Spolu s kamarátom zo základnej školy Oliverom Sádovským robí architektúru, organizuje Mestské zásahy a spolu hrajú aj v skupine Para. Všetko s vášňou a totálnym nasadením. Tak odpovedal aj na naše otázky. Architekt a muzikant Matúš Vallo.
.ste architekt, hudobník, organizátor Mestských zásahov... Nie je toho trošku veľa? Neboli ste náhodou hyperaktívnym dieťaťom?
Bol a okrem toho som mal aj nejaký oneskorený vývoj. (Smiech.)
.ale dodnes vám ostala asi len tá hyperaktivita.
No som hyperaktívny a niektorých ľudí tým privádzam do pomykova.
.už samotná architektúra je náročná vec. Vy fungujete ešte aj ako člen skupiny Para. Dá sa to stíhať?
Neviem, ako to robia ostatní, ja to stíham normálne. Keď skončím robotu o šiestej, tak idem buď za manželkou, alebo do skúšobne.
.koľko spánku potrebujete?
Tých šesť hodín, spánok mám rád. Ale my v ateliéri máme taktiku, že od deviatej do šiestej naozaj makáme, a tak sa dá stihnúť veľa vecí. A cez víkendy nerobíme.
.v lete Para veľa koncertuje na festivaloch. Vtedy sa ateliér zatvorí?
Vystúpenia sú väčšinou večer, takže po práci ideme na koncert. Festivaly sú cez víkendy, to je nádhera.
.ste známy ako abstinent, priznávate aj v pesničke. Pre hudobníka je čudné, keď nechodí do krčmy, nie?
Chodím do krčmy, ale stretávať sa s ľuďmi, a tá pesnička nebola len o abstinencii od alkoholu alebo iných látok, skôr o abstinencii od zlých vecí.
.takže žiadna opica po divokej noci?
To som nikdy nezažil, ale viem sa poriadne odpáliť pred telkou...
.nie ste teda workoholik?
Moji rodičia sú obrovskí workoholici, videl som veľa zodratých ľudí, a to nechcem. Práca musí byť urobená, ale je dôležité nájsť si čas na seba. Para je dobrá aj preto, aby sa človek odreagoval.
.pred rokom ste vo vašom ateliéri spustili akciu Mestské zásahy, do ktorej sa so svojimi návrhmi zapojilo 35 architektov. Ako to vzniklo?
Paradoxom je, že táto iniciatíva vznikla práve v čase, keď mali všetci architekti veľa roboty, bol tu nevídaný boom a napriek tomu prispeli výbornými projektmi. Bol tu pocit istej potreby.
.akej potreby?
Mali sme pocit, že v meste je možné urobiť malé zmeny s veľkým efektom, ale nikto tie veci nepomenuje. Napríklad, keď sa rozšíri lávka na Židovskej ulici, odstráni to veľký problém.
.architekt je v službách developera, tak sa to teraz berie, nie?
Samozrejme, že na architekta tlačí developer, ale keby všetci architekti robili len veci, ktoré sú prospešné nielen pre developera, ale aj pre okolie a mesto, tak by sa to nedialo. Ani sa nedivím, že si architekti získali takú zlú povesť. Táto iniciatíva mala okrem iného aj meniť obraz architektov v očiach ľudí. Zároveň si vďaka nej môžeme dovoliť viac kritizovať aj mesto. Máme už niečo za sebou, naša kritika je teda podložená.
.iniciatíva Mestské zásahy sa začala malou výstavou v galérii Bastart contemporary, pokračovala výstavou v SNG a výpravným katalógom. Ako sa to podarilo?
Výstava v Bastart contemporary bola takým testom. Zavolali sme na vernisáž zopár kamarátov, a ľudia sa na to začali chytať. Aj vďaka .týždňu sa nám potom ozval developer, ktorý chcel do tejto aktivity vstúpiť a zasponzorovať ju. Aj oni chceli prispieť pri vylepšovaní Bratislavy. Pripojila sa SNG, ktorá poskytla priestory a zohnali sme peniaze na knižku. Výstavu dokonca prišiel otvoriť primátor Ďurkovský.
.bude sa niečo z navrhovaných zásahov realizovať?
