Sú jej plné média. Veľa sa hovorí o jej volebnej taktike, šanciach, aktuálnych názoroch a postojoch. Už menej o tom, čím prešla, kým sa dostala do finále prezidentských volieb.
.ak pripúšťame, že nás nezmazateľne formuje rodinné prostredie, tak aspoň na úvod spomeňme, že v rodine Ivety Radičovej dominovala matka. Dcéra ju uznávala ako formálnu i prirodzenú autoritu. Podľa slov, ktoré povedala Silvestrovi Lavríkovi v knižke rozhovorov, bol jej otec bystrý a inteligentný človek s bohatým vnútorným životom, ale nedokázal sa v socializme uplatniť. Rodina preto žila vo veľmi skromných pomeroch.
U rodičov obdivovala Radičová sociálnu inteligenciu a zmysel pre humor. Zrejme po mame podedila aj jednu významnú vlastnosť: „Veľmi dlho mi trvá, kým sa na niekoho skutočne nahnevám,“ tvrdí. „Nereagujem, hľadám dlho ospravedlnenie, že to bola len chvíľková odbočka, ale keď sa potom nahnevám, tak je zle.“ Presne tak ju pre .týždeň charakterizuje aj jeden z jej spolupracovníkov: „Kým to ide po dobrom, vie byť diplomat, ale keď to nejde, tak lietajú triesky.“
.sociologička
Radičová, vtedy ešte Karafiátová, sa k sociológii dostala na podnet rodinného priateľa Tóna Hirnera, ktorý bol bratom známeho slovenského sociológa Alexandra Hirnera. Študovať začala v roku 1975, v normalizačných rokoch. Sociológovia vychovávaní počas normalizácie sa mali podľa predstáv komunistickej strany výraznejšie angažovať vo výrobnej sfére, ale aj v riadiacich procesoch, aby pomohli vylepšovať režim zlyhávajúci na viacerých frontoch.
Radičová začala vedeckú kariéru v Ústave filozofie a sociológie SAV, v oddelení sociológie rodiny. Aby sa vyhla nezmyselným sociologickým témam v duchu marxizmu-leninizmu, urobila racionálne rozhodnutie – venovala sa metodológii, kde nebol ani problém odvolávať sa na uznávanú sovietsku školu. Dôvod bol jednoduchý: sovietski sociológovia sa nemohli venovať svojej primárnej úlohe, a tak dôsledne skúmali metódy skúmania spoločnosti. Iveta Radičová priznáva (v rozhovore pre Nový čas), že išlo o sobáš z rozumu: „Rozhodla som sa venovať metódam a technikám sociologického výskumu a štatistike, lebo to boli koncom sedemdesiatych rokov relatívne ‚ostrovy slobody´.“
Rozhodne však patrila k tým, čo mali v tom čase vysoké ambície. Písala do Literárneho týždenníka, zaujala článkom v odbornej tlači O zemitosti nášho voľného času a udržiavala kontakt s uznávanými, ale po roku 1968 odstavenými českými sociológmi.
„Vo vedeckých kruhoch sa nikdy netajila tým, že nie je ochotná pracovať na výskumných problémoch pod žiadnym ideologickým diktátom,“ spomína si na svoju bývalú kolegyňu sociologička Mária Malíková a dodáva: „Bola som tiež nepriamym svedkom toho, ako Iveta odmietla ponuku na členstvo v KSS. Poznali sme jej politické názory a kritické postoje k vtedajšiemu komunistickému režimu, ale ako jedna z mála jasne a verejne vyjadrila svoje odmietavé stanovisko.“
.prejavy odvahy
Na konci osemdesiatych rokov boli už Radičovej viaceré občianske postoje odvážne. Spolupracovala s ľuďmi, ktorí v roku 1987 vydali publikáciu Bratislava nahlas. Aj keď nefiguruje v autorskom tíme, zostavovateľ Ján Budaj potvrdzuje: „Radičovci patrili k okruhu sociológov, s ktorými sme pri príprave Bratislavy nahlas komunikovali.“
Radičová patrila začiatkom jesene 1989 k skupine slovenských sociológov, ktorí pochopili, že sociológia sa už iba diskredituje, keď chce vylepšovať nefungujúci systém. V septembri 1989 patrila k iniciátorom listu slovenských sociológov prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom protestovali proti väzneniu Bratislavskej päťky. List vtedy okrem Radičovcov podpísali aj manželia Bútorovci, Vladimír Krivý, Soňa Szomolányi, Pavol Frič a Imrich Vašečka. Hoci z dnešného pohľadu to vyzerá, že išlo o nie príliš riskantnú akciu krátko pred Novembrom, nebolo to celkom tak. Neočakával sa taký rýchly pád režimu a títo sociológovia riskovali prinajmenšom svoje kariéry. Ale rozhodli sa a napokon aj preto sa v novembri 1989 pri zakladaní VPN v hnutí ocitla práve silná skupina sociológov. Radičová bola medzi nimi.
