Nájdu sa medzi nami ignoranti – a autor tohto článku k nim, bohužiaľ, patrí – ktorí si myslia, že tuberkulóza ohrozovala ľudstvo naposledy niekedy v časoch Jiřího Wolkera a Franza Kafku. Niekedy má taký ignorant šťastie a spýta sa múdrejších ľudí, ako je to s touto chorobou naozaj. A dozvie sa všeličo zaujímavé.
V predchádzajúcich piatich číslach .týždňa sme sa v rubrike .veda venovali súčasnému základnému výskumu, ktorý má potenciál a ambíciu stať sa medicínou budúcnosti. Počas nášho seriálu vyšiel v časopise Science (spolu s Nature asi najprestížnejší vedecký časopis na svete) článok o tom, akým mechanizmom zabíjajú látky zvané benzothiazinóny baktérie tuberkulózy. V deň, keď bol článok publikovaný, referovali o ňom Wall Street Journal aj agentúra Rueters.
Článok má 37 autorov z 10 krajín, pričom až päť autorov (v skutočnosti autoriek) je zo Slovenska (konkrétne z Prírodovedeckej fakulty UK). Katarína Mikušová je dokonca uvedená ako jedna zo štyroch najdôležitejších autorov. Tak sme sa jej spýtali, na čo to vlastne prišli. A Márie Švejnochovej sme sa spýtali, ako to dnes s tuberkulózou vyzerá.
S Katarínou Mikušovou o tom, ako zabiť tuberkulózu
.o čom je váš článok v Science? Čo ste to vlastne objavili?
Prispeli sme k odhaleniu toho, akým mechanizmom účinkuje určitá látka, ktorá má super inhibičné vlastnosti na mykobaktérie tuberkulózy. Inhibovanie, čiže zastavenie rastu baktérií, sme pozorovali v skúmavke, v makrofágoch aj na zvieratách. Pri pokusoch na myškách sa navyše ukázalo, že látka nemá nijaké výrazné toxické účinky, takže má potenciál stať sa veľmi účinným liekom. Ďalším krokom by teda mal byť vývoj lieku a klinické štúdie na ľuďoch.
.článok je zjavne výsledkom veľkej medzinárodnej spolupráce. Ako ste sa dostali do takéhoto tímu?
To je zhoda náhod a šťastných okolností. Šéfom tímu je Stewart Cole – veľmi uznávaná autorita v oblasti výskumu tuberkulózy. Dlhé roky pôsobil na Pasteurovom inštitúte v Paríži, kde nejaký čas pracovala v skupine u Mary Jackson aj moja študentka Janka Korduláková. S Mary sme sa poznali ešte z Fort Collins v USA, kde som niekoľko rokov pracovala a kam som pritiahla aj Janku. Práve na Pasteurovom ústave Stewart zrejme zaregistroval, že existuje nejaká bratislavská biochemická skupina, a keď si uvedomil, že vo svojom novom projekte bude potrebovať aj biochemikov, tak nás oslovil. Vtedy sme tam už boli celkom slušne zapísaní a okrem toho si myslím, ale to asi netreba zverejňovať, že v žiadosti o grant dobre vyzerá, ak je tam aj niekto z takzvaných rozvíjajúcich sa demokracií a ešte lepšie je, ak je to žena.
.jasné, a úplne najlepšia je prehnane skromná žena. A čo konkrétne teda urobila táto skromná žena a jej kolegyne v Bratislave?
Najprv by som mala niečo povedať o tej látke, pretože je to veľmi zaujímavá story. Vyvinul, respektíve syntetizoval ju v 90. rokoch Vadim Makarov z Moskvy. Ten začal neskôr spolupracovať s mikrobiologickým inštitútom v Jene, a to v podstate z núdze. Ekonomická situácia v Rusku sa prejavovala tým, že jeho pracovisko na leto jednoducho zatvárali, a tak si vždy v lete hľadal prácu v Európe. V Jene zistili, že látky, ktoré Vadim syntetizoval v rámci svojej PhD práce, účinkujú proti baktériám aj proti hubám. Spektrum bolo relatívne široké, ale účinnosť nebola veľká. Tak sa s tým Vadim začal hrať a postupne dospel k látke účinnej špeciálne proti mykobaktériám. A ďalej sa dlho nemohol dostať, pretože mu chýbali peniaze na výskum. Grantové agentúry jeho výsledkom nedôverovali, a tak ho jedna za druhou odmietali.
