Hoci zastávam názor, že sudcom verejné prezentovanie neprináleží, považujem za potrebné reagovať na články týkajúce sa justície zverejnené v týždenníku .týždeň. Autori článku Štát je on delia sudcov do skupín.
Na tých, ktorí si želajú spravodlivé súdnictvo v normálnych podmienkach a tých druhých, ktorých v článku nazvali „harabinovci", pričom túto skupinu majú tvoriť „súčasné funkcionárske kádre".
Považujem za vážny problém umelé vytváranie akýchsi skupín sudcov. Dovolím si tvrdiť, že tak ako drvivá väčšina sudcov si želám spravodlivé súdnictvo pracujúce v normálnych podmienkach a osobne sa o to snažím aj počas vyše šesťročného aktívneho pôsobenia v rade Združenia sudcov Slovenska. Nikomu neberiem právo na názor, len ma mrzí, že sa opäť umelo vytvárajú problémy a nechávame sa vťahovať do politiky namiesto odborného riešenia problémov za rokovacím stolom a na poradách. Považujem svoje menovanie na post predsedníčky Okresného súdu Trenčín za dôkaz, že sa mýlia moji kolegovia, ktorí tvrdia, že v justícii je strach. Vyhrala som výberové konanie, ale nikdy som nemusela nič sľubovať ani ministrovi spravodlivosti Štefanovi Harabinovi. Nemusela som meniť svoje presvedčenie ani názory.
Autori článku citujú kolegu sudcu Bradáča, že predsedovia súdov „majú k dispozícii väzby a spojenia, prostredníctvom ktorých ovládajú svoje osadenstvá. Spájajú ich obchodné záujmy, rôzne temné veci, ktoré však ťažko dokázať." Cítim sa hlboko dotknutá takýmito konštrukciami, ktoré nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Zároveň chcem kolegu Bradáča ubezpečiť, že nie som si vedomá žiadnych väzieb a spojení, ktorými by som „ovládala svoje osadenstvo". S nikým ma nespájajú žiadne „obchodné záujmy" a „rôzne temné veci". Nepochybujem o tom, že takéto vymyslené tvrdenia hlboko urazili nielen predsedov súdov, ktorí svoju funkciu vykonávajú zodpovedne a v súlade so zákonom, ale aj všetkých čestných sudcov. Lebo sudcovia nie sú lokaji ani ministra ani predsedu súdu.
Viaceré vyjadrenia bývalých ministrov spravodlivosti, ako aj niektorých sudcov na stránkach časopisu .týždeň považujem za tendenčné a politické, s úmyslom odvrátiť pozornosť od množstva kladných vecí, ktoré nepochybne boli za posledné dva roky pre justíciu urobené. Zverejnené články vnímam ako snahu vyprovokovať sudcov, aby sa zaradili do určitých skupín, ich cieľom je vtiahnuť sudcov do politiky. Nepodľahnime tomuto tlaku, ktorý nás má len rozdeliť, rozhádať a zaujať natoľko, že si prestaneme všímať skutočné problémy v justícii, ktorými sú reštančné veci, odborné problémy pri rozhodovacej činnosti či kvalitná príprava justičných čakateľov. Ak sa občan domôže ochrany svojich práv na súde v primeranej lehote, tak potom bude justícia dôveryhodná pre každého. To je moje osobné krédo a v Združení sudcov Slovenska sme nikdy nepresadzovali nič iné. Som hlboko presvedčená, že na tomto sa zhodneme s každým poctivým sudcom. Ale neriešme osobnú averziu a ľútosť nad stratou za funkciami cez médiá.
Po dlhom čase je na Slovensku ministrom spravodlivosti človek, ktorý je sudcom. V súčasnosti máme možnosť zvoliť si: nechať sa zatiahnuť do absurdných politických diskusií, alebo využiť momentálne postavenie jedného z nás pre zlepšenie situácie v justícii. Ja volím cestu priamej diskusie a nebudem verejne znevažovať poslanie, ktoré som si vybrala za svoju životnú cestu – prácu sudcu.
JUDr. Monika Jankovská, predsedníčka Okresného súdu Trenčín
.vyzývam sudcov
Sudcovská rada Krajského súdu v Košiciach sa na svojom zasadnutí dňa 3. marca 2009 zaoberala obsahom článku sudkyne Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ľudmily Babjakovej, publikovaného v týždenníku . týždeň dňa 23.2.2009 s názvom Justícia - vec verejná, ku ktorému zaujala stanovisko uverejnené v tom istom týždenníku dňa 9. 3. 2009.
