Keď rozmýšľa laik o smrteľne nebezpečných dedičných chorobách, rýchlo narazí na rozpor. Ak v evolučnom boji vyhráva vždy ten zdatnejší, logicky by mali chorí jedinci rýchlo vyhynúť po meči i po praslici a odniesť si so sebou na večnosť aj choroby zapísané vo svojej genetickej výbave.
Keď rozmýšľa zvedavý laik o nebezpečnej dedičnej chorobe, ktorá pripravila o život jeho starého otca a jedného dňa by mohla zabiť i jeho samého, začne sa v tom rýpať. Sharona Moalema priviedla rodinná pliaga menom hemochromatóza a záľuba starého otca v darovaní krvi, po ktorom sa vždy cítil oveľa zdravší, až k štúdiu neurogenetiky a k evolučnej medicíne. Práve touto chorobou sa začína jeho fascinujúca kniha Zdraví zabíjí s podtitulom Proč potřebujeme nemoci.
Kniha odpovedá na otázky, ktoré si počas výskumu kládol, v čitateľsky veľmi stráviteľnej podobe podáva poznatky, ku ktorým došiel, a pridáva zopár zaujímavosti, ktoré, ako sám píše, mu po ceste cvrnkli do nosa. Vysvetľuje, že niektoré dnešné choroby boli pre našich predkov záchranou pred inými, strašidelnejšími pliagami. Hemochromatóza napríklad chránila ľudí pred morovými ranami. Iné choroby zas pomáhali našim predkom prežiť prudké klimatické zmeny. To je prípad cukrovky a jej nápadnej súvislosti s extrémnym chladom. V nečakanom kontexte narazíme na politickú nekorektnosť chorôb k niektorým rasám, v kapitole o flóre, mocnej liečiteľke a zároveň najväčšej chemickej továrni na jedy zistíme, že aj chemicky neošetrené biopotraviny môžu byť pekne jedovaté. Ďalej sa dozvieme, ako zákerne a komplikovane s nami manipulujú mikróby, napríklad že malária nás chce udržať v posteli, ale prechladnutie nás ženie medzi ľudí, čo by nás mohlo viesť k nezvyklým stratégiám boja proti týmto chorobám.
V ďalších kapitolách sa dočítame o dôležitosti takzvanej prebytočnej DNA, ktorá sa len zdá neaktívna. Zistíme, že všetci vlastníme genetický kód, ktorý pôvodne patril vírusom a ktorý si v našom genóme skáče sem a tam. Nazrieme do tajov epigenetiky, ktorá by sa dala najlepšie charakterizovať vetou „čím viac toho vieme, tým menej tomu rozumieme“, v každom prípade je už dnes jasné, že na svojich potomkov prenášame svoje choroby a dôsledky vlastnej životosprávy v oveľa väčšej miere, ako sa doteraz zdalo. Na záver knihy Moalem zaradil zaujímavú teóriu transformácie štvornožcov na dvojnožcov. Oproti všeobecne akceptovanej hypotéze savany, ktorá sa príliš orientuje na život samcov a neprikladá váhu činnostiam žien a detí, stavia odvážnu hypotézu vodných, resp. polovodných predkov a prikladá k nej niekoľko zamysleniahodných dôkazov.
Sharon Moalem nepredkladá čitateľovi výsledky svojho bádania ako nemenné pravdy, ktoré treba prijať bez výhrad. Ustavične zdôrazňuje, že každý nový poznatok nám kladie viac otázok ako dáva odpovedí. Napriek tomu sa neľahkej úlohy, totiž zorientovať laika v najnovších vedeckých pohľadoch na choroby a ich príčiny, zhostil bravúrne. Jeho text sa číta ľahko a radostne ako dobrá detektívka, autorovi rozhodne nechýba nadhľad a zmysel pre humor. Napokon, kniha vyšla v edičnom rade vedeckého popu vydavateľstva Dokořán, kde mala veľmi dôstojného predskokana Malcolma Gladwella (Bod zlomu a Mžik).
Dielo uzatvára bohatý poznámkový aparát a register. K stopercentnej spokojnosti mi ako laickému čitateľovi chýba už len recenzia iného odborníka verifikujúca uvedené fakty a názory. I keď tých vodných ľudoopov vo svojich génoch cítim aj bez verifikácie zakaždým, keď sa mi nechce vyliezť z mora a vrátiť sa do svojej rodnej suchozeme.