.až jedného dňa...
Až jedného dňa tie Vadimove látky získal cez nejaké osobné kontakty Stewat Cole. Ten, keď ich otestoval, tak povedal, že v živote nevidel nič také účinné. A naozaj, sú úplne úžasné, hovorili sme im homeopatiká, pretože pôsobili v neuveriteľne nízkych koncentráciách.
.ešte som sa chcel spýtať, čo urobila jedna skromná žena a jej kolegyne v Bratislave...
My sme sa snažili pochopiť, akým mechanizmom tá látka pôsobí. Od začiatku sme mali podozrenie, že sa to deje na úrovni bunkovej steny, ktorá mykobaktériu chráni ako akási hrošia koža. Tu nám veľmi pomohli výsledky našich talianskych kolegov, ktorí vypestovali kmene mykobaktérií rezistentné voči Vadimovým látkam a potom hľadali gény, v ktorých sa tieto rezistentné kmene líšili od pôvodných. A na naše obrovské šťastie bol medzi tými génmi jeden, ktorý som ja veľmi dobre poznala, pretože som sa v Amerike zúčastnila na objasnení jeho funkcie. Tento gén kóduje určitý enzým, ktorý hrá kľúčovú úlohu pri produkcii jedného konkrétneho cukru, ktorý je životne dôležitý pri vytváraní mykobakteriálnej bunkovej steny. A tak nám prirodzene napadlo preskúmať, či náhodou Vadimova látka nevyraďuje z hry práve tento enzým.
.a?
A ukázalo sa, že je to naozaj tak. Podali sme biochemický dôkaz, že touto látkou je naozaj atakovaný práve tento enzým. Inými slovami, ukázali sme, ktorý konkrétny biochemický pochod je blokovaný pri zabíjaní mykobaktérií touto novou látkou. Nebolo to jednoduché, vyžadovalo si to prekonanie mnohých technických problémov, ale vďaka skúsenostiam, ktoré som mala z Fort Collins, sa nám to podarilo.
.mimochodom, ten pobyt vo Fort Collins vznikol ako?
Čudne. Ja som išla do Ameriky ako manželka a matka. Môj muž tam pracoval ako postdoc na departmente chémie, my s deťmi sme prišli po polroku za ním a po ďalšom polroku som si začala hľadať prácu. Prijali ma do mykobakteriálnej skupiny, ktorá bola na veľmi slušnej úrovni. Pracovala som tam tri roky a aj potom som tak chodila raz ročne na jeden až dva mesiace.
.tak sa to pokúsim zhrnúť: nejaká umelo syntetizovaná látka blokuje nejaký enzým dôležitý pri výrobe určitého jednoduchého cukru. A toto bude v budúcnosti zachraňovať ľudské životy.
Ja pevne verím, že áno, aj keď cesta od prvotného objavu k samotnému lieku je ešte dlhá.
S Máriou Švejnochovou o možnostiach obrany
.o tuberkulóze dnes panuje – prinajmenšom medzi niektorými ľuďmi – názor, že ide o chorobu minulosti. Je to opodstatnený názor?
Určite nie, ale je v istom zmysle pochopiteľný. Takýto optimistický pocit je dôsledkom úspechov programu boja proti tuberkulóze, ktorý sa začal v Československu v roku 1953 prvým povinným očkovaním. V spomínanom roku pripadalo na stotisíc obyvateľov takmer štyristo nových tuberkulóznych ochorení. A z tých takmer štyristo to postupne kleslo až na dvanásť za minulý rok.
.čiže tuberkulózy je dnes rádovo menej ako voľakedy, a to vďaka očkovaniu?
