Rozhovor s psychiatrom Igorom Smelým
.vy pôsobíte v Prešove, v kraji s tradične vysokou nezamestnanosťou. Aká je vaša skúsenosť ambulantného psychiatra – je obyvateľstvo Slovenska naozaj viac náchylné na depresie, ako hlásia výskumníci?
Nedomnievam sa, že by obyvatelia na Slovensku trpeli na depresie viac ako v iných západných krajinách. Namerané rozdiely oproti iným európskym štátom v spomínanej štúdii EPID prof. MUDr. Novotného a prof. PhDr. Heretika môžu mať súvislosť s odlišnými výskumnými metodológiami použitými pri rôznych štúdiách. Poznám viaceré štúdie z rôznych štátov, ktoré často dospievali k odlišným výsledkom, ale v priemere sa približovali k podobným číslam ako štúdia EPID. Domnievam sa, že celoživotná prevalencia depresie (čiže percento ľudí trpiacich na toto ochorenie za celý život) sa bude pohybovať v rozmedzí 8 až 12 percent. Ale zdá sa, že celkový výskyt depresií a úzkostných porúch v ekonomicky rozvinutých krajinách časom narastá.
.prečo je depresií viac?
Medzi rizikové faktory depresií patrí najmä sociálna izolovanosť a osamelosť – ide najmä o vdovy, vdovcov a rozvedených. Ale rizikové sú aj zmeny v medziľudských vzťahoch, problémy v manželstve, strata matky pred jedenástym rokom života a iné záťažové situácie, ktoré súvisia so spoločenskou situáciou a tieto javy sú čoraz častejšie prítomné v západnej civilizácii. Jednou z možných hypotéz nárastu depresií a úzkostných porúch v ekonomicky vyspelých krajinách je nesúlad medzi biologickou a kultúrnou evolúciou človeka. Inými slovami: prijali sme životný štýl, na ktorý naša biologická prirodzenosť nie je nastavená a platíme za to daň v podobe narušenia nášho psychického aparátu, ktorého klinickým prejavom môže byť napríklad depresia. Hľadanie správnych kultúrnych vzorcov a odstraňovanie tých nesprávnych môže byť pre našu civilizáciu výzvou.
.pribúda vám v ambulancii ľudí, ktorí chcú svoje problémy – hoci nejde o chorobu – riešiť tabletkou, napríklad antidepresívami?
Nestretávam sa až tak často s tlakom od ľudí, ktorí chcú antidepresíva a netrpia na depresiu. Ale je pravda, že niektoré úzkostné a depresívne poruchy vznikajú v súvislosti s neusporiadaným životným štýlom pacienta a okrem liečby liekmi je tam potrebná aj psychoterapia a poučenie pacienta o tom, že prispieva k vzniku svojich príznakov a že bez hlbšej zmeny v jeho živote mu antidepresíva pomôžu len čiastočne.
Na druhej strane sa stretávame so vzdelanými ľuďmi, ktorí upadajú do opačného omylu a všetky svoje ťažkosti chcú riešiť bez liekov, len psychoterapiou. Tam zasa vidím svoju úlohu v tom, aby som ich získal aj na spoluprácu pri liečbe antidepresívami, ktoré im môžu pomôcť a niekedy významne napomôcť aj proces psychoterapie.
.ako psychiater hľadá hranicu, kde už treba človeka so smútkom či úzkosťou označiť za pacienta?
Tú hranicu hľadá psychiater na základe dôkladného klinického vyšetrenia pacienta, ktoré zahŕňa anamnézu, rozhovor s pacientom a jeho rodinou, pozorovanie jeho prejavov v kontakte s lekárom a niekedy aj doplnenie ďalších pomocných vyšetrení. Depresia nie je len nadmerný smútok, je to patologicky zmenená nálada, ktorú by mal psychiater od bežného smútku odlíšiť. Samozrejme, aj my sa môžeme mýliť a preto je dôležité, aby sme sa stále pýtali samých seba, či to nemôže byť aj nejaká iná porucha, či sme niečo neprehliadli a konzultovali prípadné neistoty s kolegami alebo v supervízii. Keby ste sa však pacientov, ktorí zažili klinickú depresiu, spýtali, tak vám často sami uvedú rozdiely medzi bežným smútkom a depresívnou náladou. Sami hovoria, že je to „iné“. Musím však priznať, že hľadanie tej hranice je niekedy poriadne ťažké a k mojej práci patrí aj značná dávka neistoty okolo určenia správnej diagnózy.
