Žijeme časy, keď sa znova dajú úspešne používať vtipy z čias socializmu. Napríklad tento: Budú za komunizmu potrebné peniaze? Pesimisti hovorili, že nebudú, pretože nebude mať nikto nič. Optimisti hovorili že nebudú, pretože každý dostane zadarmo všetko. A čo hovorili marxistickí dialektici? To, že u niekoho budú a u niekoho nie.
Rovnako ako v tom vtipe sa správa Robert Fico. Zaplavil voličov množstvom sľubov. Bude lepšie zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém. Prestane sa kradnúť. Možno už ani chudobní nebudú. Vznikne v podstate štátna veľkopekáreň na pečené holuby. Už takmer tri roky vidíme, ako Fico plní svoje sľuby. Nijako.
.komu slúžia PPP?
Rieši iba také problémy, ktoré si vymyslí a následne proti nim bojuje. Tak bojuje za ceny plynu, elektriny, proti poplatkom v bankách, v zdravotníctve, za privilegované postele najsociálnejšej ministerky, proti súkromným zdravotným poisťovniam a dôchodkovým spoločnostiam. Bojuje všade a denne, vymyslený kvázi problém kvázi vyrieši. Kým ľudia prídu na to, že vlastne neurobil nič, je už inde a rieši zasa iné kvázi problémy. Fico tak odpútava pozornosť od faktu, že problémy tejto republiky riešiť nevie. Haraší už tri roky, a popri tom sa, presne ako v tom vtipe, malá skupina ľudí veľmi nabaľuje.
Dal však aj sľuby, ktoré sú ľahko kontrolovateľné. Napríklad sľúbil dokončenie diaľnice z Bratislavy do Košíc do konca roku 2010. Tým zázračným prostriedkom na dosiahnutie nereálnych cieľov majú byť takzvané PPP projekty.
Ako môžu PPP projekty poslúžiť veľmajstrovi populizmu? Ide o projekty medzi privátnym a verejným sektorom, ktoré by mali byť trojstranne výhodné. Tou treťou stranou je občan, ktorému verejné statky poskytujú služby. PPP projekty majú slúžiť zlepšeniu fungovania majetku, ktorý slúži verejnému záujmu. Patria sem napríklad školy, nemocnice, knižnice. Najčastejšími vlastníkmi sú obce, mestá, regióny, menej aj štát. Títo vlastníci majú „tradičný“ nedostatok peňazí a nedokážu sa o tento majetok patrične efektívne starať.
Existuje množstvo foriem PPP projektov. Zjednodušeným príkladom môže byť dlhodobý prenájom celej nemocnice, alebo jej časti, súkromnému partnerovi, ktorý sa zaviaže investovať do rozvoja prenajatého majetku a zaviaže sa naďalej poskytovať doterajšie služby spravidla vo vyššej kvalite. Výsledkom je, že, verejný sektor plní svoju funkciu a poskytuje služby, súkromný partner zlepšuje ich kvalitu a svoju investíciu si vracia vytvoreným (sic!) ziskom. Občan je tiež spokojný, pretože mu nemocnica poskytuje kvalitnejšie služby v humánnejšom prostredí. Takto sa podarilo zabezpečiť úžasnú modernizáciu a rozvoj dialýzy, rádiológie, laboratórnych techník, ktoré Slovensko zažilo v rokoch 2002 – 2006.
.pečené holuby nepadajú
Ale naspäť k diaľniciam. Tie tiež patria k stavbám verejného záujmu. Zlepšujú infraštruktúru krajiny, znižujú náklady na dopravu, priťahujú investorov a tým nepriamo prinášajú aj prácu našim ľuďom. Ich výstavba je nákladná a financovaná býva najčastejšie zo štátneho rozpočtu. Iným zdrojom financií sú v našom prípade aj fondy EÚ. Je tu však problém. Cena za kilometer diaľnic je u nás často o 50 až 100 percent vyššia ako napríklad v Švajčiarsku, ktoré má zložitejšie geografické podmienky. Štrukturálne fondy sú pre nás relatívne menej dostupné, pretože EÚ trpí na byrokraciu a podmienky financovania fondmi sú výrazne prísnejšie. Robiť tender na nástenke s vopred určeným víťazom si mohol dovoliť iba slovenský Janušek. Má mentálnu výbavu svojho principála a nejaký Olaf – čo je kontrolný úrad EÚ – ho nerozhádže.