V uvedenom stanovisku sa okrem iného uvádza: „Nie je možné pritom nezohľadniť negatívne skúsenosti z predchádzajúceho obdobia, keď začatiu disciplinárneho konania často predchádzalo medializovanie disciplinárnej zodpovednosti sudcov ministrom spravodlivosti, čo je v právnom štáte neakceptovateľné. Nedochádza u nás ani k zneužitiu disciplinárneho konania na postih sudcu, keďže v celom rozsahu sa prioritne využíva iné oprávnenie správy súdov pri riešení zistených nedostatkov (od roku 1997 preto nebol podaný predsedom súdu a sudcovskou radou ani jeden disciplinárny návrh).“
V ďalšom texte stanovisko podrobne oboznamuje so spôsobom hodnotenia sudcu, ktoré je vykonávané vždy len pri splnení zákonných kritérií, najmä pri kariérnom postupe sudcov. Uvádza sa, že pri hodnotení je vylúčený subjektivizmus predsedu súdu, keďže je povinný vychádzať zo stanoviska predsedov odvolacích senátov, predsedov grémia a kolégia, rozboru sťažností účastníkov konania, správy revíznej komisie, prípadne vykonanej revízie, stanoviska sudcovskej rady, pričom je sudca s hodnotením vždy oboznámený a v prípade jeho nesúhlasu je sudcovská rada oprávnená posúdiť námietky sudcu a podať svoje samostatné stanovisko.
Sudkyňa JUDr. Jana Dubovcová v rozhovore, ktorý poskytla denníku SME, vyzvala aj občiansku spoločnosť, aby sa ozvala. Ozývam sa teda za občiansku spoločnosť, hoci podmienky výkonu súdnictva na Slovensku dobre poznám. Výkon funkcie sudcu mám totiž prerušený v súvislosti s odchodom do dôchodku.
Dňa 2. marca 2009 bola uverejnená v denníku SME tlačová správa Krajského súdu v Žiline o podaní návrhu na odvolanie z funkcie sudcu predsedom Krajského súdu v Žiline JUDr. Juraj Krupom na jeho predchodcu a dnes predsedu senátu krajského súdu JUDr. Róberta Urbana. JUDr. Urban údajne vyhotovil fiktívnu zápisnicu o hlasovaní senátu, pričom dvaja z troch členov senátu neboli v deň hlasovania na pracovisku. Zápisnicu navyše nepodpísal ani predseda ani členky senátu. V danom prípade má ísť o zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností sudcu hraničiace s podozrením zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny. Takisto JUDr. Urban v inej veci údajne nezabezpečil doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, písomné vyhotovenie rozsudku údajne podal oneskorene, bez požiadania o predĺženie lehoty, a v inej veci spôsobil prieťahy v konaní, keď viac ako 16 mesiacov a 12 dní vraj neurobil žiadny očividný úkon.
Dotknutý sudca žilinského Krajského súdu JUDr. Róbert Urban reagoval v tom istom denníku dňa 4. marca. Obvinenie považuje vo vzťahu k údajnému falšovaniu zápisnice o hlasovaní z jeho strany za vykonštruované a nepravdivé. „K žiadnemu falšovaniu zápisnice o hlasovaní nedošlo,“ uviedol JUDr. Urban. Podľa JUDr. Urbana nie je v súlade s princípmi spravodlivého procesu, že návrh na začatie disciplinárneho konania bol v celom rozsahu poskytnutý tlačovej agentúre, ale jemu ho doteraz nedoručili. „Medializácia veci ešte skôr, ako druhá strana, v danom prípade ja, mala možnosť vôbec sa vo veci vyjadriť, výrazne zasahuje aj do princípu rovného postavenia strán v konaní,“ zdôraznil JUDr. Urban.
V 50. rokoch minulého storočia, v časoch komunistického režimu, prebiehali vykonštruované procesy riadené sovietskymi poradcami. Občianska spoločnosť bola informovaná v tlači o procesoch a previnilcoch. Tí, čo žili v tom čase, v neskorších dobách potom prezentovali svoju nevedomosť o tom, čo sa skutočne dialo. A tí, čo vedeli, mlčali, bojac sa o svoje rodiny, o svoju existenciu.
V súčasnosti, keď sa Slovensko ako súčasť európskych štruktúr prezentuje ako právny štát, medializácia údajnej disciplinárnej zodpovednosti žilinského sudcu spôsobom, akým bola realizovaná, je v rozpore so základnými zásadami právneho štátu. Stalo sa tak bez toho, aby bol vopred návrh na disciplinárne stíhanie doručený dotknutému sudcovi, aby mu umožnili vyjadriť sa ku skutkovým tvrdeniam, ktoré majú byť základom jeho disciplinárnej zodpovednosti. Príslušný orgán právoplatne nerozhodol o tom, či je tento sudca vinný, alebo nie.