Záleží na meste. My sme urobili maximum, veľa z návrhov sa objavilo v médiách, existuje katalóg, funguje internetová stránka a je už na ľuďoch, aby tlakom na mesto vyjadrili svoj názor. Ale musím dodať, že mesto s nami teraz dobre komunikuje a o pár dní máme stretnutie s primátorom, kde sa budeme baviť o ďalších krokoch. Takže uvidíme.
.bratislava zažila nevídaný stavebný boom, ktorý sa pomaly končí. Čo mestu priniesol?
Nám ten boom priniesol to, že sme si s Oliverom Sádovským mohli hneď po škole otvoriť ateliér. Vďaka tomu sme zažili slovenský sen. Kamaráti z cudziny neveriacky otvárali oči... Na druhej strane sa vďaka tomu boomu vyrojilo veľa ľudí, ktorí nevnímajú architektúru a stavanie budov ako svoje poslanie. Každý, kto vlastnil dobrý pozemok, bol zrazu developerom.
.postavilo sa veľa zlého?
Áno a tisícky ľudí teraz musia chodiť okolo zlých domov. Ale vyrúbali sa tu aj parčíky, stromy, zbúrali budovy, peniaze vládli. Nechcem démonizovať developerov, poznám medzi nimi veľa serióznych ľudí, ktorí dbajú na to, čo stavajú a ide im o toto mesto. Sú to naši klienti, preto nehádžem všetkých do jedného vreca. Len nerozumiem niektorým počinom. Ale hovorí sa, že kríza to prečistí.
.ako?
Pri developmente ostanú len ľudia, pre ktorých to je primárna vec, majú skúsenosti a vedia to robiť. Vďaka tomu možno príde viac kvality. A je dobré, ak sa v Bratislave zníži cena za štvorcové metre, lebo bola zveličená, tak ako cena väčšiny vecí v Bratislave – od piva a minerálky až po parkovné.
.očakávalo sa, že stavebný boom pritiahne do Bratislavy aj známe mená a ateliéry zo zahraničia. Až tak veľa ich neprišlo...
Zatiaľ som na Slovensku nevidel projekt od zahraničného architekta, ktorý by ma okúzlil. Existuje pocit, že veľkí developeri nám sem dávajú takú druhú triedu, čo sa týka kvality. Ale jedna spoločnosť tu teraz robí medzinárodnú súťaž s mladými európskymi ateliérmi. To je asi cesta – nejsť po tých najväčších, sústrediť sa na mladých a kvalitu.
.kríza má na Bratislavu ešte jeden pozitívny dosah – možno bude vypočutá petícia Bratislavčanov za záchranu PKO...
Nerozumiem, ako niekto mohol predať pozemky pod PKO. To naozaj nechápem. Mimochodom, do PKO bolo v minulosti dosť investované aj z našich peňazí, sú tam vymenené okná, zrekonštruované dve sály.
.vy PKO poznáte aj ako muzikant. Dobre sa tam hrá?
Sú to výborné sály. Hrali sme tam asi tridsaťkrát, čo nie je málo. Iste, keby tu bola iná podobná sála, mohli by sme sa baviť o tom, čo je lepšie. Ale nič iné tu nie je.
.spomienky na mladosť, na prvé lásky, na prvý dobrý koncert, na tanečnú majú mnohí Bratislavčania spojené s PKO. Treba brať v architektúre do úvahy aj takéto sentimentálne spomienky?
Samozrejme. Genia loci môže vykreovať nová architektúra len veľmi ťažko. Vždy sa to viaže na niečo, čo bolo. PKO síce nie je trináste storočie, ale začína mať svoju patinu a ľudia k nemu majú vzťah. Keby sa do toho dali peniaze, urobil by sa tam, povedzme, veľký bar a normálne parkovisko, bolo by to skvelé. Dá sa s tým spraviť veľa. A hlavne je to na dunajskom nábreží.
.otázne je, či sa všetok život mesta postupne nepresídli do nákupných centier...
