KNIHA Gordan Nuhanović: Poslední dny punku Big Ben Bookshop
Nedalo sa odolať. Knihu s takýmto názvom a s takou sympatickou grafickou úpravou nebolo možné nevziať do ruky. A keď som si na obálke prečítal, že ide o „výpoveď generačnú i degeneračnú“, od zvedavosti som začal čítať. Oplatilo sa. Je to svižne napísaná novela o neveľmi optimistických pomeroch v slavónskom mestečku Vinkovci v nedávnej, no už povojnovej dobe. Starnúci, v každom ohľade neúspešní rockeri sa snažia napriek všetkému — teda hlavne napriek miestnej nacionalistickej mafii — vrátiť slávu svojmu chátrajúcemu baru Modrá buchta. A nedarí sa im. Chceli by sa vrátiť a znovu objaviť silu bezstarostnej revolty, no svet — ich svet — sa zmenil. Ešte v Záhrebe by sa niečo možno dalo, na nešťastnom, bezperspektívnom vidieku určite nie. Malý príbeh, v ktorom sa zrkadlí ten väčší o krajine, ktorá prešla vojnou a ani nevie, či ju vyhrala, alebo prehrala. O ľuďoch, pre ktorých sa najatraktívnejšou javí cesta späť, lebo tie, ktoré vedú dopredu, sú zablatené a v tme číhajú podvodníci. Gordan Nuhanović v sebe nezaprel reportážneho novinára (a samozrejme ani pankáča). Píše o bizarnom podsvetí a kreslí pritom obraz jednej krajiny. Píše o ťaživých veciach a píše ľahko, zaujímavo.
.juraj Kušnierik
KNIHA Zuzka Dvořáková: Tak si ja krásne žijem... Lepší svet, 2008
Zuzka Dvořáková má tridsaťsedem rokov a narodila sa s diagnózou Downov syndróm, žije s mamou v Bratislave a okolo seba má kopu priateľov (napríklad manželov Cipárovcov či spolupracovníkov z Bibiany, kde pracuje). Prvá jej knižka sa volala Moja kniha. Mne stačí aj pohladenie. Táto druhá má podtitul: Bola som klientka, teraz som kolegyňa. Sú v nej Zuzkine denníkové zápisky, naťukávané do počítača približne tri a pol roka. Zážitky, postrehy, výpisky z novín. A sú v nej aj texty, ktoré na základe rozhovorov so Zuzkou napísala Jana Michalová. Keď som o knižke od kamarátky počula a keď sa mi potom dostala aj do rúk s prosbou, aby som čosi o nej napísala, myslela som si: No dobre, sociálny projekt, patrí sa neodmietnuť, buď rada, že si zdravá. Lenže potom... Čo potom? Potom som ju zhltla ako malinu, rýchlo a lačne. Literárny zážitok? Ani nie. Tak čo potom? Niečo oveľa väčšie. Ľudský zážitok. Stránky plné lásky, ústretovosti, úprimnosti, náklonnosti jedného k druhému, ochoty pomôcť. Láskyplné stránky. V tom jednoduchom a čistom nazeraní na svet, na nás, čo nemáme Downov syndróm, odkryl sa mi náš syndróm: neschopnosť tešiť sa z božích maličkostí. Veď ono to vlastne nie sú maličkosti, ale najväčšie veci na svete. My len nemáme čas venovať im takú pozornosť, akú by si zaslúžili.
.zm
FILM TOKYO!
Mesto plné zhonu a ľudských más sa stáva dejiskom troch separátnych príbehov o osamelosti a odcudzenosti. Poviedkové filmy Michela Gondryho, Leosa Caraxa a Joon-ho Bonga sú napriek svojej rôznorodosti zjednotené témou človeka vykoreneného zo spoločnosti. Gondryho Interior Design v duchu snovej poetiky vykresľuje vzťah Hiroko a Akiryho, ktorý sa pod tlakom existenčných problémov a Akiryho umeleckých ambícií pomaly rozpadá. Prostredníctvom postavy zúfalo osamelej Hiroko Gondry nenásilne vnáša do príbehu sureálne prvky. Tie vyústia do prekvapivého konca, keď Hiroko konečne nájde svoju pravú identitu a zbaví sa pocitu zbytočnosti. Gondryho typické striedanie rýchlych a pomalých panoramatických záberov posilňuje snovú atmosféru. Carax konfrontuje obyvateľov Tokia s netvorom Merde, ktorý je vlastne symbolickým produktom spoločnosti a jej poškvrnenej minulosti. Carax zachádza do krajne absurdných až humorných polôh. Zbytočným naťahovaním scén však stráca Merde na svojej pôsobivosti. Bongove Shaking Tokyo je metaforou vzniku lásky medzi mužom a ženou a ich vzájomného otvorenia sa. Samotársky hikimori (človek, ktorý nevychádza z domu) sa zamiluje do dievčaťa, ktoré mu donáša pizzu. „Otrasy“ jeho vnútra sú sprevádzané skutočným zemetrasením. Perfekcionisticky uložené veci v hikimoriho dome alebo vytetované „gombíky“ na tele dievčaťa odzrkadľujú Bongovu pozoruhodnú hru s detailmi. Dokáže hikimori vyjsť z domu, aby mohol stlačiť fiktívny „gombík“ s nápisom „love“ na tele svojej milovanej? Kvalitatívne nie celkom vyvážené Tokyo! prináša vďaka svojej rôznorodosti emočne a vizuálne silný filmový zážitok.
