KNIHA ALESSANDRO BARICCO: HRADY HNEVU, Slovart 2009
Našinec mal možnosť zoznámiť sa s prekladmi takmer všetkých románov, noviel a divadelných hier Alessandra Baricca (za všetky aspoň: Hodváb, Oceán more, City, Tisícdeväťsto). Teraz vyšiel jeho románový debut z roku 1991. Paralelné príbehy, výrazní hlavní hrdinovia i figúrky, návrat do minulosti, veľká láska, hudba a ticho... Všetko toto, charakteristické pre Bariccovo písanie, sa nájde už na stránkach prvotiny. Je o obyvateľoch a návštevníkoch Quinnipaku, malého mestečka, čo kdesi asi leží, alebo asi ani nie. Život v ňom ovplyvňuje najmä pán Rail, majiteľ neďalekých sklární, vizionár, manžel krásnej, tajomnej Jun, muž, čo kúpil lokomotívu Elizabeth ešte predtým, než začali stavať miestnu železničnú trať. V Quinnipaku žije hudobný génius Pekish a jeho malý kamarát Pehnt a ešte Brath, Arold, Andersson, vdova Abeggová... Ich osudy sa miesia a „osud založí oheň z toho, čo má... založí oheň aj zo slamky, ak nie je nič iné“. Alessandro Baricco je zručný spisovateľ, zvykne sa hovoriť, že populárny. To je také ošemetné adjektívum, nejednoznačné. Bariccových sympatizantov Hrady hnevu určite nesklamú. Niečo však tomu všetkému chýba, ten posledný „malý“ krok k ozajstnej skvelosti. Prekvapenie, čitateľovo myšlienkové či emocionálne vytrženie, ktoré neprichádza transparentne z vôle autorovej, ale z nepredvídateľnej drene príbehu a vnútorného uspôsobenia postáv. „Myslím si, že literatúra je džob. Naozaj, niektorí ľudia robia chlieb a ja robím knihy. V tom nie je veľký rozdiel,“ povedal Baricco. Žeby tu bol pes zakopaný?
.zm
FILM DENNÍK NYMFOMANKY
Pri písaní recenzií mám ustavične v mysli vetu, ktorú na adresu kritikov povedala Marína Cvetajevová: „Místo, abys mi vykládal, co jsem v dané věci chtěla vytvořit – já, raději mi ukaž, co sis uměl vzít – ty.“ Dodržiavam ju, no pri filme Christiana Molinu Denník nymfomanky som samu seba pristihla, že by mi bodlo vedieť autorov zámer. A to vzhľadom na čudnú osciláciu medzi hĺbkou a manierou, po ktorej sa snímka pohybuje. (S výnimkou hudby a scénografie – tie ostávajú po celý čas nemenne výborné.) Scenár spracúva autobiografický román Valérie Tasso a dotýka sa (niekedy priveľmi nahrubo) problému rozdielneho spoločenského vnímania ženskej a mužskej sexuality. Sexom posadnutého muža sme si zvykli nazývať donchuan, macho, bujak – všetko sú to v podstate slová pochvalné. Pre rovnako zameranú ženu tu máme pejoratívny (medicínsko-diagnostický) termín: nymfomanka. Dvadsaťosemročná hrdinka filmu, sebestačná a krásna manažérka Val (Belén Fabra) ľúbi telesnú lásku. Umoriť sexom chlapa v posteli – to zvláda ľavou zadnou. Stará mama (stále pôvabná Geraldine Chaplinová) jej radí užívať si život naplno, okolie má iný názor a samotná Val hľadá spôsob, akým sa možno oslobodiť a stať sa nymfou. Šteklivý názov filmu a mnohé (až primnohé, ale pekne nasnímané) erotické scény možno budú lákať divákov do kín samy od seba. Ale v Denníku nymfomanky je aj niečo viac. Sú v ňom (hoci aj kostrbato) znovupoložené otázky o nazeraní na svet a rovnoprávnosť žien (aj vzhľadom na svet mužov). A tie sú večné.
.zuzana Mojžišová
VÝSTAVA Devrim Erbil Dvorana MK SR
Istanbulom motivované a inšpirované abstrakcie jedného z najvýznamnejších „živých klasikov“ moderného tureckého umenia Devrima Erbila možno do 20. apríla zhliadnuť v Dvorane Ministerstva kultúry na Námestí SNP v Bratislave. „Dôležitá je aj farba, ale ja milujem čiary,“ povedal mi usmievavý, nebohémsky skromne vyzerajúci pán Erbil na vernisáži. Presne tak. Ešte aj istanbulské „krajinky“ (tvoria asi polovicu výstavy) sú skomponované z rytmicky poskladaných liniek a čiar. Aj vo vzduchu, ktorý by van Gogh vyplnil horúcimi farebnými štruktúrami, nachádza Devrim Erbil malé lietajúce ornamenty. To všetko dáva jeho maľbám a gobelínom iskrivú hravosť, ľahkosť, a tak trochu exotickú krásu. Najsilnejšie však pôsobia úplné abstrakcie, v ktorých badať vplyv ornamentálnej a kaligrafickej tradície islamského umenia. Aj farebnosť s prevahou tyrkysovej a pieskovo žltej je zvláštna. Ako keby boli obrazy zastreté jemnou clonou. Možno, že to je práve tým Istanbulom, v ktorom tento výtvarník už 50 rokov žije: mesto, ktoré sa vždy akoby vynára a najviac sa zaskvie v prítmí svitania. Výstave by pomohla tvorivejšia, voči zaujímavému priestoru citlivejšia inštalácia. Milovníkom Turecka a hlavne magického Istanbulu to však neprekáža. Erbilove polámané čiary a ornamentmi syčiaci vzduch nad Bosporom sú takmer romantickým pôžitkom.
