Nie je vôbec tajomstvom, že Českú republiku, tak ako aj zvyšok Európy, dnes sužuje globálna hospodárska kríza. Kríza však ani náhodou nie je dôvodom, pre ktorý dostala česká vláda v utorok 24. marca, ako sa v Česku hovorí, „kopačky“.
.zahraniční komentátori budú určite v pokušení pozrieť na mapu Európy a bez dlhšieho uvažovania priradiť Čechov k tomu krátkemu zoznamu európskych vlád, ktoré zatiaľ padli za obeť globálnemu ekonomickému poklesu. Takže Island, Lotyšsko a Maďarsko majú spoločnosť? Ani nie. Pretože pád premiéra Mirka Topolánka nemá s recesiou nič spoločné. Tentoraz tu naozaj nešlo o ekonomiku – ani v druhom rade. Hlavnú rolu zohralo skôr odhodlanie malej skupinky straníckych prebehlíkov. Konkrétne šlo o dvoch poslancov z radov Topolánkových občianskych demokratov a dvoch z koaličnej Strany zelených. Títo poslanci pomohli ľavicovej opozícii zraziť vládu na kolená a urobili to z ideologických aj osobných dôvodov, ktoré sa v ich konaní v rôznom pomere zmiešali. Jeden rebelant z ODS sa vyjadril, že proti vláde hlasoval preto, lebo jeho strana podporila Lisabonskú zmluvu, a to by malo eurokratom v Bruseli nahnať strach.
.čo sa stane?
Otázka znie, čo bude ďalej. A odpoveď znie prosto: z krátkodobého hľadiska nič. Podľa českej ústavy musí Mirek Topolánek aj so svojimi ministrami podať demisiu priamo prezidentovi Václavovi Klausovi. Lenže, kým dôjde k zostaveniu novej vlády, bude Mirek Topolánek vykonávať úrad dočasného premiéra. Dočasnosť v tomto prípade neznamená, že by mal tento mandát časovo obmedzený – aspoň ústava nič podobné nehovorí. Ústava okrem toho mlčí aj o tom, koho by mal prezident Klaus poveriť zostavením novej vlády. Tradícia podobných situácií v minulosti by si žiadala, aby o to najskôr požiadal samotného Mirka Topolánka. Lenže Václav Klaus nie je ničím viazaný, aby to naozaj urobil – a jeho vzťahy s Mirkom Topolánkom nie sú dobré. V prípade, že nikto nebude schopný zostaviť vládu, Českú republiku očakávajú predčasné voľby. Aj tu však musíme pamätať na to, že česká ústava neobsahuje celkom jednoznačné pravidlá, ktoré by usporiadanie predčasných volieb uľahčili. To všetko je fajn, môže sa spýtať zahraničný pozorovateľ – ale prečo by to malo zaujímať aj niekoho iného ako Čechov? Možno by bolo dobré pripomenúť si, že britský premiér Neville Chamberlain kedysi mávol rukou a Československo označil za „malú krajinu, o ktorej nič nevieme“. Iste, Česká republika je ešte menšia, ako bývalo Československo, ale momentálne sa dá považovať za významnú, a to nielen v európskom kontexte. Čo sa odohrá v Prahe, bude mať zrejme ďalekosiahle dôsledky aj za hranicami Česka.
.koho to zaujíma?
Časť týchto dôsledkov bude ekonomická – aj napriek tomu, že príčiny pádu vlády ekonomické neboli. Až doteraz sa českým lídrom so značným úspechom darilo naprávať skreslený názor, že stredná a východná Európa predstavuje jednu homogénnu masu politickej a hospodárskej nestability. Vytrvalo opakovali, že konkrétne Českú republiku, ktorá sa predsa vyznačuje zdravým bankovým sektorom, silnou menou a nízkou zadlženosťou domácností, by žiadny logicky uvažujúci analytik nemal strkať do jedného vreca s krajinami, ako sú napríklad Maďarsko či Lotyšsko. Lenže všetky tieto argumenty, ktoré boli doteraz použiteľné ako slušné PR pre Česko, zrazu šmahom ruky zmizli. Aj české noviny už napísali, že štyria vzdorovití poslanci, ktorí v ten osudný utorok hlasovali proti vláde, zrejme postrčili svoju krajinu do rovnakej ligy s Maďarskom omnoho silnejšie, než by to boli dokázali akékoľvek ekonomické ukazovatele.
.kto sa potešil?
