Tento fejtón píšem v čase, keď ešte nie je celkom jasné, kto bude naším prezidentom ďalších päť rokov. Ale keď ho budete čítať, už to celkom jasné bude. Takže v nevýhodnej situácii som ja. Ale som rád. Dočkali sme sa toho, že nevieme, ako dopadnú voľby.
To je úžasné, ak si uvedomíme, že štyridsať rokov sme vedeli presne, že vo voľbách zvíťazia kandidáti Národného frontu väčšinou na deväťdesiaťdeväť celých, štyri desatiny percenta. Bol by som sa vtedy rád zoznámil s tými šiestimi desatinami, ktoré nevolili. Lebo protikandidáti neboli, neexistovala nijaká opozičná politická sila, mohli ste len nevoliť. A ani to nebolo ľahké. Pamätám sa na voľby niekedy v šesťdesiatych rokoch. Alebo sa mi voliť nechcelo, alebo som na voľby zabudol, neviem.
Okolo šiestej podvečer mi niekto zazvonil na dvere. Otvoril som a pred dverami stáli dve dámy, jedna držala v rukách volebnú urnu a druhá prosebným hlasom povedala „pán Lasica, už len vy chýbate, my totiž súťažíme, ktorý obvod skôr odvolí“. Nie je to úžasné? Demonštratívne slobodné voľby, v mojom prípade bez plenty. Vo volebnej miestnosti plenta bola, ale málokto sa odvážil za ňu zájsť, aby neupadol do podozrenia, že je proti. Byť proti spoločnej kandidátke bolo považované za trestný čin. Hovorilo sa, že voliť je občianska povinnosť. Ale výber nebol povolený. Dokonca ste, ako v mojom prípade, nemali ani možnosť volieb sa nezúčastniť. Pretože, dnes to vieme, máme právo voliť, ale máme právo aj nevoliť. Nevolí sa z rôznych dôvodov. Väčšinou preto, že občana politika nezaujíma. Ale pripomeňme si slová nemeckého kancelára Biesmarcka. „Ak sa občan nezaujíma o politiku, začne sa politika zaujímať o neho“. Skrátka, sú chvíle, keď byť apolitický je chiméra. Okrem toho už skoro dvadsať rokov, čo volíme slobodne, sa mi zdá čudný postoj niektorých zarytých nevoličov. Nejdú voliť, a potom nadávajú na tých, čo išli voliť, že zvolili zle.
Pri tejto príležitosti by som rád odcitoval niekoľko výrokov amerického prezidenta Ronalda Reagana, jedného z tých politikov, ktorí sa rozhodujúcim spôsobom pričinili o pád tzv. východného bloku. Bol to iste jeden z najvýznamnejších politikov dvadsiateho storočia, napriek tomu, že bol pôvodným povolaním herec. Takže:
„Berlínsky múr je rovnako ohavný, ako myšlienka, na ktorej stojí“.
„Sovietsky zväz by zostal štátom jednej strany aj keby bola povolená opozičná strana, pretože by všetci prešli k opozícii“.
„O politike sa hovorí, že je to druhá najstaršia profesia. Zistil som, že sa veľmi podobá tej prvej“.
„Občas si hovorím, ako by asi vyzeralo Desatoro, keby ho Mojžiš musel nechať schváliť v parlamente“.
„Herec musí vedieť dve dôležité veci: robiť svoju prácu poctivo a nadväzovať kontakt s publikom. To by mali robiť aj politici“.
„Ak sa to hýbe, zdaňte to. Ak sa to ešte stále hýbe, regulujte to. Ak sa to prestane hýbať, dotujte to“.
„Politika nie je zlé povolanie. Keď máte úspech, odmeny sú veľké. A keď sa znemožníte, vždy môžete aspoň napísať knihu“.
To je úžasné, ak si uvedomíme, že štyridsať rokov sme vedeli presne, že vo voľbách zvíťazia kandidáti Národného frontu väčšinou na deväťdesiaťdeväť celých, štyri desatiny percenta. Bol by som sa vtedy rád zoznámil s tými šiestimi desatinami, ktoré nevolili. Lebo protikandidáti neboli, neexistovala nijaká opozičná politická sila, mohli ste len nevoliť. A ani to nebolo ľahké. Pamätám sa na voľby niekedy v šesťdesiatych rokoch. Alebo sa mi voliť nechcelo, alebo som na voľby zabudol, neviem.
Okolo šiestej podvečer mi niekto zazvonil na dvere. Otvoril som a pred dverami stáli dve dámy, jedna držala v rukách volebnú urnu a druhá prosebným hlasom povedala „pán Lasica, už len vy chýbate, my totiž súťažíme, ktorý obvod skôr odvolí“. Nie je to úžasné? Demonštratívne slobodné voľby, v mojom prípade bez plenty. Vo volebnej miestnosti plenta bola, ale málokto sa odvážil za ňu zájsť, aby neupadol do podozrenia, že je proti. Byť proti spoločnej kandidátke bolo považované za trestný čin. Hovorilo sa, že voliť je občianska povinnosť. Ale výber nebol povolený. Dokonca ste, ako v mojom prípade, nemali ani možnosť volieb sa nezúčastniť. Pretože, dnes to vieme, máme právo voliť, ale máme právo aj nevoliť. Nevolí sa z rôznych dôvodov. Väčšinou preto, že občana politika nezaujíma. Ale pripomeňme si slová nemeckého kancelára Biesmarcka. „Ak sa občan nezaujíma o politiku, začne sa politika zaujímať o neho“. Skrátka, sú chvíle, keď byť apolitický je chiméra. Okrem toho už skoro dvadsať rokov, čo volíme slobodne, sa mi zdá čudný postoj niektorých zarytých nevoličov. Nejdú voliť, a potom nadávajú na tých, čo išli voliť, že zvolili zle.
Pri tejto príležitosti by som rád odcitoval niekoľko výrokov amerického prezidenta Ronalda Reagana, jedného z tých politikov, ktorí sa rozhodujúcim spôsobom pričinili o pád tzv. východného bloku. Bol to iste jeden z najvýznamnejších politikov dvadsiateho storočia, napriek tomu, že bol pôvodným povolaním herec. Takže:
„Berlínsky múr je rovnako ohavný, ako myšlienka, na ktorej stojí“.
„Sovietsky zväz by zostal štátom jednej strany aj keby bola povolená opozičná strana, pretože by všetci prešli k opozícii“.
„O politike sa hovorí, že je to druhá najstaršia profesia. Zistil som, že sa veľmi podobá tej prvej“.
„Občas si hovorím, ako by asi vyzeralo Desatoro, keby ho Mojžiš musel nechať schváliť v parlamente“.
„Herec musí vedieť dve dôležité veci: robiť svoju prácu poctivo a nadväzovať kontakt s publikom. To by mali robiť aj politici“.
„Ak sa to hýbe, zdaňte to. Ak sa to ešte stále hýbe, regulujte to. Ak sa to prestane hýbať, dotujte to“.
„Politika nie je zlé povolanie. Keď máte úspech, odmeny sú veľké. A keď sa znemožníte, vždy môžete aspoň napísať knihu“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.