.kaníkova krstná mama
Vo VPN pôsobila istý čas aj ako hovorkyňa. Jeden z podpredsedov ODÚ-VPN Jozef Kučerák si na ňu z tých čias spomína, ako na otvorenú, energickú osobu, plnú optimizmu: „Mala silný antikomunistický postoj, bola vzdialená akýmkoľvek ľavicovým tendenciám v ekonomike a sociálnej politike.“
V žiadnom z verejne dostupných životopisov Radičovej sa nespomína jeden zaujímavý fakt z jej politickej minulosti. Tým bolo angažovanie sa pri vzniku slovenskej pobočky ODS. Strana Václava Klausa sa pred parlamentnými voľbami v roku 1992 rozhodla federalizovať a aktívne pôsobiť aj na Slovensku. Radičová bola prívrženkyňou tejto myšlienky a snažila sa pre ňu získať ľudí.
Nová výrazne pravicová strana s názvom ODS na Slovensku bola zaregistrovaná 5. februára 1992 a o pár týždňov sa dohodla na koalícii s Demokratickou stranou. Radičová vtedy v médiách vystupovala ako tlačová predstaviteľka ODS na Slovensku. Vo februári 1992 vo vtedajšej Národnej Obrode odôvodňovala svoj prestup k ODS tým, že politika ODÚ-VPN je z jej pohľadu „málo pravicová“. Moderovala aj predvolebný míting s Václavom Klausom v Bratislave.
Tvárou slovenskej ODS sa stal dovtedy málo známy úradník na ministerstve privatizácie Ľudovít Kaník. Do politiky ho vtiahla práve Radičová. „Jedného dňa prišla za mnou na ministerstvo a asi hodinu ma prehovárala, aby som vstúpil do aktívnej politiky. De facto je mojou politickou krstnou mamou,“ spomína Kaník. „Keby nie jej, tak možno do politického života nevstúpim,“ dodáva s úsmevom.
Mladý úradník sa tak vďaka Radičovej stal členom Ústrednej rady ODS, mítingoval po Slovensku s Klausom a kandidoval vo voľbách. Jeho politická krstná mama sa napokon formálne do novej strany nezapojila. „Hoci pomáhala budovať slovenské štruktúry, nemala v strane žiadnu pozíciu,“ rozpamätáva sa Kaník.
.kto za to môže?
Radičová tak pomáhala dať do pohybu niečo, čo v konečnom dôsledku znamenalo, že ODÚ-VPN získala vo voľbách v roku 1992 len 4,04 percenta hlasov a DS – ODS 3, 31 percenta. Do parlamentu sa nedostali.
Viacerí politici ODÚ-VPN, sklamaní z prehratých volieb, potom narýchlo ušitú stranu ODS na Slovensku kritizovali za to, že im odobrala hlasy a de facto spôsobila, že sa VPN už nedostala do parlamentu.
„Osobne som považoval vstup ODS na Slovensko za chybu,“ povedal pre .týždeň jeden z lídrov Novembra Fedor Gál.
Na druhej strane je fakt, že preferencie ODÚ – VPN prudko klesali už v roku 1991 a začiatkom volebného roka sa pohybovali pod piatimi percentami. Lídri strany výskumy podceňovali. Ich prístup kritizovali v denníku Verejnosť viacerí členovia a sympatizanti strany. „Je nepochopiteľné, ako sa ODÚ – VPN nečinne pozerá na skutočnosť, že jej takmer každý deň ubúdajú priaznivci,“ píše sa v stanovisku, ktoré v januári 1992 publikovali lídri Občianskodemokratickej mládeže. Špičky ODÚ – VPN najprv akoby slovenskú ODS vôbec nebrali ako konkurenciu. Jozef Kučerák v januári 1992 vo Verejnosti tvrdil: „Som presvedčený, že ODS by mohla byť skôr doplňujúcou stranou než konkurentom, ktorý by nám odobral značný počet voličov.“
Klausova ODS rokovala o koalícii aj s ODÚ – VPN, ale rokovania dopadli neúspešne. „Viem o tom len z rozprávania. Mnohí z ODS to vtedy vyhodnotili tak, že ODÚ mala obrovské oči a chcela rokovať z omnoho silnejšej pozície, ako jej prislúchalo. Klaus to odmietol akceptovať,“ hovorí Kaník.
