V roku 2005 vyhrala prvú sériu televíznej súťaže Slovensko hľadá Superstar. Nasledovali roky strávené v šoubiznise, z ktorého mala zjavné rozpaky a on z nej tiež. Na niečo to však bolo dobré – dnešná Katarína Koščová je sebavedomá mladá dáma, ktorá presne vie, čo chce a zdá sa, že to aj dosahuje.
Na začiatok sme sa porozprávali o jej aktuálnych hudobných láskach. Ukázalo sa, že najobohranejším albumom v jej playeri je Animage od Dana Bártu, ale rada počúva aj prešovské AMC Trio s gitaristom Ulfom Wakeniusom či poľskú speváčku Annu-Mariu Jopek, ktorú videla naživo na Bratislavských jazzových dňoch. Z nedžezových interpretov sú to Hana Hegerová, Szidi Tobias, Feist, Zuzana Navarová či Jarek Nohavica. Trochu tie vzory počuť aj na novom cédečku, ktoré si sama zhudobnila a spoluprodukovala a napísala dve tretiny textov. Cédečko vyšlo v darčekovom balení, obsahujúcom i zbierku básní Michala Baláža, maľby Jara Onda a stručný návod na záchranu života. Najprekvapujúcejší je však názov vydavateľa.
.čo si doteraz poznala z produkcie Slnko Records?
Najviac asi Longital, s ktorého členmi sme sa zoznámili asi pred dvoma rokmi na festivale Sázava Fest. Tých počúvam najčastejšie. Ešte poznám kapelu Lublau, teda presnejšie toho jej člena, ktorý si hovorí Milas Groove. Zoznámili sme sa v Prešove, ale dlho som netušila, že vystupuje ako Milas Groove. Počula som aj Noisecut a nejaký starší album Živých kvetov....
.aký je rozdiel medzi nahrávaním pre veľké a malé vydavateľstvo?
Sú tam dva rozdiely. Ten prvý je vo financovaní – keď som po skončení Superstar nahrávala pre Sony/BMG, tak všetko platilo vydavateľstvo – štúdio, zvukára a podobne. Pri tomto albume sme si to museli zaplatiť sami alebo si na to zohnať sponzorov... Ďalší veľký rozdiel je v tom, že keď som robila pre Sony/BMG, tak som stále cítila akýsi záväzok urobiť hit. Nebol to priamy tlak, všetci v tom vydavateľstve boli ku mne milí, ale stále som mala pocit, že to odo mňa aj tak čakajú. Pri práci pre Slnko Records zrazu zo mňa táto zodpovednosť spadla a mohla som si svoje pesničky konečne robiť slobodne. Teda, niežeby som nemala žiadnu zodpovednosť za výsledok, ale už ma nestrašil ten prízrak hitu... S hudbou, ktorú práve robím, sa určite viac hodím do vydavateľstva, ako je Slnko Records, a tam sa aj cítim veľmi dobre.
.ako postupuješ pri písaní – sú skôr hotové texty alebo hudba? Ide to z teba ľahko alebo sa pri tom trápiš?
Ako kedy. Tá základná melodická linka zo mňa ide rýchlo, sú to väčšinou také jednoduché popevky, ktoré sa dajú zahrať na gitare pri ohníku. Potom to prinesiem chlapcom z kapely a tí z toho urobia niečo iné – posunú to zvukovo ďalej. Najmä klavirista Daniel Špiner je na to odborník, ktorý tam dáva tie „špinavé džezové kilá“, ako tomu hovorí. Ja mám síce akú-takú základnú predstavu o piesni, aj o niektorých častiach aranžmánu – napríklad, že tu chcem sólo klavír a tam nejaký „cirkus“, ale detaily má na starosti on a často sa nakoniec ukáže, že myslíme rovnako. Trochu ťažšie je to s textami, ktoré mi niekedy trvajú dosť dlho – občas sa zaseknem pri nejakej slohe a neviem ako ďalej. Preto trochu závidím speváčkam ako je Hana Hegerová, ktorá má k dispozícii také skvelé šansónové texty. Ona však často spievala veci prevzaté od zahraničných spevákov – a ja som sa rozhodla ísť inou cestou. Skladám si radšej sama, lebo cítim, že takto to je osobnejšie a viac to vyjadruje môj pocit zo života.
.tvoju súčasnú skupinu tvoria v podstate neznámi hudobníci z Prešova. Nechcela by si radšej spolupracovať s nejakými väčšími „hviezdami“?
