Dňa 1. apríla 1929 sa v Brne v rodine muzikológa a neskoršieho rektora brnianskej JAMU Ludvíka Kunderu narodil syn Milan. Dnes patrí táto najtajomnejšia postava českej kultúry, ktorej nové knihy už dlho v materinskom jazyku nevychádzajú, k najslávnejším európskym románopiscom.
Ani nie pred pol rokom sa všetky články a rozhovory o Kunderovi točili okolo zistenia, že v päťdesiatych rokoch údajne udal na polícii agenta Dvořáčka. Po prvých viac či menej vyargumentovaných reakciách, ktoré Kunderu odsudzovali či obraňovali sa tiež začala riešiť otázka, či možno dielo autora hodnotiť bez toho, že by hodnotiaci zobral na vedomie autorovu osobnosť a život. Hoci jeho povesť zostala naštrbená, jeho slávu, podporovanú autorovou tajomnosťou, neochotou poskytovať rozhovory či tým, že rodnú krajinu navštevuje len sporadicky a vraj za konšpiračných podmienok, to nijako nezmenšilo.
.päťdesiate
Kundera patrí k prvej generácii spisovateľov, ktorých neformovala najmä prvá republika, ale skôr obdobie druhej svetovej vojny a nasledujúceho obdobia, počas ktorého prebrala moc komunistická strana. Budúci spisovateľ, ktorý sa vďaka otcovi už od detstva zaoberal hudbou, maturoval v roku 1948 na jednom brnianskom gymnáziu. V tom istom roku začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, po dvoch semestroch však štúdium prerušil a svoje vzdelanie dokončil na Filmovej fakulte Akademie muzických umení, ktorú dokončil v roku 1952.
K tomuto obdobiu sa viažu dve zaujímavé a dodnes nie celkom vysvetlené udalosti. Kundera bol už od roku 1948 členom Komunistickej strany Československa, ktorá po februárovom prevrate prebrala všetku moc v štáte. V roku 1950 ho však zo strany spolu s ďalším budúcim spisovateľom Janom Trefulkom pre „protistranícku činnosť“ a individualizmus vyhodili. Kundera z tejto udalosti čerpal aj v svojom prvom románe Žert. Druhou udalosťou malo byť už spomínané udanie agenta Dvořáčka, o ktorom sa dochoval policajný zápis, ktorý celú kauzu spustil. Kým Kunderovi obhajcovia zápis spochybňujú, autori článku mu dôverujú a dávajú ho do súvislosti práve s Kunderovym vylúčením zo strany a vynúteným prerušením štúdia.
.strana
Do strany Kundera, vtedy už učiteľ svetovej literatúry na FAMU a autor dvoch angažovaných básnických zbierok Člověk zahrada širá a Poslední máj, znovu vstúpil v roku 1956. Bolo to v roku, keď sovietsky vládca Nikita Chruščov vystúpil so svojím prejavom o kulte osobnosti a po období, o ktorom neskôr napísal, že v ňom vládol kat a básnik: „Kat popravoval obeť a básnik k tomu spieval.“
Je to zvláštne, pretože ako neskôr spomínal Kunderov dávny priateľ, dramatik Milan Uhde: „Práve od neho som v polovici 50. rokov, dávno pred boľševickým 20. zjazdom, počul otvorené priznanie k zásadným pochybnostiam o boľševickom prevrate v Rusku a o svetovom komunizme. Pre mnohých to nebolo nové poznanie, ale v mojom okolí bol Kundera ďaleko najjasnozrivejší.“
Ešte na konci šesťdesiatych rokoch v rozhovore Kundera povedal, že „vidieť, ako sa pred očami veľké komunistické hnutie premieňa na čosi neľudské a strháva so sebou všetku ľudskú cnosť, však navodzuje myšlienku o značnej vratkosti a neistote ľudských cností a hodnôt vôbec.“ Zo strany nevystúpil a druhýkrát ho vyhodili až v roku 1970.
.šesťdesiate
V šesťdesiatych rokoch Kundera učil na FAMU scenáristiku a dejiny literatúry. Jeho vtedajší študenti na neho spomínajú ako na láskavého človeka, obdareného veľkou prirodzenou autoritou. V tom istom období si spisovateľ začal budovať imidž libertína, niesla sa s ním povesť zvodcu žien, ktorý sa „s žiadnou nevyspí viac ako raz“. Je však otázne, nakoľko sú príbehy z jeho poviedkovej knihy Směšné lásky (postupne vychádzali od roku 1963 do roku 1968) autobiografické, pretože ich autor vždy tvrdil, že autor má zostať skrytý za svojím dielom.
