Mať zodpovednosť za druhých je úžasná skúsenosť.
Prvýkrát to asi pocítia ľudia, keď sa stanú rodičmi. Ja ho zakúšam tu v Himalájach. Keď šliapeme hore, vzduch je riedky a ja musím previesť svoju skupinu trekerov cez vysoké sedlo. Pozrieme sa na seba s Kumarom, mojím nepálskym bratom, a usmievame sa. Pretože nemyslime na seba, ale na druhých. Zodpovednosť nás zbavuje strachu zo smrti a pocitu stratenosti v nekonečnej bielobe snehu a štítov naokolo. Takže takto to robia ti horskí vodcovia. Takto to robia tie odvážne matky, čo skáču do požiaru za svojimi deťmi.
Viac ako láska, je to zodpovednosť. Sneh nám vŕzga pod nohami a ja nenápadne sledujem ich tváre. Usmievajú sa, aj keď dychčia a snehové vločky sa im šmýkajú po tvári. Kúpili si zájazd, a teraz na jeho vrchole rozmýšľajú, či to boli dobre minuté peniaze. Niektorí možno myslia na ten záložný kyslík, čo máme, iní na blízku rodinu a na kamarátov, ktorým budú ukazovať fotky. Ale zo všetkého najviac mám pocit, že si vlastne užívajú. Že sa neboja, že si veria. A tak sa na tú ich strunu naladím, a kúsok pred sedlom nás chytá akýsi záchvat radosti a začíname si spievať a tancovať, čo pri 50-percentnej hustote kyslíka vo vzduchu trochu vyčerpá, a tak sa cítime ako opití. V malej tmavej čajovni si logáme slivovice a jeme zmrznuté sendviče s jačím syrom. Od tohto vrcholového momentu sa moja zodpovednosť začína chýliť ku koncu. Skupina je spokojná a ja sa návratom do teplých krajín musím uchýliť k tej horšej a ťažšej časti zodpovednosti. Zodpovednosti za seba a svoj život. Pretože práve k úniku od toho zodpovednosť za iných nabáda. Viem, že budem musieť odpovedať na maily, písať články, navštíviť svoj účet a urobiť poriadok s prachmi, potom sa ospravedlniť telefónnemu operátorovi na Slovensku a skloniť hlavu a... skrátka byť zodpovedná. A to ma nebaví. Baví ma vyťahovať z bankomatu donekonečna prachy a kupovať deckám v sirotinci fixky a balóniky. Nebaví ma zisťovať, dokedy si to môžem dovoliť. Desím sa negatívnych zistení, a tak radšej blúdim v tej snežnej slepote so skupinou v horách. Dúfam, že sa Boh nado mnou zľutuje, keď vidí, že nehrabem pre seba. A strašne mi je ľúto, že nemôžem svoj zmysel pre zodpovednosť prejaviť v prezidentských voľbách. Nestabilná politická situácia v Nepále, ustavičné štrajky a prítomnosť kosákov a kladív ma upozorňuje, že tento druh zodpovednosti je jeden z najdôležitejších.
www.dorotanvotova.sk
Prvýkrát to asi pocítia ľudia, keď sa stanú rodičmi. Ja ho zakúšam tu v Himalájach. Keď šliapeme hore, vzduch je riedky a ja musím previesť svoju skupinu trekerov cez vysoké sedlo. Pozrieme sa na seba s Kumarom, mojím nepálskym bratom, a usmievame sa. Pretože nemyslime na seba, ale na druhých. Zodpovednosť nás zbavuje strachu zo smrti a pocitu stratenosti v nekonečnej bielobe snehu a štítov naokolo. Takže takto to robia ti horskí vodcovia. Takto to robia tie odvážne matky, čo skáču do požiaru za svojimi deťmi.
Viac ako láska, je to zodpovednosť. Sneh nám vŕzga pod nohami a ja nenápadne sledujem ich tváre. Usmievajú sa, aj keď dychčia a snehové vločky sa im šmýkajú po tvári. Kúpili si zájazd, a teraz na jeho vrchole rozmýšľajú, či to boli dobre minuté peniaze. Niektorí možno myslia na ten záložný kyslík, čo máme, iní na blízku rodinu a na kamarátov, ktorým budú ukazovať fotky. Ale zo všetkého najviac mám pocit, že si vlastne užívajú. Že sa neboja, že si veria. A tak sa na tú ich strunu naladím, a kúsok pred sedlom nás chytá akýsi záchvat radosti a začíname si spievať a tancovať, čo pri 50-percentnej hustote kyslíka vo vzduchu trochu vyčerpá, a tak sa cítime ako opití. V malej tmavej čajovni si logáme slivovice a jeme zmrznuté sendviče s jačím syrom. Od tohto vrcholového momentu sa moja zodpovednosť začína chýliť ku koncu. Skupina je spokojná a ja sa návratom do teplých krajín musím uchýliť k tej horšej a ťažšej časti zodpovednosti. Zodpovednosti za seba a svoj život. Pretože práve k úniku od toho zodpovednosť za iných nabáda. Viem, že budem musieť odpovedať na maily, písať články, navštíviť svoj účet a urobiť poriadok s prachmi, potom sa ospravedlniť telefónnemu operátorovi na Slovensku a skloniť hlavu a... skrátka byť zodpovedná. A to ma nebaví. Baví ma vyťahovať z bankomatu donekonečna prachy a kupovať deckám v sirotinci fixky a balóniky. Nebaví ma zisťovať, dokedy si to môžem dovoliť. Desím sa negatívnych zistení, a tak radšej blúdim v tej snežnej slepote so skupinou v horách. Dúfam, že sa Boh nado mnou zľutuje, keď vidí, že nehrabem pre seba. A strašne mi je ľúto, že nemôžem svoj zmysel pre zodpovednosť prejaviť v prezidentských voľbách. Nestabilná politická situácia v Nepále, ustavičné štrajky a prítomnosť kosákov a kladív ma upozorňuje, že tento druh zodpovednosti je jeden z najdôležitejších.
www.dorotanvotova.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.