Sú všade – v kníhkupectvách, v antikvariátoch, vo verejných i súkromných knižniciach. Knihy, ktoré zbytočne pútajú našu pozornosť, ležiaky, ktoré len zaberajú priestor a napriek tomu je nám ľúto ich vyhodiť... Smutní svedkovia našej chamtivosti a neschopnosti.
Na vrchole nepotrebných spiskov trónia celkom zaslúžene diela slovenských politikov, najmä tie vydávané krátko pred parlamentnými či prezidentskými voľbami. Bachant od arciklamára či útly zväzok z údajného pera jeho nasledovníka sú síce svedectvom o dobe, v ktorej vznikli, ale aj o tom, ako autori chcú, aby sme ich videli. V knihách sú to milí a prívetiví ľudia, ktorí rozumejú problémom krajiny, v skutočnosti sa však dlhé roky správali inak, šírili okolo seba paranoju a nehanebne klamali voličom i koaličným partnerom. Ale možno sa to tým vydavateľom i politikom vyplatilo a my ich z akejsi piety stále uchovávame.
Do druhej kategórie planých kníh patria rôzne diela marxistických autorov, najmä tie z povojnového obdobia. Nech už si o Marxovi myslíme čokoľvek, predsa len patrí do kánonu, ale jeho nasledovníci, ktorí sa rozpisovali o rozdieloch medzi socializmom a komunizmom, pričom nebrali ohľad na tých, ktorí ich myšlienkam obetovali život, si miesto nezaslúžia. Sú to knižné tragédie – ležia v jednom antikvariáte na tej istej polici, chodíte okolo nich desať rokov, vždy, keď prídete, nadviažete s nimi očný kontakt, ale do ruky ste ich nikdy nechytili. Ale ktovie, azda ešte len prídu do módy.
.učebnice
Poďme však k veselším zbytočnostiam. Do tejto kategórie patria rôzne vysokoškolské učebnice v domácnostiach ľudí, ktorí sa hneď po škole začali venovať niečomu úplne inému, ako vyštudovali. Z nostalgie opatrujú všakovaké základy a úvody do tej-ktorej vedy, „výcuc“ z klasikov onej vedy, veľký i malý slovník onej vedy, skrátka, knihy, ktoré naposledy zobrali do rúk, keď sa sťahovali z internátu.
Oveľa nepochopiteľnejšia je schopnosť takýchto ľudí zhromažďovať aj knihy z odborov, ktoré nielenže neštudovali, ale ani sa im nikdy ani náznakom nevenovali. Majú však sen, že keď už na to nemali sami, pošlú študovať matematiku aspoň svoje dieťa.
Najzábavnejšou z týchto malých úchyliek je hromadenie jazykových učebníc a slovníkov. Najprv to bol len dôsledok naivnej predstavy, že raz sa k tomu človek dostane, dnes je to už premyslená činnosť. Z hľadiska ovládania jazyka je počet kníh síce irelevantný, ale keď si predstavíme, o čo ľahšie je kúpiť si masívny taliansky výkladový slovník, než sa dostať za tretiu lekciu, musí nám byť jasné, že ide vcelku o pohodlnú stratégiu. Úprimne, kedy už človek využije taliančinu? Zato ten slovník vyzerá na polici nádherne.
.súbory
Možno to nemajú všetci, ale o niektorých to platí určite: najväčšiu masu zbytočných kníh v domácnosti tvorí beletria. Namiesto toho, aby kolovala po antikvariátoch, sadá na ňu prach v obývačke. Máme všetky veľké mená, ktoré sa patrí mať, ale Joyceovi sme nerozumeli a Prousta sme pri pohľade na to množstvo zväzkov ani len neotvorili. A načo aj, veď nám je jasné, že posledná dobrá kniha, ktorú sme čítali (a ktorá bola napísaná) boli určite Traja mušketieri. Len v tej knižnici si to nepriznáme.
K obľúbeným ležiakom patrí aj edícia vydavateľstva Svoboda Antická knihovna. Výhodou týchto kníh však je, že ich v antikvariátoch nájdeme takmer vždy s pôvodným obalom a takmer nedotknuté. (Obzvlášť zachovaný býva šiesty zväzok Liviových Dejín.)