.k depresii často patria aj silné pocity viny. Môže v tomto prípade pomôcť napríklad spoveď u kňaza?
Je zásadný rozdiel medzi psychoterapiou a spoveďou, ktorý má teologický podklad. Pri spovedi je človek zbavený hriechu, pri psychoterapii pracujeme len na úrovni prežívania. Preto je v tejto oblasti potrebná spolupráca kňaza s psychiatrom alebo psychológom a ďalšie vzdelávanie sa. Na základe tohto rozdielu sa môže stať, že človek necíti vinu, ale ostáva v stave hriechu a naopak, že človek, ktorý sa vyspovedá, naďalej prežíva pocity viny a potrebuje psychoterapiu.
.na Západe bola veľká móda – najmä medzi ženami – riešiť všetky problémy Prozacom. Je aj u nás tento liek zneužívaný či nadužívaný?
Nemyslím, že by bol tento liek u nás zneužívaný či nadužívaný. Prozac dnes už u nás ani nezoženiete, ale sú preparáty, ktoré obsahujú tú istú účinnú látku – fluoxetín. Dnes je však mnoho iných liekov a dokonca si myslím, že tie sa predpisujú častejšie ako fluoxetín. Prozac bol prvým zo skupiny liekov ovplyvňujúcich spätné vychytávanie sérotonínu, čo sú dodnes výborné lieky, a preto sa okolo neho strhol taký „humbug“. Ja osobne som mal veľmi dobré skúsenosti aj so samotným Prozacom, aj s novšími liekmi, obsahujúcimi fluoxetín. Myslím, že tento liek priniesol veľkú úľavu nielen depresívnym pacientom, ale aj pacientom s inými poruchami, ako napríklad obsedantne-kompulzívnou poruchou, ktorým sme predtým nevedeli tak dobre pomôcť. Musím však povedať, že je úlohou lekára, aby si zachoval posudzovacie a rozhodovacie právomoci, ktoré mu prináležia a nepodľahol rôznym tlakom. To vôbec neznamená, že by mal byť autoritatívny a nemal by o liekoch a ochorení s pacientom hovoriť. Mal by si však byť vedomý, v ktorých otázkach je expertom zodpovedným za liečbu a v ktorých vyslovuje len svoje osobné názory.
.je nejaký rozdiel v náraste depresií medzi chudobnejšími a bohatšími ľuďmi?
Depresia nie je problémom chudobných či bohatých. Iné budú tzv. spúšťače ochorenia. Úlohu zohrávajú skôr určité predispozičné a rizikové faktory (vrodené, získané výchovou v útlom detstve, vplyvy okolia, širšie sociálne vplyvy a pod.), ktoré robia človeka náchylnejším voči ochoreniu depresiou. Potom môže byť tzv. spúšťačom ochorenia napríklad strata zamestnania, finančná insolventnosť, rozpad rodiny, nadmerná orientácia na prácu a konzum, neúspech v profesii a pod.
.zaznamenali ste už zvýšený počet pacientov v súvislosti s finančnou krízou?
Zatiaľ nie, aj keď sú ľudia, ktorí prišli o prácu v súvislosti s prepúšťaním. Je to však spôsobené asi aj tým, že v Prešove a okolí bola stále dosť veľká nezamestnanosť a dlhé roky sa v ambulancii stretávame s ľuďmi, ktorí si nemôžu nájsť alebo udržať zamestnanie. Depresia je multifaktoriálne ochorenie a zdôrazňovanie len jedného faktora z celej plejády ďalších je veľkým zjednodušením.