Konala Radičová v tomto prípade racionálne, alebo zradila? Zo svojho pohľadu sa zachovala čisto pragmaticky, čo je podľa ľudí, ktorí ju poznajú jej silná, ale niekedy aj slabá stránka. Dá sa pochopiť jej zúfalstvo z toho, ako špičky ODÚ – VPN podceňovali prieskumy verejnej mienky, ktoré hovorili o obrovskom náskoku HZDS, a hrozivom prepade ODÚ – VPN. Lenže ani projekt ODS na Slovensku – ušitý narýchlo a účelovo pár mesiacov pred voľbami – nemohol byť úspešný. A je čudné, že to Radičová nedokázala odhanúť.
Radičová tak svojím spôsobom prispela k tomu, čoho sa najviac bála – politici Novembra (s výnimkou KDH) v politickom boji totálne prepadli. Zvíťazili Mečiarovi nacionalisti a hlasy pročeskoslovensky i proreformne orientovaných ľudí sa rozdrobili medzi ministraničky, ktoré po voľbách zanikli.
.učiteľka
Ako pedagogička bola Radičová rozhodne úspešnejšia ako zakladateľka strany. Sama sa priznáva k vášni pre učenie a podľa viacerých svedectiev bola vynikajúca učiteľka. So študentmi pestovala kamarátske vzťahy, nebránila sa spoločnej kávičke v Kryme či tykaniu. Tým sa značne odlišovala od svojich kolegov. „Prišiel som na fakultu v roku 1990, to bola Radičová práve v Oxforde. Keď sa vrátila, bolo to veľké osvieženie- dovtedy boli pomery na katedre sociológie značne zatuchnuté a byzantínske,“ spomína sociológ Michal Vašečka. „Dalo sa od nej naučiť, ako zložité veci podať jednoduchým spôsobom.“
Na katedre sa čoskoro vytvorili dve skupinky sociológov – v jednej bol Jozef Schenk či Alena Kolesárová, v druhej Iveta Radičová, Soňa Szomolányi či Vladimír Krivý. „Bol to spor takzvaných zlých revolucionárov, ktorí sa spreneverili pozitivistickému duchu vedy a zakladali VPN, a ľudí, ktorí vtedy ešte do politiky nešli,“ pripomína Vašečka. (Schenk bol neskôr ministrom zahraničných vecí v Mečiarovej vláde, Kolesárová poslankyňa za HZDS.)
Skupina „revolucionárov“ už na jar 1990 začala robiť prvé výskumy verejnej mienky, založila centrum pre sociálne analýzy (neskôr sa zmenilo na agentúru Focus). Centrum robilo analýzy aj pre VPN, a preto si vyslúžilo obvinenie, že je to ideologické pracovisko. Konflikt na katedre rozdelil aj študentov a časť napísala list, v ktorom sa zastali „revolucionárov“. Skupina, do ktorej patrila aj Radičová, napokon odišla z katedry sociológie a časť prešla neskôr na politológiu. „Ten spor bol aj o tom, či ľudia, ktorí robia vedu, môžu zasahovať do politiky. Tí ľudia, čo na katedre ostali, boli hlboko uviaznutí v pozitivistickej paradigme, ktorá hovorí, že sociológ by nemal zaujímať žiadne hodnotiace stanoviská, iba objektívne popisovať situáciu,“ hovorí Vašečka.
Druhá vec je, že Iveta Radičová bola začiatkom deväťdesiatych rokov aktívna na niekoľkých frontoch – učila na univerzite, každú chvíľu bola na zahraničnom študijnom pobyte, robila vo výskumnom centre a zároveň bola aktívnou členkou VPN, vystupovala aj v úlohe hovorkyne hnutia, čo už z dnešného pohľadu pôsobí nepatrične.
Po neúspešných voľbách a po konflikte na katedre sociológie odišla Radičová do Academie Istropolitany a zároveň zakladala mimovládny think-tank Centrum pre analýzy sociálnej politiky SPACE. Na Univerzitu Komenského sa vrátila v roku 1997 – ale už nie na sociológiu, zakotvila na politológii. Tam sa s ňou ako študent stretol aj Ivan Rončák, dnes koordinátor Transparency International: „Vážil som si ju ako odborníčku, rozprávala veľa príkladov z praxe, mala za sebou skúsenosti z výskumných sociologických projektov. Navyše má pedagogickú charizmu, takže na jej hodiny som chodil veľmi rád.“
Rončák, ktorý v prvom kole prezidentských volieb verejne podporil Františka Mikloška, si pamätá i na milú skúsenosť s Ivetou Radičovou: v študovni katedry mu ukradli jeho prvý mobil, ktorý si zaobstaral krátko pred odchodom na stáž do Bruselu. Zúfalý ho zháňal, a jeho pedagogička mu pomohla jednoduchým ľudským gestom: dala mu svoj mobil.