Mnohí sa čudujú, prečo hrám s neznámymi chalanmi z Prešova, a nie so štúdiovými džezovými hudobníkmi alebo nejakým profesionálnym producentom. Pre mňa je však najdôležitejšie, aby som si s muzikantmi rozumela po ľudskej stránke. Ak by mal so mnou hrať neviem aký slávny a špičkový muzikant, ale nesedel by mi ako človek, určite by som sa pri ňom cítila nesvoja. Poviem to na príklade. Ľubo Petruška z Chiki Liki Tu-A nám v jednej skladbe zaskakoval za gitaristu. Keďže som ho nepoznala, mala som v pláne, že nám iba nahrá gitaru a tým sa to skončí, ale pri osobnom stretnutí sa ukázalo, že je to skvelý človek a dobre sa nám spolupracovalo. S mojimi muzikantmi sa často stretávam aj mimo hrania, dobre sa poznáme a v kapele vládne domácka atmosféra, ktorá sa potom prenáša aj na pódium.
.máš nejaký nesplnený sen o tom, kde by si chcela vystupovať?
Mojím snom je spievať na Colours of Ostrava. Ale aj doteraz som bola na niekoľkých festivaloch, ktoré ma naozaj bavili – najzaujímavejší bol asi ten Sázava Fest v roku 2007. Hodili nás na veľké pódium, na ktorom neskôr vystúpili aj Dan Bárta či speváčka Skye z Morcheeby. A my sme tam prišli len s takým skoro unplugged vystúpením, s perkusiami namiesto bicích. A veľmi som sa tešila, že to ľudia prijali aj napriek tomu, že nás nepoznali.
.nazdávaš sa, že pesničky z nového albumu sa budú hrať aj v rádiách?
Robila som síce promo rozhovory aj v niekoľkých komerčných rádiách, no nemám žiadne ilúzie. Je mi jasné, že sa nezmestím do ich formátu. Máme však zopár spriatelených rádií (Slovenský rozhlas, Lumen, Rádio Prešov, Rádio Max a ďalšie regionálne rádiá), kde sa moje pesničky hádam objavia. Okrem toho sa spolieham hlavne na koncerty. Nazdávam sa, že ak niekoho osloví naša hudba, tak najväčšia šancu presvedčiť ho, že si má kúpiť cédečko, je práve tam. Sama som si neraz kúpila hudbu po koncerte, ktorý ma nadchol – napríklad po vystúpení Dana Heribana. Či už sa tá hudba dostane k ľuďom cez cédečko, alebo cez internet, je podľa mňa v zásade jedno – hlavne, že si ju nájdu tí, ktorí o ňu stoja.
.nebojíš sa, že zmenou vydavateľstva sa zmení aj tvoje publikum na koncertoch?
Ja sa nebojím, ja v to dúfam! (smiech.) To publikum sa začalo meniť už pred takými dvoma rokmi – už na nás nechodili len deti a diváci televízie, ktorí si ma pamätali zo Superstar. Zámerne sme hrali len v menších kluboch a na niekoľkých folkových festivaloch, napríklad v Turzovke alebo na Fest Dobré Bohunice. V lete si nás zavolali hrať do Popradu na námestie, ale pre zlé počasie sa koncert presunul do domu kultúry. Vtedy som sa bála, či vôbec niekto príde. Nakoniec bolo plno, po koncerte za mnou prišlo zopár ľudí, s tým, že sú príjemne prekvapení, akú hudbu robím a že majú pocit, že sa som sa konečne hudobne našla. Myslím si teda, že toto je správna cesta a mienim v nej pokračovať...
Katarína Koščová
Narodila sa v roku 1982 v Prešove, vyštudovala Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity, odbor filozofia-estetika. Po víťazstve v súťaži Slovensko hľadá Superstar (porazila vtedy vo finále Martinu Šindlerovú), vydala v roku 2005 u firmy Sony/BMG album Ešte sa nepoznáme, na ktorom pre ňu písali piesne najatí skladatelia a textári (Graus, Kachút, Bič, Ďurica a iní). Nasledujúci album s názvom Naboso pre ňu v r. 2006 produkoval a časť hudby napísal Martin Husovský, líder prešovskej skupiny Komajota, objavili sa tu po prvýkrát texty Michala Baláža i Katkine vlastné pesničky. Najnovšie CD, ktoré zhudobnila a spoluprodukovala Katarína s klávesistom Danielom Špinerom, obsahuje texty Jána Štrassera, Michala Baláža, Silvie Kaščákovej a vlastné a vyšlo v marci 2009 v nezávislom vydavateľstve Slnko Records.