Je jej rádovo menej, ale dôvody sú komplexnejšie. V prvom rade si treba uvedomiť, že ešte stále u nás prežíva populácia, ktorá nebola očkovaná a ktorá môže byť akousi rizikovou skupinou z hľadiska prameňa aj šírenia nákazy. Je, samozrejme, možné preočkovať aj starších ľudí, ale je to oveľa menej účinné ako u novorodencov. Práve preto sa povinné očkovanie robí na štvrtý deň po narodení. V neskoršom veku už imunitný systém prešiel určitým vývojom a neporadí si s očkovacou látkou tak, ako imunitný systém malého dieťaťa. Okrem toho,
očkovanie v skutočnosti nechráni proti tuberkulóznej infekcii, tú môže dostať aj zaočkovaný človek. Chráni len pred najzávažnejšími formami, napríklad pred tuberkulóznymi meningitídami, čiže zápalmi mozgových blán.
.čím, okrem očkovania, sa teda bránime?
Ak je človek – či už očkovaný, alebo nie – infikovaný, musí sa liečiť antituberkulotikami, ktorých éra sa začala v roku 1944 objavom streptomycínu. Pred týmto objavom sa na tuberkulózu hromadne umieralo. Okrem toho je veľmi dôležité zabrániť šíreniu infekcie. Ak lekár, či už ambulantný, alebo lôžkový, zistí u pacienta podozrenie na tuberkulózu, okamžite pošle do laboratória na analýzu pacientove spútum, čo je učený názov pre chrchle. Spútum sa najskôr dekontaminuje chemickými roztokmi, aby sa odstránili baktérie, ktoré rastú rýchlejšie ako mykobaktérie tuberkulózy. Časť spúta sa potom centrifúguje, natrie sa na podložné sklíčko, špeciálnymi metódami sa zafarbí a pod mikroskopom sa zisťuje prítomnosť mykobaktérií. V priebehu 24 hodín dostane lekár z laboratória správu a ak je pacient nakazený tuberkulózou, tak ho jednak lieči, a jednak začína vyšetrovať ľudí, ktorí s ním prišli do kontaktu. Práve toto vyšetrovanie kontaktov je veľmi dôležité pri prevencii šírenia infekcie. Táto časť je u nás veľmi dobre prepracovaná, naozaj máloktorá krajina má systém zorganizovaný tak cielene a kvalitne ako my.
.to je ešte pozostatok z Československa alebo je to slovenská záležitosť?
Vďačíme za to najmä Lige proti tuberkulóze, ktorá pôsobila ešte za prvej republiky. Odchovanci tejto Ligy, medzi nimi mnohí skvelí slovenskí lekári, sa podieľali na vybudovaní vynikajúcej siete lôžkových aj ambulantných protituberkulóznych zariadení. Práve preto môžeme mať u nás pocit, že tuberkulóza nie je až taký problém. Ale čím ďalej na východ, tým je to horšie. V Rusku majú ročne stovky nových ochorení na stotisíc pacientov. A v krajinách tretieho sveta je to ešte oveľa horšie, najmä v súvislosti s HIV. Pretože HIV-pozitívni pacienti sa ľahšie infikujú a ľahšie aj infekcii podľahnú.
.môžeme teda povedať, že z hľadiska Slovenska nie je nový liek proti tuberkulóze možno až taký dôležitý, ale zo svetového hľadiska sa to javí celkom inak?
Z celosvetového pohľadu je to nesmierne dôležité. Nový liek, nová vakcína, lepšia organizácia boja proti tuberkulóze – to všetko sú nesmierne dôležité aspekty. Posledné antituberkulotikum bolo zavedené do praxe v 60. rokoch minulého storočia. Pritom tuberkulózny pacient sa nelieči jedným liekom, ale tromi až piatimi. A ak sú baktérie nejakého pacienta rezistentné čiže odolné voči niektorému z týchto liekov, potom musia nastúpiť iné lieky, ktoré sú o dosť drahšie a pritom o niečo menej účinné a viac toxické.
