Hospodárska kríza z tridsiatych rokov sa aj v slovenčine zvykne označovať slovami „veľká depresia“. Slovo depresia znamená dve veci – pre ekonómov hospodársky pokles, pre lekárov a pacientov zas stiesnenosť, skľúčenosť aj vážnu duševnú chorobu. Sú však tieto dve veci prepojené?
Platí, že v čase hospodárskej depresie nás čaká aj veľký nárast duševných depresií?
.ak hospodárska depresia znamená vážny nárast depresií, tie môžu celú situáciu ešte zhoršiť. Už v čase hospodárskeho rozmachu rapídne rástli výdavky zdravotných poisťovní aj pacientov na antidepresíva a mierne rástol aj počet ľudí, ktorí sa vinou depresie stali invalidmi a sú odkázaní na príspevok zo Sociálnej poisťovne. Pár čísel na úvod. Vlani sme za antidepresíva zaplatili vyše 800 miliónov korún a Sociálna poisťovňa takmer ôsmim stovkám ľudí uznala invalidný dôchodok na diagnózu depresia.
.prvenstvo v Európe?
Bolo to v septembri minulého roka. Kríza sa už začínala ozývať, ale na Slovensku sa ešte rast HDP pohyboval v utešených číslach a vládlo všeobecné presvedčenie, že kríza je čisto záležitosťou pažravej a neskromnej Ameriky. Okolo nás sa možno iba obtrie.
Mali sme historicky nízku nezamestnanosť, investície ešte stále prichádzali, ale začiatkom jesene sa už po jednej tlačovke psychológov a psychiatrov v tlači objavili nepríjemné titulky. V SME písali: „Slováci sú pesimistický národ“. Psychológ Anton Heretik v článku hovoril o výskume, podľa ktorého máme „najvyšší pomer zo všetkých európskych štátov“. Aj v Pravde sme sa dozvedeli, že „psychiatrom sa plnia ambulancie“.
Za päť rokov totiž vzrástol počet pacientov s depresiami až o 72 percent a momen tálne sa lieči v psychiatrickej ambulancii až štvrť milióna ľudí. Psychiater Pavel Černák však na to lakonicky dodal, že „stále je to len špička ľadovca“.
Toto sa písalo začiatkom jesene 2008. Teda na sklonku zlatej éry slovenskej ekonomiky, keď HDP lámalo rekordy, práce bolo dosť a platy i životná úroveň rástli – Slováci však upadali do depresií.
Čo sa teda s nami bude diať v čase naozajstnej hospodárskej krízy, keď bude rásť nezamestnanosť, nebudú sa zvyšovať platy a ľudia nebudú mať čím platiť hypotéky? A to nehovoriac o tom, že sme podľa výskumu pesimistický národ a v množstve príznakov depresie sme sa vyšplhali na vrchol európskeho rebríčka?
.s pokojnou hlavou
Spomínaný výskum sa oficiálne volá Epidemiológia depresie na Slovensku (EPID) a pochádza ešte zo začiatku milénia, vznikal teda približne pred siedmimi rokmi. Jeho výsledky sme konzultovali s viacerými psychiatrami, ale nie celkom súhlasili, že z neho možno odvodiť také jednoznačné závery o pesimistickom národe. Tie tvrdenia či novinárske titulky o prvenstve Slovákov v Európe považovali za značne nadnesené a vysvetliť sa dajú jednoducho: údaje z výs kumu pochádzajú z tlačovky, ktorá sa konala pred Dňami nezábudiek, keď Liga za duševné zdravie upozorňuje na aktuálne problémy okolo pacientov s duševnými chorobami. Aby bola kampaň úspešná, treba ju podporiť aj mediálnymi výstupmi, no a v tých sa zvykne aj trošičku preháňať. Niekedy tú robotu ochotne spravia za odborníkov aj novinári, lebo v titulkoch znie nejaké to prvenstvo pre Slovákov lepšie.
Jeden z autorov citovanej štúdie prof. Vladimír Novotný dokonca .týždňu povedal, že v depresiách sme v rámci Európy „nižší stred“. Rozhodne nemôžeme v počte depresií konkurovať takým Fínom či Litovcom.
V čom sme trochu silnejší než niektoré iné skúmané štáty, sú skôr subjektívne pociťované syndrómy, ako zlá nálada, únava, nerozhodnosť, pocit neúspechu. Z repre - zen tatívnej vzorky 1 212 ľudí priznalo pesimizmus až 70 percent opýtaných a zvýšenú únavnosť 54 percent. Subjektívne pociťovali nejaké symptómy depresie dve pätiny populácie.
„Tieto symptómy nám vyskočili, lebo ktorý Slovák nepovie, že je unavený?“ usmieva sa Novotný a dodáva: „Sme lkavý národ, my sa radi sťažujeme a čakáme, že za nás niekto niečo vyrieši. Ale to nie je choroba. Havel to svojho času dobre pomenoval – blbá nálada.“
Ani psychiater Ivan André si nemyslí, že Slováci patria medzi depresívne národy: „Slováci nie sú považovaní za depresívny národ, sme niekde v strede, v tom naozaj nie sme výnimoční.“ Ale pripomína, že u nás má na duševných chorobách stále veľmi výrazný podiel alkoholizmus. Podľa osobnej skúsenosti primára Andrého je približne 30 percent pacientov na psychiatrických lôžkach závislých od alkoholu: „Skoro každý tretí pacient na našom lôžku má problém, ktorý súvisí so závislosťou od konzumácie alkoholu,“ pripomína pán primár menej atraktívnu skutočnosť.