Radičová pri vyučovaní využíva svoje silné stránky, študenti ju uznávajú ako odborníčku, aj ako osobu, ktorá vie naučiť. Viacero sociológov, s ktorými sme hovorili, oveľa viac oceňuje jej pedagogickú dráhu ako vedeckú. Istý druh exibicionizmu, sklon k mentorovaniu, ale aj empatiu a schopnosť komunikovať, dokáže najlepšie zužitkovať pred študentmi. V roku 2004 sa Radičová stala prvou ženou na Slovensku, ktorá získala profesúru v odbore sociológia.
.ministerka
Ako ministerka sa ocitla v situácii oveľa menej komfortnej pre svoju povahu. Nie je tímový hráč. Ľudia, ktorí s ňou robili na ministerstve, .týždňu potvrdili, že v tom bol problém. Jej predchodca Kaník oveľa menej rozumel sociálnym analýzam či téme sociálnej inklúzie, ale dokázal okolo seba sústrediť ľudí, ktorí mu pripravili dobré vízie aj zákony. A hlavne nemal problém dať si poradiť. Radičová ten problém mala. Jej podriadení však ocenili, že bola prvým človekom na tomto poste, ktorý sa prišiel osobne zoznámiť so všetkými zamestnancami.
Na ministerstvo prišla z postu riaditeľky Sociologického ústavu a odmietala fungovať ako politička, občas pôsobila ako expertka, občas ako treťosektorová aktivistka, občas ako učiteľka. V politických diskusiách sa rada vyhla aktuálnemu problému a radšej s mentorskou naliehavosťou naniesla iný, politicky oveľa menej podstatný či zaujímavý problém.
Mala problém aj s ministerskými úradníkmi. „Zažil som, ako sa stretla s neporozumením u funkčne najbližších kolegov,“ spomína si Marek Roháček z Návratu, ktorý s Radičovou spolupracoval pri presadzovaní zmien v náhradnom rodičovstve. „Vtedy som ju jediný raz videl rozčúlenú,“ spomína, ale dodáva, že „vie byť veľmi cieľavedomá, keď si niečo zaumieni a hľadá spôsoby, ako to dosiahnuť.“
Nebavila ju však dôchodková reforma. Niektorí jej spolupracovníci z ministerstva nám potvrdili, že keby bola Radičová vo funkcii celé štyri roky, zrejme by žiadna dôchodková reforma nebola. Túto tému necítila ako prioritnú a na bývalých Kaníkových spolupracovníkov z ministerstva, ktorí boli jasne pravicovo vyhranení, pôsobila už ako politička s liberálno-ľavicovými hodnotami. Jej premenu si všimol aj Jozef Kučerák: „Postojmi k novovzniknutým spoločenským otázkam, ako sú menšinové práva, pozitívna diskriminácia, registrované partnerstvá alebo interrupcie sa dnes môže podstatne meniť, alebo dopĺňať profil politika z novembra 1989. A to až do takej miery, ak použijem slová Mikloška, že by to mohol byť už iný svet.“
. stranícky solitér
Do SDKÚ Radičová vstúpila v novembri 2006. V Dzurindovej strane sa jej však, napriek pomerne vysokej popularite vo verejnosti, doteraz nepodarilo vybudovať silnú pozíciu. Keď sme sa ľudí z prostredia SDKÚ pýtali, koho je v strane možné považovať za skutočných Radičovej spojencov, len rozpačito krútili hlavami, aby nakoniec dospeli k odpovedi, že vlastne nikoho. Populárna nie je ani medzi členmi poslaneckého klubu, klebety vravia, že obzvlášť medzi jeho ženskou časťou. Všeobecne sa v strane považuje za „neriadenú strelu“, ktorá ide svojou vlastnou cestou.
Mnohí v SDKÚ veria v jej prezidentské víťazstvo už len preto, lebo cítia, že po dôstojnej prehre s Gašparovičom by im v strane mohla vyrobiť problém. Slušným výsledkom vo voľbách získa Radičová veľký politický kapitál a je veľmi pravdepodobné, že časť médií, ale aj vplyvných intelektuálov a umelcov, vyvinie tlak, aby sa uchádzala o post lídra strany. Zrážka Dzurindu a Radičovej by pre stranu mohla mať nedozierne následky.