Správa neobsahuje akúkoľvek informáciu o dôvode, z akého bolo vykonané hodnotenie dotknutého sudcu, či boli hodnotení aj ostatní sudcovia krajského súdu a s akým výsledkom. Ak sa má vykonať hodnotenie sudcu pri splnení zákonných kritérií a má poskytnúť objektívny, ucelený obraz práce hodnoteného, musí obsahovať údaje o tom, z čích stanovísk a akých zistení vychádza.
Listina je verejná vtedy, keď obsahuje všetky atribúty, ktoré ju robia v konkrétnom prípade verejnou listinou. Pri zápisnici o hlasovaní senátu zákon vyžaduje podpisy všetkých členov senátu (v tomto prípade predsedu senátu a jeho dvoch členov) a zapisovateľa. Dokiaľ tieto náležitosti písomnosť neobsahuje, nemožno hovoriť o verejnej listine. Len verejná listina je spôsobilá byť skutkovým základom disciplinárneho previnenia a zodpovednosti a vyvolať dôsledky disciplinárneho postihu, ako aj prípadné trestnoprávne dôsledky. Fiktívnu zápisnicu o hlasovaní senátu, ktorá má byť základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu Urbana podľa predsedu súdu nepodpísal ani predseda senátu ani členky senátu.
Javí sa nevyhnutne potrebným, aby predseda Krajského súdu v Žiline a ostatní sudcovia krajského súdu – členovia senátov – ozrejmili občianskej spoločnosti inštitút zápisnice o hlasovaní senátu, jej náležitosti, kto a akým spôsobom, kedy ju vyhotovuje, aký postup predchádza jej vyhotoveniu ale najmä, ako sa v praxi takáto zápisnica podpisuje predsedom senátu a jeho členmi.
Ako sudkyňa som pracovala v senátoch s 300, aj viac spismi, s mesačným nápadom aj 50 vecí. Prieťahy v konaní, ako aj iné nedostatky môžu byť zavinené nielen subjektívne, alebo objektívne. Je potrebné pri hodnotení sudcu vychádzať zo všetkých zistení, zo všetkých poznatkov a tie objektívne vyhodnotiť v kontexte vyjadrení dotknutého sudcu.
Daný stav poskytnutých medializovaných informácií zúčastnených strán v konečnom dôsledku vyvoláva nielen v občianskej, ale aj v celej právnickej verejnosti pochybnosti o zneužívaní disciplinárneho konania na postih sudcu.
Vyzývam všetkých sudcov, aby sa zaujímali o stav v justícii a svoj záujem prezentovali. Sudcovia majú denne poskytovať spravodlivosť účastníkom v súdnych konaniach, preto by im nemala byť ľahostajná /ne/spravodlivosť vo vlastných radoch. Máme rôzne pohľady na konkrétne udalosti, skutky, sudcovia však vedia a mali by vedieť uvedené správne právne vyhodnotiť a posúdiť. Poctivo diskutovať o stave v justícii, hľadať pravdu, spravodlivosť, česť, morálku, je nielen právo každého sudcu, ale aj jeho povinnosť.
V týchto dňoch bolo uverejnené v médiách v Českej republike uznesenie Vrchného súdu v Prahe, v ktorom súd vo výroku okrem merita veci rozhodol, aby v ďalšom konaní vec prerokoval a rozhodol iný samosudca. Veľmi neobvyklý postup. Na druhý deň sa zdvihla „vlna“ kritiky, názorov a stanovísk, reagovali sudcovia, stavovská organizácia sudcov, ďalší právnici, advokáti a vecou sa bude zaoberať zrejme aj Ústavný súd.
Prajem našej sudcovskej verejnosti, ako aj všetkým orgánom justície, aby svojou činnosťou vždy boli na strane spravodlivosti.
JUDr. Mária Laufová
.historická ponovembrová výzva
Nezávislosť súdnej moci spočíva aj v nezávislosti sudcu od vlastného ľudského strachu, prirodzených obáv. Znamená to, že len sudca nezávislý od objektívne podmienených obáv, vyplývajúcich z možných legitímnych a nelegitímnych postupov štátnej správy súdov (ministra a predsedov súdov), môže objektívne a nestranne rozhodovať. Za výkon svojej funkcie nesie v plnom rozsahu zodpovednosť.
Prijatím statusových zákonov prišlo k inštitucionalizácii súdnej moci a vytvoreniu legálneho priestoru na jej výkon. To platí vo vzťahu ku každému jednotlivému sudcovi SR. Rovnosť mocí (zákonodarnej, výkonnej a súdnej) znamená rovnosť všetkých členov personálneho substrátu každej z mocí. Legislatívna úprava mechanizmu bŕzd a protiváh trojdelenia štátnej moci v demokratickom a právnom štáte môže byť rôzna. Ale rovnosť statusového postavenia členov personálnej základne mocí sa musí zachovať vždy.
