Slovenská hokejová extraliga síce nie je nič extra, ale občas sa v nej dá vidieť naozaj zaujímavý a dobrý hokej. Celkom určite to platilo o semifinále tohtoročného play-off.
Prvé tri mužstvá dlhodobej časti – Košice, Slovan aj Skalica – sa do semifinále prebojovali celkom hladko, len štvrtý Zvolen sa v štvrťfinále potrápil s Liptovským Mikulášom. Obidve semifinálové série – Košice so Zvolenom aj Slovan so Skalicou – už rozhodne hladké neboli. Priniesli toľko napätia a dramatických zvratov, koľko si len môžeme želať.
V niečom sa tieto dve série na seba veľmi podobali, v niečom boli úplne odlišné. Tak napríklad obidve série začali veľmi vyrovnane a po prvých dvoch zápasoch bol stav v jednej aj druhej 1:1. Ale zatiaľ čo po prvej tretine druhého zápasu videli diváci v Košiciach v riadnom hracom čase len dva góly, v Bratislave ich padlo osemnásť.
.kľúčové dvojice
Už prvý zápas v Bratislave ukázal, že rozhodujúcimi budú v obidvoch mužstvách kľúčové hráčske dvojice. Silu Skalice tvoria predovšetkým Pálffy s Mikúšom, v Slovane nikto momentálne takú formu nemá, ale na druhej strane Uram s Kukumbergom, Kuľha s Hujsom alebo Lažo s Vaicom vedia byť tiež veľmi nebezpeční. Rozhodujúcou dvojicou prvých zápasov západoslovenského semifinále sa však, paradoxne, nestal nikto z menovaných, ale dvaja hráči, ktorí na ľad vôbec nenastúpili – zranení bratislavskí obrancovia Michal Sersen a Ján Srdínko.
V obrane Slovana totiž títo hráči až bolestne chýbali. Hančák s Bohunickým nielenže nedokázali rozohrať puky na svojich útočníkov, oni ich väčšinou iba nezmyselne (a často neúspešne) vyhadzovali a navyše príliš ľahko prehrávali osobné súboje. Tréner Stavjaňa, ktorý má v Slovane na starosti obrancov, ich nechal hrať pridlho – Hančáka stiahol až v treťom zápase po štvrtom inkasovanom góle. Od tej chvíle pôsobila hra Slovana kompaktnejšie a prejavilo sa to, v konečnom dôsledku, aj na výsledkoch.
V prvých zápasoch druhej semifinálovej série boli kľúčovou dvojicou brankári – mladý Július Hudáček v bránke Košíc a Ján Laco v bránke Zvolena. V dvoch zápasoch dostali títo dvaja brankári v riadnom hracom čase spolu len päť gólov, čo hovorí za všetko. A to tým skôr, že napriek nízkemu skóre hrali obidve mužstvá aktívny hokej s vysokým nasadením. Je fakt, že najmä košickí útočníci sa dosť trápili (najviditeľnejšie to asi bolo v treťom zápase), ale to nič nemení na skutočnosti, že brankári sa naozaj vyznamenali.
.päťgólové šnúry
Tretí zápas vyhralo v obidvoch sériách domáce mužstvo (Skalica aj Zvolen), v štvrtom zápase sa podarilo hosťom (Slovanu aj Košiciam) vyrovnať stav série na 2:2. A v obidvoch prípadoch sa to stalo vďaka päťgólovej šnúre.
Košičania konečne prelomili streleckú smolu, dali päť gólov a nedostali ani jeden. Zápas však nebol takou jednoznačnou záležitosťou, ako by sa mohlo zdať z konečného výsledku. O všetkom rozhodlo jedenásť sekúnd poslednej minúty druhej tretiny, v priebehu ktorých strelili Košice tretí a štvrtý gól.
Slovan sa k svojej päťgólovej šnúre dostal až po veľmi nedisciplinovane zahranej prvej tretine. Na jej začiatku sa pustil do súpera tak zostra, že v šiestej minúte mal vylúčeného už štvrtého hráča (a to rozhodcovia prehliadli Kukumbergovu vysokú hokejku v tvári Juraja Mikúša, za ktorú mal hráč Slovana dostať celkom jednoznačne dva dvojminútové tresty). Do konca tretiny stihol Slovan získať ešte ďalšie tresty: tri dvojminútové, dva osobné desaťminútové a jeden do konca zápasu. A len vďaka nemalému šťastiu neprehrával na začiatku druhej tretiny viac ako 3:1.
Potom sa stalo niekoľko vecí. Generálny manažér Slovana Maroš Krajči sa dostal do fyzickej potýčky s akcionárom klubu Ericom Assimakopoulosom (neskôr sme sa od Krajčiho dozvedeli, že predmetom sporu nebol hokej), Slovan dal tých svojich päť gólov, nuž, a po zápase sa niekoľko Slovanistov presunulo do Limbachu podporiť v deň volieb bezkonkurenčne najhoršieho prezidentského kandidáta (u Mareka Urama, ktorý má za sebou tajtrlíkovanie v úlohe člena Gašparovičovej čestnej stráže, to nijako zvlášť neprekvapilo, ale nebol tam len on). Slovan je klub mnohých tvárí.
.pred uzávierkou
Okrem už spomínaných podobností mali semifinálové série spoločné aj to, že sa hrali na sedem zápasov a pred našou uzávierkou sme teda nepoznali víťaza ani jednej z nich. Všetky štyri tímy totiž v ďalších štyroch zápasoch využili výhodu domáceho prostredia, a upravili tak stav na 3:3. Ale nech už do finále postúpili ktorékoľvek mužstvá, môžeme pokojne konštatovať, že za výkon v semifinále si to zaslúžili. A ak budeme vo finále vidieť podobný hokej, aký sme denne sledovali počas uplynulých dvoch týždňov, tak sa veru máme na čo tešiť.