.bude horšie?
V časoch, keď pribúda nezamestnaných a podnikatelia musia prepúšťať, čo je často psychický stres pre obidve strany, by sa dalo očakávať, že výskyt depresií sa podstatne zvýši. Ale viacerí psychiatri, s ktorými sme hovorili, si myslia, že je predčasné prijímať takéto závery. „Počet depresií vôbec nezávisí od socio-ekonomickej úrovne,“ tvrdí Novotný a pripomína Fínsko, kde je dobré sociálne zabezpečenie, fungujúca ekonomika a pred sa sú Fíni rekordmani v počte samovrážd. Naopak, v Albánsku, kde je život oveľa ťažší, je samovražda zriedkavosťou.
„Súvisí to skôr s množstvom slnečného svitu a spô sobom života v mediteránskych krajinách,“ vysvetľuje Novotný. Pripomína aj skúsenosť starých klasikov psychiatrie, podľa ktorej výskyt duševných ochorení v krízových časoch klesá, napríklad v čase vojny je výrazne menej samovrážd.
Aj preto si Novotný myslí, že finančná kríza nijako neovplyvní depresie – a ak ich nejako ovplyvní, tak skôr tým, že sa ich počet zníži.
„Finančná kríza môže zvýšiť takzvané reaktívne depresie, ktoré pokladám za prirodzené, ľudské reagovanie. Ale čím je život jednoduchší, tým viac je človek zaujatý základnými otázkami prežitia a netrápi sa malichernosťami.“
.nárast antidepresív
Ak by sme posudzovali duševné zdravie obyvateľov Slovenska len podľa spotreby antidepresív, museli by sme sa vážne znepokojiť.
Podľa štúdie Vladimíra Marka z firmy Lundbeck Slovensko sa v roku 1996 predalo 5 850 000 denných definovaných dávok antidepresív, ale v roku 2005 to už bolo šesťnásobne viac, teda 35 430 000 denných dávok.
Podľa údajov, ktoré .týždňu poskytol Health Policy Institute, stúpa spotreba antidepresív výrazne aj v posledných piatich rokoch – kým v roku 2003 sa predalo pacientom 1,4 milióna balení antidepresív, v roku 2007 to bolo 1,8 milióna balení. A odhad za rok 2008 hovorí, že na Slovensku sme spotrebovali 1,9 milióna balení antidepresív.
Pacientov a zdra votné poisťovne len antidepresíva vyšli vlani odhadom takmer na 813 miliónov korún.
Podľa nárastu užívaných antidepresív by sa dalo skonštatovať, že depresia sa na Slovensku šíri ako epidémia. Ale to by bol predsa len dosť povrchný pohľad na vec.
Psychiater Alojz Rakús pripomína, že nárast počtu depresií súvisí aj s lepšou osvetou, vďaka ktorej ľudia ľahšie rozpoznajú problém. „A je aj menej predsudkov voči psychiatrii, menej zábran a viac vedomostí o tom, že pomoc jestvuje.“ Nárast liečených depresií súvisí aj s lepšou dostupnosťou psychiatrických ambulancií. No Rakús podotýka, že nezanedbateľný vplyv majú v tomto smere aj marketing a lobing farmaceutických firiem, ktoré chcú predať svoj liek. Má to vplyv aj na pacientov. „Niektorí ľudia by odišli sklamaní, keby som im niečo nepredpísal,“ priznáva Rakús. „Oni už prichádzajú s očakávaním, že nejaký liek dostanú. Sú to ľudia, čo žijú na farmakologickej hojdačke, večer niečo na spanie, ráno si dajú tri kávy, cez deň na bolesť hlavy, potom niečo proti úzkosti...“
Druhou vecou je, že dnes je predpisovanie antidepresív jednoduchšie a menej rizikové – vďaka stúpajúcej kvalite týchto liekov.
Dnešné antidepresíva už nie sú návykové, sú oveľa jemnejšie pre organizmus človeka, majú menej vedľajších účinkov, nehrozí smrť pri predávkovaní a sú oveľa efektívnejšie.
Psychiatri majú k dispozícii čoraz novšie a ú činnejšie lieky. Motivujú ich na to nielen pacienti či farmaceutické firmy, ale aj zdravotné poisťovne. Lieky sú totiž lacnejšie ako psychoterapia.
„Doba psychoanalýzy už prešla,“ pripomína aj Ivan André. „Nie je to efektívne, a nie je to ani lacnejšie.“ Antidepresíva sa čoraz viac predpisujú aj pacientom, ktorí síce netrpia depresiou, ale napríklad nespavosťou.
Rôzne antihypnotiká totiž nemožno brať dlhodobo, a tak je tu šetrnejšie antidepresívum, ktoré je menej škodlivé a často účinnejšie.
Rozšíril sa aj sám pojem depresia.
Primár André si spomína, že keď on pred dvadsiatimi rokmi začínal svoju lekársku prax, pod pojmom depresia sa chápali len ťažké formy depresie, dnes možno týmto pojmom označiť aj ľahšie stavy s príznakmi, ako sú únava, pocity viny či nespavosť. Lieky sa už ordinujú aj na tieto ľahšie prípady.