Ak si sudcovia (každý jeden, keďže spoluvytvárajú nedeliteľnú súdnu moc) svoje postavenie rovnocennej zložky moci neuvedomujú alebo sa ho pasívnym prijímaním závažných udalostí vzdajú, môže dôjsť k ochromeniu súdnej moci, a tým narušeniu princípu deľby štátnej moci.
Sudkyňa Ľ. Babjaková článkom publikovaným v týždenníku .týždeň kvalifikovaným spôsobom pomenovala vážne negatívne javy a postupy v justícii, čím si splnila svoju povinnosť ústavného činiteľa a predstaviteľa súdnej moci. S jej názorom vyjadreným v uvedenom článku sa plne stotožňujem.
Z celkového počtu samosprávnych orgánov – sudcovských rád (ytvorených na jednotlivých súdoch všetkých stupňov) len Sudcovská rada Krajského súdu v Košiciach prijala a zverejnila odlišné stanovisko k uvedenému článku. Sudcovské rady podľa platnej právnej úpravy vystupujú na ochranu práv a oprávnených záujmov sudcov.
Podobne ako občanom nemožno uprieť právo na konštruktívnu kritiku súdnych rozhodnutí, je žiaduce, aby závažné disciplinárne rozhodnutie viniace ústavného činiteľa – sudcu v súvislosti s plnením povinnosti podať svedeckú výpoveď v súdnom konaní, bolo predmetom záujmu a vyjadrenia postoja sudcov ako predstaviteľov súdnej moci. Vzhľadom na zloženie disciplinárnych senátov aj z kandidátov nominovaných predstaviteľmi výkonnej a zákonodarnej moci (prípad bratislavskej sudkyne D. Kuchtovej, ktorá bola v súvislosti s výkonom štátnej správy súdov poverená ministrom kontrolnou činnosťou, pričom disciplinárne previnenie, na ktoré sa vzťahuje rozsah disciplinárnej zodpovednosti sudcu, sa týka len výkonu funkcie sudcu, prípadne porušenia povinností pri výkone štátnej správy súdov. Priestupok alebo iné konanie sudkyne, sankcionovateľné podľa osobitných predpisov, ktoré tiež podliehajú preskúmaniu v disciplinárnom konaní, nie sú známe.).
Rovnako dôležitú pozornosť si zasluhuje (v rámci legislatívnej úpravy mechanizmu bŕzd a protiváh delenia mocí), mimoriadne závažný zásah výkonnej moci do moci súdnej, formou dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu ministrom. Platná legislatíva umožňuje uvedený postup v prípade, ak je sudca trestne stíhaný za úmyselný trestný čin, ale aj ak sa proti nemu vedie disciplinárne stíhanie za čin, za ktorý môže (ale nemusí) byť odvolaný z funkcie sudcu. Táto sankcia je však obligatórna len v prípade závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu (definovaného zákonom ako výkon funkcie sudcu pod vplyvom alkoholu a iných omamných látok, opakované spáchanie závažného disciplinárneho previnenia, postihnutého disciplinárnym opatrením a nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj značných majetkových prírastkov). V prípade ostatných závažných disciplinárnych opatrení je odvolanie z funkcie sudcu len jednou z viacerých fakultatívne daných sankcií (napríklad zníženie funkčného platu sudcu, preloženie na súd nižšieho stupňa). Uloženie disciplinárneho opatrenia nepochybne prináleží disciplinárnemu súdu. Preto využitie fakultatívnej možnosti dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu výkonnou mocou, vzhľadom na závažné následky s tým spojené, by malo byť plne adekvátne nebezpečenstvu hroziacemu pokračovaním vo výkone funkcie sudcu.
Medializovaný prípad žilinského sudcu R. Urbana (ktorému pozastavili výkon funkcie v súvislosti s disciplinárnym obvinením z vyhotovenia nepodpísanej fiktívnej zápisnice, prieťahov v konaní a nedoručenia rozhodnutia podľa procesných pravidiel, ktoré skutočnosti nemohlo byť, vzhľadom na počiatočné štádium disciplinárneho konania, preukázané, ako ani vyvrátené) tomu nenasvedčuje.
Súčasné udalosti v justícii sú historickou ponovembrovou výzvou, aby predstavitelia súdnej moci – sudcovia, jednotlivo alebo prostredníctvom svojich samosprávnych orgánov, uplatnili svoje ústavné statusové postavenie. Lebo pri takýchto výzvach je mlčanie, ľahostajnosť, pohodlie krivdy, neutralita a pasivita nedostatočne zodpovednou odpoveďou ústavného činiteľa. Mlčiaca väčšina/menšina neexistuje, pretože ústava a systém trojdelenia štátnej moci mlčanie nepredpokladá.