Na pretras prichádza aj prekérna otázka európskeho predsedníctva – stoličku hlavnej krajiny EÚ totiž momentálne drží práve Česká republika. Európska komisia reagovala na pád českej vlády vyhlásením, že Čechom „plne dôveruje“, a zatiaľ Mirek Topolánek v Štrasburgu tvrdil, že aktuálna politická situácia v Prahe „nijako neovplyvní“ predsedníctvo Únie. Pri pohľade z Prahy to však vyzerá trochu inak.
„České predsedníctvo sa skončilo, prinajmenšom na politickej úrovni,“ vyjadril sa Jiří Pehe, bývalý poradca exprezidenta Václava Havla pre BBC.
Podľa neho sa skutočné politické vedenie Európy momentálne presunie do iných európskych hlavných miest, do rúk politikov, ktorí sú skalopevne presvedčení, že v ťažkom krízovom období majú väčšiu autoritu, aby Úniu viedli. Pád vlády Mirka Topolánka v tomto zmysle priniesol pochmúrne uspokojenie lídrom, ako je napríklad francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorí len veľmi chabo maskovali pochybnosti o tom, či je múdre odovzdať európske opraty neskúsenému a relatívne nedávno prijatému členovi z východnej časti kontinentu.
.schytá to Lisabon?
Pokiaľ ide o toľko skloňovanú Lisabon - skú zmluvu, pre ňu je pád českej vlády zlou, ba katastrofickou správou. Dôvod je očividný. Mirek Topolánek totiž prekonal za posledné mesiace určitú politickú transformáciu. Kedysi bol dôrazným oponentom ďalšej európskej integrácie, ktorý sa veľmi nelichotivo vyjadroval o umierajúcej európskej ústave. Ale teraz rozhodne patrí k prívržencom Lisabonskej zmluvy.
Dokázal to vtedy, keď veľmi starostlivo previedol Lisabonskú zmluvu dolnou snemovňou českého parlamentu a podarilo sa mu dokonca presvedčiť dosť poslancov zo svojej konzervatívnej Občianskodemokratickej strany, aby za ňu zahlasovali. Vďaka nemu zmluva napokon hladko prešla. Prívrženci Lisabonu preto dúfali, že Topolánek tento postup úspešne zopakuje aj v hornej snemovni, v Senáte. Ale teraz je autorita Mirka Topolánka vážne oslabená a iniciatíva sa ocitla pevne v rukách jeho politického arcirivala, prezidenta Václava Klausa. A Václav Klaus, ako je dobre známe aj za hranicami Česka, má plné zuby nielen Mirka Topolánka, ale najmä samotnej Lisabonskej zmluvy.
.rakety, zase rakety
Akoby nestačilo, že Česko trápi ekonomický pokles, problém s predsedníctvom Európskej únie a s Lisabonskou zmluvou, zatiaľ neodhlasovanou, je tu ešte čosi. Vie niekto, aký bude osud radarovej základne, ktorá mala byť vybudovaná na českej pôde ako súčasť amerického protiraketového štítu? Pretože aj tento projekt sa ocitol kdesi medzi politickým nebom a zemou. Plán na budovanie základne ešte musí prejsť hlasovaním v dolnej snemovni českého parlamentu, ale česká vláda musela nedávno stiahnuť zmluvy o základni, pretože riskovala smrtiaci hnev opozície. To sa dalo považovať za nepríjemné zdržanie. No ak sa Mirek Topolánek bude musieť skutočne pobaliť, protiraketový štít s ním stratí kľúčového politického obhajcu.
Ale možno je to v súčasnej situácii už aj tak jedno. Koniec koncov, celý svet vidí, že nový americký prezident sa do projektu protiraketovej obrany nepúšťa ani spolovice s takou vervou ako jeho predchodca. Adminis - tratíva Baracka Obamu sa namiesto toho vrhla na „revíziu“ tohto plánu. No predsa, keď sa Barack Obama objaví štvrtého a piateho apríla na návšteve v českej metropole, čo asi tak povie premiérovi, ktorý stratil úrad, o projekte, ktorý už nemá žiadnu budúcnosť – prinajmenšom nie v českom parlamente? Na to jasná odpoveď neexistuje. Tak ako niet jasnej odpovede na otázku, aká je skutočná motivácia rebelujúcich poslancov, ktorí zrazili vládu na kolená. Tak ako sa zatiaľ nevie, kto povedie ďalšiu vládu. Ak môžeme súdiť podľa minulých skúseností, potrvá dlhé týždne – ak nie mesiace –, kým sa české politické strany dohodnú na zvládnuteľnom riešení.