Uvoľnená dekáda však bola aj časom, keď sa Kundera čoraz viac dostával do povedomia verejnosti aj vďaka svojim politickým názorom. Dôležité bolo jeho vystúpenie na zjazde spisovateľov v roku 1967, ktoré mu predstavitelia poaugustovej normalizácie nevedeli odpustiť: považovali ho za mozog odbojnej spisovateľskej skupiny a dokonca sa mu dostalo tej „cti“ byť uvedený v neslávnom Poučení z krízového vývoja v strane a v spoločnosti, kde bol označený za jedného z pôvodcov kontrarevolúcie.
.spor
Nemenej dôležitý bol aj Kunderov spor s dramatikom Václavom Havlom o zmysle českej existencie. Ako pred niekoľkými mesiacmi napísal pre náš časopis Peter Zajac: „Zrážka medzi Havlom a Kunderom je tvrdá. Kundera, dojatý pasívnym odporom Čechov a Slovákov, píše, že politika „pražskej jari“ augustový konflikt vydržala... Havel oponuje a pýta sa, či vydržali tie hlavné, základné veci, „z nichž by mělo všechno ostatní vyplývat a které by to měli zaručovat. Vydržela například svoboda slova a svoboda shromažďovací?“
Kundera hovoril o Havlovi, že je radikálny, že od začiatku odmietal českostalinský svet a neuzatváral s ním nijaký kompromis. Havel zase hovoril o Kunderovi, že patril v mladosti k tej časti národa, ktorá vybojovala veľmi tvrdým zásahom proti druhej časti to, že „příslušíme tam, kam příslušíme...“.
Podľa svojich blízkych si Kundera si lámal hlavu nad tým, čo Havla núti podstupovať stále nové riziká a podozrieval ho, že má hérostratovský komplex. Neskôr napísal, o čo išlo: vraj sa hanbil byť revolucionárom, prívržencom rodiaceho sa disidentského hnutia (a slovo disident odmietal ešte dlho potom, ako sa stal zakázaným spisovateľom). Trápil sa svojím členstvom v strane a nechcel sa dostať do inej vyhranenej skupiny.
Kundera to riešil po svojom. V polovici sedemdesiatych mu ponúkli miesto hosťujúceho profesora vo francúzskom Rennes, ktoré spisovateľ prijal a do krajiny, kde mu už vyšlo niekoľko kníh, sa legálne vysťahoval.
.žert
V tom čase mal už Kundera za sebou niekoľko ďalších diel. Ešte v roku 1960 mu vyšla literárnovedná štúdia Umění románu: Cesta Vladislava Vančury za velkou epikou. O dva roky neskôr napísal Hru Majitelé klíčů, neskôr vydal spomínané Směšné lásky a v roku 1965 svoj prvý román Žert.
Príbeh mladého komunistu z raných päťdesiatych rokov, vyhodeného za nevinný žart zo školy aj zo strany, ktorý sa chce po desiatich rokoch pomstiť bývalému spolužiakovi, znamenal pre Kunderu veľa. Ako povedal, jeho život sa začal až v tridsiatich troch, pretože vraj našiel sám seba až vo chvíli, keď začal pracovať na tomto románe.
Žart sa síce odohráva v päťdesiatych rokoch, ale, ako povedal Kundera v jednom rozhovore ešte koncom šesťdesiatych rokov, „nešlo mi vôbec o nejaké senzačné odhaľovanie historických faktov, nešlo mi o to, maľovať takzvaný obraz doby. Päťdesiate roky ma priťahovali preto, že vtedy robila história nevídané experimenty s človekom, že ho svojimi neopakovateľnými situáciami ukázala z nevídaných strán a obohatila tak moje pochybnosti i vedomosti o tom, čo je človek a jeho údel.“
Nielen Žert, ale román ako taký sa podľa spisovateľa stal dôstojným prostriedkom rozprávania v dobe relativizácie všetkých právd: tým, že ukazuje nejednoznačnosť ľudskej existencie, upozorňuje človeka, aký je jeho skutočný význam na svete malý.