Na tých, ktorí si želajú spravodlivé súdnictvo v normálnych podmienkach a tých druhých, ktorých v článku nazvali „harabinovci", pričom túto skupinu majú tvoriť „súčasné funkcionárske kádre".
Považujem za vážny problém umelé vytváranie akýchsi skupín sudcov. Dovolím si tvrdiť, že tak ako drvivá väčšina sudcov si želám spravodlivé súdnictvo pracujúce v normálnych podmienkach a osobne sa o to snažím aj počas vyše šesťročného aktívneho pôsobenia v rade Združenia sudcov Slovenska. Nikomu neberiem právo na názor, len ma mrzí, že sa opäť umelo vytvárajú problémy a nechávame sa vťahovať do politiky namiesto odborného riešenia problémov za rokovacím stolom a na poradách. Považujem svoje menovanie na post predsedníčky Okresného súdu Trenčín za dôkaz, že sa mýlia moji kolegovia, ktorí tvrdia, že v justícii je strach. Vyhrala som výberové konanie, ale nikdy som nemusela nič sľubovať ani ministrovi spravodlivosti Štefanovi Harabinovi. Nemusela som meniť svoje presvedčenie ani názory.
Autori článku citujú kolegu sudcu Bradáča, že predsedovia súdov „majú k dispozícii väzby a spojenia, prostredníctvom ktorých ovládajú svoje osadenstvá. Spájajú ich obchodné záujmy, rôzne temné veci, ktoré však ťažko dokázať." Cítim sa hlboko dotknutá takýmito konštrukciami, ktoré nie sú podložené žiadnymi dôkazmi. Zároveň chcem kolegu Bradáča ubezpečiť, že nie som si vedomá žiadnych väzieb a spojení, ktorými by som „ovládala svoje osadenstvo". S nikým ma nespájajú žiadne „obchodné záujmy" a „rôzne temné veci". Nepochybujem o tom, že takéto vymyslené tvrdenia hlboko urazili nielen predsedov súdov, ktorí svoju funkciu vykonávajú zodpovedne a v súlade so zákonom, ale aj všetkých čestných sudcov. Lebo sudcovia nie sú lokaji ani ministra ani predsedu súdu.
Viaceré vyjadrenia bývalých ministrov spravodlivosti, ako aj niektorých sudcov na stránkach časopisu .týždeň považujem za tendenčné a politické, s úmyslom odvrátiť pozornosť od množstva kladných vecí, ktoré nepochybne boli za posledné dva roky pre justíciu urobené. Zverejnené články vnímam ako snahu vyprovokovať sudcov, aby sa zaradili do určitých skupín, ich cieľom je vtiahnuť sudcov do politiky. Nepodľahnime tomuto tlaku, ktorý nás má len rozdeliť, rozhádať a zaujať natoľko, že si prestaneme všímať skutočné problémy v justícii, ktorými sú reštančné veci, odborné problémy pri rozhodovacej činnosti či kvalitná príprava justičných čakateľov. Ak sa občan domôže ochrany svojich práv na súde v primeranej lehote, tak potom bude justícia dôveryhodná pre každého. To je moje osobné krédo a v Združení sudcov Slovenska sme nikdy nepresadzovali nič iné. Som hlboko presvedčená, že na tomto sa zhodneme s každým poctivým sudcom. Ale neriešme osobnú averziu a ľútosť nad stratou za funkciami cez médiá.
Po dlhom čase je na Slovensku ministrom spravodlivosti človek, ktorý je sudcom. V súčasnosti máme možnosť zvoliť si: nechať sa zatiahnuť do absurdných politických diskusií, alebo využiť momentálne postavenie jedného z nás pre zlepšenie situácie v justícii. Ja volím cestu priamej diskusie a nebudem verejne znevažovať poslanie, ktoré som si vybrala za svoju životnú cestu – prácu sudcu.
JUDr. Monika Jankovská, predsedníčka Okresného súdu Trenčín
.vyzývam sudcov
Sudcovská rada Krajského súdu v Košiciach sa na svojom zasadnutí dňa 3. marca 2009 zaoberala obsahom článku sudkyne Krajského súdu v Košiciach JUDr. Ľudmily Babjakovej, publikovaného v týždenníku . týždeň dňa 23.2.2009 s názvom Justícia - vec verejná, ku ktorému zaujala stanovisko uverejnené v tom istom týždenníku dňa 9. 3. 2009.