Súvisí to aj s cenou liekov.
Za menej peňazí sa teda dá nakúpiť viac liekov a sú oveľa dostupnejšie. Zrejme pod tlakom farmaceutických firiem, ktoré prišli s nižšími cenami, sa urobil ústupok a nie - ktoré antidepresíva dnes môžu predpisovať aj praktickí lekári. Psychiater Ivan André v tom nevidí veľké riziko zneužívania. „Veľmi málo praktických lekárov si trúfa predpisovať antidepresíva, lebo to nie je také jednoduché.
Skôr sa vyhýbajú narábaniu s antidepresívami, aj keď ich zástupcovia farmaceutických firiem na to motivujú,“ dodáva.
Podľa jeho skúseností však narastá skupina pacientov, ktorí odmietajú chemickú liečbu a preferujú rastlinné produkty či alternatívne spôsoby liečby.
.nárast depresií
Nárast depresií zrejme na Slovensku súvisel aj s veľkým ekonomickým rozmachom.
Psychiatri vidia veľkú súvislosť najmä medzi stresom a depresiou. A veľký ekonomický boom priniesol stres, za ktorým je nielen veľa práce, veľa povinností, ale aj veľa možností a výziev.
Aj preto sa používanie antidepresív – aj pokútne zohnaných – rozmáha najmä medzi podnikateľmi a veľmi zamestnanými ľuďmi. „Chodiť do práce, mať povinnosti, zodpovednosť, záväzky, to je náročnejšie ako sedieť do ma a čakať na podporu,“ pripomína Novotný a vyvracia tak obľúbenú ľavicovú teóriu, že psychicky sú na tom najhoršie nezamestnaní. „Stačí si pozrieť výskumy, depresivita bola najmä tam, kde bola vysoká zamestnanosť – v Bratislavskom či Trenčianskom kraji.“
Podľa jedného z výskumov EPID bol výskyt veľkej depresie najvyšší v Trenčianskom kraji (19,1 percenta) a najnižší v Ban sko bys - trickom a Žilinskom kraji (9,6, resp. 9,4 percenta).
Takzvaná malá depresia, ktorá je viac závislá od životného štýlu a stresu, bola najvyššia v Bratislavskom kraji a najnižšia v Pre - šov skom a Žilinskom kraji.
Je to paradoxné, ale depresiám sa viac darí v časoch blahobytu, keď má človek základné existenčné starosti vyriešené.
„Blahobyt neznamená duševné zdravie a pohodu,“ pripomína aj Ivan André. Naopak, istá rozmaznanosť človeka depresie len podporuje.
Psychiater Péter Hunčík však nedávno v SME napísal zaujímavé poznatky zo svojej psychiatrickej praxe: „Ak sa niekto dostal do konfliktu so šéfom, neuspel v práci, ak trpí, lebo má zničené manželstvo, ak má výčitky svedomia, lebo vybabral s priateľom, ten sa veru necíti dobre, ale to nemá nič spoločné so skutočnou depresiou. Tieto pocity sú mučivou súčasťou života, ale človek je práve preto človekom, aby sa s takými problémami popasoval (pozri Dostojevského hrdinov). No civilizovaný človek dnešných čias nemá ani najmenšiu chuť s niečím bojovať a trpieť už nechce vôbec. Dnešného človeka zaujíma iba to, aby jeho Ego dostalo ihneď a bez bolestne všetko, aby si mohol užívať život a aby vládol nad všetkým a nad každým.“
.psychiatrizácia sveta
Stres, nedostatok času, priveľa povinnosti, pocity viny privolávajú depresívne príznaky a často ich priamo spúšťajú. Doba a spoloč nosť, v ktorej žijeme, je preto dôležitým faktorom duševného zdravia. A to nielen, keď hovoríme o problémoch súvisiacich s hospodár skou krízou či nezamestnanosťou. Psychiater Hunčík spomenul nový zaujímavý problém – depresie, ku ktorým dochádza v blaho byt ných vyspelých krajinách a ktoré, viac ako čo iné, ovplyvňuje kultúra života.
„Ľudia sa orientujú na slasť, čo je celkom prirodzené, ale žijeme v hedonistickej dobe a dosahovanie slasti sa stáva dobrom. To vedie k potrebe slasť ďalej eskalovať. Dôsledkom sú potom navonok sa prejavujúce deviácie,“ hovorí Alojz Rakús. Príkladov možno uviesť viacero. Ľudia viac cestujú, venujú sa kariére, nákladným koníčkom, pestovaniu tela a príliš často namiesto potrieb iných, napríklad vychovávania detí, pestujú len vlastné pôžitky. Vedie to k „rozmaznanosti“, prílišnému sledovaniu sa a pri minimálnych depresívnych či iných symptómoch vyhľadávajú takíto „rozmaznaní ľudia“ lekársku pomoc a prirodzene očakávajú, že im lekár okamžite pomôže – najčastejšie rýchlo účinkujúcim liekom.