Slovákom veľmi zachutil konzum. Až tak, že aj v slnečný deň je Aupark natrieskaný ľuďmi. A keď príde do Bratislavy niekto z malého mesta, tak si chce ísť pozrieť Aupark. Pritom je to obyčajné nákupné centrum. Našťastie má detské ihrisko v blízkosti Sadu Janka Kráľa a blízko je Dunaj. Možno práve to tam ľudí priťahuje. Aupark je absolútne špecifický v tom, že je tak blízko centra, nákupné centrá sa zvyčajne stavajú za mestom.
.začína sa pomaly letná sezóna, centrum bude plné kaviarní. Váš pocit z centra Bratislavy?
Problém centra je aj v tom, že tam už okrem zlatníctiev a podnikov nie sú hádam iné obchody. Viem, že nemožno Bratislavu porovnávať s Prahou, ale tam, keď idete po centre, narazíte aj na galantériu alebo chovateľské potreby. Teda niečo celkom normálne, čo mi u nás chýba. V centre Prahy ešte bývajú ľudia. V Bratislave je centrum predražené, je tam veľa tých, čo chcú zarobiť za päť minút. Ako môže stáť parkovné v Ríme na Piazza di Spagna menej ako v bratislavskom Carltone? Ale na začiatok možno stačí opraviť dlažbu na pešej zóne.
.navrhujete aj rodinné domy?
Niekoľko sme ich už urobili a máme niečo aj rozrobené.
.ako sa stavia pre slovenského zákazníka?
Ľudia, čo prídu za nami, už vedia, čo od nás môžu očakávať. K nám už asi nepríde človek, ktorý povie, že on to už má vymyslené a potrebuje iba niekoho, kto by to nakreslil.
.aký dom mu ponúknete?
Dom, ktorý musí mať názor, nejaký koncept.
.čo znamená, že dom má názor?
To, že každý náš dom vyzerá inak a každým niečo sledujeme. Je prispôsobený podmienkam, v ktorých sa stavia, rozpočtu, ktorý klient má. Pre nás je to vždy aj nejaká misia. Chceme, aby náš dom bol originálny a zároveň aj užívateľsky vhodný. Je dosť ťažké presvedčiť človeka, ktorý žil celý život v petržalskom byte, aby teraz dal všetky svoje peniaze do priestoru, ktorý videl iba na papieri. Musíme ho donútiť posunúť sa od niečoho, čo pozná, k niečomu celkom inému, k novému typu priestoru. Pre nás je to jedna zo základných tém: vzbudiť v ľuďoch odvahu na zažitie inej emócie v novom priestore. S jedlom je to jednoduchšie: niekomu objednané jedlo nezachutí a dá si niečo iné, pri stavbe sú v hre často životné úspory. Vzbudzuje to v nás veľkú zodpovednosť a aj trému.
.niektorí architekti tvrdia, že postaviť dobrý rodinný dom, s ktorým bude klient spokojný, je ťažšie ako postaviť verejnú budovu. Je to tak?
No nie je to ľahké. Musíte toho človeka spoznať, musíte ho previesť istým procesom, dať mu zažiť nejaký priestor. Musíte pochopiť jeho fungovanie, vzťahy. A najmä musíte byť trpezlivý.
.ale na slovenskom vidieku – aj na tom zámožnejšom – stále dominujú domy z katalógov, ktoré pripomínajú občas alpské dedinky či domy v obľúbenom bavorskom štýle. Ako na to hľadí slovenský architekt?
So smútkom.
.čo sa s tým dá robiť?
Nič. Je fajn, keď sú tie domy dobre postavené a ich obyvatelia sú v nich spokojní. Možno ani nevedia, že za tie isté peniaze mohli mať miesto Lady Mercedes. To je tragické, keď máte päťárový pozemok a na ňom dom s celopresklenou obývačkou. A pätnásť metrov od vás má celopresklenú obývačku sused a obidvaja musíte mať stále zatiahnuté žalúzie. Aký to má zmysel?
.čo ľudia na Slovensku očakávajú od svojho domova?
Chcú viac priestoru.
.nie je tu stále príliš veľký kontrast medzi súkromným a verejným priestorom?