V uvedenom stanovisku sa okrem iného uvádza: „Nie je možné pritom nezohľadniť negatívne skúsenosti z predchádzajúceho obdobia, keď začatiu disciplinárneho konania často predchádzalo medializovanie disciplinárnej zodpovednosti sudcov ministrom spravodlivosti, čo je v právnom štáte neakceptovateľné. Nedochádza u nás ani k zneužitiu disciplinárneho konania na postih sudcu, keďže v celom rozsahu sa prioritne využíva iné oprávnenie správy súdov pri riešení zistených nedostatkov (od roku 1997 preto nebol podaný predsedom súdu a sudcovskou radou ani jeden disciplinárny návrh).“
V ďalšom texte stanovisko podrobne oboznamuje so spôsobom hodnotenia sudcu, ktoré je vykonávané vždy len pri splnení zákonných kritérií, najmä pri kariérnom postupe sudcov. Uvádza sa, že pri hodnotení je vylúčený subjektivizmus predsedu súdu, keďže je povinný vychádzať zo stanoviska predsedov odvolacích senátov, predsedov grémia a kolégia, rozboru sťažností účastníkov konania, správy revíznej komisie, prípadne vykonanej revízie, stanoviska sudcovskej rady, pričom je sudca s hodnotením vždy oboznámený a v prípade jeho nesúhlasu je sudcovská rada oprávnená posúdiť námietky sudcu a podať svoje samostatné stanovisko.
Sudkyňa JUDr. Jana Dubovcová v rozhovore, ktorý poskytla denníku SME, vyzvala aj občiansku spoločnosť, aby sa ozvala. Ozývam sa teda za občiansku spoločnosť, hoci podmienky výkonu súdnictva na Slovensku dobre poznám. Výkon funkcie sudcu mám totiž prerušený v súvislosti s odchodom do dôchodku.
Dňa 2. marca 2009 bola uverejnená v denníku SME tlačová správa Krajského súdu v Žiline o podaní návrhu na odvolanie z funkcie sudcu predsedom Krajského súdu v Žiline JUDr. Juraj Krupom na jeho predchodcu a dnes predsedu senátu krajského súdu JUDr. Róberta Urbana. JUDr. Urban údajne vyhotovil fiktívnu zápisnicu o hlasovaní senátu, pričom dvaja z troch členov senátu neboli v deň hlasovania na pracovisku. Zápisnicu navyše nepodpísal ani predseda ani členky senátu. V danom prípade má ísť o zavinené nesplnenie alebo porušenie povinností sudcu hraničiace s podozrením zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny. Takisto JUDr. Urban v inej veci údajne nezabezpečil doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, písomné vyhotovenie rozsudku údajne podal oneskorene, bez požiadania o predĺženie lehoty, a v inej veci spôsobil prieťahy v konaní, keď viac ako 16 mesiacov a 12 dní vraj neurobil žiadny očividný úkon.
Dotknutý sudca žilinského Krajského súdu JUDr. Róbert Urban reagoval v tom istom denníku dňa 4. marca. Obvinenie považuje vo vzťahu k údajnému falšovaniu zápisnice o hlasovaní z jeho strany za vykonštruované a nepravdivé. „K žiadnemu falšovaniu zápisnice o hlasovaní nedošlo,“ uviedol JUDr. Urban. Podľa JUDr. Urbana nie je v súlade s princípmi spravodlivého procesu, že návrh na začatie disciplinárneho konania bol v celom rozsahu poskytnutý tlačovej agentúre, ale jemu ho doteraz nedoručili. „Medializácia veci ešte skôr, ako druhá strana, v danom prípade ja, mala možnosť vôbec sa vo veci vyjadriť, výrazne zasahuje aj do princípu rovného postavenia strán v konaní,“ zdôraznil JUDr. Urban.
V 50. rokoch minulého storočia, v časoch komunistického režimu, prebiehali vykonštruované procesy riadené sovietskymi poradcami. Občianska spoločnosť bola informovaná v tlači o procesoch a previnilcoch. Tí, čo žili v tom čase, v neskorších dobách potom prezentovali svoju nevedomosť o tom, čo sa skutočne dialo. A tí, čo vedeli, mlčali, bojac sa o svoje rodiny, o svoju existenciu.
V súčasnosti, keď sa Slovensko ako súčasť európskych štruktúr prezentuje ako právny štát, medializácia údajnej disciplinárnej zodpovednosti žilinského sudcu spôsobom, akým bola realizovaná, je v rozpore so základnými zásadami právneho štátu. Stalo sa tak bez toho, aby bol vopred návrh na disciplinárne stíhanie doručený dotknutému sudcovi, aby mu umožnili vyjadriť sa ku skutkovým tvrdeniam, ktoré majú byť základom jeho disciplinárnej zodpovednosti. Príslušný orgán právoplatne nerozhodol o tom, či je tento sudca vinný, alebo nie.
Správa neobsahuje akúkoľvek informáciu o dôvode, z akého bolo vykonané hodnotenie dotknutého sudcu, či boli hodnotení aj ostatní sudcovia krajského súdu a s akým výsledkom. Ak sa má vykonať hodnotenie sudcu pri splnení zákonných kritérií a má poskytnúť objektívny, ucelený obraz práce hodnoteného, musí obsahovať údaje o tom, z čích stanovísk a akých zistení vychádza.