Profesorka sociológie v týchto dňoch hrá svoju veľkú politickú hru. V banku nie je len výmena Ivana Gašparoviča, ale aj budúcnosť najsilnejšej opozičnej strany.
.ak pripúšťame, že nás nezmazateľne formuje rodinné prostredie, tak aspoň na úvod spomeňme, že v rodine Ivety Radičovej dominovala matka. Dcéra ju uznávala ako formálnu i prirodzenú autoritu. Podľa slov, ktoré povedala Silvestrovi Lavríkovi v knižke rozhovorov, bol jej otec bystrý a inteligentný človek s bohatým vnútorným životom, ale nedokázal sa v socializme uplatniť. Rodina preto žila vo veľmi skromných pomeroch.
U rodičov obdivovala Radičová sociálnu inteligenciu a zmysel pre humor. Zrejme po mame podedila aj jednu významnú vlastnosť: „Veľmi dlho mi trvá, kým sa na niekoho skutočne nahnevám,“ tvrdí. „Nereagujem, hľadám dlho ospravedlnenie, že to bola len chvíľková odbočka, ale keď sa potom nahnevám, tak je zle.“ Presne tak ju pre .týždeň charakterizuje aj jeden z jej spolupracovníkov: „Kým to ide po dobrom, vie byť diplomat, ale keď to nejde, tak lietajú triesky.“
.sociologička
Radičová, vtedy ešte Karafiátová, sa k sociológii dostala na podnet rodinného priateľa Tóna Hirnera, ktorý bol bratom známeho slovenského sociológa Alexandra Hirnera. Študovať začala v roku 1975, v normalizačných rokoch. Sociológovia vychovávaní počas normalizácie sa mali podľa predstáv komunistickej strany výraznejšie angažovať vo výrobnej sfére, ale aj v riadiacich procesoch, aby pomohli vylepšovať režim zlyhávajúci na viacerých frontoch.
Radičová začala vedeckú kariéru v Ústave filozofie a sociológie SAV, v oddelení sociológie rodiny. Aby sa vyhla nezmyselným sociologickým témam v duchu marxizmu-leninizmu, urobila racionálne rozhodnutie – venovala sa metodológii, kde nebol ani problém odvolávať sa na uznávanú sovietsku školu. Dôvod bol jednoduchý: sovietski sociológovia sa nemohli venovať svojej primárnej úlohe, a tak dôsledne skúmali metódy skúmania spoločnosti. Iveta Radičová priznáva (v rozhovore pre Nový čas), že išlo o sobáš z rozumu: „Rozhodla som sa venovať metódam a technikám sociologického výskumu a štatistike, lebo to boli koncom sedemdesiatych rokov relatívne ‚ostrovy slobody´.“
Rozhodne však patrila k tým, čo mali v tom čase vysoké ambície. Písala do Literárneho týždenníka, zaujala článkom v odbornej tlači O zemitosti nášho voľného času a udržiavala kontakt s uznávanými, ale po roku 1968 odstavenými českými sociológmi.
„Vo vedeckých kruhoch sa nikdy netajila tým, že nie je ochotná pracovať na výskumných problémoch pod žiadnym ideologickým diktátom,“ spomína si na svoju bývalú kolegyňu sociologička Mária Malíková a dodáva: „Bola som tiež nepriamym svedkom toho, ako Iveta odmietla ponuku na členstvo v KSS. Poznali sme jej politické názory a kritické postoje k vtedajšiemu komunistickému režimu, ale ako jedna z mála jasne a verejne vyjadrila svoje odmietavé stanovisko.“
.prejavy odvahy
Na konci osemdesiatych rokov boli už Radičovej viaceré občianske postoje odvážne. Spolupracovala s ľuďmi, ktorí v roku 1987 vydali publikáciu Bratislava nahlas. Aj keď nefiguruje v autorskom tíme, zostavovateľ Ján Budaj potvrdzuje: „Radičovci patrili k okruhu sociológov, s ktorými sme pri príprave Bratislavy nahlas komunikovali.“
Radičová patrila začiatkom jesene 1989 k skupine slovenských sociológov, ktorí pochopili, že sociológia sa už iba diskredituje, keď chce vylepšovať nefungujúci systém. V septembri 1989 patrila k iniciátorom listu slovenských sociológov prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom protestovali proti väzneniu Bratislavskej päťky. List vtedy okrem Radičovcov podpísali aj manželia Bútorovci, Vladimír Krivý, Soňa Szomolányi, Pavol Frič a Imrich Vašečka. Hoci z dnešného pohľadu to vyzerá, že išlo o nie príliš riskantnú akciu krátko pred Novembrom, nebolo to celkom tak. Neočakával sa taký rýchly pád režimu a títo sociológovia riskovali prinajmenšom svoje kariéry. Ale rozhodli sa a napokon aj preto sa v novembri 1989 pri zakladaní VPN v hnutí ocitla práve silná skupina sociológov. Radičová bola medzi nimi.