.vy pôsobíte v Prešove, v kraji s tradične vysokou nezamestnanosťou. Aká je vaša skúsenosť ambulantného psychiatra – je obyvateľstvo Slovenska naozaj viac náchylné na depresie, ako hlásia výskumníci?
Nedomnievam sa, že by obyvatelia na Slovensku trpeli na depresie viac ako v iných západných krajinách. Namerané rozdiely oproti iným európskym štátom v spomínanej štúdii EPID prof. MUDr. Novotného a prof. PhDr. Heretika môžu mať súvislosť s odlišnými výskumnými metodológiami použitými pri rôznych štúdiách. Poznám viaceré štúdie z rôznych štátov, ktoré často dospievali k odlišným výsledkom, ale v priemere sa približovali k podobným číslam ako štúdia EPID. Domnievam sa, že celoživotná prevalencia depresie (čiže percento ľudí trpiacich na toto ochorenie za celý život) sa bude pohybovať v rozmedzí 8 až 12 percent. Ale zdá sa, že celkový výskyt depresií a úzkostných porúch v ekonomicky rozvinutých krajinách časom narastá.
.prečo je depresií viac?
Medzi rizikové faktory depresií patrí najmä sociálna izolovanosť a osamelosť – ide najmä o vdovy, vdovcov a rozvedených. Ale rizikové sú aj zmeny v medziľudských vzťahoch, problémy v manželstve, strata matky pred jedenástym rokom života a iné záťažové situácie, ktoré súvisia so spoločenskou situáciou a tieto javy sú čoraz častejšie prítomné v západnej civilizácii. Jednou z možných hypotéz nárastu depresií a úzkostných porúch v ekonomicky vyspelých krajinách je nesúlad medzi biologickou a kultúrnou evolúciou človeka. Inými slovami: prijali sme životný štýl, na ktorý naša biologická prirodzenosť nie je nastavená a platíme za to daň v podobe narušenia nášho psychického aparátu, ktorého klinickým prejavom môže byť napríklad depresia. Hľadanie správnych kultúrnych vzorcov a odstraňovanie tých nesprávnych môže byť pre našu civilizáciu výzvou.
.pribúda vám v ambulancii ľudí, ktorí chcú svoje problémy – hoci nejde o chorobu – riešiť tabletkou, napríklad antidepresívami?
Nestretávam sa až tak často s tlakom od ľudí, ktorí chcú antidepresíva a netrpia na depresiu. Ale je pravda, že niektoré úzkostné a depresívne poruchy vznikajú v súvislosti s neusporiadaným životným štýlom pacienta a okrem liečby liekmi je tam potrebná aj psychoterapia a poučenie pacienta o tom, že prispieva k vzniku svojich príznakov a že bez hlbšej zmeny v jeho živote mu antidepresíva pomôžu len čiastočne.
Na druhej strane sa stretávame so vzdelanými ľuďmi, ktorí upadajú do opačného omylu a všetky svoje ťažkosti chcú riešiť bez liekov, len psychoterapiou. Tam zasa vidím svoju úlohu v tom, aby som ich získal aj na spoluprácu pri liečbe antidepresívami, ktoré im môžu pomôcť a niekedy významne napomôcť aj proces psychoterapie.
.ako psychiater hľadá hranicu, kde už treba človeka so smútkom či úzkosťou označiť za pacienta?
Tú hranicu hľadá psychiater na základe dôkladného klinického vyšetrenia pacienta, ktoré zahŕňa anamnézu, rozhovor s pacientom a jeho rodinou, pozorovanie jeho prejavov v kontakte s lekárom a niekedy aj doplnenie ďalších pomocných vyšetrení. Depresia nie je len nadmerný smútok, je to patologicky zmenená nálada, ktorú by mal psychiater od bežného smútku odlíšiť. Samozrejme, aj my sa môžeme mýliť a preto je dôležité, aby sme sa stále pýtali samých seba, či to nemôže byť aj nejaká iná porucha, či sme niečo neprehliadli a konzultovali prípadné neistoty s kolegami alebo v supervízii. Keby ste sa však pacientov, ktorí zažili klinickú depresiu, spýtali, tak vám často sami uvedú rozdiely medzi bežným smútkom a depresívnou náladou. Sami hovoria, že je to „iné“. Musím však priznať, že hľadanie tej hranice je niekedy poriadne ťažké a k mojej práci patrí aj značná dávka neistoty okolo určenia správnej diagnózy.
