Barokové dvojkrídlové dvere, jemné koberce, drahé maľby a ozajstné cisárske prostredie. Leopoldovský trakt viedenského Hofburgu je úradným sídlom rakúskeho prezidenta. Imperiálna adresa, na ktorej panovala už cisárovná Mária Terézia a ktorá doposiaľ prezrádza aspoň niečo o chápaní úradu jej demokraticky volených nasledovníkov.
Od konca druhej svetovej vojny bolo zvolených sedem prezidentov – štyria sociálni demokrati, dvaja konzervatívci a jeden nezávislý. Prezidentský úrad je síce vybavený len trochou skutočných kompetencií, zato vo verejnosti požíva vysokú morálnu vážnosť. Všetci rakúski prezidenti boli síce pred zvolením aktívnymi hráčmi v politike – či už ako starostovia, diplomati, alebo ministri – stranícku politiku však museli odložiť, ak chceli byť v úrade úspešní. Až tak naplnili klasickú funkciu hlavy štátu, totiž rolu spoločenských kritikov. Legendárnym sa stal napríklad výrok Rudolfa Kirchschlägera, prezidenta zo 70. rokov, ktorý pranieroval „močiare a kyslé lúky, ktoré treba vysušiť“ a touto nečakane otvorenou kritikou rozdelenia moci medzi dve najsilnejšie strany hovoril národu z duše.
Ťažšie to mal jeho nástupca Kurt Waldheim, ktorý bol predtým generálnym tajomníkom OSN. Pre jeho nevyriešenú minulosť – počas druhej svetovej vojny bol Waldheim nacistickým dôstojníkom, pred verejnosťou však svoju minulosť zatajil – sa Rakúsko dostalo do medzinárodnej izolácie. Američania mu zakázali vstup do krajiny a od tej chvíle nebolo možné myslieť na aktívnu zahraničnú politiku, čo je vlastne jedna z mála oblastí, na ktorej sa môže prezident profilovať.
„Osamelým mužom Hofburgu“ sa stal aj jeho nástupca Thomas Klestil. Prišlo k tomu však z vnútropolitických motívov, kedže prezident, ktorého pôvodne presadili ľudovci (ÖVP), celkom otvorene prejavil svoj odpor voči koalícii svojej strany s Haiderovou FPÖ. Táto skúsenosť zároveň ukázala, v akých úzkych mantineloch sa pohybuje prezident. Pretože, hoci je to prezident, ktorý spúšťa zostavovanie novej vlády tým, že za normálnych okolností poveruje koaličnými rokovaniami volebného víťaza, Klestilovi sa nepodarilo presadiť jeho predstavu o koalícii.
Poučenie z toho vyvodil dnešný prezident, sociálny demokrat Heinz Fischer, ktorý bol pred nástupom do funkcie predsedom parlamentu. Od každodennej politiky si Fischer drží odstup, no keď sa ozve, jeho slovo má váhu. Transformácia pôvodne čisto straníckeho politika a „červenej fosílie“ na všeobecne rešpektovaného prezidenta sa podľa všetkého podarila.
Autor je redaktor časopisu News.
Od konca druhej svetovej vojny bolo zvolených sedem prezidentov – štyria sociálni demokrati, dvaja konzervatívci a jeden nezávislý. Prezidentský úrad je síce vybavený len trochou skutočných kompetencií, zato vo verejnosti požíva vysokú morálnu vážnosť. Všetci rakúski prezidenti boli síce pred zvolením aktívnymi hráčmi v politike – či už ako starostovia, diplomati, alebo ministri – stranícku politiku však museli odložiť, ak chceli byť v úrade úspešní. Až tak naplnili klasickú funkciu hlavy štátu, totiž rolu spoločenských kritikov. Legendárnym sa stal napríklad výrok Rudolfa Kirchschlägera, prezidenta zo 70. rokov, ktorý pranieroval „močiare a kyslé lúky, ktoré treba vysušiť“ a touto nečakane otvorenou kritikou rozdelenia moci medzi dve najsilnejšie strany hovoril národu z duše.
Ťažšie to mal jeho nástupca Kurt Waldheim, ktorý bol predtým generálnym tajomníkom OSN. Pre jeho nevyriešenú minulosť – počas druhej svetovej vojny bol Waldheim nacistickým dôstojníkom, pred verejnosťou však svoju minulosť zatajil – sa Rakúsko dostalo do medzinárodnej izolácie. Američania mu zakázali vstup do krajiny a od tej chvíle nebolo možné myslieť na aktívnu zahraničnú politiku, čo je vlastne jedna z mála oblastí, na ktorej sa môže prezident profilovať.
„Osamelým mužom Hofburgu“ sa stal aj jeho nástupca Thomas Klestil. Prišlo k tomu však z vnútropolitických motívov, kedže prezident, ktorého pôvodne presadili ľudovci (ÖVP), celkom otvorene prejavil svoj odpor voči koalícii svojej strany s Haiderovou FPÖ. Táto skúsenosť zároveň ukázala, v akých úzkych mantineloch sa pohybuje prezident. Pretože, hoci je to prezident, ktorý spúšťa zostavovanie novej vlády tým, že za normálnych okolností poveruje koaličnými rokovaniami volebného víťaza, Klestilovi sa nepodarilo presadiť jeho predstavu o koalícii.
Poučenie z toho vyvodil dnešný prezident, sociálny demokrat Heinz Fischer, ktorý bol pred nástupom do funkcie predsedom parlamentu. Od každodennej politiky si Fischer drží odstup, no keď sa ozve, jeho slovo má váhu. Transformácia pôvodne čisto straníckeho politika a „červenej fosílie“ na všeobecne rešpektovaného prezidenta sa podľa všetkého podarila.
Autor je redaktor časopisu News.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.