.takže ak sa vynájde látka, ktorá by bola účinná aj na multirezistentné kmene tuberkulóznych mykobaktérií, tak to by bola veľká vec...
To by nebola veľká vec, to by bolo úplne geniálne. Nič lepšie si nemôžeme želať.
V predchádzajúcich piatich číslach .týždňa sme sa v rubrike .veda venovali súčasnému základnému výskumu, ktorý má potenciál a ambíciu stať sa medicínou budúcnosti. Počas nášho seriálu vyšiel v časopise Science (spolu s Nature asi najprestížnejší vedecký časopis na svete) článok o tom, akým mechanizmom zabíjajú látky zvané benzothiazinóny baktérie tuberkulózy. V deň, keď bol článok publikovaný, referovali o ňom Wall Street Journal aj agentúra Rueters.
Článok má 37 autorov z 10 krajín, pričom až päť autorov (v skutočnosti autoriek) je zo Slovenska (konkrétne z Prírodovedeckej fakulty UK). Katarína Mikušová je dokonca uvedená ako jedna zo štyroch najdôležitejších autorov. Tak sme sa jej spýtali, na čo to vlastne prišli. A Márie Švejnochovej sme sa spýtali, ako to dnes s tuberkulózou vyzerá.
S Katarínou Mikušovou o tom, ako zabiť tuberkulózu
.o čom je váš článok v Science? Čo ste to vlastne objavili?
Prispeli sme k odhaleniu toho, akým mechanizmom účinkuje určitá látka, ktorá má super inhibičné vlastnosti na mykobaktérie tuberkulózy. Inhibovanie, čiže zastavenie rastu baktérií, sme pozorovali v skúmavke, v makrofágoch aj na zvieratách. Pri pokusoch na myškách sa navyše ukázalo, že látka nemá nijaké výrazné toxické účinky, takže má potenciál stať sa veľmi účinným liekom. Ďalším krokom by teda mal byť vývoj lieku a klinické štúdie na ľuďoch.
.článok je zjavne výsledkom veľkej medzinárodnej spolupráce. Ako ste sa dostali do takéhoto tímu?
To je zhoda náhod a šťastných okolností. Šéfom tímu je Stewart Cole – veľmi uznávaná autorita v oblasti výskumu tuberkulózy. Dlhé roky pôsobil na Pasteurovom inštitúte v Paríži, kde nejaký čas pracovala v skupine u Mary Jackson aj moja študentka Janka Korduláková. S Mary sme sa poznali ešte z Fort Collins v USA, kde som niekoľko rokov pracovala a kam som pritiahla aj Janku. Práve na Pasteurovom ústave Stewart zrejme zaregistroval, že existuje nejaká bratislavská biochemická skupina, a keď si uvedomil, že vo svojom novom projekte bude potrebovať aj biochemikov, tak nás oslovil. Vtedy sme tam už boli celkom slušne zapísaní a okrem toho si myslím, ale to asi netreba zverejňovať, že v žiadosti o grant dobre vyzerá, ak je tam aj niekto z takzvaných rozvíjajúcich sa demokracií a ešte lepšie je, ak je to žena.
.jasné, a úplne najlepšia je prehnane skromná žena. A čo konkrétne teda urobila táto skromná žena a jej kolegyne v Bratislave?
Najprv by som mala niečo povedať o tej látke, pretože je to veľmi zaujímavá story. Vyvinul, respektíve syntetizoval ju v 90. rokoch Vadim Makarov z Moskvy. Ten začal neskôr spolupracovať s mikrobiologickým inštitútom v Jene, a to v podstate z núdze. Ekonomická situácia v Rusku sa prejavovala tým, že jeho pracovisko na leto jednoducho zatvárali, a tak si vždy v lete hľadal prácu v Európe. V Jene zistili, že látky, ktoré Vadim syntetizoval v rámci svojej PhD práce, účinkujú proti baktériám aj proti hubám. Spektrum bolo relatívne široké, ale účinnosť nebola veľká. Tak sa s tým Vadim začal hrať a postupne dospel k látke účinnej špeciálne proti mykobaktériám. A ďalej sa dlho nemohol dostať, pretože mu chýbali peniaze na výskum. Grantové agentúry jeho výsledkom nedôverovali, a tak ho jedna za druhou odmietali.