.juraj Kušnierik
Našinec mal možnosť zoznámiť sa s prekladmi takmer všetkých románov, noviel a divadelných hier Alessandra Baricca (za všetky aspoň: Hodváb, Oceán more, City, Tisícdeväťsto). Teraz vyšiel jeho románový debut z roku 1991. Paralelné príbehy, výrazní hlavní hrdinovia i figúrky, návrat do minulosti, veľká láska, hudba a ticho... Všetko toto, charakteristické pre Bariccovo písanie, sa nájde už na stránkach prvotiny. Je o obyvateľoch a návštevníkoch Quinnipaku, malého mestečka, čo kdesi asi leží, alebo asi ani nie. Život v ňom ovplyvňuje najmä pán Rail, majiteľ neďalekých sklární, vizionár, manžel krásnej, tajomnej Jun, muž, čo kúpil lokomotívu Elizabeth ešte predtým, než začali stavať miestnu železničnú trať. V Quinnipaku žije hudobný génius Pekish a jeho malý kamarát Pehnt a ešte Brath, Arold, Andersson, vdova Abeggová... Ich osudy sa miesia a „osud založí oheň z toho, čo má... založí oheň aj zo slamky, ak nie je nič iné“. Alessandro Baricco je zručný spisovateľ, zvykne sa hovoriť, že populárny. To je také ošemetné adjektívum, nejednoznačné. Bariccových sympatizantov Hrady hnevu určite nesklamú. Niečo však tomu všetkému chýba, ten posledný „malý“ krok k ozajstnej skvelosti. Prekvapenie, čitateľovo myšlienkové či emocionálne vytrženie, ktoré neprichádza transparentne z vôle autorovej, ale z nepredvídateľnej drene príbehu a vnútorného uspôsobenia postáv. „Myslím si, že literatúra je džob. Naozaj, niektorí ľudia robia chlieb a ja robím knihy. V tom nie je veľký rozdiel,“ povedal Baricco. Žeby tu bol pes zakopaný?
.zm
FILM DENNÍK NYMFOMANKY
Pri písaní recenzií mám ustavične v mysli vetu, ktorú na adresu kritikov povedala Marína Cvetajevová: „Místo, abys mi vykládal, co jsem v dané věci chtěla vytvořit – já, raději mi ukaž, co sis uměl vzít – ty.“ Dodržiavam ju, no pri filme Christiana Molinu Denník nymfomanky som samu seba pristihla, že by mi bodlo vedieť autorov zámer. A to vzhľadom na čudnú osciláciu medzi hĺbkou a manierou, po ktorej sa snímka pohybuje. (S výnimkou hudby a scénografie – tie ostávajú po celý čas nemenne výborné.) Scenár spracúva autobiografický román Valérie Tasso a dotýka sa (niekedy priveľmi nahrubo) problému rozdielneho spoločenského vnímania ženskej a mužskej sexuality. Sexom posadnutého muža sme si zvykli nazývať donchuan, macho, bujak – všetko sú to v podstate slová pochvalné. Pre rovnako zameranú ženu tu máme pejoratívny (medicínsko-diagnostický) termín: nymfomanka. Dvadsaťosemročná hrdinka filmu, sebestačná a krásna manažérka Val (Belén Fabra) ľúbi telesnú lásku. Umoriť sexom chlapa v posteli – to zvláda ľavou zadnou. Stará mama (stále pôvabná Geraldine Chaplinová) jej radí užívať si život naplno, okolie má iný názor a samotná Val hľadá spôsob, akým sa možno oslobodiť a stať sa nymfou. Šteklivý názov filmu a mnohé (až primnohé, ale pekne nasnímané) erotické scény možno budú lákať divákov do kín samy od seba. Ale v Denníku nymfomanky je aj niečo viac. Sú v ňom (hoci aj kostrbato) znovupoložené otázky o nazeraní na svet a rovnoprávnosť žien (aj vzhľadom na svet mužov). A tie sú večné.
.zuzana Mojžišová
VÝSTAVA Devrim Erbil Dvorana MK SR
Istanbulom motivované a inšpirované abstrakcie jedného z najvýznamnejších „živých klasikov“ moderného tureckého umenia Devrima Erbila možno do 20. apríla zhliadnuť v Dvorane Ministerstva kultúry na Námestí SNP v Bratislave. „Dôležitá je aj farba, ale ja milujem čiary,“ povedal mi usmievavý, nebohémsky skromne vyzerajúci pán Erbil na vernisáži. Presne tak. Ešte aj istanbulské „krajinky“ (tvoria asi polovicu výstavy) sú skomponované z rytmicky poskladaných liniek a čiar. Aj vo vzduchu, ktorý by van Gogh vyplnil horúcimi farebnými štruktúrami, nachádza Devrim Erbil malé lietajúce ornamenty. To všetko dáva jeho maľbám a gobelínom iskrivú hravosť, ľahkosť, a tak trochu exotickú krásu. Najsilnejšie však pôsobia úplné abstrakcie, v ktorých badať vplyv ornamentálnej a kaligrafickej tradície islamského umenia. Aj farebnosť s prevahou tyrkysovej a pieskovo žltej je zvláštna. Ako keby boli obrazy zastreté jemnou clonou. Možno, že to je práve tým Istanbulom, v ktorom tento výtvarník už 50 rokov žije: mesto, ktoré sa vždy akoby vynára a najviac sa zaskvie v prítmí svitania. Výstave by pomohla tvorivejšia, voči zaujímavému priestoru citlivejšia inštalácia. Milovníkom Turecka a hlavne magického Istanbulu to však neprekáža. Erbilove polámané čiary a ornamentmi syčiaci vzduch nad Bosporom sú takmer romantickým pôžitkom.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.