.život je jinde
Ešte pred odchodom do Francúzska Kundera napísal román Život je jinde (v češtine prvýkrát vyšiel v exilovom vydavateľstve Josefa Škvoreckého v roku 1978) a hry Ptákovina a Jakub a jeho pán: Pocta Denisu Diderotovi. Neskôr nasledovali romány Valčík na rozloučenou (1976), Kniha smíchu a zapomění (1978) a Nesnesitelná lekost bytí (1984), z ktorých posledný sa stal terčom nebývalej kritiky.
Príbeh dvoch partnerských dvojíc, odohrávajúci sa v socialistickom Československu i vo Švajčiarskom exile na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, vyvolal ohlasy najmä v samizdatových a exilových časopisoch. Literárny kritik Milan Jungmann v texte Kunderovské paradoxy obvinil spisovateľa zo skresľovania československej reality. Autor článku, ktorý sa, podobne ako hlavná postava románu Tomáš, živil po auguste 1968 umývaním okien, píše, že Kundera „podľahol mentalite exulantov, neschopných vysvetliť v cudzine zložitosť československého vývoja, jeho zákruty a zvraty a zvodnosť nádejí v reformovateľnosť zdegenerovaného projektu socializmu.“ Podľa Jungmanna mala Nesnesitelná lehkost bytí „zrejme ukázať tragiku lásky deštruovanej režimom neslobody, ale výsledkom je idylický príbeh dvojice, ktorá sa v malom českom svete zabýva tak, že musí čitateľovi, nepoznajúcemu predobraz, pripadať ako pôvabná selanka o krajine, kde aj tí prenasledovaní žijú šťastne a spokojne a ak majú problémy, tak iba s partnerovým erotomanstvom.“
Kým jedna časť kritiky Kunderovho diela útočila na jeho zľahčovanie života vo vtedajšom Československu, druhá sa dotýkala faktu, že Kundera sa vo svojich knihách vrátil k princípu vševediaceho rozprávača, ktorého úlohu však zaťažil ďalšími funkciami. Rozprávač zrazu začal vysvetľovať významy, skryté v príbehoch, stal sa ironickým sudcom svojich postáv a udalostí, esejistom, uvažujúcim o politických absurditách doby i o existenčných otázkach života.
Jungmann napríklad píše o tom, že Kundera štrukturoval svoj zámer zložito, ale s hravosťou a ľahkosťou požehnaného epického talentu, „takže sa text číta s potešením a má všetky vlastnosti dobrého zábavného čítania“. Tu sa však podľa Jungmanna skrýva pasca na autora: Kundera vraj vchádzal v každej novej knihe „čoraz ochotnejšie do tej nastraženej pasce zdanlivej myšlienkovej hĺbky a filozofuje o plytčinách s bezstarostnosťou autora, ktorému je čitateľský úspech nadovšetko.“
Samozrejme, že Kundera mal a stále má aj svojich obhajcov. Tí, napríklad už spomínaný Trefulka, vyzdvihujú najmä jeho schopnosť pozrieť sa na pomery, z ktorých unikol, s väčším odstupom. Tvrdia, že vnútorné napätie, ktoré priťahuje jeho čitateľov na celom svete, nespočíva v dramatickosti príbehu, ale v dôslednosti, s akou Kundera odhaľuje najvnútornejšie pohnútky činov hrdinov svojich próz. Obhajcovia oceňujú aj fakt, že čitateľ sa v autorových dielach cíti rovnocenným účastníkom diskusie, ktorému nie je vnucovaný autoritatívny záver, ale otvorená cesta k vlastnej úvahe a k pochopeniu, ktoré nesúdi, ale súcití.
.nesmrtelnosť
Od roku 1990 Kundera napísal romány Nesmrtelnosť (1990), Pomalosť (1993), Totožnosť (1997), Nevedomosť (2003) a zbierky esejí Můj Janáček (2004), Kastrujíci stín svatého Garty (2006) či Nechovejte sa tu jako doma, příteli (2006).
Kým zbierky esejí vyšli aj v spisovateľovom rodnom jazyku, z románov vyšla v českej verzii zatiaľ len Nesmrtelnosť. Spisovateľ toto oneskorenie vysvetľuje svojím zaneprázdnením novými textami, ktorým, pochopiteľne, dáva prednosť. Naznačuje tiež, že niektoré jeho staršie romány zostarli možno až príliš na to, aby bolo možné ich v češtine znovu vydať, ale zároveň trvá na tom, že svoje diela, napísané po francúzsky, bude prekladať sám.
Nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť. Zatiaľ vieme len toľko, „že nesmrteľní si môžu na onom svete vziať na svoje prechádzky tú podobu svojho života, ktorú chcú“. Otázne je, či tam Kundera bude patriť a aká tá podoba bude. Urobil pre to veľa.
Ani nie pred pol rokom sa všetky články a rozhovory o Kunderovi točili okolo zistenia, že v päťdesiatych rokoch údajne udal na polícii agenta Dvořáčka. Po prvých viac či menej vyargumentovaných reakciách, ktoré Kunderu odsudzovali či obraňovali sa tiež začala riešiť otázka, či možno dielo autora hodnotiť bez toho, že by hodnotiaci zobral na vedomie autorovu osobnosť a život. Hoci jeho povesť zostala naštrbená, jeho slávu, podporovanú autorovou tajomnosťou, neochotou poskytovať rozhovory či tým, že rodnú krajinu navštevuje len sporadicky a vraj za konšpiračných podmienok, to nijako nezmenšilo.
.päťdesiate
Kundera patrí k prvej generácii spisovateľov, ktorých neformovala najmä prvá republika, ale skôr obdobie druhej svetovej vojny a nasledujúceho obdobia, počas ktorého prebrala moc komunistická strana. Budúci spisovateľ, ktorý sa vďaka otcovi už od detstva zaoberal hudbou, maturoval v roku 1948 na jednom brnianskom gymnáziu. V tom istom roku začal študovať na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, po dvoch semestroch však štúdium prerušil a svoje vzdelanie dokončil na Filmovej fakulte Akademie muzických umení, ktorú dokončil v roku 1952.
K tomuto obdobiu sa viažu dve zaujímavé a dodnes nie celkom vysvetlené udalosti. Kundera bol už od roku 1948 členom Komunistickej strany Československa, ktorá po februárovom prevrate prebrala všetku moc v štáte. V roku 1950 ho však zo strany spolu s ďalším budúcim spisovateľom Janom Trefulkom pre „protistranícku činnosť“ a individualizmus vyhodili. Kundera z tejto udalosti čerpal aj v svojom prvom románe Žert. Druhou udalosťou malo byť už spomínané udanie agenta Dvořáčka, o ktorom sa dochoval policajný zápis, ktorý celú kauzu spustil. Kým Kunderovi obhajcovia zápis spochybňujú, autori článku mu dôverujú a dávajú ho do súvislosti práve s Kunderovym vylúčením zo strany a vynúteným prerušením štúdia.
.strana
Do strany Kundera, vtedy už učiteľ svetovej literatúry na FAMU a autor dvoch angažovaných básnických zbierok Člověk zahrada širá a Poslední máj, znovu vstúpil v roku 1956. Bolo to v roku, keď sovietsky vládca Nikita Chruščov vystúpil so svojím prejavom o kulte osobnosti a po období, o ktorom neskôr napísal, že v ňom vládol kat a básnik: „Kat popravoval obeť a básnik k tomu spieval.“
Je to zvláštne, pretože ako neskôr spomínal Kunderov dávny priateľ, dramatik Milan Uhde: „Práve od neho som v polovici 50. rokov, dávno pred boľševickým 20. zjazdom, počul otvorené priznanie k zásadným pochybnostiam o boľševickom prevrate v Rusku a o svetovom komunizme. Pre mnohých to nebolo nové poznanie, ale v mojom okolí bol Kundera ďaleko najjasnozrivejší.“
Ešte na konci šesťdesiatych rokoch v rozhovore Kundera povedal, že „vidieť, ako sa pred očami veľké komunistické hnutie premieňa na čosi neľudské a strháva so sebou všetku ľudskú cnosť, však navodzuje myšlienku o značnej vratkosti a neistote ľudských cností a hodnôt vôbec.“ Zo strany nevystúpil a druhýkrát ho vyhodili až v roku 1970.
.šesťdesiate
V šesťdesiatych rokoch Kundera učil na FAMU scenáristiku a dejiny literatúry. Jeho vtedajší študenti na neho spomínajú ako na láskavého človeka, obdareného veľkou prirodzenou autoritou. V tom istom období si spisovateľ začal budovať imidž libertína, niesla sa s ním povesť zvodcu žien, ktorý sa „s žiadnou nevyspí viac ako raz“. Je však otázne, nakoľko sú príbehy z jeho poviedkovej knihy Směšné lásky (postupne vychádzali od roku 1963 do roku 1968) autobiografické, pretože ich autor vždy tvrdil, že autor má zostať skrytý za svojím dielom.