.až jedného dňa...
Až jedného dňa tie Vadimove látky získal cez nejaké osobné kontakty Stewat Cole. Ten, keď ich otestoval, tak povedal, že v živote nevidel nič také účinné. A naozaj, sú úplne úžasné, hovorili sme im homeopatiká, pretože pôsobili v neuveriteľne nízkych koncentráciách.
.ešte som sa chcel spýtať, čo urobila jedna skromná žena a jej kolegyne v Bratislave...
My sme sa snažili pochopiť, akým mechanizmom tá látka pôsobí. Od začiatku sme mali podozrenie, že sa to deje na úrovni bunkovej steny, ktorá mykobaktériu chráni ako akási hrošia koža. Tu nám veľmi pomohli výsledky našich talianskych kolegov, ktorí vypestovali kmene mykobaktérií rezistentné voči Vadimovým látkam a potom hľadali gény, v ktorých sa tieto rezistentné kmene líšili od pôvodných. A na naše obrovské šťastie bol medzi tými génmi jeden, ktorý som ja veľmi dobre poznala, pretože som sa v Amerike zúčastnila na objasnení jeho funkcie. Tento gén kóduje určitý enzým, ktorý hrá kľúčovú úlohu pri produkcii jedného konkrétneho cukru, ktorý je životne dôležitý pri vytváraní mykobakteriálnej bunkovej steny. A tak nám prirodzene napadlo preskúmať, či náhodou Vadimova látka nevyraďuje z hry práve tento enzým.
.a?
A ukázalo sa, že je to naozaj tak. Podali sme biochemický dôkaz, že touto látkou je naozaj atakovaný práve tento enzým. Inými slovami, ukázali sme, ktorý konkrétny biochemický pochod je blokovaný pri zabíjaní mykobaktérií touto novou látkou. Nebolo to jednoduché, vyžadovalo si to prekonanie mnohých technických problémov, ale vďaka skúsenostiam, ktoré som mala z Fort Collins, sa nám to podarilo.
.mimochodom, ten pobyt vo Fort Collins vznikol ako?
Čudne. Ja som išla do Ameriky ako manželka a matka. Môj muž tam pracoval ako postdoc na departmente chémie, my s deťmi sme prišli po polroku za ním a po ďalšom polroku som si začala hľadať prácu. Prijali ma do mykobakteriálnej skupiny, ktorá bola na veľmi slušnej úrovni. Pracovala som tam tri roky a aj potom som tak chodila raz ročne na jeden až dva mesiace.
.tak sa to pokúsim zhrnúť: nejaká umelo syntetizovaná látka blokuje nejaký enzým dôležitý pri výrobe určitého jednoduchého cukru. A toto bude v budúcnosti zachraňovať ľudské životy.
Ja pevne verím, že áno, aj keď cesta od prvotného objavu k samotnému lieku je ešte dlhá.
S Máriou Švejnochovou o možnostiach obrany
.o tuberkulóze dnes panuje – prinajmenšom medzi niektorými ľuďmi – názor, že ide o chorobu minulosti. Je to opodstatnený názor?
Určite nie, ale je v istom zmysle pochopiteľný. Takýto optimistický pocit je dôsledkom úspechov programu boja proti tuberkulóze, ktorý sa začal v Československu v roku 1953 prvým povinným očkovaním. V spomínanom roku pripadalo na stotisíc obyvateľov takmer štyristo nových tuberkulóznych ochorení. A z tých takmer štyristo to postupne kleslo až na dvanásť za minulý rok.
.čiže tuberkulózy je dnes rádovo menej ako voľakedy, a to vďaka očkovaniu?