Ale nemusí ísť len o „rozmaznaných ľudí“, naopak aj o reálne problémy. V čase ekonomického rozmachu firma expandovala, objednávok pribúdalo, podnikateľ si vybudoval silný tím ľudí, medzi ktorými sú už takmer priateľské vzťahy. Ale zrazu je objednávok málo, firma neuživí všetkých. Majiteľ musí prepúšťať. Nie každý majiteľ či prepustený zamestnanec to zvládne bez pomoci liekov. Stačí, keď známy z inej firmy poradí, že ich celé predstavenstvo je už, dajme tomu, na Cipralexe, a nie je problém si ho zohnať.
Čoraz menej však zvládame aj prirodzené situácie, napríklad smrť blízkej osoby. V minulosti sa dlhšie zachovávanie obdobia smútku, sprevádzané tmavým oblečením, považovalo za samozrejmosť, aj za istú formu terapie. Dnes podľa psychiatrov rastie počet pacientov, ktorí si chcú s prirodzeným smútkom pomáhať liekmi. Akoby sa smútku zo straty blízkeho dalo zbaviť, a nie sa s ním naučiť ďalej žiť. Ako zdravotný prob - lém sa začínajú javiť aj menšie deviácie či odchýlky od väčšinového správania. Ide o takzvanú psychiatrizáciu sveta. Známy slovenský psychiater a zároveň spisovateľ Ivan Žucha o tomto fenoméne v knižke Fragmenty napísal, že ide o „premenu akéhosi ľudského (individuálneho či spoločenského) problému na problém psychiatrický. Žucha varoval, aby sme si neplietli deviáciu s chorobou. Choroba je čosi, čo medicína vie definovať. Deviácia znamená, že sa človek správa spôsobom, ktorý sa odlišuje od normy, a tú určuje spoločnosť. V človeku je prirodzená potreba „medicizácie“. A psychiatria – ako pripomína Ivan Žucha – má dostatok ctižiadosti, aby ponúkla pomoc. Teda aby sa ponúkla, že bude hľadať chorobné príčiny a mechanizmy deviácií rôzneho druhu. Ivan Žucha vtipne pripomína, že skúsený psychoterapeut dokáže hravo, bravúrne a presve dčivo každé zdravie interpretovať ako adaptívne spútanú deviáciu.
.prozac a jeho úspech
Najznámejším príkladom zneužívania antidepresív je užívanie „pilulky šťastia“ – prozacu. Toto prvé celosvetovo úspešné antidepresívum zažilo od svojho uvedenia na trh v 80. rokoch neskutočný boom a denne ho užívalo viac ako 11 miliónov ľudí po celom svete, z toho 6 miliónov v samotnej Amerike. Keďže vedľajšie účinky neboli významné, liek bol ľahko dostupný a jeho užívanie v súlade s trendom. Prozac sa stal proste kultom. Dnes už vieme, že aj celosvetovým experimentom, hoci za železnou oponou mal svoje špecifiká. Napríklad u nás rolu prozacu zohral skôr diazepam a analgetiká.
Až neskôr sa však začalo hovoriť o tom, čo sprevádzalo napríklad užívanie prozacu. Alojz Rakús zmieňuje výskum na paviánoch, na ktorom sa preukázalo, že samci, ktorým bol podávaný prozac, sa z akýchsi outsiderov zrazu stali asertívnymi a dominantnejšími typmi. Niečo podobné sa zrejme udialo s ľuďmi. „Ťažko sa to preukazuje, ale na základe výskumov možno tvrdiť, že asertivita sa zvýšila aj u mnohých ľudí, ktorí by inak trpeli depresívnymi symptómami. Ale viac asertívnych ľudí v spoločnosti môže mať za následok väčšiu spoločenskú hašterivosť a viac konfliktov,“ dodáva.
.zdravie podľa europoslancov
Duševné zdravie je aj politická téma. Minimálne v Bruseli. Európsky parlament v druhej polovici februára tohto roku prijal uznesenie o duševnom zdraví. Europoslanci v ňom na ôsmich stranách vyzývajú na zlepšenie duševného zdravia na pracovisku, v školách, a týkať sa to má každého – od mládeže cez starších až po sexuálne menšiny. Uznesenie EP však treba brať vážne. Je totiž prejavom niečoho, čo v skutočnosti ani tak nepomáha duševne chorým, ale celú problematiku posúva celkom nesprávnym smerom.
Duševné zdravie sa totiž prezentuje ako téma ľudských práv. Hneď v úvode sa spája „duševné zdravie a blaho“, keďže pracuje s definíciou Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Práve podľa nej je zdravie niečo ako stav úplného fyzického, psychického a sociálneho blaha, alebo pohody (v angličtine sa používa výraz „wellbeing“) a zdôrazňuje sa, že zdravie je viac ako absencia choroby.
„Je to nešťastná definícia, z nej vznikajú isté nedorozumenia,“ tvrdí Rakús. „Potom vlastne niet na svete zdravého človeka.“
Problém je, ak sa zdravie vymedzuje pozitívne. Navyše ak sa chápe ako právo, vzniká množstvo nárokov, ktoré by mal štát prostredníctvom zdravotníctva a farmácie zabezpečovať. Ale lekári predsa nemôžu pacientovi dodať ustavičnú pohodu a pocit blaha, môžu mu pomôcť iba s chorobou vrátane vážnej formy depresie.