.kaníkova krstná mama
Vo VPN pôsobila istý čas aj ako hovorkyňa. Jeden z podpredsedov ODÚ-VPN Jozef Kučerák si na ňu z tých čias spomína, ako na otvorenú, energickú osobu, plnú optimizmu: „Mala silný antikomunistický postoj, bola vzdialená akýmkoľvek ľavicovým tendenciám v ekonomike a sociálnej politike.“
V žiadnom z verejne dostupných životopisov Radičovej sa nespomína jeden zaujímavý fakt z jej politickej minulosti. Tým bolo angažovanie sa pri vzniku slovenskej pobočky ODS. Strana Václava Klausa sa pred parlamentnými voľbami v roku 1992 rozhodla federalizovať a aktívne pôsobiť aj na Slovensku. Radičová bola prívrženkyňou tejto myšlienky a snažila sa pre ňu získať ľudí.
Nová výrazne pravicová strana s názvom ODS na Slovensku bola zaregistrovaná 5. februára 1992 a o pár týždňov sa dohodla na koalícii s Demokratickou stranou. Radičová vtedy v médiách vystupovala ako tlačová predstaviteľka ODS na Slovensku. Vo februári 1992 vo vtedajšej Národnej Obrode odôvodňovala svoj prestup k ODS tým, že politika ODÚ-VPN je z jej pohľadu „málo pravicová“. Moderovala aj predvolebný míting s Václavom Klausom v Bratislave.
Tvárou slovenskej ODS sa stal dovtedy málo známy úradník na ministerstve privatizácie Ľudovít Kaník. Do politiky ho vtiahla práve Radičová. „Jedného dňa prišla za mnou na ministerstvo a asi hodinu ma prehovárala, aby som vstúpil do aktívnej politiky. De facto je mojou politickou krstnou mamou,“ spomína Kaník. „Keby nie jej, tak možno do politického života nevstúpim,“ dodáva s úsmevom.
Mladý úradník sa tak vďaka Radičovej stal členom Ústrednej rady ODS, mítingoval po Slovensku s Klausom a kandidoval vo voľbách. Jeho politická krstná mama sa napokon formálne do novej strany nezapojila. „Hoci pomáhala budovať slovenské štruktúry, nemala v strane žiadnu pozíciu,“ rozpamätáva sa Kaník.
.kto za to môže?
Radičová tak pomáhala dať do pohybu niečo, čo v konečnom dôsledku znamenalo, že ODÚ-VPN získala vo voľbách v roku 1992 len 4,04 percenta hlasov a DS – ODS 3, 31 percenta. Do parlamentu sa nedostali.
Viacerí politici ODÚ-VPN, sklamaní z prehratých volieb, potom narýchlo ušitú stranu ODS na Slovensku kritizovali za to, že im odobrala hlasy a de facto spôsobila, že sa VPN už nedostala do parlamentu.
„Osobne som považoval vstup ODS na Slovensko za chybu,“ povedal pre .týždeň jeden z lídrov Novembra Fedor Gál.
Na druhej strane je fakt, že preferencie ODÚ – VPN prudko klesali už v roku 1991 a začiatkom volebného roka sa pohybovali pod piatimi percentami. Lídri strany výskumy podceňovali. Ich prístup kritizovali v denníku Verejnosť viacerí členovia a sympatizanti strany. „Je nepochopiteľné, ako sa ODÚ – VPN nečinne pozerá na skutočnosť, že jej takmer každý deň ubúdajú priaznivci,“ píše sa v stanovisku, ktoré v januári 1992 publikovali lídri Občianskodemokratickej mládeže. Špičky ODÚ – VPN najprv akoby slovenskú ODS vôbec nebrali ako konkurenciu. Jozef Kučerák v januári 1992 vo Verejnosti tvrdil: „Som presvedčený, že ODS by mohla byť skôr doplňujúcou stranou než konkurentom, ktorý by nám odobral značný počet voličov.“
Klausova ODS rokovala o koalícii aj s ODÚ – VPN, ale rokovania dopadli neúspešne. „Viem o tom len z rozprávania. Mnohí z ODS to vtedy vyhodnotili tak, že ODÚ mala obrovské oči a chcela rokovať z omnoho silnejšej pozície, ako jej prislúchalo. Klaus to odmietol akceptovať,“ hovorí Kaník.