To je problém našich sídlisk. Sídlisko ako idea sa mi páči – domy utopené v zeleni, detské ihriská, školy, vybavenosť. To je však utópia. V skutočnosti je to tak, že na sídliskách je strašne veľa priestoru, ktorý patrí všetkým a nepatrí nikomu. A ten priestor je v súčasnosti absolútne zdevastovaný. Nikto nemá peniaze ani chuť udržiavať ho. Veľmi silne vnímame a riešime hierarchizáciu verejného priestoru. Jeden z dlho fungujúcich systémov je vnútroblok, ktorý patrí obyvateľom domu, je to akýsi polosúkromný priestor. To je miesto, kde sa môžu obyvatelia bloku stretnúť, žúrovať, nadväzovať kontakty, hrať sa. Ja teraz bývam vo štvrti „500 bytov“, kam sa nasťahovalo aj veľa kamarátov. Chceme urobiť v jednom dvore grilovačku a pozvať všetkých obyvateľov, aby sme nakopli susedské vzťahy.
.je dnes možné pre mladého architekta dostať sa aj k verejným zákazkám?
Usilujeme sa o to – a myslím, že na tom robí aj Slovenská komora architektov – aby stavby, ktoré sú platené z našich daní, boli vybraté v regulárnej architektonickej súťaži, v ktorej rozhodne architektonická porota.
.ono to tak nefunguje?
Napríklad výberové konanie na výstavný pavilón na Expo v Šanghaji. Všade vo svete boli pri tejto príležitosti usporiadane prestížne architektonické súťaže, u nás sa to objavilo vo vestníku ministerstva ako jeden komplikovaný oznam o verejnom obstarávaní a účastník musel spĺňať parametre, cez ktoré mladí architekti nemohli prejsť (zaplatené faktúry za milióny korún v odbore výstavníctvo za minulý rok). Všade vo svete tieto súťaže vyhrávali prestížni architekti s fantastickými vecami
.je to horšie ako za minulej vlády?
Osobne na to nemám dôkazy, ale signály z našej profesijnej organizácie jasne hovoria, že je to horšie. To, akú máme vládu, sa veľmi prejavuje na spoločnosti. Ako môžu mať niektorí vulgárni politici miesto vo verejnom živote, v médiách? Takíto ľudia ovplyvňujú náladu ľudí a aj kultúrnosť spoločnosti, a to nepriamo ovplyvňuje aj to, čo sa deje v architektúre. Videli sme, že úradníci neváhali zneužiť grafické štúdia na logá za milióny, takže prečo by mali zábrany zneužiť architektonické projekty, v ktorých sú oveľa väčšie peniaze?
.má hudba a architektúra niečo spoločné?
Má a poznám veľa architektov, ktorí sú hudobníci. Brett Anderson zo Suede, Justine Frischmann, speváčka skupiny Elastica, v Pink Floyd boli architekti...
.v čom je to podobné?
V štruktúre, pesnička aj dom musia mať určitú štruktúru.
.v akom stave je teraz skupina Para?
V absolútne výbornom, gitarista Kubo, jeden z našich základných kameňov, naberá v Londýne nové poznatky o štúdiovej práci a hudobnej produkcii, takže Para bude zase znieť lepšie. V lete hráme na našich obľúbených festivaloch a v septembri začneme robiť na novom albume. A tešíme sa na to.
.máte medzi klientmi aj fanúšikov Pary?
Zopár našich klientov už na koncerte Pary bolo. Najprv sme sa báli, že to ľudia nebudú vedieť pochopiť, že sa hráme aj na serióznych architektov. Ale je to naopak, myslím, že sa z toho tešia.
.náš rozhovor sa koná pár hodín pred voľbami prezidenta. Volíte v druhom kole?
Áno, budem voliť a dúfam, že keď tento rozhovor vyjde, budeme už mať prezidentku a nad našou milou krajinou sa trochu rozjasni.
.ako architekt ste spokojný s tým, kde sídli náš prezident?
Nech tam sídli, ale je smutné, že z prezidentskej záhrady, čo bol kedysi park, kde sme sa stretávali a „žúrovali“, je dnes jedna sterilná šialenosť, kde si nikto nemôže ani ľahnúť na trávu. Treba tú záhradu „otvoriť", nech si ľudia opäť užívajú ten krásny park.
.ste architekt, hudobník, organizátor Mestských zásahov... Nie je toho trošku veľa? Neboli ste náhodou hyperaktívnym dieťaťom?