Predstava duševného zdravia ako blaha a pohody deformuje prirodzený svet, kde bude šťastie navždy spojené s nešťastím, zdravie s chorobou a slasť so strasťou. Jedno bez druhého totiž stráca svoju hodnotu.
Platí, že v čase hospodárskej depresie nás čaká aj veľký nárast duševných depresií?
.ak hospodárska depresia znamená vážny nárast depresií, tie môžu celú situáciu ešte zhoršiť. Už v čase hospodárskeho rozmachu rapídne rástli výdavky zdravotných poisťovní aj pacientov na antidepresíva a mierne rástol aj počet ľudí, ktorí sa vinou depresie stali invalidmi a sú odkázaní na príspevok zo Sociálnej poisťovne. Pár čísel na úvod. Vlani sme za antidepresíva zaplatili vyše 800 miliónov korún a Sociálna poisťovňa takmer ôsmim stovkám ľudí uznala invalidný dôchodok na diagnózu depresia.
.prvenstvo v Európe?
Bolo to v septembri minulého roka. Kríza sa už začínala ozývať, ale na Slovensku sa ešte rast HDP pohyboval v utešených číslach a vládlo všeobecné presvedčenie, že kríza je čisto záležitosťou pažravej a neskromnej Ameriky. Okolo nás sa možno iba obtrie.
Mali sme historicky nízku nezamestnanosť, investície ešte stále prichádzali, ale začiatkom jesene sa už po jednej tlačovke psychológov a psychiatrov v tlači objavili nepríjemné titulky. V SME písali: „Slováci sú pesimistický národ“. Psychológ Anton Heretik v článku hovoril o výskume, podľa ktorého máme „najvyšší pomer zo všetkých európskych štátov“. Aj v Pravde sme sa dozvedeli, že „psychiatrom sa plnia ambulancie“.
Za päť rokov totiž vzrástol počet pacientov s depresiami až o 72 percent a momen tálne sa lieči v psychiatrickej ambulancii až štvrť milióna ľudí. Psychiater Pavel Černák však na to lakonicky dodal, že „stále je to len špička ľadovca“.
Toto sa písalo začiatkom jesene 2008. Teda na sklonku zlatej éry slovenskej ekonomiky, keď HDP lámalo rekordy, práce bolo dosť a platy i životná úroveň rástli – Slováci však upadali do depresií.
Čo sa teda s nami bude diať v čase naozajstnej hospodárskej krízy, keď bude rásť nezamestnanosť, nebudú sa zvyšovať platy a ľudia nebudú mať čím platiť hypotéky? A to nehovoriac o tom, že sme podľa výskumu pesimistický národ a v množstve príznakov depresie sme sa vyšplhali na vrchol európskeho rebríčka?
.s pokojnou hlavou
Spomínaný výskum sa oficiálne volá Epidemiológia depresie na Slovensku (EPID) a pochádza ešte zo začiatku milénia, vznikal teda približne pred siedmimi rokmi. Jeho výsledky sme konzultovali s viacerými psychiatrami, ale nie celkom súhlasili, že z neho možno odvodiť také jednoznačné závery o pesimistickom národe. Tie tvrdenia či novinárske titulky o prvenstve Slovákov v Európe považovali za značne nadnesené a vysvetliť sa dajú jednoducho: údaje z výs kumu pochádzajú z tlačovky, ktorá sa konala pred Dňami nezábudiek, keď Liga za duševné zdravie upozorňuje na aktuálne problémy okolo pacientov s duševnými chorobami. Aby bola kampaň úspešná, treba ju podporiť aj mediálnymi výstupmi, no a v tých sa zvykne aj trošičku preháňať. Niekedy tú robotu ochotne spravia za odborníkov aj novinári, lebo v titulkoch znie nejaké to prvenstvo pre Slovákov lepšie.
Jeden z autorov citovanej štúdie prof. Vladimír Novotný dokonca .týždňu povedal, že v depresiách sme v rámci Európy „nižší stred“. Rozhodne nemôžeme v počte depresií konkurovať takým Fínom či Litovcom.
V čom sme trochu silnejší než niektoré iné skúmané štáty, sú skôr subjektívne pociťované syndrómy, ako zlá nálada, únava, nerozhodnosť, pocit neúspechu. Z repre - zen tatívnej vzorky 1 212 ľudí priznalo pesimizmus až 70 percent opýtaných a zvýšenú únavnosť 54 percent. Subjektívne pociťovali nejaké symptómy depresie dve pätiny populácie.
„Tieto symptómy nám vyskočili, lebo ktorý Slovák nepovie, že je unavený?“ usmieva sa Novotný a dodáva: „Sme lkavý národ, my sa radi sťažujeme a čakáme, že za nás niekto niečo vyrieši. Ale to nie je choroba. Havel to svojho času dobre pomenoval – blbá nálada.“
Ani psychiater Ivan André si nemyslí, že Slováci patria medzi depresívne národy: „Slováci nie sú považovaní za depresívny národ, sme niekde v strede, v tom naozaj nie sme výnimoční.“ Ale pripomína, že u nás má na duševných chorobách stále veľmi výrazný podiel alkoholizmus. Podľa osobnej skúsenosti primára Andrého je približne 30 percent pacientov na psychiatrických lôžkach závislých od alkoholu: „Skoro každý tretí pacient na našom lôžku má problém, ktorý súvisí so závislosťou od konzumácie alkoholu,“ pripomína pán primár menej atraktívnu skutočnosť.
