Keď nás nezoberie Západ, obrátime sa na Východ.“ Citát, ktorý patrí medzi klasické Mečiarove „majsterštuky“. Dejiny dopadli inak, Mečiarovo uvažovanie však ilustruje rozpoltenosť krajiny, ktorá nevie, kam chce patriť.
V podobnej rozpoltenosti, trvajúcej už desaťročia, žije najväčší z uchádzačov o členstvo v EU a dlhoročný spojenec Západu v NATO – Turecko. Z tejto rozpoltenosti pramení aj väčšina toho, čo sa tam momentálne deje: kandidatúra islamistického ministra na prezidenta, ktorá viedla k politickej kríze, zrušenie volieb Ústavným súdom, demonštrácie za uchovanie sekulárneho štátu, a napokon rozpustenie parlamentu a predčasné voľby.
Kľúčovou otázkou dneška je, čím chce Turecko naozaj byť. Bude republikou svojho zakladateľa Atatürka, teda sekulárnym štátom, kde budú platiť európske zákony, kalendár, monogamia a západné súdnictvo? Milióny pochodujúcich Turkov v uliciach kričia, že áno. Od roku 2002 však majú väčšinu v parlamente islamisti (i keď umiernení), ktorí všeličo spochybňujú. Do karát im hrá nárast vplyvu islamu v okolitom svete, ale paradoxne aj turecká demokracia, kde sa predstavy sekulárnej elity niekedy nepresadia proti hlasu početnejších moslimov.
Čo je to však turecká demokracia? Iba vláda ľudu, teda väčšiny, alebo aj rešpektovanie osobných slobôd, ako to je v krajinách Západu? Obrancovia sekulárneho Turecka sú za západnú demokraciu. Rovnako odpovedá armáda, ktorá už niekoľkokrát v minulosti na obranu demokratického Turecka použila celkom nedemokratický vojenský prevrat.
Zmätok z dnešného Turecka má aj Západ. Washington je najhlasnejšie za tureckú demokraciu – lenže za akú? Amerika bojuje proti radikálnemu islamu, v Turecku však chváli islamistickú vládu. Samozrejme právom, pretože tá vláda prijíma európske zákony, má dobrú hospodársku politiku a chystá krajinu na členstvo v EÚ. Ale tiež neprávom, pretože tá istá vláda navrhla aj zákony podporujúce islamské náboženské súdy. Washington Post preto znepokojene cituje experta na Turecko Henriho Barkeyho: je dnešná vláda tvárou nového, umierneného islamu? Alebo je to umiernená tvár radikálneho islamu?
Ešte väčšiu dilemu má EÚ: Turecko je na čakacej listine, všetky turecké strany sú za členstvo, vláda je dokonca najdôslednejšia. A Turecko je stále demokraciou v mori islamských diktatúr a má populáciu, ktorá je ochotná v kritickej chvíli vyjsť do ulíc. Má teda Európa Turecko prijať v nádeji, že podporí tých, pre ktorých je sloboda viac ako vláda islamu? Alebo ho má odmietnuť a riskovať, že sa vývoj zvráti k horšiemu? Varovania tureckých sekularistov znejú trošku ako vydieranie. Podobne však argumentovali naši demokrati, keď pred desiatimi rokmi žiadali Západ o podporu proti nebezpečnému predsedovi vlády.
Čo s Tureckom? Ťažká výzva.
DANIEL BÚTORA
V podobnej rozpoltenosti, trvajúcej už desaťročia, žije najväčší z uchádzačov o členstvo v EU a dlhoročný spojenec Západu v NATO – Turecko. Z tejto rozpoltenosti pramení aj väčšina toho, čo sa tam momentálne deje: kandidatúra islamistického ministra na prezidenta, ktorá viedla k politickej kríze, zrušenie volieb Ústavným súdom, demonštrácie za uchovanie sekulárneho štátu, a napokon rozpustenie parlamentu a predčasné voľby.
Kľúčovou otázkou dneška je, čím chce Turecko naozaj byť. Bude republikou svojho zakladateľa Atatürka, teda sekulárnym štátom, kde budú platiť európske zákony, kalendár, monogamia a západné súdnictvo? Milióny pochodujúcich Turkov v uliciach kričia, že áno. Od roku 2002 však majú väčšinu v parlamente islamisti (i keď umiernení), ktorí všeličo spochybňujú. Do karát im hrá nárast vplyvu islamu v okolitom svete, ale paradoxne aj turecká demokracia, kde sa predstavy sekulárnej elity niekedy nepresadia proti hlasu početnejších moslimov.
Čo je to však turecká demokracia? Iba vláda ľudu, teda väčšiny, alebo aj rešpektovanie osobných slobôd, ako to je v krajinách Západu? Obrancovia sekulárneho Turecka sú za západnú demokraciu. Rovnako odpovedá armáda, ktorá už niekoľkokrát v minulosti na obranu demokratického Turecka použila celkom nedemokratický vojenský prevrat.
Zmätok z dnešného Turecka má aj Západ. Washington je najhlasnejšie za tureckú demokraciu – lenže za akú? Amerika bojuje proti radikálnemu islamu, v Turecku však chváli islamistickú vládu. Samozrejme právom, pretože tá vláda prijíma európske zákony, má dobrú hospodársku politiku a chystá krajinu na členstvo v EÚ. Ale tiež neprávom, pretože tá istá vláda navrhla aj zákony podporujúce islamské náboženské súdy. Washington Post preto znepokojene cituje experta na Turecko Henriho Barkeyho: je dnešná vláda tvárou nového, umierneného islamu? Alebo je to umiernená tvár radikálneho islamu?
Ešte väčšiu dilemu má EÚ: Turecko je na čakacej listine, všetky turecké strany sú za členstvo, vláda je dokonca najdôslednejšia. A Turecko je stále demokraciou v mori islamských diktatúr a má populáciu, ktorá je ochotná v kritickej chvíli vyjsť do ulíc. Má teda Európa Turecko prijať v nádeji, že podporí tých, pre ktorých je sloboda viac ako vláda islamu? Alebo ho má odmietnuť a riskovať, že sa vývoj zvráti k horšiemu? Varovania tureckých sekularistov znejú trošku ako vydieranie. Podobne však argumentovali naši demokrati, keď pred desiatimi rokmi žiadali Západ o podporu proti nebezpečnému predsedovi vlády.
Čo s Tureckom? Ťažká výzva.
DANIEL BÚTORA
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.