Na začiatok sme sa porozprávali o jej aktuálnych hudobných láskach. Ukázalo sa, že najobohranejším albumom v jej playeri je Animage od Dana Bártu, ale rada počúva aj prešovské AMC Trio s gitaristom Ulfom Wakeniusom či poľskú speváčku Annu-Mariu Jopek, ktorú videla naživo na Bratislavských jazzových dňoch. Z nedžezových interpretov sú to Hana Hegerová, Szidi Tobias, Feist, Zuzana Navarová či Jarek Nohavica. Trochu tie vzory počuť aj na novom cédečku, ktoré si sama zhudobnila a spoluprodukovala a napísala dve tretiny textov. Cédečko vyšlo v darčekovom balení, obsahujúcom i zbierku básní Michala Baláža, maľby Jara Onda a stručný návod na záchranu života. Najprekvapujúcejší je však názov vydavateľa.
.čo si doteraz poznala z produkcie Slnko Records?
Najviac asi Longital, s ktorého členmi sme sa zoznámili asi pred dvoma rokmi na festivale Sázava Fest. Tých počúvam najčastejšie. Ešte poznám kapelu Lublau, teda presnejšie toho jej člena, ktorý si hovorí Milas Groove. Zoznámili sme sa v Prešove, ale dlho som netušila, že vystupuje ako Milas Groove. Počula som aj Noisecut a nejaký starší album Živých kvetov....
.aký je rozdiel medzi nahrávaním pre veľké a malé vydavateľstvo?
Sú tam dva rozdiely. Ten prvý je vo financovaní – keď som po skončení Superstar nahrávala pre Sony/BMG, tak všetko platilo vydavateľstvo – štúdio, zvukára a podobne. Pri tomto albume sme si to museli zaplatiť sami alebo si na to zohnať sponzorov... Ďalší veľký rozdiel je v tom, že keď som robila pre Sony/BMG, tak som stále cítila akýsi záväzok urobiť hit. Nebol to priamy tlak, všetci v tom vydavateľstve boli ku mne milí, ale stále som mala pocit, že to odo mňa aj tak čakajú. Pri práci pre Slnko Records zrazu zo mňa táto zodpovednosť spadla a mohla som si svoje pesničky konečne robiť slobodne. Teda, niežeby som nemala žiadnu zodpovednosť za výsledok, ale už ma nestrašil ten prízrak hitu... S hudbou, ktorú práve robím, sa určite viac hodím do vydavateľstva, ako je Slnko Records, a tam sa aj cítim veľmi dobre.
.ako postupuješ pri písaní – sú skôr hotové texty alebo hudba? Ide to z teba ľahko alebo sa pri tom trápiš?
Ako kedy. Tá základná melodická linka zo mňa ide rýchlo, sú to väčšinou také jednoduché popevky, ktoré sa dajú zahrať na gitare pri ohníku. Potom to prinesiem chlapcom z kapely a tí z toho urobia niečo iné – posunú to zvukovo ďalej. Najmä klavirista Daniel Špiner je na to odborník, ktorý tam dáva tie „špinavé džezové kilá“, ako tomu hovorí. Ja mám síce akú-takú základnú predstavu o piesni, aj o niektorých častiach aranžmánu – napríklad, že tu chcem sólo klavír a tam nejaký „cirkus“, ale detaily má na starosti on a často sa nakoniec ukáže, že myslíme rovnako. Trochu ťažšie je to s textami, ktoré mi niekedy trvajú dosť dlho – občas sa zaseknem pri nejakej slohe a neviem ako ďalej. Preto trochu závidím speváčkam ako je Hana Hegerová, ktorá má k dispozícii také skvelé šansónové texty. Ona však často spievala veci prevzaté od zahraničných spevákov – a ja som sa rozhodla ísť inou cestou. Skladám si radšej sama, lebo cítim, že takto to je osobnejšie a viac to vyjadruje môj pocit zo života.
.tvoju súčasnú skupinu tvoria v podstate neznámi hudobníci z Prešova. Nechcela by si radšej spolupracovať s nejakými väčšími „hviezdami“?