.bude horšie?
V časoch, keď pribúda nezamestnaných a podnikatelia musia prepúšťať, čo je často psychický stres pre obidve strany, by sa dalo očakávať, že výskyt depresií sa podstatne zvýši. Ale viacerí psychiatri, s ktorými sme hovorili, si myslia, že je predčasné prijímať takéto závery. „Počet depresií vôbec nezávisí od socio-ekonomickej úrovne,“ tvrdí Novotný a pripomína Fínsko, kde je dobré sociálne zabezpečenie, fungujúca ekonomika a pred sa sú Fíni rekordmani v počte samovrážd. Naopak, v Albánsku, kde je život oveľa ťažší, je samovražda zriedkavosťou.
„Súvisí to skôr s množstvom slnečného svitu a spô sobom života v mediteránskych krajinách,“ vysvetľuje Novotný. Pripomína aj skúsenosť starých klasikov psychiatrie, podľa ktorej výskyt duševných ochorení v krízových časoch klesá, napríklad v čase vojny je výrazne menej samovrážd.
Aj preto si Novotný myslí, že finančná kríza nijako neovplyvní depresie – a ak ich nejako ovplyvní, tak skôr tým, že sa ich počet zníži.
„Finančná kríza môže zvýšiť takzvané reaktívne depresie, ktoré pokladám za prirodzené, ľudské reagovanie. Ale čím je život jednoduchší, tým viac je človek zaujatý základnými otázkami prežitia a netrápi sa malichernosťami.“
.nárast antidepresív
Ak by sme posudzovali duševné zdravie obyvateľov Slovenska len podľa spotreby antidepresív, museli by sme sa vážne znepokojiť.
Podľa štúdie Vladimíra Marka z firmy Lundbeck Slovensko sa v roku 1996 predalo 5 850 000 denných definovaných dávok antidepresív, ale v roku 2005 to už bolo šesťnásobne viac, teda 35 430 000 denných dávok.
Podľa údajov, ktoré .týždňu poskytol Health Policy Institute, stúpa spotreba antidepresív výrazne aj v posledných piatich rokoch – kým v roku 2003 sa predalo pacientom 1,4 milióna balení antidepresív, v roku 2007 to bolo 1,8 milióna balení. A odhad za rok 2008 hovorí, že na Slovensku sme spotrebovali 1,9 milióna balení antidepresív.
Pacientov a zdra votné poisťovne len antidepresíva vyšli vlani odhadom takmer na 813 miliónov korún.
Podľa nárastu užívaných antidepresív by sa dalo skonštatovať, že depresia sa na Slovensku šíri ako epidémia. Ale to by bol predsa len dosť povrchný pohľad na vec.
Psychiater Alojz Rakús pripomína, že nárast počtu depresií súvisí aj s lepšou osvetou, vďaka ktorej ľudia ľahšie rozpoznajú problém. „A je aj menej predsudkov voči psychiatrii, menej zábran a viac vedomostí o tom, že pomoc jestvuje.“ Nárast liečených depresií súvisí aj s lepšou dostupnosťou psychiatrických ambulancií. No Rakús podotýka, že nezanedbateľný vplyv majú v tomto smere aj marketing a lobing farmaceutických firiem, ktoré chcú predať svoj liek. Má to vplyv aj na pacientov. „Niektorí ľudia by odišli sklamaní, keby som im niečo nepredpísal,“ priznáva Rakús. „Oni už prichádzajú s očakávaním, že nejaký liek dostanú. Sú to ľudia, čo žijú na farmakologickej hojdačke, večer niečo na spanie, ráno si dajú tri kávy, cez deň na bolesť hlavy, potom niečo proti úzkosti...“
Druhou vecou je, že dnes je predpisovanie antidepresív jednoduchšie a menej rizikové – vďaka stúpajúcej kvalite týchto liekov.
Dnešné antidepresíva už nie sú návykové, sú oveľa jemnejšie pre organizmus človeka, majú menej vedľajších účinkov, nehrozí smrť pri predávkovaní a sú oveľa efektívnejšie.
Psychiatri majú k dispozícii čoraz novšie a ú činnejšie lieky. Motivujú ich na to nielen pacienti či farmaceutické firmy, ale aj zdravotné poisťovne. Lieky sú totiž lacnejšie ako psychoterapia.
„Doba psychoanalýzy už prešla,“ pripomína aj Ivan André. „Nie je to efektívne, a nie je to ani lacnejšie.“ Antidepresíva sa čoraz viac predpisujú aj pacientom, ktorí síce netrpia depresiou, ale napríklad nespavosťou.
Rôzne antihypnotiká totiž nemožno brať dlhodobo, a tak je tu šetrnejšie antidepresívum, ktoré je menej škodlivé a často účinnejšie.
Rozšíril sa aj sám pojem depresia.
Primár André si spomína, že keď on pred dvadsiatimi rokmi začínal svoju lekársku prax, pod pojmom depresia sa chápali len ťažké formy depresie, dnes možno týmto pojmom označiť aj ľahšie stavy s príznakmi, ako sú únava, pocity viny či nespavosť. Lieky sa už ordinujú aj na tieto ľahšie prípady.