.k depresii často patria aj silné pocity viny. Môže v tomto prípade pomôcť napríklad spoveď u kňaza?
Je zásadný rozdiel medzi psychoterapiou a spoveďou, ktorý má teologický podklad. Pri spovedi je človek zbavený hriechu, pri psychoterapii pracujeme len na úrovni prežívania. Preto je v tejto oblasti potrebná spolupráca kňaza s psychiatrom alebo psychológom a ďalšie vzdelávanie sa. Na základe tohto rozdielu sa môže stať, že človek necíti vinu, ale ostáva v stave hriechu a naopak, že človek, ktorý sa vyspovedá, naďalej prežíva pocity viny a potrebuje psychoterapiu.
.na Západe bola veľká móda – najmä medzi ženami – riešiť všetky problémy Prozacom. Je aj u nás tento liek zneužívaný či nadužívaný?
Nemyslím, že by bol tento liek u nás zneužívaný či nadužívaný. Prozac dnes už u nás ani nezoženiete, ale sú preparáty, ktoré obsahujú tú istú účinnú látku – fluoxetín. Dnes je však mnoho iných liekov a dokonca si myslím, že tie sa predpisujú častejšie ako fluoxetín. Prozac bol prvým zo skupiny liekov ovplyvňujúcich spätné vychytávanie sérotonínu, čo sú dodnes výborné lieky, a preto sa okolo neho strhol taký „humbug“. Ja osobne som mal veľmi dobré skúsenosti aj so samotným Prozacom, aj s novšími liekmi, obsahujúcimi fluoxetín. Myslím, že tento liek priniesol veľkú úľavu nielen depresívnym pacientom, ale aj pacientom s inými poruchami, ako napríklad obsedantne-kompulzívnou poruchou, ktorým sme predtým nevedeli tak dobre pomôcť. Musím však povedať, že je úlohou lekára, aby si zachoval posudzovacie a rozhodovacie právomoci, ktoré mu prináležia a nepodľahol rôznym tlakom. To vôbec neznamená, že by mal byť autoritatívny a nemal by o liekoch a ochorení s pacientom hovoriť. Mal by si však byť vedomý, v ktorých otázkach je expertom zodpovedným za liečbu a v ktorých vyslovuje len svoje osobné názory.
.je nejaký rozdiel v náraste depresií medzi chudobnejšími a bohatšími ľuďmi?
Depresia nie je problémom chudobných či bohatých. Iné budú tzv. spúšťače ochorenia. Úlohu zohrávajú skôr určité predispozičné a rizikové faktory (vrodené, získané výchovou v útlom detstve, vplyvy okolia, širšie sociálne vplyvy a pod.), ktoré robia človeka náchylnejším voči ochoreniu depresiou. Potom môže byť tzv. spúšťačom ochorenia napríklad strata zamestnania, finančná insolventnosť, rozpad rodiny, nadmerná orientácia na prácu a konzum, neúspech v profesii a pod.
.zaznamenali ste už zvýšený počet pacientov v súvislosti s finančnou krízou?
Zatiaľ nie, aj keď sú ľudia, ktorí prišli o prácu v súvislosti s prepúšťaním. Je to však spôsobené asi aj tým, že v Prešove a okolí bola stále dosť veľká nezamestnanosť a dlhé roky sa v ambulancii stretávame s ľuďmi, ktorí si nemôžu nájsť alebo udržať zamestnanie. Depresia je multifaktoriálne ochorenie a zdôrazňovanie len jedného faktora z celej plejády ďalších je veľkým zjednodušením.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.