Mnohí sa čudujú, prečo hrám s neznámymi chalanmi z Prešova, a nie so štúdiovými džezovými hudobníkmi alebo nejakým profesionálnym producentom. Pre mňa je však najdôležitejšie, aby som si s muzikantmi rozumela po ľudskej stránke. Ak by mal so mnou hrať neviem aký slávny a špičkový muzikant, ale nesedel by mi ako človek, určite by som sa pri ňom cítila nesvoja. Poviem to na príklade. Ľubo Petruška z Chiki Liki Tu-A nám v jednej skladbe zaskakoval za gitaristu. Keďže som ho nepoznala, mala som v pláne, že nám iba nahrá gitaru a tým sa to skončí, ale pri osobnom stretnutí sa ukázalo, že je to skvelý človek a dobre sa nám spolupracovalo. S mojimi muzikantmi sa často stretávam aj mimo hrania, dobre sa poznáme a v kapele vládne domácka atmosféra, ktorá sa potom prenáša aj na pódium.
.máš nejaký nesplnený sen o tom, kde by si chcela vystupovať?
Mojím snom je spievať na Colours of Ostrava. Ale aj doteraz som bola na niekoľkých festivaloch, ktoré ma naozaj bavili – najzaujímavejší bol asi ten Sázava Fest v roku 2007. Hodili nás na veľké pódium, na ktorom neskôr vystúpili aj Dan Bárta či speváčka Skye z Morcheeby. A my sme tam prišli len s takým skoro unplugged vystúpením, s perkusiami namiesto bicích. A veľmi som sa tešila, že to ľudia prijali aj napriek tomu, že nás nepoznali.
.nazdávaš sa, že pesničky z nového albumu sa budú hrať aj v rádiách?
Robila som síce promo rozhovory aj v niekoľkých komerčných rádiách, no nemám žiadne ilúzie. Je mi jasné, že sa nezmestím do ich formátu. Máme však zopár spriatelených rádií (Slovenský rozhlas, Lumen, Rádio Prešov, Rádio Max a ďalšie regionálne rádiá), kde sa moje pesničky hádam objavia. Okrem toho sa spolieham hlavne na koncerty. Nazdávam sa, že ak niekoho osloví naša hudba, tak najväčšia šancu presvedčiť ho, že si má kúpiť cédečko, je práve tam. Sama som si neraz kúpila hudbu po koncerte, ktorý ma nadchol – napríklad po vystúpení Dana Heribana. Či už sa tá hudba dostane k ľuďom cez cédečko, alebo cez internet, je podľa mňa v zásade jedno – hlavne, že si ju nájdu tí, ktorí o ňu stoja.
.nebojíš sa, že zmenou vydavateľstva sa zmení aj tvoje publikum na koncertoch?
Ja sa nebojím, ja v to dúfam! (smiech.) To publikum sa začalo meniť už pred takými dvoma rokmi – už na nás nechodili len deti a diváci televízie, ktorí si ma pamätali zo Superstar. Zámerne sme hrali len v menších kluboch a na niekoľkých folkových festivaloch, napríklad v Turzovke alebo na Fest Dobré Bohunice. V lete si nás zavolali hrať do Popradu na námestie, ale pre zlé počasie sa koncert presunul do domu kultúry. Vtedy som sa bála, či vôbec niekto príde. Nakoniec bolo plno, po koncerte za mnou prišlo zopár ľudí, s tým, že sú príjemne prekvapení, akú hudbu robím a že majú pocit, že sa som sa konečne hudobne našla. Myslím si teda, že toto je správna cesta a mienim v nej pokračovať...
Katarína Koščová
Narodila sa v roku 1982 v Prešove, vyštudovala Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity, odbor filozofia-estetika. Po víťazstve v súťaži Slovensko hľadá Superstar (porazila vtedy vo finále Martinu Šindlerovú), vydala v roku 2005 u firmy Sony/BMG album Ešte sa nepoznáme, na ktorom pre ňu písali piesne najatí skladatelia a textári (Graus, Kachút, Bič, Ďurica a iní). Nasledujúci album s názvom Naboso pre ňu v r. 2006 produkoval a časť hudby napísal Martin Husovský, líder prešovskej skupiny Komajota, objavili sa tu po prvýkrát texty Michala Baláža i Katkine vlastné pesničky. Najnovšie CD, ktoré zhudobnila a spoluprodukovala Katarína s klávesistom Danielom Špinerom, obsahuje texty Jána Štrassera, Michala Baláža, Silvie Kaščákovej a vlastné a vyšlo v marci 2009 v nezávislom vydavateľstve Slnko Records.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.