Sharon Moalem: Zdraví zabíjí, Proč potřebujeme nemoci Preklad Aleš Drobek. Dokořán, 2008.
Keď rozmýšľa zvedavý laik o nebezpečnej dedičnej chorobe, ktorá pripravila o život jeho starého otca a jedného dňa by mohla zabiť i jeho samého, začne sa v tom rýpať. Sharona Moalema priviedla rodinná pliaga menom hemochromatóza a záľuba starého otca v darovaní krvi, po ktorom sa vždy cítil oveľa zdravší, až k štúdiu neurogenetiky a k evolučnej medicíne. Práve touto chorobou sa začína jeho fascinujúca kniha Zdraví zabíjí s podtitulom Proč potřebujeme nemoci.
Kniha odpovedá na otázky, ktoré si počas výskumu kládol, v čitateľsky veľmi stráviteľnej podobe podáva poznatky, ku ktorým došiel, a pridáva zopár zaujímavosti, ktoré, ako sám píše, mu po ceste cvrnkli do nosa. Vysvetľuje, že niektoré dnešné choroby boli pre našich predkov záchranou pred inými, strašidelnejšími pliagami. Hemochromatóza napríklad chránila ľudí pred morovými ranami. Iné choroby zas pomáhali našim predkom prežiť prudké klimatické zmeny. To je prípad cukrovky a jej nápadnej súvislosti s extrémnym chladom. V nečakanom kontexte narazíme na politickú nekorektnosť chorôb k niektorým rasám, v kapitole o flóre, mocnej liečiteľke a zároveň najväčšej chemickej továrni na jedy zistíme, že aj chemicky neošetrené biopotraviny môžu byť pekne jedovaté. Ďalej sa dozvieme, ako zákerne a komplikovane s nami manipulujú mikróby, napríklad že malária nás chce udržať v posteli, ale prechladnutie nás ženie medzi ľudí, čo by nás mohlo viesť k nezvyklým stratégiám boja proti týmto chorobám.
V ďalších kapitolách sa dočítame o dôležitosti takzvanej prebytočnej DNA, ktorá sa len zdá neaktívna. Zistíme, že všetci vlastníme genetický kód, ktorý pôvodne patril vírusom a ktorý si v našom genóme skáče sem a tam. Nazrieme do tajov epigenetiky, ktorá by sa dala najlepšie charakterizovať vetou „čím viac toho vieme, tým menej tomu rozumieme“, v každom prípade je už dnes jasné, že na svojich potomkov prenášame svoje choroby a dôsledky vlastnej životosprávy v oveľa väčšej miere, ako sa doteraz zdalo. Na záver knihy Moalem zaradil zaujímavú teóriu transformácie štvornožcov na dvojnožcov. Oproti všeobecne akceptovanej hypotéze savany, ktorá sa príliš orientuje na život samcov a neprikladá váhu činnostiam žien a detí, stavia odvážnu hypotézu vodných, resp. polovodných predkov a prikladá k nej niekoľko zamysleniahodných dôkazov.
Sharon Moalem nepredkladá čitateľovi výsledky svojho bádania ako nemenné pravdy, ktoré treba prijať bez výhrad. Ustavične zdôrazňuje, že každý nový poznatok nám kladie viac otázok ako dáva odpovedí. Napriek tomu sa neľahkej úlohy, totiž zorientovať laika v najnovších vedeckých pohľadoch na choroby a ich príčiny, zhostil bravúrne. Jeho text sa číta ľahko a radostne ako dobrá detektívka, autorovi rozhodne nechýba nadhľad a zmysel pre humor. Napokon, kniha vyšla v edičnom rade vedeckého popu vydavateľstva Dokořán, kde mala veľmi dôstojného predskokana Malcolma Gladwella (Bod zlomu a Mžik).
Dielo uzatvára bohatý poznámkový aparát a register. K stopercentnej spokojnosti mi ako laickému čitateľovi chýba už len recenzia iného odborníka verifikujúca uvedené fakty a názory. I keď tých vodných ľudoopov vo svojich génoch cítim aj bez verifikácie zakaždým, keď sa mi nechce vyliezť z mora a vrátiť sa do svojej rodnej suchozeme.
Sharon Moalem: Zdraví zabíjí, Proč potřebujeme nemoci Preklad Aleš Drobek. Dokořán, 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.