Autor je spravodajca BBC v Prahe Upravené
.zahraniční komentátori budú určite v pokušení pozrieť na mapu Európy a bez dlhšieho uvažovania priradiť Čechov k tomu krátkemu zoznamu európskych vlád, ktoré zatiaľ padli za obeť globálnemu ekonomickému poklesu. Takže Island, Lotyšsko a Maďarsko majú spoločnosť? Ani nie. Pretože pád premiéra Mirka Topolánka nemá s recesiou nič spoločné. Tentoraz tu naozaj nešlo o ekonomiku – ani v druhom rade. Hlavnú rolu zohralo skôr odhodlanie malej skupinky straníckych prebehlíkov. Konkrétne šlo o dvoch poslancov z radov Topolánkových občianskych demokratov a dvoch z koaličnej Strany zelených. Títo poslanci pomohli ľavicovej opozícii zraziť vládu na kolená a urobili to z ideologických aj osobných dôvodov, ktoré sa v ich konaní v rôznom pomere zmiešali. Jeden rebelant z ODS sa vyjadril, že proti vláde hlasoval preto, lebo jeho strana podporila Lisabonskú zmluvu, a to by malo eurokratom v Bruseli nahnať strach.
.čo sa stane?
Otázka znie, čo bude ďalej. A odpoveď znie prosto: z krátkodobého hľadiska nič. Podľa českej ústavy musí Mirek Topolánek aj so svojimi ministrami podať demisiu priamo prezidentovi Václavovi Klausovi. Lenže, kým dôjde k zostaveniu novej vlády, bude Mirek Topolánek vykonávať úrad dočasného premiéra. Dočasnosť v tomto prípade neznamená, že by mal tento mandát časovo obmedzený – aspoň ústava nič podobné nehovorí. Ústava okrem toho mlčí aj o tom, koho by mal prezident Klaus poveriť zostavením novej vlády. Tradícia podobných situácií v minulosti by si žiadala, aby o to najskôr požiadal samotného Mirka Topolánka. Lenže Václav Klaus nie je ničím viazaný, aby to naozaj urobil – a jeho vzťahy s Mirkom Topolánkom nie sú dobré. V prípade, že nikto nebude schopný zostaviť vládu, Českú republiku očakávajú predčasné voľby. Aj tu však musíme pamätať na to, že česká ústava neobsahuje celkom jednoznačné pravidlá, ktoré by usporiadanie predčasných volieb uľahčili. To všetko je fajn, môže sa spýtať zahraničný pozorovateľ – ale prečo by to malo zaujímať aj niekoho iného ako Čechov? Možno by bolo dobré pripomenúť si, že britský premiér Neville Chamberlain kedysi mávol rukou a Československo označil za „malú krajinu, o ktorej nič nevieme“. Iste, Česká republika je ešte menšia, ako bývalo Československo, ale momentálne sa dá považovať za významnú, a to nielen v európskom kontexte. Čo sa odohrá v Prahe, bude mať zrejme ďalekosiahle dôsledky aj za hranicami Česka.
.koho to zaujíma?
Časť týchto dôsledkov bude ekonomická – aj napriek tomu, že príčiny pádu vlády ekonomické neboli. Až doteraz sa českým lídrom so značným úspechom darilo naprávať skreslený názor, že stredná a východná Európa predstavuje jednu homogénnu masu politickej a hospodárskej nestability. Vytrvalo opakovali, že konkrétne Českú republiku, ktorá sa predsa vyznačuje zdravým bankovým sektorom, silnou menou a nízkou zadlženosťou domácností, by žiadny logicky uvažujúci analytik nemal strkať do jedného vreca s krajinami, ako sú napríklad Maďarsko či Lotyšsko. Lenže všetky tieto argumenty, ktoré boli doteraz použiteľné ako slušné PR pre Česko, zrazu šmahom ruky zmizli. Aj české noviny už napísali, že štyria vzdorovití poslanci, ktorí v ten osudný utorok hlasovali proti vláde, zrejme postrčili svoju krajinu do rovnakej ligy s Maďarskom omnoho silnejšie, než by to boli dokázali akékoľvek ekonomické ukazovatele.
.kto sa potešil?