Špecifický problém so zbytočnosťami majú aj zberatelia atlasov. Hlavným problémom, ktorý riešia, je, koľko atlasov sveta im vlastne stačí, koľko vojenských atlasov sveta im stačí, koľko nemeckých medzivojnových atlasov sveta im stačí, koľko rakúsko-uhorských školských atlasov sveta im stačí... No a tieto otázky riešia napokon nákupom nových kúskov. Veď, čo ak je v nich náhodou niečo iné?
.história
K veľkým, ale často milým zbytočnostiam patria staré knihy z monarchie, prvej republiky a dokonca aj vojnového štátu. Zoberme si napríklad príručky pre študentov pražskej Karlo-Ferdinandovej univerzity z prelomu 19. a 20 storočia. Kým zle zviazané niekoľkoročné informatórium z vlastnej alma mater ste už dávno bez milosti vyhodili, túto krásne viazanú knižočku s morom praktických informácií, ktorá sa zmestí do vrecka, budete opatrovať ako oko v hlave.
Z prvorepublikových kníh by sme nemali zabudnúť na Československú vlastivědu, ktorá vychádzala v tridsiatych rokoch. Je síce málo dostupná, ale o to väčšiu radosť spôsobí, keď nájdeme aspoň jeden zväzok. Dôvod je jednoduchý – na rozdiel od vojnovej Slovenskej vlastivedy či Československej vlastivedy zo 70. rokov a na rozdiel od mnohých iných kníh má pekný chrbát.
Svojou daromnou existenciou v knižnici zaujmú aj niektoré – napríklad spoločenskovýchovné – knihy z obdobia slovenského štátu. Ich spoločnou črtou je, ako ľahko sa človek pri nich môže zasmiať i zaplakať. Na jednej strane si prečítame, že pri hostine nemáme vykrikovať, mliaskať, „striekať riedke sliny cez zuby“, a na ďalšej sa píše, ako správne postupovať pri pozdrave „Na stráž!“
Zbytočné knihy – koľko sme ich už kúpili, zdedili či dostali... Zavadzajú nám na policiach, sadá na ne prach, prekladáme ich len pri sťahovaní. Niektoré sme v živote neotvorili, mnohým to ešte hrozí, a predsa ich skladujeme.
Nezostáva nám nič iné, než zvolať: Všetky nepotrebné knihy do antikvariátov! Jediné riziko je, že si ich kúpime naspäť. Samozrejme, za niekoľkonásobok ceny, ktorú sme za ne dostali.
Na vrchole nepotrebných spiskov trónia celkom zaslúžene diela slovenských politikov, najmä tie vydávané krátko pred parlamentnými či prezidentskými voľbami. Bachant od arciklamára či útly zväzok z údajného pera jeho nasledovníka sú síce svedectvom o dobe, v ktorej vznikli, ale aj o tom, ako autori chcú, aby sme ich videli. V knihách sú to milí a prívetiví ľudia, ktorí rozumejú problémom krajiny, v skutočnosti sa však dlhé roky správali inak, šírili okolo seba paranoju a nehanebne klamali voličom i koaličným partnerom. Ale možno sa to tým vydavateľom i politikom vyplatilo a my ich z akejsi piety stále uchovávame.
Do druhej kategórie planých kníh patria rôzne diela marxistických autorov, najmä tie z povojnového obdobia. Nech už si o Marxovi myslíme čokoľvek, predsa len patrí do kánonu, ale jeho nasledovníci, ktorí sa rozpisovali o rozdieloch medzi socializmom a komunizmom, pričom nebrali ohľad na tých, ktorí ich myšlienkam obetovali život, si miesto nezaslúžia. Sú to knižné tragédie – ležia v jednom antikvariáte na tej istej polici, chodíte okolo nich desať rokov, vždy, keď prídete, nadviažete s nimi očný kontakt, ale do ruky ste ich nikdy nechytili. Ale ktovie, azda ešte len prídu do módy.
.učebnice
Poďme však k veselším zbytočnostiam. Do tejto kategórie patria rôzne vysokoškolské učebnice v domácnostiach ľudí, ktorí sa hneď po škole začali venovať niečomu úplne inému, ako vyštudovali. Z nostalgie opatrujú všakovaké základy a úvody do tej-ktorej vedy, „výcuc“ z klasikov onej vedy, veľký i malý slovník onej vedy, skrátka, knihy, ktoré naposledy zobrali do rúk, keď sa sťahovali z internátu.