Je jej rádovo menej, ale dôvody sú komplexnejšie. V prvom rade si treba uvedomiť, že ešte stále u nás prežíva populácia, ktorá nebola očkovaná a ktorá môže byť akousi rizikovou skupinou z hľadiska prameňa aj šírenia nákazy. Je, samozrejme, možné preočkovať aj starších ľudí, ale je to oveľa menej účinné ako u novorodencov. Práve preto sa povinné očkovanie robí na štvrtý deň po narodení. V neskoršom veku už imunitný systém prešiel určitým vývojom a neporadí si s očkovacou látkou tak, ako imunitný systém malého dieťaťa. Okrem toho,
očkovanie v skutočnosti nechráni proti tuberkulóznej infekcii, tú môže dostať aj zaočkovaný človek. Chráni len pred najzávažnejšími formami, napríklad pred tuberkulóznymi meningitídami, čiže zápalmi mozgových blán.
.čím, okrem očkovania, sa teda bránime?
Ak je človek – či už očkovaný, alebo nie – infikovaný, musí sa liečiť antituberkulotikami, ktorých éra sa začala v roku 1944 objavom streptomycínu. Pred týmto objavom sa na tuberkulózu hromadne umieralo. Okrem toho je veľmi dôležité zabrániť šíreniu infekcie. Ak lekár, či už ambulantný, alebo lôžkový, zistí u pacienta podozrenie na tuberkulózu, okamžite pošle do laboratória na analýzu pacientove spútum, čo je učený názov pre chrchle. Spútum sa najskôr dekontaminuje chemickými roztokmi, aby sa odstránili baktérie, ktoré rastú rýchlejšie ako mykobaktérie tuberkulózy. Časť spúta sa potom centrifúguje, natrie sa na podložné sklíčko, špeciálnymi metódami sa zafarbí a pod mikroskopom sa zisťuje prítomnosť mykobaktérií. V priebehu 24 hodín dostane lekár z laboratória správu a ak je pacient nakazený tuberkulózou, tak ho jednak lieči, a jednak začína vyšetrovať ľudí, ktorí s ním prišli do kontaktu. Práve toto vyšetrovanie kontaktov je veľmi dôležité pri prevencii šírenia infekcie. Táto časť je u nás veľmi dobre prepracovaná, naozaj máloktorá krajina má systém zorganizovaný tak cielene a kvalitne ako my.
.to je ešte pozostatok z Československa alebo je to slovenská záležitosť?
Vďačíme za to najmä Lige proti tuberkulóze, ktorá pôsobila ešte za prvej republiky. Odchovanci tejto Ligy, medzi nimi mnohí skvelí slovenskí lekári, sa podieľali na vybudovaní vynikajúcej siete lôžkových aj ambulantných protituberkulóznych zariadení. Práve preto môžeme mať u nás pocit, že tuberkulóza nie je až taký problém. Ale čím ďalej na východ, tým je to horšie. V Rusku majú ročne stovky nových ochorení na stotisíc pacientov. A v krajinách tretieho sveta je to ešte oveľa horšie, najmä v súvislosti s HIV. Pretože HIV-pozitívni pacienti sa ľahšie infikujú a ľahšie aj infekcii podľahnú.
.môžeme teda povedať, že z hľadiska Slovenska nie je nový liek proti tuberkulóze možno až taký dôležitý, ale zo svetového hľadiska sa to javí celkom inak?
Z celosvetového pohľadu je to nesmierne dôležité. Nový liek, nová vakcína, lepšia organizácia boja proti tuberkulóze – to všetko sú nesmierne dôležité aspekty. Posledné antituberkulotikum bolo zavedené do praxe v 60. rokoch minulého storočia. Pritom tuberkulózny pacient sa nelieči jedným liekom, ale tromi až piatimi. A ak sú baktérie nejakého pacienta rezistentné čiže odolné voči niektorému z týchto liekov, potom musia nastúpiť iné lieky, ktoré sú o dosť drahšie a pritom o niečo menej účinné a viac toxické.
.takže ak sa vynájde látka, ktorá by bola účinná aj na multirezistentné kmene tuberkulóznych mykobaktérií, tak to by bola veľká vec...
To by nebola veľká vec, to by bolo úplne geniálne. Nič lepšie si nemôžeme želať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.