Je to jasné na prvý pohľad – Iveta Radičová je neporovnateľne lepšia kandidátka na prezidenta než jej súper. Osobnostne, minulosťou, pohľadom na svet. Tak kde je problém?
Tento časopis nikdy nepochyboval, že Radičovej svet je z hľadiska takmer všetkých kritérií prijateľnejší než svet Smeru, HZDS a SNS. Keď teda dnes počúvam výzvy, aby sme povedali, koho vlastne v druhom kole preferujeme, neprestávam sa tej hystérii diviť. Opakovať, že Radičová je oveľa bližšie k našej predstave o hlave štátu, než tamten pretekár, je triviálne a mimoriadne nudné. Ale v poriadku – áno, Radičová je lepšia, oveľa lepšia kandidátka. Napokon, tak ako v prvom kole mal väčšinu hlasov v našej redakcii Mikloško, v druhom kole bude mať väčšinu redakčných hlasov Radičová, a Gašparovič, samozrejme, žiaden. Lenže...
To lenže vôbec nespočíva v postoji k potratom. V tom sa Mikloško a KDS úplne mýlia. Skúsme príklad – tak, ako je „za potraty“ Radičová, je napríklad aj Václav Havel. Znamená to, že ak by proti sebe kandidovali Havel a Gašparovič, Mikloško by nevolil? Alebo naopak – za úplný zákaz potratov je napríklad poslanec Gabura alebo aktivistka Tutková. Znamená to, že ak by oni dvaja kandidovali proti komukoľvek vrátane Havla, Mikloško by ich volil? Určite nie. Zdôrazňovanie témy potratov ako kľúčovej v týchto voľbách je zo strany KDS zástupné, a skôr je to správanie sa ľudí zahnaných do kúta, než racionálna diskusia o hodnotách kandidátov.
Ale to lenže existuje. Ak sme nikdy nepochybovali, že Radičovej svet je prijateľnejší než svet Ficovej koalície, neznamená to, že je to najlepší z možných svetov. Je len druhý najlepší. A v tom je jeho skutočný problém. Pretože, keď automaticky a bez výhrad prijmeme druhý najlepší svet, navždy stratíme ten najlepší.
Budem konkrétny – najlepší svet v slovenskej politike, ktorý bol práve prostredím SDKÚ zničený, bol svetom spojenectva kresťanských demokratov a občianskych demokratov, svet KDH a DS. Tam sa zrodili všetky reformy, tam bol skutočný zápas s mečiarizmom, a tam bol aj november 1989. Tento svet v súboji s SDKÚ prehral. Nič proti prehre, ale táto nebola vo férovej súťaži. Začalo sa to ešte v roku 1997, a dovŕšilo sa to v roku 1999 nedodržaním slova a mediálnou manipuláciou, v ktorej bol Dzurinda predstavený ako muž kompromisu a dohody a KDH a DS ako sebecké strany. Vtedy sa pod rúškom boja s Mečiarom Dzurindovi odpustilo, že cynicky oklamal Langoša s Čarnogurským a nevrátil SDK k pôvodným stranám. Zdá sa to vzdialené a pre dnešok bezvýznamné, ale nie je. Cynizmus a neférové praktiky sa totiž práve vtedy v SDKÚ natrvalo usadili, a zrodili Palacku, Branisko, skupinku, oklamanie Bugára, kupovanie poslancov a mnohé ďalšie symptómy tej istej choroby. A podľa mňa je práve tu aj polovica živnej pôdy pre Ficovu popularitu. Pretože tým boli zdiskreditované aj dobré reformy. Toto je to „lenže“, ktoré treba v súvislosti s Radičovou povedať, ak máme byť pri jej hodnotení poctiví. A tajne si myslím, že toto je problém, ktorý má KDS s Radičovou, nie potraty.
Počúvam, aký je Mikloško nadradený, pyšný a do seba zahľadený, pretože nevyzval voliť podpredsedníčku SDKÚ. Môj priateľ Daniel Pastirčák ho dokonca prirovnal k farizejom, naproti tomu Radičovú priradil k vľúdnemu svetu Ježiša. Aj Lucia Piussi, moja obľúbená autorka textov Živých piesní, vidí v Mikloškovi elitárstvo a v Radičovej rovno dobro. Ale aké iné sú tieto a podobné hodnotenia Mikloška a Radičovej, než hysterické a – nadradené?
Tento časopis vždy rozlišoval. Rozlišuje aj teraz. Väčšinovo volíme Radičovú, lebo nechceme Gašparoviča. Ale nemyslíme si, že dnešnú koalíciu možno poraziť jej zbraňami. Ani že do vlády malo ísť SDKÚ s Ficom. Preto ostávame ostražití. A niektorí aj doma.