Bol a okrem toho som mal aj nejaký oneskorený vývoj. (Smiech.)
.ale dodnes vám ostala asi len tá hyperaktivita.
No som hyperaktívny a niektorých ľudí tým privádzam do pomykova.
.už samotná architektúra je náročná vec. Vy fungujete ešte aj ako člen skupiny Para. Dá sa to stíhať?
Neviem, ako to robia ostatní, ja to stíham normálne. Keď skončím robotu o šiestej, tak idem buď za manželkou, alebo do skúšobne.
.koľko spánku potrebujete?
Tých šesť hodín, spánok mám rád. Ale my v ateliéri máme taktiku, že od deviatej do šiestej naozaj makáme, a tak sa dá stihnúť veľa vecí. A cez víkendy nerobíme.
.v lete Para veľa koncertuje na festivaloch. Vtedy sa ateliér zatvorí?
Vystúpenia sú väčšinou večer, takže po práci ideme na koncert. Festivaly sú cez víkendy, to je nádhera.
.ste známy ako abstinent, priznávate aj v pesničke. Pre hudobníka je čudné, keď nechodí do krčmy, nie?
Chodím do krčmy, ale stretávať sa s ľuďmi, a tá pesnička nebola len o abstinencii od alkoholu alebo iných látok, skôr o abstinencii od zlých vecí.
.takže žiadna opica po divokej noci?
To som nikdy nezažil, ale viem sa poriadne odpáliť pred telkou...
.nie ste teda workoholik?
Moji rodičia sú obrovskí workoholici, videl som veľa zodratých ľudí, a to nechcem. Práca musí byť urobená, ale je dôležité nájsť si čas na seba. Para je dobrá aj preto, aby sa človek odreagoval.
.pred rokom ste vo vašom ateliéri spustili akciu Mestské zásahy, do ktorej sa so svojimi návrhmi zapojilo 35 architektov. Ako to vzniklo?
Paradoxom je, že táto iniciatíva vznikla práve v čase, keď mali všetci architekti veľa roboty, bol tu nevídaný boom a napriek tomu prispeli výbornými projektmi. Bol tu pocit istej potreby.
.akej potreby?
Mali sme pocit, že v meste je možné urobiť malé zmeny s veľkým efektom, ale nikto tie veci nepomenuje. Napríklad, keď sa rozšíri lávka na Židovskej ulici, odstráni to veľký problém.
.architekt je v službách developera, tak sa to teraz berie, nie?
Samozrejme, že na architekta tlačí developer, ale keby všetci architekti robili len veci, ktoré sú prospešné nielen pre developera, ale aj pre okolie a mesto, tak by sa to nedialo. Ani sa nedivím, že si architekti získali takú zlú povesť. Táto iniciatíva mala okrem iného aj meniť obraz architektov v očiach ľudí. Zároveň si vďaka nej môžeme dovoliť viac kritizovať aj mesto. Máme už niečo za sebou, naša kritika je teda podložená.
.iniciatíva Mestské zásahy sa začala malou výstavou v galérii Bastart contemporary, pokračovala výstavou v SNG a výpravným katalógom. Ako sa to podarilo?
Výstava v Bastart contemporary bola takým testom. Zavolali sme na vernisáž zopár kamarátov, a ľudia sa na to začali chytať. Aj vďaka .týždňu sa nám potom ozval developer, ktorý chcel do tejto aktivity vstúpiť a zasponzorovať ju. Aj oni chceli prispieť pri vylepšovaní Bratislavy. Pripojila sa SNG, ktorá poskytla priestory a zohnali sme peniaze na knižku. Výstavu dokonca prišiel otvoriť primátor Ďurkovský.
.bude sa niečo z navrhovaných zásahov realizovať?
Záleží na meste. My sme urobili maximum, veľa z návrhov sa objavilo v médiách, existuje katalóg, funguje internetová stránka a je už na ľuďoch, aby tlakom na mesto vyjadrili svoj názor. Ale musím dodať, že mesto s nami teraz dobre komunikuje a o pár dní máme stretnutie s primátorom, kde sa budeme baviť o ďalších krokoch. Takže uvidíme.