Verejnosť venuje málo pozornosti rozdeleniu rizika medzi vládu a súkromných partnerov. Uniká jej aj to, že PPP sú len spôsobom, ako získať zdroje mimo okruhu verejných financií, aby deficit neprekročil 3 percentá HDP, čo je pri Ficových rozhadzovačných manieroch ťažká úloha. Súčasne je cieľom týchto PPP projektov prihrať desiatky miliárd korún partnerom, ktorí by mohli nejako prejaviť svoju „vďačnosť“. Ak sa ešte aj zle rozložia riziká, môže sa ľahko stať, že účet bude ešte oveľa vyšší, než si dnes vieme predstaviť.
Okrem klientelistickej funkcie majú diaľničné PPP projekty pre Fica ešte iný význam. Maskujú nemožnosť splniť sľub prepojenia dvoch najväčších miest. Pre populistu je tu totiž jedno nebezpečenstvo. Státisíce ľudí, ktorí denne na vlastnej koži zažívajú slasti nebezpečných kolón medzi Žilinou a Ružomberkom, alebo medzi Popradom a Prešovom, majú dosť času rozmýšľať o populizme Róberta Fica. A majú tiež dosť času si uvedomovať, že pečené holuby sami nikam nepadajú.
.tri P
Ekonomická kríza, ktorá zavládla vo svete, ukazuje v plnej nahote neschopnosť vlády hľadať riešenia. Fico a Tomanová postupne kazia podnikateľské prostredie a postupne sa začína ukazovať, aké škody dokázali za necelé tri roky napáchať. Keď v roku 2003 bola na Slovensku 18-percentná miera nezamestnanosti a rast HDP okolo 1 percenta, odborári vyrazili do ulíc. Proti reformám. Teraz sa zaväzujú na niečo, na čo určite nemajú mandát svojich členov. Dohoda vlády s odborármi o zmrazení mzdových požiadaviek je prakticky rovná zapredaniu základných princípov odborovej činnosti. Kde sú jačiaci hysterickí predáci lekárskeho odborového zväzu s presadzovaním trojnásobku priemernej mzdy?
Zníženie daní, zníženie odvodov, zníženie spotreby vlády a verejnej správy, zastavenie sústavných útokov proti súkromnému sektoru, by mohli byť cestou, ktorá je v rukách vlády a mohla by krízu zmierniť. Možno dokonca tak, že by sme si vytvorili vhodné predpolie pri prvých náznakoch oživenia svetovej ekonomiky.
Ak budú PPP projekty postavené na Populizme a Podozrivých Praktikách, ktoré dokonca prekonávajú to najhoršie z Mečiarových čias, potom je isté, že všetci nakoniec budeme platiť privysokú cenu za tento Ficov Priveľký Primitívny Populizmus.
Autor je podnikateľ, bývalý minister zdravotníctva.
Rovnako ako v tom vtipe sa správa Robert Fico. Zaplavil voličov množstvom sľubov. Bude lepšie zdravotníctvo, školstvo, sociálny systém. Prestane sa kradnúť. Možno už ani chudobní nebudú. Vznikne v podstate štátna veľkopekáreň na pečené holuby. Už takmer tri roky vidíme, ako Fico plní svoje sľuby. Nijako.
.komu slúžia PPP?
Rieši iba také problémy, ktoré si vymyslí a následne proti nim bojuje. Tak bojuje za ceny plynu, elektriny, proti poplatkom v bankách, v zdravotníctve, za privilegované postele najsociálnejšej ministerky, proti súkromným zdravotným poisťovniam a dôchodkovým spoločnostiam. Bojuje všade a denne, vymyslený kvázi problém kvázi vyrieši. Kým ľudia prídu na to, že vlastne neurobil nič, je už inde a rieši zasa iné kvázi problémy. Fico tak odpútava pozornosť od faktu, že problémy tejto republiky riešiť nevie. Haraší už tri roky, a popri tom sa, presne ako v tom vtipe, malá skupina ľudí veľmi nabaľuje.
Dal však aj sľuby, ktoré sú ľahko kontrolovateľné. Napríklad sľúbil dokončenie diaľnice z Bratislavy do Košíc do konca roku 2010. Tým zázračným prostriedkom na dosiahnutie nereálnych cieľov majú byť takzvané PPP projekty.
Ako môžu PPP projekty poslúžiť veľmajstrovi populizmu? Ide o projekty medzi privátnym a verejným sektorom, ktoré by mali byť trojstranne výhodné. Tou treťou stranou je občan, ktorému verejné statky poskytujú služby. PPP projekty majú slúžiť zlepšeniu fungovania majetku, ktorý slúži verejnému záujmu. Patria sem napríklad školy, nemocnice, knižnice. Najčastejšími vlastníkmi sú obce, mestá, regióny, menej aj štát. Títo vlastníci majú „tradičný“ nedostatok peňazí a nedokážu sa o tento majetok patrične efektívne starať.
