Koniec vlády Mirka Topolánka v Poslaneckej snemovni bol nečakaný, ale presne taký zvláštny ako jej začiatok pred dvoma rokmi. Akými zbraňami český premiér bojoval, takými aj zahynul.
Pochovali ho zbehovia z vlastnej strany (Tlustý, Schwippel), síce s odlišnými motiváciami, ale inak rovnakí ako tí dvaja (Pohanka, Melčák), ktorí v januári 2007 umožnili jej vznik.
Chcelo by sa napísať, že osud dobehol Topolánka spravodlivo, keďže politicky legitímne je stavať vlády na demokraticky priehľadných, nie pochybných väčšinách (smrdiacich, ak nie čistou korupciou „na drevo“, tak nepublikovateľnými obchodmi). Smutný vtip je, že Topolánek je ak už nie jediná pozitívna, tak celkom iste najmenej záporná postava drámy na českej scéne. Vysoké ciele, čo pred svoju slabú vládu postavil, mali potenciál posunúť Česko dobrým smerom, aj keď iba slepačím krokom (reformy). Avšak z podstaty situácie v parlamente, ktorú nedokázal kontrolovať, sa zaplietal do siete kompromisov, vojen a škandálov, v ktorých rýchlo strácal tvár i dôveryhodnosť. Až napokon vykrvácal paradoxne vtedy, keď vďaka predsedníctvu Únie jemu i ODS začali stúpať preferencie. Nechal za sebou akú-takú konsolidáciu verejných financií, nie príliš vydarenú reformu daní a sociálneho systému, snahu o nápravu a zároveň obrovské prechmaty v rezortoch vnútra a spravodlivosti, úplný krach pokusu o zdravotnícku reformu a skvelú, avšak nedokončenú prácu v oblasti európskej a zahraničnej politiky (napriek kiksom, ako boli úniky dôverných materiálov, Entropa, atď.).
Zrejme (aj) výskumy verejnej mienky, v ktorých začal strácať, naštartovali Jiřího Paroubka k piatemu pokusu o vyslovenie nedôvery. Nasadzovanie krajných prostriedkov v straníckom zápase je už bežné kdekade. Avšak v politickej realite, vymedzenej takou výnimočnou triádou faktov, ako hospodárska kríza, české predsedníctvo Únie a – z pohľadu ČSSD – ratifikácia Lisabonskej zmluvy, je zvrhnutie vlády bez pripravenej alternatívy vrchol politickej nezodpovednosti. Tak nejako vyzerá absolútne uprednostnenie straníckeho záujmu pred štátnym. Tým, že zásadne oslabil české predsedníctvo, neublížil Paroubek v prvom rade ODS a Topolánkovi, ale vlastnej krajine, ktorej vzal možnosť v plnohodnotnej miere ovplyvňovať či aspoň asistovať významným rozhodnutiam z pozície, aká sa jej už zrejme nikdy nenaskytne. A to ešte v globálnej situácii najdramatickejšej za niekoľko desaťročí... Tomu, čo urobil Paroubek z českého predsedníctva, sa hovorí „lame duck“ – chromá kačica. Mieru hazardu ešte umocňuje, že ďalší pád vlády v strednej Európe, vzápätí po Budapešti, môže vrátiť celý región na titulky západnej tlače so všetkými dôsledkami na menové kurzy a investorské správanie, ako to bolo pred pár týždňami. Takýto líder sociálnej demokracie by bol hrozbou pre štát i bez toho, že by jeho potenciálnym koaličným partnerom bola KSČM...
Nie je ani dôležité, či sa Václav Klaus na udalostiach aktívne podieľal, ako tvrdí Topolánek, alebo ich len nepriamo spustil útokom proti nemu po senátnych voľbách, keď vstúpil do mocenského zápasu v ODS. Skutočnosť, že pozíciu prezidenta, z ktorej útočil, by nikdy nemal, keby ho do nej dvakrát nevyniesol na vlastných pleciach Topolánek, je však nezvratným dôkazom, že Klaus nemá charakter. Český prezident, ktorý rád a často hovorí o hodnotových základoch politiky, svojou hrou proti Topolánkovi názorne predviedol, aká priepastná je vzdialenosť medzi Klausom intelektuálom a Klausom politikom-technológom moci, ktorý, sledujúc vlastné ciele, zmetie zo stola i také overené konzervatívne cnosti ako vernosť, čestnosť, vďaka, slušnosť, lojalita. Problém Česka je, že Klausov obrat po druhom zvolení, ktoré akoby ho zbavilo reťazí, maľuje otáznik i nad ďalším pokračovaním vládnej krízy, keďže jeho správanie je už nevypočítateľné i vo vzťahu ku KSČM.