.bratislava zažila nevídaný stavebný boom, ktorý sa pomaly končí. Čo mestu priniesol?
Nám ten boom priniesol to, že sme si s Oliverom Sádovským mohli hneď po škole otvoriť ateliér. Vďaka tomu sme zažili slovenský sen. Kamaráti z cudziny neveriacky otvárali oči... Na druhej strane sa vďaka tomu boomu vyrojilo veľa ľudí, ktorí nevnímajú architektúru a stavanie budov ako svoje poslanie. Každý, kto vlastnil dobrý pozemok, bol zrazu developerom.
.postavilo sa veľa zlého?
Áno a tisícky ľudí teraz musia chodiť okolo zlých domov. Ale vyrúbali sa tu aj parčíky, stromy, zbúrali budovy, peniaze vládli. Nechcem démonizovať developerov, poznám medzi nimi veľa serióznych ľudí, ktorí dbajú na to, čo stavajú a ide im o toto mesto. Sú to naši klienti, preto nehádžem všetkých do jedného vreca. Len nerozumiem niektorým počinom. Ale hovorí sa, že kríza to prečistí.
.ako?
Pri developmente ostanú len ľudia, pre ktorých to je primárna vec, majú skúsenosti a vedia to robiť. Vďaka tomu možno príde viac kvality. A je dobré, ak sa v Bratislave zníži cena za štvorcové metre, lebo bola zveličená, tak ako cena väčšiny vecí v Bratislave – od piva a minerálky až po parkovné.
.očakávalo sa, že stavebný boom pritiahne do Bratislavy aj známe mená a ateliéry zo zahraničia. Až tak veľa ich neprišlo...
Zatiaľ som na Slovensku nevidel projekt od zahraničného architekta, ktorý by ma okúzlil. Existuje pocit, že veľkí developeri nám sem dávajú takú druhú triedu, čo sa týka kvality. Ale jedna spoločnosť tu teraz robí medzinárodnú súťaž s mladými európskymi ateliérmi. To je asi cesta – nejsť po tých najväčších, sústrediť sa na mladých a kvalitu.
.kríza má na Bratislavu ešte jeden pozitívny dosah – možno bude vypočutá petícia Bratislavčanov za záchranu PKO...
Nerozumiem, ako niekto mohol predať pozemky pod PKO. To naozaj nechápem. Mimochodom, do PKO bolo v minulosti dosť investované aj z našich peňazí, sú tam vymenené okná, zrekonštruované dve sály.
| Matúš Vallo / Architekt: spolu s Oliverom Sádovským má atelier Vallo Sadovsky Architects. Muzikant: zakladajúci člen, basgitarista a spevák skupiny Para. Aktivista: spolu s kolegami z ateliéru a v spolupráci s podobne zmýšľajúcimi architektmi spustil iniciatívu Mestské zásahy, ktorej cieľom je malými zásahmi do verejného priestoru Bratislavy spríjemniť život jej obyvateľom. |
.vy PKO poznáte aj ako muzikant. Dobre sa tam hrá?
Sú to výborné sály. Hrali sme tam asi tridsaťkrát, čo nie je málo. Iste, keby tu bola iná podobná sála, mohli by sme sa baviť o tom, čo je lepšie. Ale nič iné tu nie je.
.spomienky na mladosť, na prvé lásky, na prvý dobrý koncert, na tanečnú majú mnohí Bratislavčania spojené s PKO. Treba brať v architektúre do úvahy aj takéto sentimentálne spomienky?
Samozrejme. Genia loci môže vykreovať nová architektúra len veľmi ťažko. Vždy sa to viaže na niečo, čo bolo. PKO síce nie je trináste storočie, ale začína mať svoju patinu a ľudia k nemu majú vzťah. Keby sa do toho dali peniaze, urobil by sa tam, povedzme, veľký bar a normálne parkovisko, bolo by to skvelé. Dá sa s tým spraviť veľa. A hlavne je to na dunajskom nábreží.
.otázne je, či sa všetok život mesta postupne nepresídli do nákupných centier...