Konala Radičová v tomto prípade racionálne, alebo zradila? Zo svojho pohľadu sa zachovala čisto pragmaticky, čo je podľa ľudí, ktorí ju poznajú jej silná, ale niekedy aj slabá stránka. Dá sa pochopiť jej zúfalstvo z toho, ako špičky ODÚ – VPN podceňovali prieskumy verejnej mienky, ktoré hovorili o obrovskom náskoku HZDS, a hrozivom prepade ODÚ – VPN. Lenže ani projekt ODS na Slovensku – ušitý narýchlo a účelovo pár mesiacov pred voľbami – nemohol byť úspešný. A je čudné, že to Radičová nedokázala odhanúť.
Radičová tak svojím spôsobom prispela k tomu, čoho sa najviac bála – politici Novembra (s výnimkou KDH) v politickom boji totálne prepadli. Zvíťazili Mečiarovi nacionalisti a hlasy pročeskoslovensky i proreformne orientovaných ľudí sa rozdrobili medzi ministraničky, ktoré po voľbách zanikli.
.učiteľka
Ako pedagogička bola Radičová rozhodne úspešnejšia ako zakladateľka strany. Sama sa priznáva k vášni pre učenie a podľa viacerých svedectiev bola vynikajúca učiteľka. So študentmi pestovala kamarátske vzťahy, nebránila sa spoločnej kávičke v Kryme či tykaniu. Tým sa značne odlišovala od svojich kolegov. „Prišiel som na fakultu v roku 1990, to bola Radičová práve v Oxforde. Keď sa vrátila, bolo to veľké osvieženie- dovtedy boli pomery na katedre sociológie značne zatuchnuté a byzantínske,“ spomína sociológ Michal Vašečka. „Dalo sa od nej naučiť, ako zložité veci podať jednoduchým spôsobom.“
Na katedre sa čoskoro vytvorili dve skupinky sociológov – v jednej bol Jozef Schenk či Alena Kolesárová, v druhej Iveta Radičová, Soňa Szomolányi či Vladimír Krivý. „Bol to spor takzvaných zlých revolucionárov, ktorí sa spreneverili pozitivistickému duchu vedy a zakladali VPN, a ľudí, ktorí vtedy ešte do politiky nešli,“ pripomína Vašečka. (Schenk bol neskôr ministrom zahraničných vecí v Mečiarovej vláde, Kolesárová poslankyňa za HZDS.)
Skupina „revolucionárov“ už na jar 1990 začala robiť prvé výskumy verejnej mienky, založila centrum pre sociálne analýzy (neskôr sa zmenilo na agentúru Focus). Centrum robilo analýzy aj pre VPN, a preto si vyslúžilo obvinenie, že je to ideologické pracovisko. Konflikt na katedre rozdelil aj študentov a časť napísala list, v ktorom sa zastali „revolucionárov“. Skupina, do ktorej patrila aj Radičová, napokon odišla z katedry sociológie a časť prešla neskôr na politológiu. „Ten spor bol aj o tom, či ľudia, ktorí robia vedu, môžu zasahovať do politiky. Tí ľudia, čo na katedre ostali, boli hlboko uviaznutí v pozitivistickej paradigme, ktorá hovorí, že sociológ by nemal zaujímať žiadne hodnotiace stanoviská, iba objektívne popisovať situáciu,“ hovorí Vašečka.
Druhá vec je, že Iveta Radičová bola začiatkom deväťdesiatych rokov aktívna na niekoľkých frontoch – učila na univerzite, každú chvíľu bola na zahraničnom študijnom pobyte, robila vo výskumnom centre a zároveň bola aktívnou členkou VPN, vystupovala aj v úlohe hovorkyne hnutia, čo už z dnešného pohľadu pôsobí nepatrične.
Po neúspešných voľbách a po konflikte na katedre sociológie odišla Radičová do Academie Istropolitany a zároveň zakladala mimovládny think-tank Centrum pre analýzy sociálnej politiky SPACE. Na Univerzitu Komenského sa vrátila v roku 1997 – ale už nie na sociológiu, zakotvila na politológii. Tam sa s ňou ako študent stretol aj Ivan Rončák, dnes koordinátor Transparency International: „Vážil som si ju ako odborníčku, rozprávala veľa príkladov z praxe, mala za sebou skúsenosti z výskumných sociologických projektov. Navyše má pedagogickú charizmu, takže na jej hodiny som chodil veľmi rád.“
Rončák, ktorý v prvom kole prezidentských volieb verejne podporil Františka Mikloška, si pamätá i na milú skúsenosť s Ivetou Radičovou: v študovni katedry mu ukradli jeho prvý mobil, ktorý si zaobstaral krátko pred odchodom na stáž do Bruselu. Zúfalý ho zháňal, a jeho pedagogička mu pomohla jednoduchým ľudským gestom: dala mu svoj mobil.
