Napísal som tento text v roku 1994, päť rokov po novembrových udalostiach a niekoľko dní po druhých slobodných voľbách, pre dnes už neexistujúce periodiká Domino efekt a Slovenské listy.
Od apríla začnem na svojom blogu a v slovenskom .týždni postupne zverejňovať svoje zápisky zo septembra až decembra 1990. Sám dnes pri čítaní žasnem, ako sa vtedy veci mali a ako som ich vnímal. Ľudská pamäť je naozaj zvláštne selektívna.
Voľby v roku 1994 poskytli obraz o Slovensku päť rokov po protikomunistickej revolte. Je to obraz krajiny, kde každý tretí volič dal svoj hlas politickému hnutiu, ktoré sa podpísalo pod rozpad ČSFR (Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky). Vodcovi s neštandardným správaním – ak neštandardnosťou myslíme klamanie, zneužívanie diskrétnych informácií a permanentnú konfrontáciu s politickými oponentmi. Viac ako polovica voličov dala svoje hlasy za ľavicovú politiku a národné akcenty. Z toho možno vyvodiť vcelku jednoduché závery.
Protagonisti novembra 1989, keby boli dostatočne predvídaví a chceli si uchovať moc, mali:
– iniciovať rozpad ČSFR.
– budovať pevnú stranícku štruktúru národno-sociálneho typu.
To by však samo osebe nestačilo. Ponovembrový vývoj priniesol aj množstvo celkom konkrétnych problémov. Takže:
– Čelní predstavitelia VPN (Verejnosti proti násiliu) mali už v decembri 1989 rázne odmietnuť amnestiu a nepokoje vo väzniciach mali riešiť represívne zložky štátu.
– Vzápätí mali odmietnuť spontánne kádrové zmeny v podnikoch a inštitúciách štátneho sektoru. Výber nových manažmentov mal byť regulovaný z centra.
– Mali iniciovať vznik a prijatie jazykového zákona v matičnej verzii (čiže vo verzii navrhovanej Maticou slovenskou, ktorá predpokladala, že jazyk slovenský bude štátny a úradný „bez výnimky“). Maďarskej menšine sa mal znemožniť vstup do mocenských štruktúr cez kandidátku VPN.
– Mali odmietnuť lustrácie, resp. aplikovať ich selektívne. „Áno, Ján Budaj podpísal spoluprácu s ŠtB, ale inak to bol fajn človek a bojovník proti komunizmu. Prečo by nemohol byť vo vláde či parlamente?“
– Mali rozhodným spôsobom obsadiť svojimi ľuďmi kľúčové posty v médiách (najmä v televízii a v rádiu). „Sme za slobodu slova a nezávislosť médií, ale až keď bude demokracia. Dovtedy chceme mať tento mocný nástroj tvorby verejnej mienky pod kontrolou“.
– Mali zabrániť obskúrnym stranám (Pánis, Veselovský a podobne), aby sa verejne prezentovali. Napokon, mnohé z nich neraz balancovali na hrane zákona a ich lídri nerobili dojem hrdinov.
Najmä však:
– Nemali odvolať Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády len preto, že mali dôkazy spochybňujúce jeho charakter. Naopak, mali prihliadnuť k jeho popularite a spraviť z neho predsedu VPN.
– Nemali presadzovať nepríjemnú ekonomickú reformu len preto, že bola cestou k prosperite. Pragmatický politik prenecháva nepríjemné rozhodnutia iným.
– Nemali sa ostýchať využiť unikátnu príležitosť a koncentrovať vo svojich rukách kapitál. Zabránili by tomu, aby sa stali fackovacími panákmi pre tých, ktorých pád komunizmu prekvapil vo funkciách.
O čom by však potom bol november 1989? Aby som to zhrnul: Ponovembrový vývoj na Slovensku bol jediný možný. Volebnej prehre sa nedalo zabrániť tým, že by muži Novembra zahrali frašku v mene moci. Urobili, čo urobiť museli. Poskytli tým Slovensku šancu na dôstojný mýtus revolty za slobodu. Slováci ho čo nevidieť budú potrebovať. A spravili to bez násilia a zrady princípov, v mene ktorých išli do rizika v čase, keď súčasní víťazi sedeli fascinovane pred televíziou a pozorovali tých neznámych bradáčov vo svetroch.