Súvisí to aj s cenou liekov.
Za menej peňazí sa teda dá nakúpiť viac liekov a sú oveľa dostupnejšie. Zrejme pod tlakom farmaceutických firiem, ktoré prišli s nižšími cenami, sa urobil ústupok a nie - ktoré antidepresíva dnes môžu predpisovať aj praktickí lekári. Psychiater Ivan André v tom nevidí veľké riziko zneužívania. „Veľmi málo praktických lekárov si trúfa predpisovať antidepresíva, lebo to nie je také jednoduché.
Skôr sa vyhýbajú narábaniu s antidepresívami, aj keď ich zástupcovia farmaceutických firiem na to motivujú,“ dodáva.
Podľa jeho skúseností však narastá skupina pacientov, ktorí odmietajú chemickú liečbu a preferujú rastlinné produkty či alternatívne spôsoby liečby.
.nárast depresií
Nárast depresií zrejme na Slovensku súvisel aj s veľkým ekonomickým rozmachom.
Psychiatri vidia veľkú súvislosť najmä medzi stresom a depresiou. A veľký ekonomický boom priniesol stres, za ktorým je nielen veľa práce, veľa povinností, ale aj veľa možností a výziev.
Aj preto sa používanie antidepresív – aj pokútne zohnaných – rozmáha najmä medzi podnikateľmi a veľmi zamestnanými ľuďmi. „Chodiť do práce, mať povinnosti, zodpovednosť, záväzky, to je náročnejšie ako sedieť do ma a čakať na podporu,“ pripomína Novotný a vyvracia tak obľúbenú ľavicovú teóriu, že psychicky sú na tom najhoršie nezamestnaní. „Stačí si pozrieť výskumy, depresivita bola najmä tam, kde bola vysoká zamestnanosť – v Bratislavskom či Trenčianskom kraji.“
Podľa jedného z výskumov EPID bol výskyt veľkej depresie najvyšší v Trenčianskom kraji (19,1 percenta) a najnižší v Ban sko bys - trickom a Žilinskom kraji (9,6, resp. 9,4 percenta).
Takzvaná malá depresia, ktorá je viac závislá od životného štýlu a stresu, bola najvyššia v Bratislavskom kraji a najnižšia v Pre - šov skom a Žilinskom kraji.
Je to paradoxné, ale depresiám sa viac darí v časoch blahobytu, keď má človek základné existenčné starosti vyriešené.
„Blahobyt neznamená duševné zdravie a pohodu,“ pripomína aj Ivan André. Naopak, istá rozmaznanosť človeka depresie len podporuje.
Psychiater Péter Hunčík však nedávno v SME napísal zaujímavé poznatky zo svojej psychiatrickej praxe: „Ak sa niekto dostal do konfliktu so šéfom, neuspel v práci, ak trpí, lebo má zničené manželstvo, ak má výčitky svedomia, lebo vybabral s priateľom, ten sa veru necíti dobre, ale to nemá nič spoločné so skutočnou depresiou. Tieto pocity sú mučivou súčasťou života, ale človek je práve preto človekom, aby sa s takými problémami popasoval (pozri Dostojevského hrdinov). No civilizovaný človek dnešných čias nemá ani najmenšiu chuť s niečím bojovať a trpieť už nechce vôbec. Dnešného človeka zaujíma iba to, aby jeho Ego dostalo ihneď a bez bolestne všetko, aby si mohol užívať život a aby vládol nad všetkým a nad každým.“
.psychiatrizácia sveta
Stres, nedostatok času, priveľa povinnosti, pocity viny privolávajú depresívne príznaky a často ich priamo spúšťajú. Doba a spoloč nosť, v ktorej žijeme, je preto dôležitým faktorom duševného zdravia. A to nielen, keď hovoríme o problémoch súvisiacich s hospodár skou krízou či nezamestnanosťou. Psychiater Hunčík spomenul nový zaujímavý problém – depresie, ku ktorým dochádza v blaho byt ných vyspelých krajinách a ktoré, viac ako čo iné, ovplyvňuje kultúra života.
„Ľudia sa orientujú na slasť, čo je celkom prirodzené, ale žijeme v hedonistickej dobe a dosahovanie slasti sa stáva dobrom. To vedie k potrebe slasť ďalej eskalovať. Dôsledkom sú potom navonok sa prejavujúce deviácie,“ hovorí Alojz Rakús. Príkladov možno uviesť viacero. Ľudia viac cestujú, venujú sa kariére, nákladným koníčkom, pestovaniu tela a príliš často namiesto potrieb iných, napríklad vychovávania detí, pestujú len vlastné pôžitky. Vedie to k „rozmaznanosti“, prílišnému sledovaniu sa a pri minimálnych depresívnych či iných symptómoch vyhľadávajú takíto „rozmaznaní ľudia“ lekársku pomoc a prirodzene očakávajú, že im lekár okamžite pomôže – najčastejšie rýchlo účinkujúcim liekom.
Ale nemusí ísť len o „rozmaznaných ľudí“, naopak aj o reálne problémy. V čase ekonomického rozmachu firma expandovala, objednávok pribúdalo, podnikateľ si vybudoval silný tím ľudí, medzi ktorými sú už takmer priateľské vzťahy. Ale zrazu je objednávok málo, firma neuživí všetkých. Majiteľ musí prepúšťať. Nie každý majiteľ či prepustený zamestnanec to zvládne bez pomoci liekov. Stačí, keď známy z inej firmy poradí, že ich celé predstavenstvo je už, dajme tomu, na Cipralexe, a nie je problém si ho zohnať.