Uvoľnená dekáda však bola aj časom, keď sa Kundera čoraz viac dostával do povedomia verejnosti aj vďaka svojim politickým názorom. Dôležité bolo jeho vystúpenie na zjazde spisovateľov v roku 1967, ktoré mu predstavitelia poaugustovej normalizácie nevedeli odpustiť: považovali ho za mozog odbojnej spisovateľskej skupiny a dokonca sa mu dostalo tej „cti“ byť uvedený v neslávnom Poučení z krízového vývoja v strane a v spoločnosti, kde bol označený za jedného z pôvodcov kontrarevolúcie.
.spor
Nemenej dôležitý bol aj Kunderov spor s dramatikom Václavom Havlom o zmysle českej existencie. Ako pred niekoľkými mesiacmi napísal pre náš časopis Peter Zajac: „Zrážka medzi Havlom a Kunderom je tvrdá. Kundera, dojatý pasívnym odporom Čechov a Slovákov, píše, že politika „pražskej jari“ augustový konflikt vydržala... Havel oponuje a pýta sa, či vydržali tie hlavné, základné veci, „z nichž by mělo všechno ostatní vyplývat a které by to měli zaručovat. Vydržela například svoboda slova a svoboda shromažďovací?“
Kundera hovoril o Havlovi, že je radikálny, že od začiatku odmietal českostalinský svet a neuzatváral s ním nijaký kompromis. Havel zase hovoril o Kunderovi, že patril v mladosti k tej časti národa, ktorá vybojovala veľmi tvrdým zásahom proti druhej časti to, že „příslušíme tam, kam příslušíme...“.
Podľa svojich blízkych si Kundera si lámal hlavu nad tým, čo Havla núti podstupovať stále nové riziká a podozrieval ho, že má hérostratovský komplex. Neskôr napísal, o čo išlo: vraj sa hanbil byť revolucionárom, prívržencom rodiaceho sa disidentského hnutia (a slovo disident odmietal ešte dlho potom, ako sa stal zakázaným spisovateľom). Trápil sa svojím členstvom v strane a nechcel sa dostať do inej vyhranenej skupiny.
Kundera to riešil po svojom. V polovici sedemdesiatych mu ponúkli miesto hosťujúceho profesora vo francúzskom Rennes, ktoré spisovateľ prijal a do krajiny, kde mu už vyšlo niekoľko kníh, sa legálne vysťahoval.
.žert
V tom čase mal už Kundera za sebou niekoľko ďalších diel. Ešte v roku 1960 mu vyšla literárnovedná štúdia Umění románu: Cesta Vladislava Vančury za velkou epikou. O dva roky neskôr napísal Hru Majitelé klíčů, neskôr vydal spomínané Směšné lásky a v roku 1965 svoj prvý román Žert.
Príbeh mladého komunistu z raných päťdesiatych rokov, vyhodeného za nevinný žart zo školy aj zo strany, ktorý sa chce po desiatich rokoch pomstiť bývalému spolužiakovi, znamenal pre Kunderu veľa. Ako povedal, jeho život sa začal až v tridsiatich troch, pretože vraj našiel sám seba až vo chvíli, keď začal pracovať na tomto románe.
Žart sa síce odohráva v päťdesiatych rokoch, ale, ako povedal Kundera v jednom rozhovore ešte koncom šesťdesiatych rokov, „nešlo mi vôbec o nejaké senzačné odhaľovanie historických faktov, nešlo mi o to, maľovať takzvaný obraz doby. Päťdesiate roky ma priťahovali preto, že vtedy robila história nevídané experimenty s človekom, že ho svojimi neopakovateľnými situáciami ukázala z nevídaných strán a obohatila tak moje pochybnosti i vedomosti o tom, čo je človek a jeho údel.“
Nielen Žert, ale román ako taký sa podľa spisovateľa stal dôstojným prostriedkom rozprávania v dobe relativizácie všetkých právd: tým, že ukazuje nejednoznačnosť ľudskej existencie, upozorňuje človeka, aký je jeho skutočný význam na svete malý.
.život je jinde
Ešte pred odchodom do Francúzska Kundera napísal román Život je jinde (v češtine prvýkrát vyšiel v exilovom vydavateľstve Josefa Škvoreckého v roku 1978) a hry Ptákovina a Jakub a jeho pán: Pocta Denisu Diderotovi. Neskôr nasledovali romány Valčík na rozloučenou (1976), Kniha smíchu a zapomění (1978) a Nesnesitelná lekost bytí (1984), z ktorých posledný sa stal terčom nebývalej kritiky.