.debora Pastirčáková
Nedalo sa odolať. Knihu s takýmto názvom a s takou sympatickou grafickou úpravou nebolo možné nevziať do ruky. A keď som si na obálke prečítal, že ide o „výpoveď generačnú i degeneračnú“, od zvedavosti som začal čítať. Oplatilo sa. Je to svižne napísaná novela o neveľmi optimistických pomeroch v slavónskom mestečku Vinkovci v nedávnej, no už povojnovej dobe. Starnúci, v každom ohľade neúspešní rockeri sa snažia napriek všetkému — teda hlavne napriek miestnej nacionalistickej mafii — vrátiť slávu svojmu chátrajúcemu baru Modrá buchta. A nedarí sa im. Chceli by sa vrátiť a znovu objaviť silu bezstarostnej revolty, no svet — ich svet — sa zmenil. Ešte v Záhrebe by sa niečo možno dalo, na nešťastnom, bezperspektívnom vidieku určite nie. Malý príbeh, v ktorom sa zrkadlí ten väčší o krajine, ktorá prešla vojnou a ani nevie, či ju vyhrala, alebo prehrala. O ľuďoch, pre ktorých sa najatraktívnejšou javí cesta späť, lebo tie, ktoré vedú dopredu, sú zablatené a v tme číhajú podvodníci. Gordan Nuhanović v sebe nezaprel reportážneho novinára (a samozrejme ani pankáča). Píše o bizarnom podsvetí a kreslí pritom obraz jednej krajiny. Píše o ťaživých veciach a píše ľahko, zaujímavo.
.juraj Kušnierik
KNIHA Zuzka Dvořáková: Tak si ja krásne žijem... Lepší svet, 2008
Zuzka Dvořáková má tridsaťsedem rokov a narodila sa s diagnózou Downov syndróm, žije s mamou v Bratislave a okolo seba má kopu priateľov (napríklad manželov Cipárovcov či spolupracovníkov z Bibiany, kde pracuje). Prvá jej knižka sa volala Moja kniha. Mne stačí aj pohladenie. Táto druhá má podtitul: Bola som klientka, teraz som kolegyňa. Sú v nej Zuzkine denníkové zápisky, naťukávané do počítača približne tri a pol roka. Zážitky, postrehy, výpisky z novín. A sú v nej aj texty, ktoré na základe rozhovorov so Zuzkou napísala Jana Michalová. Keď som o knižke od kamarátky počula a keď sa mi potom dostala aj do rúk s prosbou, aby som čosi o nej napísala, myslela som si: No dobre, sociálny projekt, patrí sa neodmietnuť, buď rada, že si zdravá. Lenže potom... Čo potom? Potom som ju zhltla ako malinu, rýchlo a lačne. Literárny zážitok? Ani nie. Tak čo potom? Niečo oveľa väčšie. Ľudský zážitok. Stránky plné lásky, ústretovosti, úprimnosti, náklonnosti jedného k druhému, ochoty pomôcť. Láskyplné stránky. V tom jednoduchom a čistom nazeraní na svet, na nás, čo nemáme Downov syndróm, odkryl sa mi náš syndróm: neschopnosť tešiť sa z božích maličkostí. Veď ono to vlastne nie sú maličkosti, ale najväčšie veci na svete. My len nemáme čas venovať im takú pozornosť, akú by si zaslúžili.
.zm
FILM TOKYO!
Mesto plné zhonu a ľudských más sa stáva dejiskom troch separátnych príbehov o osamelosti a odcudzenosti. Poviedkové filmy Michela Gondryho, Leosa Caraxa a Joon-ho Bonga sú napriek svojej rôznorodosti zjednotené témou človeka vykoreneného zo spoločnosti. Gondryho Interior Design v duchu snovej poetiky vykresľuje vzťah Hiroko a Akiryho, ktorý sa pod tlakom existenčných problémov a Akiryho umeleckých ambícií pomaly rozpadá. Prostredníctvom postavy zúfalo osamelej Hiroko Gondry nenásilne vnáša do príbehu sureálne prvky. Tie vyústia do prekvapivého konca, keď Hiroko konečne nájde svoju pravú identitu a zbaví sa pocitu zbytočnosti. Gondryho typické striedanie rýchlych a pomalých panoramatických záberov posilňuje snovú atmosféru. Carax konfrontuje obyvateľov Tokia s netvorom Merde, ktorý je vlastne symbolickým produktom spoločnosti a jej poškvrnenej minulosti. Carax zachádza do krajne absurdných až humorných polôh. Zbytočným naťahovaním scén však stráca Merde na svojej pôsobivosti. Bongove Shaking Tokyo je metaforou vzniku lásky medzi mužom a ženou a ich vzájomného otvorenia sa. Samotársky hikimori (človek, ktorý nevychádza z domu) sa zamiluje do dievčaťa, ktoré mu donáša pizzu. „Otrasy“ jeho vnútra sú sprevádzané skutočným zemetrasením. Perfekcionisticky uložené veci v hikimoriho dome alebo vytetované „gombíky“ na tele dievčaťa odzrkadľujú Bongovu pozoruhodnú hru s detailmi. Dokáže hikimori vyjsť z domu, aby mohol stlačiť fiktívny „gombík“ s nápisom „love“ na tele svojej milovanej? Kvalitatívne nie celkom vyvážené Tokyo! prináša vďaka svojej rôznorodosti emočne a vizuálne silný filmový zážitok.
.debora Pastirčáková
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.