Radičová pri vyučovaní využíva svoje silné stránky, študenti ju uznávajú ako odborníčku, aj ako osobu, ktorá vie naučiť. Viacero sociológov, s ktorými sme hovorili, oveľa viac oceňuje jej pedagogickú dráhu ako vedeckú. Istý druh exibicionizmu, sklon k mentorovaniu, ale aj empatiu a schopnosť komunikovať, dokáže najlepšie zužitkovať pred študentmi. V roku 2004 sa Radičová stala prvou ženou na Slovensku, ktorá získala profesúru v odbore sociológia.
.ministerka
Ako ministerka sa ocitla v situácii oveľa menej komfortnej pre svoju povahu. Nie je tímový hráč. Ľudia, ktorí s ňou robili na ministerstve, .týždňu potvrdili, že v tom bol problém. Jej predchodca Kaník oveľa menej rozumel sociálnym analýzam či téme sociálnej inklúzie, ale dokázal okolo seba sústrediť ľudí, ktorí mu pripravili dobré vízie aj zákony. A hlavne nemal problém dať si poradiť. Radičová ten problém mala. Jej podriadení však ocenili, že bola prvým človekom na tomto poste, ktorý sa prišiel osobne zoznámiť so všetkými zamestnancami.
Na ministerstvo prišla z postu riaditeľky Sociologického ústavu a odmietala fungovať ako politička, občas pôsobila ako expertka, občas ako treťosektorová aktivistka, občas ako učiteľka. V politických diskusiách sa rada vyhla aktuálnemu problému a radšej s mentorskou naliehavosťou naniesla iný, politicky oveľa menej podstatný či zaujímavý problém.
Mala problém aj s ministerskými úradníkmi. „Zažil som, ako sa stretla s neporozumením u funkčne najbližších kolegov,“ spomína si Marek Roháček z Návratu, ktorý s Radičovou spolupracoval pri presadzovaní zmien v náhradnom rodičovstve. „Vtedy som ju jediný raz videl rozčúlenú,“ spomína, ale dodáva, že „vie byť veľmi cieľavedomá, keď si niečo zaumieni a hľadá spôsoby, ako to dosiahnuť.“
Nebavila ju však dôchodková reforma. Niektorí jej spolupracovníci z ministerstva nám potvrdili, že keby bola Radičová vo funkcii celé štyri roky, zrejme by žiadna dôchodková reforma nebola. Túto tému necítila ako prioritnú a na bývalých Kaníkových spolupracovníkov z ministerstva, ktorí boli jasne pravicovo vyhranení, pôsobila už ako politička s liberálno-ľavicovými hodnotami. Jej premenu si všimol aj Jozef Kučerák: „Postojmi k novovzniknutým spoločenským otázkam, ako sú menšinové práva, pozitívna diskriminácia, registrované partnerstvá alebo interrupcie sa dnes môže podstatne meniť, alebo dopĺňať profil politika z novembra 1989. A to až do takej miery, ak použijem slová Mikloška, že by to mohol byť už iný svet.“
. stranícky solitér
Do SDKÚ Radičová vstúpila v novembri 2006. V Dzurindovej strane sa jej však, napriek pomerne vysokej popularite vo verejnosti, doteraz nepodarilo vybudovať silnú pozíciu. Keď sme sa ľudí z prostredia SDKÚ pýtali, koho je v strane možné považovať za skutočných Radičovej spojencov, len rozpačito krútili hlavami, aby nakoniec dospeli k odpovedi, že vlastne nikoho. Populárna nie je ani medzi členmi poslaneckého klubu, klebety vravia, že obzvlášť medzi jeho ženskou časťou. Všeobecne sa v strane považuje za „neriadenú strelu“, ktorá ide svojou vlastnou cestou.
Mnohí v SDKÚ veria v jej prezidentské víťazstvo už len preto, lebo cítia, že po dôstojnej prehre s Gašparovičom by im v strane mohla vyrobiť problém. Slušným výsledkom vo voľbách získa Radičová veľký politický kapitál a je veľmi pravdepodobné, že časť médií, ale aj vplyvných intelektuálov a umelcov, vyvinie tlak, aby sa uchádzala o post lídra strany. Zrážka Dzurindu a Radičovej by pre stranu mohla mať nedozierne následky.
Profesorka sociológie v týchto dňoch hrá svoju veľkú politickú hru. V banku nie je len výmena Ivana Gašparoviča, ale aj budúcnosť najsilnejšej opozičnej strany.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.