Príbeh dvoch partnerských dvojíc, odohrávajúci sa v socialistickom Československu i vo Švajčiarskom exile na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, vyvolal ohlasy najmä v samizdatových a exilových časopisoch. Literárny kritik Milan Jungmann v texte Kunderovské paradoxy obvinil spisovateľa zo skresľovania československej reality. Autor článku, ktorý sa, podobne ako hlavná postava románu Tomáš, živil po auguste 1968 umývaním okien, píše, že Kundera „podľahol mentalite exulantov, neschopných vysvetliť v cudzine zložitosť československého vývoja, jeho zákruty a zvraty a zvodnosť nádejí v reformovateľnosť zdegenerovaného projektu socializmu.“ Podľa Jungmanna mala Nesnesitelná lehkost bytí „zrejme ukázať tragiku lásky deštruovanej režimom neslobody, ale výsledkom je idylický príbeh dvojice, ktorá sa v malom českom svete zabýva tak, že musí čitateľovi, nepoznajúcemu predobraz, pripadať ako pôvabná selanka o krajine, kde aj tí prenasledovaní žijú šťastne a spokojne a ak majú problémy, tak iba s partnerovým erotomanstvom.“
Kým jedna časť kritiky Kunderovho diela útočila na jeho zľahčovanie života vo vtedajšom Československu, druhá sa dotýkala faktu, že Kundera sa vo svojich knihách vrátil k princípu vševediaceho rozprávača, ktorého úlohu však zaťažil ďalšími funkciami. Rozprávač zrazu začal vysvetľovať významy, skryté v príbehoch, stal sa ironickým sudcom svojich postáv a udalostí, esejistom, uvažujúcim o politických absurditách doby i o existenčných otázkach života.
Jungmann napríklad píše o tom, že Kundera štrukturoval svoj zámer zložito, ale s hravosťou a ľahkosťou požehnaného epického talentu, „takže sa text číta s potešením a má všetky vlastnosti dobrého zábavného čítania“. Tu sa však podľa Jungmanna skrýva pasca na autora: Kundera vraj vchádzal v každej novej knihe „čoraz ochotnejšie do tej nastraženej pasce zdanlivej myšlienkovej hĺbky a filozofuje o plytčinách s bezstarostnosťou autora, ktorému je čitateľský úspech nadovšetko.“
Samozrejme, že Kundera mal a stále má aj svojich obhajcov. Tí, napríklad už spomínaný Trefulka, vyzdvihujú najmä jeho schopnosť pozrieť sa na pomery, z ktorých unikol, s väčším odstupom. Tvrdia, že vnútorné napätie, ktoré priťahuje jeho čitateľov na celom svete, nespočíva v dramatickosti príbehu, ale v dôslednosti, s akou Kundera odhaľuje najvnútornejšie pohnútky činov hrdinov svojich próz. Obhajcovia oceňujú aj fakt, že čitateľ sa v autorových dielach cíti rovnocenným účastníkom diskusie, ktorému nie je vnucovaný autoritatívny záver, ale otvorená cesta k vlastnej úvahe a k pochopeniu, ktoré nesúdi, ale súcití.
.nesmrtelnosť
Od roku 1990 Kundera napísal romány Nesmrtelnosť (1990), Pomalosť (1993), Totožnosť (1997), Nevedomosť (2003) a zbierky esejí Můj Janáček (2004), Kastrujíci stín svatého Garty (2006) či Nechovejte sa tu jako doma, příteli (2006).
Kým zbierky esejí vyšli aj v spisovateľovom rodnom jazyku, z románov vyšla v českej verzii zatiaľ len Nesmrtelnosť. Spisovateľ toto oneskorenie vysvetľuje svojím zaneprázdnením novými textami, ktorým, pochopiteľne, dáva prednosť. Naznačuje tiež, že niektoré jeho staršie romány zostarli možno až príliš na to, aby bolo možné ich v češtine znovu vydať, ale zároveň trvá na tom, že svoje diela, napísané po francúzsky, bude prekladať sám.
Nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť. Zatiaľ vieme len toľko, „že nesmrteľní si môžu na onom svete vziať na svoje prechádzky tú podobu svojho života, ktorú chcú“. Otázne je, či tam Kundera bude patriť a aká tá podoba bude. Urobil pre to veľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.