou a Ruskom Obamov viceprezident Joe Biden – použil slovíčko „reset“. Na mysli mal, že „čo bolo, to bolo, zabudnime na všetko, čo ste stihli napáchať, my sme iní ako ten zlý Bush, my sa chceme kamarátiť“ – jednoducho reset. Hillary Clinton má nepochybne vo svojom tíme tiež kreatívnych ľudí, a tak priniesla 6. marca do Ženevy na prvé stretnutie so svojím ruským náprotivkom Sergejom Lavrovom darček „veľkej symbolickej hodnoty“: pred televíznymi kamerami vytiahla zo žltej krabice veľké červené tlačidlo a dala ho Lavrovovi s tým, že jeho stlačením spoločne „resetujú“ rusko-americké vzťahy. Trochu zmätený Lavrov držal tlačidlo v ruke a Hillary Clinton nadšene rozprávala, že sa na ministerstve veľmi snažili nájsť ruské slovo pre „reset“ a spýtala sa, či je to, čo je na tlačidle napísané, správne. „Nie je to správne,“ odpovedal usmievajúci sa Lavrov, „tu je napísané ‚peregruzka´, čo znamená predraženie (overcharge, aj preťaženie)“. Hillary Clinton sa tomu veselo smiala, a potom to všetci zahovorili s tým, že teda tie vzťahy budú od tejto chvíle „resetované“. Pôsobilo to dosť zvláštne vo svetle skutočnosti, že Sergej Lavrov je stále presne ten istý Sergej Lavrov, ktorý vyslovoval na pôde Bezpečnostnej rady OSN v súvislosti s ruskou vojenskou inváziou do Gruzínska na adresu Ameriky tie najväčšie nehoráznosti a absurdné obvinenia. Ak niekto z ruskej vlády naozaj stelesňuje tú agresívnu a hroziacu tvár Putinovho Ruska, je to práve Lavrov.
Ak tento čudesný darček niečo znamená (okrem toho, že Hillary Clinton má v tíme idiotov, ktorých snaživosť prevyšuje ich talent), tak to, že sa starý cynik Lavrov dozvedel, že od tejto chvíle má Rusko do činenia s Amerikou pripravenou na appeasment nielen za hranicou dobrého vkusu, ale aj v hlbokom predklone. Putinovo Rusko dostalo rozhrešenie z gruzínskeho, abcházskeho či osetského dobrodružstva, plynového výpalníctva a rinčania zbraňami zadarmo a od Obamovej vlády dostane to rozhrešenie aj kedykoľvek v budúcnosti – postačí stlačiť to magické tlačidlo.
Ak máme byť k Hillary Clinton aj trochu fair, treba aj pridať postreh reportéra prorepublikánskej televíznej stanice Fox News Jamesa Rosena, ktorý spolu so skupinou asi dvadsiatich novinárov sprevádzal Hillary Clinton na celej jej ázijskej diplomatickej ceste. Ten okrem kritiky napísal do týždenníka The Weekly Standard i to, že „mu počas spoločne stráveného týždňa Hillary Clinton pripadala ako inteligentnejšia, bystrejšia, energickejšia a chápajúcejšia, viac sa starajúca o ľudí – ľudskejšia – než sa predtým javila na javisku sveta“. A dodal tiež, že „preukázala rozmer obyčajného človeka, ktorý naznačuje, že by mohla dokázať vyvinúť na svojich zahraničných partnerov, najmä na tých autoritárnych, tlak ‚zospodu´, čo je schopnosť, ktorej by sa mali oprávnene obávať“.
Nakoniec to bude možno práve Hillary Clinton, ktorá sa triezvo postaví tým najväčším hlúpostiam, ktoré bude Obamovo aktivistické ľavicové prostredie nepochybne produkovať.
Omnoho problematickejšia, ako to hlúpe tlačidlo v rukách Hillary Clinton, je však iná inciatíva Obamovej vlády, presnejšie povedané, Obamu samotného. Písali sme o nej aj v minulom čísle .týždňa. Ide o utajovaný list ruskému prezidentovi Medvedevovi, v ktorom prakticky ponúkol Rusom revíziu plánu postaviť protiraketovú obranu v Čechách a v Poľsku, ak Rusi pomôžu presvedčiť Irán, aby skončil so svojím nukleárnym programom. Urobil to bez akejkoľvek konzultácie s Čechmi či Poliakmi a bez akejkoľvek konzultácie s partnermi v NATO, ktoré už prijalo plán postaviť protiraketový štít ako súčasť stratégie NATO. Okrem toho, že je takéto konanie naozaj amatérske – Rusom nestálo ani za vážnu reakciu – je i vierolomné a svedčí aj o tom, ako si Barack Obama predstavuje ten ohlasovaný multilateralizmus – ak sa to hodí, bude konať na vlastnú päsť. Na rozdiel od toho kovboja Busha to bude však robiť aj poza chrbát spojencov. Aké európske.
.namiesto veštby
Po ôsmich týždňoch sa ešte nedá predpovedať, ako bude vyzerať zahraničná politika Obamovej Ameriky počas celých štyroch rokov jeho vlády. Minulý týždeň som napísal, že prvé kroky vyzerajú na veľké babráctvo a za ten týždeň sa na tom nič nezmenilo. Naozaj to nevyzerá sľubne. Obama prichádza do Európy, navštívi Veľkú Britániu, Francúzsko a Nemecko a 4. či 5. apríla vystúpi aj v Prahe. Predtým sa ešte zastaví na summite NATO v Štrasburgu. Ako sa dá čakať od marketingového produktu jeho typu, nebude to pražské vystúpenie len také hocijaké vystúpenie, bude to inscenácia pod holým nebom s Hradčanami v pozadí. Uvidíme, čo povie Čechom a Poliakom o radare a antiraketách, čo povie Európanom o partnerstve a čo povie na pôde NATO o Afganistane a rozširovaní. Ale to všetko budú len reči, z ktorých sa bude síce dať všeličo odčítať, ale nie veštiť.
Skutočného Obamu spozná svet až v krízových situáciách vo svete, ktoré v tejto chvíli nemožno predvídať a ktoré ho nepochybne stretnú. Nevyhol sa im doposiaľ žiadny americký prezident.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.