Blogosféra má novú hviezdu. Alfred Sirleaf je Libérijčan a blogeri z rôznych kútov sveta ho s blahosklonnou technologickou a civilizačnou nadradenosťou kolegiálne nazývajú analógovým blogerom.
Analógovým preto, že nosičom jeho písačiek nie je internet, ale veľká dvojkrídlová čierna tabuľa vedľa hlavnej cesty idúcej stredom Monrovie, hlavného mesta Libérie. Bloger WhiteAfrican ho nakrútil na video, zavesil na internet a odvtedy o ňom s nadšením píšu blogy zaoberajúce sa Afrikou, technológiami, médiami aj všakovakými bizarnosťami.
Pritom tento 36-ročný šéfredaktor informačnej tabule nazvanej The Daily Talk nie je so svojím ručným spravodajstvom žiadny neznámy nováčik, píše už od roku 2000. V podstate veľmi nesedí ani prirovnávanie jeho práce k internetovému blogovaniu. Rozhodne tu nejde o naivné komentovanie nudnej každodennosti vlastného života, istý čas bol za svoju publikačnú činnosť vo väzení a v exile.
Alfred Sirleaf sa zaoberá najmä domácim spravodajstvom. Každý deň nakúpi hŕbu novín, aby urobil rešerš. Okrem toho si vybudoval sieť informátorov po celej krajine, ktorá funguje na dobrovoľnej báze. Správy mu posielajú cez mobilné telefóny formou SMS. Aj keď za informovanie ľudí neplatí, karty do telefónov nie sú zadarmo a tie im platiť musí. Tvrdí, že jeho noviny si denne prečíta 10 000 ľudí. Zväčša sú to ľudia, ktorí nemajú možnosť kúpiť si televízor ani počítač. Nemajú vlastne ani generátor elektriny, aby tieto technológie mohli vôbec používať. Mnohí z nich nekupujú noviny nielen preto, že by na ne nemali, ale najmä preto, že sú negramotní či pologramotní a komplikovanému jazyku novinárov nerozumejú. Preto Sirleaf píše veľmi jednoducho a zrozumiteľne, používajúc slová známe aj v miestnom dialekte. Dokonca si vyvinul pre úplne negramotných systém názorných symbolov a pomôcok. Na tabuľu píše precízne a úhľadne bielou kriedou, aby sa všetko dalo čítať aj z väčšej diaľky či dokonca z auta idúceho po ceste popri tabuli.
Už pred troma rokmi o ňom písali v The New York Times. Predstavili ho ako nadšeného evanjelizátora, ktorý verí, že dobre informovaný občan je základom znovuzrodenia jeho krajiny, ktorá štrnásť rokov trpela občianskou vojnou. Úspech jeho spravodajstva mu dáva krídla. Informačné tabule plánuje rozšíriť aj do ďalších miest v Libérii.
Pozerajúc na fotky jeho „novín“ spred troch rokov a dnes – nedá sa nevšimnúť si zásadnú zmenu v obsahu a kompozícii novín. Pôvodný celotabuľový vnútropolitický komentár vytlačila zo stredu celkom na okraj inzercia, ktorá mu umožňuje tento projekt financovať.
Nutnosť uživiť projekt aj seba, to je, myslím si, najzásadnejší rozdiel medzi ním a bezstarostne blogujúcimi kolegami z internetu. Oveľa priepastnejší rozdiel ako skutočnosť, že on funguje aj bez elektriny, bez počítača, bez googlu aj bez možnosti použiť copy+paste.
Analógovým preto, že nosičom jeho písačiek nie je internet, ale veľká dvojkrídlová čierna tabuľa vedľa hlavnej cesty idúcej stredom Monrovie, hlavného mesta Libérie. Bloger WhiteAfrican ho nakrútil na video, zavesil na internet a odvtedy o ňom s nadšením píšu blogy zaoberajúce sa Afrikou, technológiami, médiami aj všakovakými bizarnosťami.
Pritom tento 36-ročný šéfredaktor informačnej tabule nazvanej The Daily Talk nie je so svojím ručným spravodajstvom žiadny neznámy nováčik, píše už od roku 2000. V podstate veľmi nesedí ani prirovnávanie jeho práce k internetovému blogovaniu. Rozhodne tu nejde o naivné komentovanie nudnej každodennosti vlastného života, istý čas bol za svoju publikačnú činnosť vo väzení a v exile.
Alfred Sirleaf sa zaoberá najmä domácim spravodajstvom. Každý deň nakúpi hŕbu novín, aby urobil rešerš. Okrem toho si vybudoval sieť informátorov po celej krajine, ktorá funguje na dobrovoľnej báze. Správy mu posielajú cez mobilné telefóny formou SMS. Aj keď za informovanie ľudí neplatí, karty do telefónov nie sú zadarmo a tie im platiť musí. Tvrdí, že jeho noviny si denne prečíta 10 000 ľudí. Zväčša sú to ľudia, ktorí nemajú možnosť kúpiť si televízor ani počítač. Nemajú vlastne ani generátor elektriny, aby tieto technológie mohli vôbec používať. Mnohí z nich nekupujú noviny nielen preto, že by na ne nemali, ale najmä preto, že sú negramotní či pologramotní a komplikovanému jazyku novinárov nerozumejú. Preto Sirleaf píše veľmi jednoducho a zrozumiteľne, používajúc slová známe aj v miestnom dialekte. Dokonca si vyvinul pre úplne negramotných systém názorných symbolov a pomôcok. Na tabuľu píše precízne a úhľadne bielou kriedou, aby sa všetko dalo čítať aj z väčšej diaľky či dokonca z auta idúceho po ceste popri tabuli.
Už pred troma rokmi o ňom písali v The New York Times. Predstavili ho ako nadšeného evanjelizátora, ktorý verí, že dobre informovaný občan je základom znovuzrodenia jeho krajiny, ktorá štrnásť rokov trpela občianskou vojnou. Úspech jeho spravodajstva mu dáva krídla. Informačné tabule plánuje rozšíriť aj do ďalších miest v Libérii.
Pozerajúc na fotky jeho „novín“ spred troch rokov a dnes – nedá sa nevšimnúť si zásadnú zmenu v obsahu a kompozícii novín. Pôvodný celotabuľový vnútropolitický komentár vytlačila zo stredu celkom na okraj inzercia, ktorá mu umožňuje tento projekt financovať.
Nutnosť uživiť projekt aj seba, to je, myslím si, najzásadnejší rozdiel medzi ním a bezstarostne blogujúcimi kolegami z internetu. Oveľa priepastnejší rozdiel ako skutočnosť, že on funguje aj bez elektriny, bez počítača, bez googlu aj bez možnosti použiť copy+paste.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.