Od apríla začnem na svojom blogu a v slovenskom .týždni postupne zverejňovať svoje zápisky zo septembra až decembra 1990. Sám dnes pri čítaní žasnem, ako sa vtedy veci mali a ako som ich vnímal. Ľudská pamäť je naozaj zvláštne selektívna.
Voľby v roku 1994 poskytli obraz o Slovensku päť rokov po protikomunistickej revolte. Je to obraz krajiny, kde každý tretí volič dal svoj hlas politickému hnutiu, ktoré sa podpísalo pod rozpad ČSFR (Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky). Vodcovi s neštandardným správaním – ak neštandardnosťou myslíme klamanie, zneužívanie diskrétnych informácií a permanentnú konfrontáciu s politickými oponentmi. Viac ako polovica voličov dala svoje hlasy za ľavicovú politiku a národné akcenty. Z toho možno vyvodiť vcelku jednoduché závery.
Protagonisti novembra 1989, keby boli dostatočne predvídaví a chceli si uchovať moc, mali:
– iniciovať rozpad ČSFR.
– budovať pevnú stranícku štruktúru národno-sociálneho typu.
To by však samo osebe nestačilo. Ponovembrový vývoj priniesol aj množstvo celkom konkrétnych problémov. Takže:
– Čelní predstavitelia VPN (Verejnosti proti násiliu) mali už v decembri 1989 rázne odmietnuť amnestiu a nepokoje vo väzniciach mali riešiť represívne zložky štátu.
– Vzápätí mali odmietnuť spontánne kádrové zmeny v podnikoch a inštitúciách štátneho sektoru. Výber nových manažmentov mal byť regulovaný z centra.
– Mali iniciovať vznik a prijatie jazykového zákona v matičnej verzii (čiže vo verzii navrhovanej Maticou slovenskou, ktorá predpokladala, že jazyk slovenský bude štátny a úradný „bez výnimky“). Maďarskej menšine sa mal znemožniť vstup do mocenských štruktúr cez kandidátku VPN.
– Mali odmietnuť lustrácie, resp. aplikovať ich selektívne. „Áno, Ján Budaj podpísal spoluprácu s ŠtB, ale inak to bol fajn človek a bojovník proti komunizmu. Prečo by nemohol byť vo vláde či parlamente?“
– Mali rozhodným spôsobom obsadiť svojimi ľuďmi kľúčové posty v médiách (najmä v televízii a v rádiu). „Sme za slobodu slova a nezávislosť médií, ale až keď bude demokracia. Dovtedy chceme mať tento mocný nástroj tvorby verejnej mienky pod kontrolou“.
– Mali zabrániť obskúrnym stranám (Pánis, Veselovský a podobne), aby sa verejne prezentovali. Napokon, mnohé z nich neraz balancovali na hrane zákona a ich lídri nerobili dojem hrdinov.
Najmä však:
– Nemali odvolať Vladimíra Mečiara z postu predsedu vlády len preto, že mali dôkazy spochybňujúce jeho charakter. Naopak, mali prihliadnuť k jeho popularite a spraviť z neho predsedu VPN.
– Nemali presadzovať nepríjemnú ekonomickú reformu len preto, že bola cestou k prosperite. Pragmatický politik prenecháva nepríjemné rozhodnutia iným.
– Nemali sa ostýchať využiť unikátnu príležitosť a koncentrovať vo svojich rukách kapitál. Zabránili by tomu, aby sa stali fackovacími panákmi pre tých, ktorých pád komunizmu prekvapil vo funkciách.
O čom by však potom bol november 1989? Aby som to zhrnul: Ponovembrový vývoj na Slovensku bol jediný možný. Volebnej prehre sa nedalo zabrániť tým, že by muži Novembra zahrali frašku v mene moci. Urobili, čo urobiť museli. Poskytli tým Slovensku šancu na dôstojný mýtus revolty za slobodu. Slováci ho čo nevidieť budú potrebovať. A spravili to bez násilia a zrady princípov, v mene ktorých išli do rizika v čase, keď súčasní víťazi sedeli fascinovane pred televíziou a pozorovali tých neznámych bradáčov vo svetroch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.