Na pretras prichádza aj prekérna otázka európskeho predsedníctva – stoličku hlavnej krajiny EÚ totiž momentálne drží práve Česká republika. Európska komisia reagovala na pád českej vlády vyhlásením, že Čechom „plne dôveruje“, a zatiaľ Mirek Topolánek v Štrasburgu tvrdil, že aktuálna politická situácia v Prahe „nijako neovplyvní“ predsedníctvo Únie. Pri pohľade z Prahy to však vyzerá trochu inak.
„České predsedníctvo sa skončilo, prinajmenšom na politickej úrovni,“ vyjadril sa Jiří Pehe, bývalý poradca exprezidenta Václava Havla pre BBC.
Podľa neho sa skutočné politické vedenie Európy momentálne presunie do iných európskych hlavných miest, do rúk politikov, ktorí sú skalopevne presvedčení, že v ťažkom krízovom období majú väčšiu autoritu, aby Úniu viedli. Pád vlády Mirka Topolánka v tomto zmysle priniesol pochmúrne uspokojenie lídrom, ako je napríklad francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, ktorí len veľmi chabo maskovali pochybnosti o tom, či je múdre odovzdať európske opraty neskúsenému a relatívne nedávno prijatému členovi z východnej časti kontinentu.
.schytá to Lisabon?
Pokiaľ ide o toľko skloňovanú Lisabon - skú zmluvu, pre ňu je pád českej vlády zlou, ba katastrofickou správou. Dôvod je očividný. Mirek Topolánek totiž prekonal za posledné mesiace určitú politickú transformáciu. Kedysi bol dôrazným oponentom ďalšej európskej integrácie, ktorý sa veľmi nelichotivo vyjadroval o umierajúcej európskej ústave. Ale teraz rozhodne patrí k prívržencom Lisabonskej zmluvy.
Dokázal to vtedy, keď veľmi starostlivo previedol Lisabonskú zmluvu dolnou snemovňou českého parlamentu a podarilo sa mu dokonca presvedčiť dosť poslancov zo svojej konzervatívnej Občianskodemokratickej strany, aby za ňu zahlasovali. Vďaka nemu zmluva napokon hladko prešla. Prívrženci Lisabonu preto dúfali, že Topolánek tento postup úspešne zopakuje aj v hornej snemovni, v Senáte. Ale teraz je autorita Mirka Topolánka vážne oslabená a iniciatíva sa ocitla pevne v rukách jeho politického arcirivala, prezidenta Václava Klausa. A Václav Klaus, ako je dobre známe aj za hranicami Česka, má plné zuby nielen Mirka Topolánka, ale najmä samotnej Lisabonskej zmluvy.
.rakety, zase rakety
Akoby nestačilo, že Česko trápi ekonomický pokles, problém s predsedníctvom Európskej únie a s Lisabonskou zmluvou, zatiaľ neodhlasovanou, je tu ešte čosi. Vie niekto, aký bude osud radarovej základne, ktorá mala byť vybudovaná na českej pôde ako súčasť amerického protiraketového štítu? Pretože aj tento projekt sa ocitol kdesi medzi politickým nebom a zemou. Plán na budovanie základne ešte musí prejsť hlasovaním v dolnej snemovni českého parlamentu, ale česká vláda musela nedávno stiahnuť zmluvy o základni, pretože riskovala smrtiaci hnev opozície. To sa dalo považovať za nepríjemné zdržanie. No ak sa Mirek Topolánek bude musieť skutočne pobaliť, protiraketový štít s ním stratí kľúčového politického obhajcu.
Ale možno je to v súčasnej situácii už aj tak jedno. Koniec koncov, celý svet vidí, že nový americký prezident sa do projektu protiraketovej obrany nepúšťa ani spolovice s takou vervou ako jeho predchodca. Adminis - tratíva Baracka Obamu sa namiesto toho vrhla na „revíziu“ tohto plánu. No predsa, keď sa Barack Obama objaví štvrtého a piateho apríla na návšteve v českej metropole, čo asi tak povie premiérovi, ktorý stratil úrad, o projekte, ktorý už nemá žiadnu budúcnosť – prinajmenšom nie v českom parlamente? Na to jasná odpoveď neexistuje. Tak ako niet jasnej odpovede na otázku, aká je skutočná motivácia rebelujúcich poslancov, ktorí zrazili vládu na kolená. Tak ako sa zatiaľ nevie, kto povedie ďalšiu vládu. Ak môžeme súdiť podľa minulých skúseností, potrvá dlhé týždne – ak nie mesiace –, kým sa české politické strany dohodnú na zvládnuteľnom riešení.
Autor je spravodajca BBC v Prahe Upravené
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.