Listina je verejná vtedy, keď obsahuje všetky atribúty, ktoré ju robia v konkrétnom prípade verejnou listinou. Pri zápisnici o hlasovaní senátu zákon vyžaduje podpisy všetkých členov senátu (v tomto prípade predsedu senátu a jeho dvoch členov) a zapisovateľa. Dokiaľ tieto náležitosti písomnosť neobsahuje, nemožno hovoriť o verejnej listine. Len verejná listina je spôsobilá byť skutkovým základom disciplinárneho previnenia a zodpovednosti a vyvolať dôsledky disciplinárneho postihu, ako aj prípadné trestnoprávne dôsledky. Fiktívnu zápisnicu o hlasovaní senátu, ktorá má byť základom disciplinárnej zodpovednosti sudcu Urbana podľa predsedu súdu nepodpísal ani predseda senátu ani členky senátu.
Javí sa nevyhnutne potrebným, aby predseda Krajského súdu v Žiline a ostatní sudcovia krajského súdu – členovia senátov – ozrejmili občianskej spoločnosti inštitút zápisnice o hlasovaní senátu, jej náležitosti, kto a akým spôsobom, kedy ju vyhotovuje, aký postup predchádza jej vyhotoveniu ale najmä, ako sa v praxi takáto zápisnica podpisuje predsedom senátu a jeho členmi.
Ako sudkyňa som pracovala v senátoch s 300, aj viac spismi, s mesačným nápadom aj 50 vecí. Prieťahy v konaní, ako aj iné nedostatky môžu byť zavinené nielen subjektívne, alebo objektívne. Je potrebné pri hodnotení sudcu vychádzať zo všetkých zistení, zo všetkých poznatkov a tie objektívne vyhodnotiť v kontexte vyjadrení dotknutého sudcu.
Daný stav poskytnutých medializovaných informácií zúčastnených strán v konečnom dôsledku vyvoláva nielen v občianskej, ale aj v celej právnickej verejnosti pochybnosti o zneužívaní disciplinárneho konania na postih sudcu.
Vyzývam všetkých sudcov, aby sa zaujímali o stav v justícii a svoj záujem prezentovali. Sudcovia majú denne poskytovať spravodlivosť účastníkom v súdnych konaniach, preto by im nemala byť ľahostajná /ne/spravodlivosť vo vlastných radoch. Máme rôzne pohľady na konkrétne udalosti, skutky, sudcovia však vedia a mali by vedieť uvedené správne právne vyhodnotiť a posúdiť. Poctivo diskutovať o stave v justícii, hľadať pravdu, spravodlivosť, česť, morálku, je nielen právo každého sudcu, ale aj jeho povinnosť.
V týchto dňoch bolo uverejnené v médiách v Českej republike uznesenie Vrchného súdu v Prahe, v ktorom súd vo výroku okrem merita veci rozhodol, aby v ďalšom konaní vec prerokoval a rozhodol iný samosudca. Veľmi neobvyklý postup. Na druhý deň sa zdvihla „vlna“ kritiky, názorov a stanovísk, reagovali sudcovia, stavovská organizácia sudcov, ďalší právnici, advokáti a vecou sa bude zaoberať zrejme aj Ústavný súd.
Prajem našej sudcovskej verejnosti, ako aj všetkým orgánom justície, aby svojou činnosťou vždy boli na strane spravodlivosti.
JUDr. Mária Laufová
.historická ponovembrová výzva
Nezávislosť súdnej moci spočíva aj v nezávislosti sudcu od vlastného ľudského strachu, prirodzených obáv. Znamená to, že len sudca nezávislý od objektívne podmienených obáv, vyplývajúcich z možných legitímnych a nelegitímnych postupov štátnej správy súdov (ministra a predsedov súdov), môže objektívne a nestranne rozhodovať. Za výkon svojej funkcie nesie v plnom rozsahu zodpovednosť.
Prijatím statusových zákonov prišlo k inštitucionalizácii súdnej moci a vytvoreniu legálneho priestoru na jej výkon. To platí vo vzťahu ku každému jednotlivému sudcovi SR. Rovnosť mocí (zákonodarnej, výkonnej a súdnej) znamená rovnosť všetkých členov personálneho substrátu každej z mocí. Legislatívna úprava mechanizmu bŕzd a protiváh trojdelenia štátnej moci v demokratickom a právnom štáte môže byť rôzna. Ale rovnosť statusového postavenia členov personálnej základne mocí sa musí zachovať vždy.
