„Vážení diváci, dovoľte, aby som medzi nami privítal veľkého slovanistu, prezidenta Slovenskej republiky, pána Ivana Gašparoviča!“ A Samsung Arénou sa šíri potlesk...
Intelektuáli, ktorí si myslia, že na štadión prichádzajú len primitívi a násilníci, sa mýlia. Na hokej chodia všelijakí ľudia. Múdri aj hlúpi, hrubí aj jemnocitní, voliči Smeru aj KDH, Slováci aj Maďari (veru aj oni). Muži aj ženy (áno aj tie). Veľkopodnikatelia a politici.
Niektorí z posledne menovaných sedia na čestnej tribúne (to znamená tapacírované sedadlá a občerstvenie počas prestávok). Veľkopodnikatelia majú spravidla niečo do činenia s financovaním klubu. A politici? Tí sa buď prišli ukázať medzi ľudí, alebo sú kamarátmi veľkopodnikateľov, alebo ich hokej skutočne zaujíma. Alebo všetko naraz. To je, zrejme, prípad Ivana Gašparoviča, toho času prezidenta republiky.
Najprv mi to na ňom bolo sympatické. Veď je to fajn, keď aj s politikom z „opačného brehu“ máme spoločného koníčka. Zvlášť ak ide o naozajstného fanúšika. Často som si v novinách prečítal o tom, aký má pán prezident preplnený diár: menovanie veľvyslanca, rokovanie s premiérom, prestrihnutie pásky, stretnutie s odborármi, podpisovanie zákonov, slávnostná recepcia... Iný by po ťažkom pracovnom dni išiel domov a sadol si pred televízor, Gašparovič si dal na krk slovanistický šál a išiel na hokej. Páčilo sa mi aj to, že hoci „prezidentom všetkých občanov“, zostal verný svojmu klubu.
Potom som si bližšie všimol fotografie mužstva. Poznáte to: v dresoch oblečení hráči stoja v dvoch radoch, pred nimi sedí kapitán, brankár, manažér a tréner, na krajoch sa tisne masér, lekár a kustód (to je ten, čo otvára dvierka na striedačke). Na slovanistických fotkách je však v úplnom strede prvého radu Ivan Gašparovič. Zvláštne. Prezident republiky je šéfom realizačného tímu hokejového mužstva? Trénerom? Majiteľom? Nie. On je v skutočnosti jeho maskotom.
Zdá sa, že pritom ide o obojstranne výhodný obchod: prezident „zaštíti“ najbohatší slovenský hokejový klub, hráči sa mu za to odplatia pózovaním pred Prezidentským palácom, novinárom povedia, že Gašparovič je správny chlap, ktorý miluje hokej, a potom mu prídu zagratulovať k víťazstvu v prvom kole volieb.
Nie je to nič protizákonné ani neslušné. Je to len otázka miery a vkusu. Na hokej chodia všelijakí ľudia. Kým Slovan nevymení svojho maskota, považujem za nevkusné zaradiť sa medzi nich.
Intelektuáli, ktorí si myslia, že na štadión prichádzajú len primitívi a násilníci, sa mýlia. Na hokej chodia všelijakí ľudia. Múdri aj hlúpi, hrubí aj jemnocitní, voliči Smeru aj KDH, Slováci aj Maďari (veru aj oni). Muži aj ženy (áno aj tie). Veľkopodnikatelia a politici.
Niektorí z posledne menovaných sedia na čestnej tribúne (to znamená tapacírované sedadlá a občerstvenie počas prestávok). Veľkopodnikatelia majú spravidla niečo do činenia s financovaním klubu. A politici? Tí sa buď prišli ukázať medzi ľudí, alebo sú kamarátmi veľkopodnikateľov, alebo ich hokej skutočne zaujíma. Alebo všetko naraz. To je, zrejme, prípad Ivana Gašparoviča, toho času prezidenta republiky.
Najprv mi to na ňom bolo sympatické. Veď je to fajn, keď aj s politikom z „opačného brehu“ máme spoločného koníčka. Zvlášť ak ide o naozajstného fanúšika. Často som si v novinách prečítal o tom, aký má pán prezident preplnený diár: menovanie veľvyslanca, rokovanie s premiérom, prestrihnutie pásky, stretnutie s odborármi, podpisovanie zákonov, slávnostná recepcia... Iný by po ťažkom pracovnom dni išiel domov a sadol si pred televízor, Gašparovič si dal na krk slovanistický šál a išiel na hokej. Páčilo sa mi aj to, že hoci „prezidentom všetkých občanov“, zostal verný svojmu klubu.
Potom som si bližšie všimol fotografie mužstva. Poznáte to: v dresoch oblečení hráči stoja v dvoch radoch, pred nimi sedí kapitán, brankár, manažér a tréner, na krajoch sa tisne masér, lekár a kustód (to je ten, čo otvára dvierka na striedačke). Na slovanistických fotkách je však v úplnom strede prvého radu Ivan Gašparovič. Zvláštne. Prezident republiky je šéfom realizačného tímu hokejového mužstva? Trénerom? Majiteľom? Nie. On je v skutočnosti jeho maskotom.
Zdá sa, že pritom ide o obojstranne výhodný obchod: prezident „zaštíti“ najbohatší slovenský hokejový klub, hráči sa mu za to odplatia pózovaním pred Prezidentským palácom, novinárom povedia, že Gašparovič je správny chlap, ktorý miluje hokej, a potom mu prídu zagratulovať k víťazstvu v prvom kole volieb.
Nie je to nič protizákonné ani neslušné. Je to len otázka miery a vkusu. Na hokej chodia všelijakí ľudia. Kým Slovan nevymení svojho maskota, považujem za nevkusné zaradiť sa medzi nich.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.