Oveľa nepochopiteľnejšia je schopnosť takýchto ľudí zhromažďovať aj knihy z odborov, ktoré nielenže neštudovali, ale ani sa im nikdy ani náznakom nevenovali. Majú však sen, že keď už na to nemali sami, pošlú študovať matematiku aspoň svoje dieťa.
Najzábavnejšou z týchto malých úchyliek je hromadenie jazykových učebníc a slovníkov. Najprv to bol len dôsledok naivnej predstavy, že raz sa k tomu človek dostane, dnes je to už premyslená činnosť. Z hľadiska ovládania jazyka je počet kníh síce irelevantný, ale keď si predstavíme, o čo ľahšie je kúpiť si masívny taliansky výkladový slovník, než sa dostať za tretiu lekciu, musí nám byť jasné, že ide vcelku o pohodlnú stratégiu. Úprimne, kedy už človek využije taliančinu? Zato ten slovník vyzerá na polici nádherne.
.súbory
Možno to nemajú všetci, ale o niektorých to platí určite: najväčšiu masu zbytočných kníh v domácnosti tvorí beletria. Namiesto toho, aby kolovala po antikvariátoch, sadá na ňu prach v obývačke. Máme všetky veľké mená, ktoré sa patrí mať, ale Joyceovi sme nerozumeli a Prousta sme pri pohľade na to množstvo zväzkov ani len neotvorili. A načo aj, veď nám je jasné, že posledná dobrá kniha, ktorú sme čítali (a ktorá bola napísaná) boli určite Traja mušketieri. Len v tej knižnici si to nepriznáme.
K obľúbeným ležiakom patrí aj edícia vydavateľstva Svoboda Antická knihovna. Výhodou týchto kníh však je, že ich v antikvariátoch nájdeme takmer vždy s pôvodným obalom a takmer nedotknuté. (Obzvlášť zachovaný býva šiesty zväzok Liviových Dejín.)
Špecifický problém so zbytočnosťami majú aj zberatelia atlasov. Hlavným problémom, ktorý riešia, je, koľko atlasov sveta im vlastne stačí, koľko vojenských atlasov sveta im stačí, koľko nemeckých medzivojnových atlasov sveta im stačí, koľko rakúsko-uhorských školských atlasov sveta im stačí... No a tieto otázky riešia napokon nákupom nových kúskov. Veď, čo ak je v nich náhodou niečo iné?
.história
K veľkým, ale často milým zbytočnostiam patria staré knihy z monarchie, prvej republiky a dokonca aj vojnového štátu. Zoberme si napríklad príručky pre študentov pražskej Karlo-Ferdinandovej univerzity z prelomu 19. a 20 storočia. Kým zle zviazané niekoľkoročné informatórium z vlastnej alma mater ste už dávno bez milosti vyhodili, túto krásne viazanú knižočku s morom praktických informácií, ktorá sa zmestí do vrecka, budete opatrovať ako oko v hlave.
Z prvorepublikových kníh by sme nemali zabudnúť na Československú vlastivědu, ktorá vychádzala v tridsiatych rokoch. Je síce málo dostupná, ale o to väčšiu radosť spôsobí, keď nájdeme aspoň jeden zväzok. Dôvod je jednoduchý – na rozdiel od vojnovej Slovenskej vlastivedy či Československej vlastivedy zo 70. rokov a na rozdiel od mnohých iných kníh má pekný chrbát.
Svojou daromnou existenciou v knižnici zaujmú aj niektoré – napríklad spoločenskovýchovné – knihy z obdobia slovenského štátu. Ich spoločnou črtou je, ako ľahko sa človek pri nich môže zasmiať i zaplakať. Na jednej strane si prečítame, že pri hostine nemáme vykrikovať, mliaskať, „striekať riedke sliny cez zuby“, a na ďalšej sa píše, ako správne postupovať pri pozdrave „Na stráž!“
Zbytočné knihy – koľko sme ich už kúpili, zdedili či dostali... Zavadzajú nám na policiach, sadá na ne prach, prekladáme ich len pri sťahovaní. Niektoré sme v živote neotvorili, mnohým to ešte hrozí, a predsa ich skladujeme.
Nezostáva nám nič iné, než zvolať: Všetky nepotrebné knihy do antikvariátov! Jediné riziko je, že si ich kúpime naspäť. Samozrejme, za niekoľkonásobok ceny, ktorú sme za ne dostali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.