Existuje množstvo foriem PPP projektov. Zjednodušeným príkladom môže byť dlhodobý prenájom celej nemocnice, alebo jej časti, súkromnému partnerovi, ktorý sa zaviaže investovať do rozvoja prenajatého majetku a zaviaže sa naďalej poskytovať doterajšie služby spravidla vo vyššej kvalite. Výsledkom je, že, verejný sektor plní svoju funkciu a poskytuje služby, súkromný partner zlepšuje ich kvalitu a svoju investíciu si vracia vytvoreným (sic!) ziskom. Občan je tiež spokojný, pretože mu nemocnica poskytuje kvalitnejšie služby v humánnejšom prostredí. Takto sa podarilo zabezpečiť úžasnú modernizáciu a rozvoj dialýzy, rádiológie, laboratórnych techník, ktoré Slovensko zažilo v rokoch 2002 – 2006.
.pečené holuby nepadajú
Ale naspäť k diaľniciam. Tie tiež patria k stavbám verejného záujmu. Zlepšujú infraštruktúru krajiny, znižujú náklady na dopravu, priťahujú investorov a tým nepriamo prinášajú aj prácu našim ľuďom. Ich výstavba je nákladná a financovaná býva najčastejšie zo štátneho rozpočtu. Iným zdrojom financií sú v našom prípade aj fondy EÚ. Je tu však problém. Cena za kilometer diaľnic je u nás často o 50 až 100 percent vyššia ako napríklad v Švajčiarsku, ktoré má zložitejšie geografické podmienky. Štrukturálne fondy sú pre nás relatívne menej dostupné, pretože EÚ trpí na byrokraciu a podmienky financovania fondmi sú výrazne prísnejšie. Robiť tender na nástenke s vopred určeným víťazom si mohol dovoliť iba slovenský Janušek. Má mentálnu výbavu svojho principála a nejaký Olaf – čo je kontrolný úrad EÚ – ho nerozhádže.
Verejnosť venuje málo pozornosti rozdeleniu rizika medzi vládu a súkromných partnerov. Uniká jej aj to, že PPP sú len spôsobom, ako získať zdroje mimo okruhu verejných financií, aby deficit neprekročil 3 percentá HDP, čo je pri Ficových rozhadzovačných manieroch ťažká úloha. Súčasne je cieľom týchto PPP projektov prihrať desiatky miliárd korún partnerom, ktorí by mohli nejako prejaviť svoju „vďačnosť“. Ak sa ešte aj zle rozložia riziká, môže sa ľahko stať, že účet bude ešte oveľa vyšší, než si dnes vieme predstaviť.
Okrem klientelistickej funkcie majú diaľničné PPP projekty pre Fica ešte iný význam. Maskujú nemožnosť splniť sľub prepojenia dvoch najväčších miest. Pre populistu je tu totiž jedno nebezpečenstvo. Státisíce ľudí, ktorí denne na vlastnej koži zažívajú slasti nebezpečných kolón medzi Žilinou a Ružomberkom, alebo medzi Popradom a Prešovom, majú dosť času rozmýšľať o populizme Róberta Fica. A majú tiež dosť času si uvedomovať, že pečené holuby sami nikam nepadajú.
.tri P
Ekonomická kríza, ktorá zavládla vo svete, ukazuje v plnej nahote neschopnosť vlády hľadať riešenia. Fico a Tomanová postupne kazia podnikateľské prostredie a postupne sa začína ukazovať, aké škody dokázali za necelé tri roky napáchať. Keď v roku 2003 bola na Slovensku 18-percentná miera nezamestnanosti a rast HDP okolo 1 percenta, odborári vyrazili do ulíc. Proti reformám. Teraz sa zaväzujú na niečo, na čo určite nemajú mandát svojich členov. Dohoda vlády s odborármi o zmrazení mzdových požiadaviek je prakticky rovná zapredaniu základných princípov odborovej činnosti. Kde sú jačiaci hysterickí predáci lekárskeho odborového zväzu s presadzovaním trojnásobku priemernej mzdy?
Zníženie daní, zníženie odvodov, zníženie spotreby vlády a verejnej správy, zastavenie sústavných útokov proti súkromnému sektoru, by mohli byť cestou, ktorá je v rukách vlády a mohla by krízu zmierniť. Možno dokonca tak, že by sme si vytvorili vhodné predpolie pri prvých náznakoch oživenia svetovej ekonomiky.
Ak budú PPP projekty postavené na Populizme a Podozrivých Praktikách, ktoré dokonca prekonávajú to najhoršie z Mečiarových čias, potom je isté, že všetci nakoniec budeme platiť privysokú cenu za tento Ficov Priveľký Primitívny Populizmus.
Autor je podnikateľ, bývalý minister zdravotníctva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.