Čoraz menej však zvládame aj prirodzené situácie, napríklad smrť blízkej osoby. V minulosti sa dlhšie zachovávanie obdobia smútku, sprevádzané tmavým oblečením, považovalo za samozrejmosť, aj za istú formu terapie. Dnes podľa psychiatrov rastie počet pacientov, ktorí si chcú s prirodzeným smútkom pomáhať liekmi. Akoby sa smútku zo straty blízkeho dalo zbaviť, a nie sa s ním naučiť ďalej žiť. Ako zdravotný prob - lém sa začínajú javiť aj menšie deviácie či odchýlky od väčšinového správania. Ide o takzvanú psychiatrizáciu sveta. Známy slovenský psychiater a zároveň spisovateľ Ivan Žucha o tomto fenoméne v knižke Fragmenty napísal, že ide o „premenu akéhosi ľudského (individuálneho či spoločenského) problému na problém psychiatrický. Žucha varoval, aby sme si neplietli deviáciu s chorobou. Choroba je čosi, čo medicína vie definovať. Deviácia znamená, že sa človek správa spôsobom, ktorý sa odlišuje od normy, a tú určuje spoločnosť. V človeku je prirodzená potreba „medicizácie“. A psychiatria – ako pripomína Ivan Žucha – má dostatok ctižiadosti, aby ponúkla pomoc. Teda aby sa ponúkla, že bude hľadať chorobné príčiny a mechanizmy deviácií rôzneho druhu. Ivan Žucha vtipne pripomína, že skúsený psychoterapeut dokáže hravo, bravúrne a presve dčivo každé zdravie interpretovať ako adaptívne spútanú deviáciu.
.prozac a jeho úspech
Najznámejším príkladom zneužívania antidepresív je užívanie „pilulky šťastia“ – prozacu. Toto prvé celosvetovo úspešné antidepresívum zažilo od svojho uvedenia na trh v 80. rokoch neskutočný boom a denne ho užívalo viac ako 11 miliónov ľudí po celom svete, z toho 6 miliónov v samotnej Amerike. Keďže vedľajšie účinky neboli významné, liek bol ľahko dostupný a jeho užívanie v súlade s trendom. Prozac sa stal proste kultom. Dnes už vieme, že aj celosvetovým experimentom, hoci za železnou oponou mal svoje špecifiká. Napríklad u nás rolu prozacu zohral skôr diazepam a analgetiká.
Až neskôr sa však začalo hovoriť o tom, čo sprevádzalo napríklad užívanie prozacu. Alojz Rakús zmieňuje výskum na paviánoch, na ktorom sa preukázalo, že samci, ktorým bol podávaný prozac, sa z akýchsi outsiderov zrazu stali asertívnymi a dominantnejšími typmi. Niečo podobné sa zrejme udialo s ľuďmi. „Ťažko sa to preukazuje, ale na základe výskumov možno tvrdiť, že asertivita sa zvýšila aj u mnohých ľudí, ktorí by inak trpeli depresívnymi symptómami. Ale viac asertívnych ľudí v spoločnosti môže mať za následok väčšiu spoločenskú hašterivosť a viac konfliktov,“ dodáva.
.zdravie podľa europoslancov
Duševné zdravie je aj politická téma. Minimálne v Bruseli. Európsky parlament v druhej polovici februára tohto roku prijal uznesenie o duševnom zdraví. Europoslanci v ňom na ôsmich stranách vyzývajú na zlepšenie duševného zdravia na pracovisku, v školách, a týkať sa to má každého – od mládeže cez starších až po sexuálne menšiny. Uznesenie EP však treba brať vážne. Je totiž prejavom niečoho, čo v skutočnosti ani tak nepomáha duševne chorým, ale celú problematiku posúva celkom nesprávnym smerom.
Duševné zdravie sa totiž prezentuje ako téma ľudských práv. Hneď v úvode sa spája „duševné zdravie a blaho“, keďže pracuje s definíciou Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Práve podľa nej je zdravie niečo ako stav úplného fyzického, psychického a sociálneho blaha, alebo pohody (v angličtine sa používa výraz „wellbeing“) a zdôrazňuje sa, že zdravie je viac ako absencia choroby.
„Je to nešťastná definícia, z nej vznikajú isté nedorozumenia,“ tvrdí Rakús. „Potom vlastne niet na svete zdravého človeka.“
Problém je, ak sa zdravie vymedzuje pozitívne. Navyše ak sa chápe ako právo, vzniká množstvo nárokov, ktoré by mal štát prostredníctvom zdravotníctva a farmácie zabezpečovať. Ale lekári predsa nemôžu pacientovi dodať ustavičnú pohodu a pocit blaha, môžu mu pomôcť iba s chorobou vrátane vážnej formy depresie.
Predstava duševného zdravia ako blaha a pohody deformuje prirodzený svet, kde bude šťastie navždy spojené s nešťastím, zdravie s chorobou a slasť so strasťou. Jedno bez druhého totiž stráca svoju hodnotu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.