Tento časopis nikdy nepochyboval, že Radičovej svet je z hľadiska takmer všetkých kritérií prijateľnejší než svet Smeru, HZDS a SNS. Keď teda dnes počúvam výzvy, aby sme povedali, koho vlastne v druhom kole preferujeme, neprestávam sa tej hystérii diviť. Opakovať, že Radičová je oveľa bližšie k našej predstave o hlave štátu, než tamten pretekár, je triviálne a mimoriadne nudné. Ale v poriadku – áno, Radičová je lepšia, oveľa lepšia kandidátka. Napokon, tak ako v prvom kole mal väčšinu hlasov v našej redakcii Mikloško, v druhom kole bude mať väčšinu redakčných hlasov Radičová, a Gašparovič, samozrejme, žiaden. Lenže...
To lenže vôbec nespočíva v postoji k potratom. V tom sa Mikloško a KDS úplne mýlia. Skúsme príklad – tak, ako je „za potraty“ Radičová, je napríklad aj Václav Havel. Znamená to, že ak by proti sebe kandidovali Havel a Gašparovič, Mikloško by nevolil? Alebo naopak – za úplný zákaz potratov je napríklad poslanec Gabura alebo aktivistka Tutková. Znamená to, že ak by oni dvaja kandidovali proti komukoľvek vrátane Havla, Mikloško by ich volil? Určite nie. Zdôrazňovanie témy potratov ako kľúčovej v týchto voľbách je zo strany KDS zástupné, a skôr je to správanie sa ľudí zahnaných do kúta, než racionálna diskusia o hodnotách kandidátov.
Ale to lenže existuje. Ak sme nikdy nepochybovali, že Radičovej svet je prijateľnejší než svet Ficovej koalície, neznamená to, že je to najlepší z možných svetov. Je len druhý najlepší. A v tom je jeho skutočný problém. Pretože, keď automaticky a bez výhrad prijmeme druhý najlepší svet, navždy stratíme ten najlepší.
Budem konkrétny – najlepší svet v slovenskej politike, ktorý bol práve prostredím SDKÚ zničený, bol svetom spojenectva kresťanských demokratov a občianskych demokratov, svet KDH a DS. Tam sa zrodili všetky reformy, tam bol skutočný zápas s mečiarizmom, a tam bol aj november 1989. Tento svet v súboji s SDKÚ prehral. Nič proti prehre, ale táto nebola vo férovej súťaži. Začalo sa to ešte v roku 1997, a dovŕšilo sa to v roku 1999 nedodržaním slova a mediálnou manipuláciou, v ktorej bol Dzurinda predstavený ako muž kompromisu a dohody a KDH a DS ako sebecké strany. Vtedy sa pod rúškom boja s Mečiarom Dzurindovi odpustilo, že cynicky oklamal Langoša s Čarnogurským a nevrátil SDK k pôvodným stranám. Zdá sa to vzdialené a pre dnešok bezvýznamné, ale nie je. Cynizmus a neférové praktiky sa totiž práve vtedy v SDKÚ natrvalo usadili, a zrodili Palacku, Branisko, skupinku, oklamanie Bugára, kupovanie poslancov a mnohé ďalšie symptómy tej istej choroby. A podľa mňa je práve tu aj polovica živnej pôdy pre Ficovu popularitu. Pretože tým boli zdiskreditované aj dobré reformy. Toto je to „lenže“, ktoré treba v súvislosti s Radičovou povedať, ak máme byť pri jej hodnotení poctiví. A tajne si myslím, že toto je problém, ktorý má KDS s Radičovou, nie potraty.
Počúvam, aký je Mikloško nadradený, pyšný a do seba zahľadený, pretože nevyzval voliť podpredsedníčku SDKÚ. Môj priateľ Daniel Pastirčák ho dokonca prirovnal k farizejom, naproti tomu Radičovú priradil k vľúdnemu svetu Ježiša. Aj Lucia Piussi, moja obľúbená autorka textov Živých piesní, vidí v Mikloškovi elitárstvo a v Radičovej rovno dobro. Ale aké iné sú tieto a podobné hodnotenia Mikloška a Radičovej, než hysterické a – nadradené?
Tento časopis vždy rozlišoval. Rozlišuje aj teraz. Väčšinovo volíme Radičovú, lebo nechceme Gašparoviča. Ale nemyslíme si, že dnešnú koalíciu možno poraziť jej zbraňami. Ani že do vlády malo ísť SDKÚ s Ficom. Preto ostávame ostražití. A niektorí aj doma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.