Slovákom veľmi zachutil konzum. Až tak, že aj v slnečný deň je Aupark natrieskaný ľuďmi. A keď príde do Bratislavy niekto z malého mesta, tak si chce ísť pozrieť Aupark. Pritom je to obyčajné nákupné centrum. Našťastie má detské ihrisko v blízkosti Sadu Janka Kráľa a blízko je Dunaj. Možno práve to tam ľudí priťahuje. Aupark je absolútne špecifický v tom, že je tak blízko centra, nákupné centrá sa zvyčajne stavajú za mestom.
.začína sa pomaly letná sezóna, centrum bude plné kaviarní. Váš pocit z centra Bratislavy?
Problém centra je aj v tom, že tam už okrem zlatníctiev a podnikov nie sú hádam iné obchody. Viem, že nemožno Bratislavu porovnávať s Prahou, ale tam, keď idete po centre, narazíte aj na galantériu alebo chovateľské potreby. Teda niečo celkom normálne, čo mi u nás chýba. V centre Prahy ešte bývajú ľudia. V Bratislave je centrum predražené, je tam veľa tých, čo chcú zarobiť za päť minút. Ako môže stáť parkovné v Ríme na Piazza di Spagna menej ako v bratislavskom Carltone? Ale na začiatok možno stačí opraviť dlažbu na pešej zóne.
.navrhujete aj rodinné domy?
Niekoľko sme ich už urobili a máme niečo aj rozrobené.
.ako sa stavia pre slovenského zákazníka?
Ľudia, čo prídu za nami, už vedia, čo od nás môžu očakávať. K nám už asi nepríde človek, ktorý povie, že on to už má vymyslené a potrebuje iba niekoho, kto by to nakreslil.
.aký dom mu ponúknete?
Dom, ktorý musí mať názor, nejaký koncept.
.čo znamená, že dom má názor?
To, že každý náš dom vyzerá inak a každým niečo sledujeme. Je prispôsobený podmienkam, v ktorých sa stavia, rozpočtu, ktorý klient má. Pre nás je to vždy aj nejaká misia. Chceme, aby náš dom bol originálny a zároveň aj užívateľsky vhodný. Je dosť ťažké presvedčiť človeka, ktorý žil celý život v petržalskom byte, aby teraz dal všetky svoje peniaze do priestoru, ktorý videl iba na papieri. Musíme ho donútiť posunúť sa od niečoho, čo pozná, k niečomu celkom inému, k novému typu priestoru. Pre nás je to jedna zo základných tém: vzbudiť v ľuďoch odvahu na zažitie inej emócie v novom priestore. S jedlom je to jednoduchšie: niekomu objednané jedlo nezachutí a dá si niečo iné, pri stavbe sú v hre často životné úspory. Vzbudzuje to v nás veľkú zodpovednosť a aj trému.
.niektorí architekti tvrdia, že postaviť dobrý rodinný dom, s ktorým bude klient spokojný, je ťažšie ako postaviť verejnú budovu. Je to tak?
No nie je to ľahké. Musíte toho človeka spoznať, musíte ho previesť istým procesom, dať mu zažiť nejaký priestor. Musíte pochopiť jeho fungovanie, vzťahy. A najmä musíte byť trpezlivý.
.ale na slovenskom vidieku – aj na tom zámožnejšom – stále dominujú domy z katalógov, ktoré pripomínajú občas alpské dedinky či domy v obľúbenom bavorskom štýle. Ako na to hľadí slovenský architekt?
So smútkom.
.čo sa s tým dá robiť?
Nič. Je fajn, keď sú tie domy dobre postavené a ich obyvatelia sú v nich spokojní. Možno ani nevedia, že za tie isté peniaze mohli mať miesto Lady Mercedes. To je tragické, keď máte päťárový pozemok a na ňom dom s celopresklenou obývačkou. A pätnásť metrov od vás má celopresklenú obývačku sused a obidvaja musíte mať stále zatiahnuté žalúzie. Aký to má zmysel?
.čo ľudia na Slovensku očakávajú od svojho domova?
Chcú viac priestoru.
.nie je tu stále príliš veľký kontrast medzi súkromným a verejným priestorom?