Prvé tri mužstvá dlhodobej časti – Košice, Slovan aj Skalica – sa do semifinále prebojovali celkom hladko, len štvrtý Zvolen sa v štvrťfinále potrápil s Liptovským Mikulášom. Obidve semifinálové série – Košice so Zvolenom aj Slovan so Skalicou – už rozhodne hladké neboli. Priniesli toľko napätia a dramatických zvratov, koľko si len môžeme želať.
V niečom sa tieto dve série na seba veľmi podobali, v niečom boli úplne odlišné. Tak napríklad obidve série začali veľmi vyrovnane a po prvých dvoch zápasoch bol stav v jednej aj druhej 1:1. Ale zatiaľ čo po prvej tretine druhého zápasu videli diváci v Košiciach v riadnom hracom čase len dva góly, v Bratislave ich padlo osemnásť.
.kľúčové dvojice
Už prvý zápas v Bratislave ukázal, že rozhodujúcimi budú v obidvoch mužstvách kľúčové hráčske dvojice. Silu Skalice tvoria predovšetkým Pálffy s Mikúšom, v Slovane nikto momentálne takú formu nemá, ale na druhej strane Uram s Kukumbergom, Kuľha s Hujsom alebo Lažo s Vaicom vedia byť tiež veľmi nebezpeční. Rozhodujúcou dvojicou prvých zápasov západoslovenského semifinále sa však, paradoxne, nestal nikto z menovaných, ale dvaja hráči, ktorí na ľad vôbec nenastúpili – zranení bratislavskí obrancovia Michal Sersen a Ján Srdínko.
V obrane Slovana totiž títo hráči až bolestne chýbali. Hančák s Bohunickým nielenže nedokázali rozohrať puky na svojich útočníkov, oni ich väčšinou iba nezmyselne (a často neúspešne) vyhadzovali a navyše príliš ľahko prehrávali osobné súboje. Tréner Stavjaňa, ktorý má v Slovane na starosti obrancov, ich nechal hrať pridlho – Hančáka stiahol až v treťom zápase po štvrtom inkasovanom góle. Od tej chvíle pôsobila hra Slovana kompaktnejšie a prejavilo sa to, v konečnom dôsledku, aj na výsledkoch.
V prvých zápasoch druhej semifinálovej série boli kľúčovou dvojicou brankári – mladý Július Hudáček v bránke Košíc a Ján Laco v bránke Zvolena. V dvoch zápasoch dostali títo dvaja brankári v riadnom hracom čase spolu len päť gólov, čo hovorí za všetko. A to tým skôr, že napriek nízkemu skóre hrali obidve mužstvá aktívny hokej s vysokým nasadením. Je fakt, že najmä košickí útočníci sa dosť trápili (najviditeľnejšie to asi bolo v treťom zápase), ale to nič nemení na skutočnosti, že brankári sa naozaj vyznamenali.
.päťgólové šnúry
Tretí zápas vyhralo v obidvoch sériách domáce mužstvo (Skalica aj Zvolen), v štvrtom zápase sa podarilo hosťom (Slovanu aj Košiciam) vyrovnať stav série na 2:2. A v obidvoch prípadoch sa to stalo vďaka päťgólovej šnúre.
Košičania konečne prelomili streleckú smolu, dali päť gólov a nedostali ani jeden. Zápas však nebol takou jednoznačnou záležitosťou, ako by sa mohlo zdať z konečného výsledku. O všetkom rozhodlo jedenásť sekúnd poslednej minúty druhej tretiny, v priebehu ktorých strelili Košice tretí a štvrtý gól.
Slovan sa k svojej päťgólovej šnúre dostal až po veľmi nedisciplinovane zahranej prvej tretine. Na jej začiatku sa pustil do súpera tak zostra, že v šiestej minúte mal vylúčeného už štvrtého hráča (a to rozhodcovia prehliadli Kukumbergovu vysokú hokejku v tvári Juraja Mikúša, za ktorú mal hráč Slovana dostať celkom jednoznačne dva dvojminútové tresty). Do konca tretiny stihol Slovan získať ešte ďalšie tresty: tri dvojminútové, dva osobné desaťminútové a jeden do konca zápasu. A len vďaka nemalému šťastiu neprehrával na začiatku druhej tretiny viac ako 3:1.
Potom sa stalo niekoľko vecí. Generálny manažér Slovana Maroš Krajči sa dostal do fyzickej potýčky s akcionárom klubu Ericom Assimakopoulosom (neskôr sme sa od Krajčiho dozvedeli, že predmetom sporu nebol hokej), Slovan dal tých svojich päť gólov, nuž, a po zápase sa niekoľko Slovanistov presunulo do Limbachu podporiť v deň volieb bezkonkurenčne najhoršieho prezidentského kandidáta (u Mareka Urama, ktorý má za sebou tajtrlíkovanie v úlohe člena Gašparovičovej čestnej stráže, to nijako zvlášť neprekvapilo, ale nebol tam len on). Slovan je klub mnohých tvárí.
.pred uzávierkou
Okrem už spomínaných podobností mali semifinálové série spoločné aj to, že sa hrali na sedem zápasov a pred našou uzávierkou sme teda nepoznali víťaza ani jednej z nich. Všetky štyri tímy totiž v ďalších štyroch zápasoch využili výhodu domáceho prostredia, a upravili tak stav na 3:3. Ale nech už do finále postúpili ktorékoľvek mužstvá, môžeme pokojne konštatovať, že za výkon v semifinále si to zaslúžili. A ak budeme vo finále vidieť podobný hokej, aký sme denne sledovali počas uplynulých dvoch týždňov, tak sa veru máme na čo tešiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.