Ak si sudcovia (každý jeden, keďže spoluvytvárajú nedeliteľnú súdnu moc) svoje postavenie rovnocennej zložky moci neuvedomujú alebo sa ho pasívnym prijímaním závažných udalostí vzdajú, môže dôjsť k ochromeniu súdnej moci, a tým narušeniu princípu deľby štátnej moci.
Sudkyňa Ľ. Babjaková článkom publikovaným v týždenníku .týždeň kvalifikovaným spôsobom pomenovala vážne negatívne javy a postupy v justícii, čím si splnila svoju povinnosť ústavného činiteľa a predstaviteľa súdnej moci. S jej názorom vyjadreným v uvedenom článku sa plne stotožňujem.
Z celkového počtu samosprávnych orgánov – sudcovských rád (ytvorených na jednotlivých súdoch všetkých stupňov) len Sudcovská rada Krajského súdu v Košiciach prijala a zverejnila odlišné stanovisko k uvedenému článku. Sudcovské rady podľa platnej právnej úpravy vystupujú na ochranu práv a oprávnených záujmov sudcov.
Podobne ako občanom nemožno uprieť právo na konštruktívnu kritiku súdnych rozhodnutí, je žiaduce, aby závažné disciplinárne rozhodnutie viniace ústavného činiteľa – sudcu v súvislosti s plnením povinnosti podať svedeckú výpoveď v súdnom konaní, bolo predmetom záujmu a vyjadrenia postoja sudcov ako predstaviteľov súdnej moci. Vzhľadom na zloženie disciplinárnych senátov aj z kandidátov nominovaných predstaviteľmi výkonnej a zákonodarnej moci (prípad bratislavskej sudkyne D. Kuchtovej, ktorá bola v súvislosti s výkonom štátnej správy súdov poverená ministrom kontrolnou činnosťou, pričom disciplinárne previnenie, na ktoré sa vzťahuje rozsah disciplinárnej zodpovednosti sudcu, sa týka len výkonu funkcie sudcu, prípadne porušenia povinností pri výkone štátnej správy súdov. Priestupok alebo iné konanie sudkyne, sankcionovateľné podľa osobitných predpisov, ktoré tiež podliehajú preskúmaniu v disciplinárnom konaní, nie sú známe.).
Rovnako dôležitú pozornosť si zasluhuje (v rámci legislatívnej úpravy mechanizmu bŕzd a protiváh delenia mocí), mimoriadne závažný zásah výkonnej moci do moci súdnej, formou dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu ministrom. Platná legislatíva umožňuje uvedený postup v prípade, ak je sudca trestne stíhaný za úmyselný trestný čin, ale aj ak sa proti nemu vedie disciplinárne stíhanie za čin, za ktorý môže (ale nemusí) byť odvolaný z funkcie sudcu. Táto sankcia je však obligatórna len v prípade závažného disciplinárneho previnenia nezlučiteľného s funkciou sudcu (definovaného zákonom ako výkon funkcie sudcu pod vplyvom alkoholu a iných omamných látok, opakované spáchanie závažného disciplinárneho previnenia, postihnutého disciplinárnym opatrením a nespôsobilosť sudcu hodnoverným spôsobom preukázať zdroj značných majetkových prírastkov). V prípade ostatných závažných disciplinárnych opatrení je odvolanie z funkcie sudcu len jednou z viacerých fakultatívne daných sankcií (napríklad zníženie funkčného platu sudcu, preloženie na súd nižšieho stupňa). Uloženie disciplinárneho opatrenia nepochybne prináleží disciplinárnemu súdu. Preto využitie fakultatívnej možnosti dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu výkonnou mocou, vzhľadom na závažné následky s tým spojené, by malo byť plne adekvátne nebezpečenstvu hroziacemu pokračovaním vo výkone funkcie sudcu.
Medializovaný prípad žilinského sudcu R. Urbana (ktorému pozastavili výkon funkcie v súvislosti s disciplinárnym obvinením z vyhotovenia nepodpísanej fiktívnej zápisnice, prieťahov v konaní a nedoručenia rozhodnutia podľa procesných pravidiel, ktoré skutočnosti nemohlo byť, vzhľadom na počiatočné štádium disciplinárneho konania, preukázané, ako ani vyvrátené) tomu nenasvedčuje.
Súčasné udalosti v justícii sú historickou ponovembrovou výzvou, aby predstavitelia súdnej moci – sudcovia, jednotlivo alebo prostredníctvom svojich samosprávnych orgánov, uplatnili svoje ústavné statusové postavenie. Lebo pri takýchto výzvach je mlčanie, ľahostajnosť, pohodlie krivdy, neutralita a pasivita nedostatočne zodpovednou odpoveďou ústavného činiteľa. Mlčiaca väčšina/menšina neexistuje, pretože ústava a systém trojdelenia štátnej moci mlčanie nepredpokladá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.