To je problém našich sídlisk. Sídlisko ako idea sa mi páči – domy utopené v zeleni, detské ihriská, školy, vybavenosť. To je však utópia. V skutočnosti je to tak, že na sídliskách je strašne veľa priestoru, ktorý patrí všetkým a nepatrí nikomu. A ten priestor je v súčasnosti absolútne zdevastovaný. Nikto nemá peniaze ani chuť udržiavať ho. Veľmi silne vnímame a riešime hierarchizáciu verejného priestoru. Jeden z dlho fungujúcich systémov je vnútroblok, ktorý patrí obyvateľom domu, je to akýsi polosúkromný priestor. To je miesto, kde sa môžu obyvatelia bloku stretnúť, žúrovať, nadväzovať kontakty, hrať sa. Ja teraz bývam vo štvrti „500 bytov“, kam sa nasťahovalo aj veľa kamarátov. Chceme urobiť v jednom dvore grilovačku a pozvať všetkých obyvateľov, aby sme nakopli susedské vzťahy.
.je dnes možné pre mladého architekta dostať sa aj k verejným zákazkám?
Usilujeme sa o to – a myslím, že na tom robí aj Slovenská komora architektov – aby stavby, ktoré sú platené z našich daní, boli vybraté v regulárnej architektonickej súťaži, v ktorej rozhodne architektonická porota.
.ono to tak nefunguje?
Napríklad výberové konanie na výstavný pavilón na Expo v Šanghaji. Všade vo svete boli pri tejto príležitosti usporiadane prestížne architektonické súťaže, u nás sa to objavilo vo vestníku ministerstva ako jeden komplikovaný oznam o verejnom obstarávaní a účastník musel spĺňať parametre, cez ktoré mladí architekti nemohli prejsť (zaplatené faktúry za milióny korún v odbore výstavníctvo za minulý rok). Všade vo svete tieto súťaže vyhrávali prestížni architekti s fantastickými vecami
.je to horšie ako za minulej vlády?
Osobne na to nemám dôkazy, ale signály z našej profesijnej organizácie jasne hovoria, že je to horšie. To, akú máme vládu, sa veľmi prejavuje na spoločnosti. Ako môžu mať niektorí vulgárni politici miesto vo verejnom živote, v médiách? Takíto ľudia ovplyvňujú náladu ľudí a aj kultúrnosť spoločnosti, a to nepriamo ovplyvňuje aj to, čo sa deje v architektúre. Videli sme, že úradníci neváhali zneužiť grafické štúdia na logá za milióny, takže prečo by mali zábrany zneužiť architektonické projekty, v ktorých sú oveľa väčšie peniaze?
.má hudba a architektúra niečo spoločné?
Má a poznám veľa architektov, ktorí sú hudobníci. Brett Anderson zo Suede, Justine Frischmann, speváčka skupiny Elastica, v Pink Floyd boli architekti...
.v čom je to podobné?
V štruktúre, pesnička aj dom musia mať určitú štruktúru.
.v akom stave je teraz skupina Para?
V absolútne výbornom, gitarista Kubo, jeden z našich základných kameňov, naberá v Londýne nové poznatky o štúdiovej práci a hudobnej produkcii, takže Para bude zase znieť lepšie. V lete hráme na našich obľúbených festivaloch a v septembri začneme robiť na novom albume. A tešíme sa na to.
.máte medzi klientmi aj fanúšikov Pary?
Zopár našich klientov už na koncerte Pary bolo. Najprv sme sa báli, že to ľudia nebudú vedieť pochopiť, že sa hráme aj na serióznych architektov. Ale je to naopak, myslím, že sa z toho tešia.
.náš rozhovor sa koná pár hodín pred voľbami prezidenta. Volíte v druhom kole?
Áno, budem voliť a dúfam, že keď tento rozhovor vyjde, budeme už mať prezidentku a nad našou milou krajinou sa trochu rozjasni.
.ako architekt ste spokojný s tým, kde sídli náš prezident?
Nech tam sídli, ale je smutné, že z prezidentskej záhrady, čo bol kedysi park, kde sme sa stretávali a „žúrovali“, je dnes jedna sterilná šialenosť, kde si nikto nemôže ani ľahnúť na trávu. Treba tú záhradu „otvoriť", nech si ľudia opäť užívajú ten krásny park.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.