Pochovali ho zbehovia z vlastnej strany (Tlustý, Schwippel), síce s odlišnými motiváciami, ale inak rovnakí ako tí dvaja (Pohanka, Melčák), ktorí v januári 2007 umožnili jej vznik.
Chcelo by sa napísať, že osud dobehol Topolánka spravodlivo, keďže politicky legitímne je stavať vlády na demokraticky priehľadných, nie pochybných väčšinách (smrdiacich, ak nie čistou korupciou „na drevo“, tak nepublikovateľnými obchodmi). Smutný vtip je, že Topolánek je ak už nie jediná pozitívna, tak celkom iste najmenej záporná postava drámy na českej scéne. Vysoké ciele, čo pred svoju slabú vládu postavil, mali potenciál posunúť Česko dobrým smerom, aj keď iba slepačím krokom (reformy). Avšak z podstaty situácie v parlamente, ktorú nedokázal kontrolovať, sa zaplietal do siete kompromisov, vojen a škandálov, v ktorých rýchlo strácal tvár i dôveryhodnosť. Až napokon vykrvácal paradoxne vtedy, keď vďaka predsedníctvu Únie jemu i ODS začali stúpať preferencie. Nechal za sebou akú-takú konsolidáciu verejných financií, nie príliš vydarenú reformu daní a sociálneho systému, snahu o nápravu a zároveň obrovské prechmaty v rezortoch vnútra a spravodlivosti, úplný krach pokusu o zdravotnícku reformu a skvelú, avšak nedokončenú prácu v oblasti európskej a zahraničnej politiky (napriek kiksom, ako boli úniky dôverných materiálov, Entropa, atď.).
Zrejme (aj) výskumy verejnej mienky, v ktorých začal strácať, naštartovali Jiřího Paroubka k piatemu pokusu o vyslovenie nedôvery. Nasadzovanie krajných prostriedkov v straníckom zápase je už bežné kdekade. Avšak v politickej realite, vymedzenej takou výnimočnou triádou faktov, ako hospodárska kríza, české predsedníctvo Únie a – z pohľadu ČSSD – ratifikácia Lisabonskej zmluvy, je zvrhnutie vlády bez pripravenej alternatívy vrchol politickej nezodpovednosti. Tak nejako vyzerá absolútne uprednostnenie straníckeho záujmu pred štátnym. Tým, že zásadne oslabil české predsedníctvo, neublížil Paroubek v prvom rade ODS a Topolánkovi, ale vlastnej krajine, ktorej vzal možnosť v plnohodnotnej miere ovplyvňovať či aspoň asistovať významným rozhodnutiam z pozície, aká sa jej už zrejme nikdy nenaskytne. A to ešte v globálnej situácii najdramatickejšej za niekoľko desaťročí... Tomu, čo urobil Paroubek z českého predsedníctva, sa hovorí „lame duck“ – chromá kačica. Mieru hazardu ešte umocňuje, že ďalší pád vlády v strednej Európe, vzápätí po Budapešti, môže vrátiť celý región na titulky západnej tlače so všetkými dôsledkami na menové kurzy a investorské správanie, ako to bolo pred pár týždňami. Takýto líder sociálnej demokracie by bol hrozbou pre štát i bez toho, že by jeho potenciálnym koaličným partnerom bola KSČM...
Nie je ani dôležité, či sa Václav Klaus na udalostiach aktívne podieľal, ako tvrdí Topolánek, alebo ich len nepriamo spustil útokom proti nemu po senátnych voľbách, keď vstúpil do mocenského zápasu v ODS. Skutočnosť, že pozíciu prezidenta, z ktorej útočil, by nikdy nemal, keby ho do nej dvakrát nevyniesol na vlastných pleciach Topolánek, je však nezvratným dôkazom, že Klaus nemá charakter. Český prezident, ktorý rád a často hovorí o hodnotových základoch politiky, svojou hrou proti Topolánkovi názorne predviedol, aká priepastná je vzdialenosť medzi Klausom intelektuálom a Klausom politikom-technológom moci, ktorý, sledujúc vlastné ciele, zmetie zo stola i také overené konzervatívne cnosti ako vernosť, čestnosť, vďaka, slušnosť, lojalita. Problém Česka je, že Klausov obrat po druhom zvolení, ktoré akoby ho zbavilo reťazí, maľuje otáznik i nad ďalším pokračovaním vládnej krízy, keďže jeho správanie je už nevypočítateľné i vo vzťahu ku KSČM.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.