Svetové summity priťahujú ako magnet odporcov a demonštrantov najširšieho spektra, ktorých „hodenie kameňom“ sa stáva vďačným záberom svetových televíznych kamier.
To, že tentoraz antiglobalisti neboli stredobodom mediálneho záujmu, bolo príjemným oživením londýnskeho summitu G20. Na to tam bola príliš veľká koncentrácia politických celebrít, príliš veľké témy na rozhodovanie a – príliš veľa peňazí na rozdávanie. Diplomatická šou, ktorá uvoľňuje stovky a stovky miliárd dolárov, prinútila aj na všetko zvyknutých korešpondentov zostať v bdelom stave. A k tomu všetkému bol v Londýne na svojej svetovej premiére aj Barack Obama, ktorý predviedol svoje komunikačné majstrovstvo tak, že mu očarení novinári po skončení tlačovky zatlieskali...
Tento rok bude prvým od konca druhej svetovej vojny, v ktorom svetová ekonomika nebude rásť. Krajiny OECD, väčšinou najbohatšie ekonomiky sveta, by dokonca mali zaznamenať pokles o dramatické štyri percentá. Svetovú krízu preto v Londýne neriešila len tradičná G7 (Severoameričania, Západoeurópania a Japonci), ale oveľa širšia G20 (vrátane Číny, Indie, Brazílie, Afričanov a Arabov). A širšie boli aj názory na riešenia. Hlavnou americkou témou bolo, aby vo svetovej ekonomike zostal dostatok finančnej hotovosti, ktorý má zabrániť krachom bánk a firiem (a reťazovej reakcii na celú ekonomiku), a potenciálne aj krachom celých štátov. Francúzi a Nemci prišli skôr s otázkou lepšej regulácie finančných inštitúcií a investičných fondov. A úplne všetci sa v Londýne zaklínali potrebou zabrániť protekcionizmu, čo bola jedna z najväčších chýb v reakcii na hospodársku krízu v tridsiatych rokoch 20. storočia (Američania dokonca presadili poskytnutie stovky miliárd hotovosti Medzinárodnému menovému fondu na podporu krízou postihnutých krajín, a ďalšie stovky miliárd na podporu obchodu).
Britský premiér Brown konečnú dohodu oslavoval ako začiatok cesty, ktorá povedie celý svet von z krízy. Amerika síce hovorí o krátkodobom opatrení, aj jej domáce rozpočtové opatrenia, podobne ako európske finančné stimuly, však presahujú horizont rýchlej reakcie na akútnu chorobu. Aj krajiny, podobne ako firmy alebo domácnosti, nakoniec musia nájsť základnú rovnováhu medzi príjmami a výdajmi, a ich výdaje dlhodobo nesmú byť vyššie. Pumpovanie peňazí do ekonomiky môže pomôcť krátkodobo prekonať nedostatok financií či stimulovať dopyt, nakoniec však bude musieť dlhy niekto zaplatiť. Spotrebitelia v bohatom svete napokon budú musieť prispôsobiť spotrebu skutočným možnostiam – presťahovať sa do menších domov, znížiť počet alebo kubatúry svojich áut.
Dnešné pumpovanie peňazí a zachraňovanie veľkých podnikov má ešte ďalší negatívny efekt – hrozí, že sa umelo zachraňuje to, čo by malo prirodzene odísť. Kríza by mohla byť príležitosťou na ozdravenie, dnes však vlády zachraňujú aj podniky, ktoré nemusia mať na trhu svoje miesto. Obavy z krízy tak vedú k iracionálnemu prerozdeľovaniu, ktoré je nakoniec neúnosne drahé.
Ešte väčším problémom ako liatie peňazí do ekonomiky je pre Ameriku zvyšujúca sa rola štátu. Obamove plány v oblasti energetiky, zdravotníctva a vzdelávania sú spojené s posilnením štátnych zásahov. Hoci prezident osobne zostáva mimoriadne populárny, až 70 percent Američanov sa obáva rastúcej roly štátu v hospodárstve... Navyše k tomuto posilneniu dôjde v čase, keď sa zníži americký vplyv na svetovú ekonomiku. Aj medzi štátmi totiž platí to, čo v čase krízy platí vo firmách – pravidlo „Cash is King“ (teda že kráľom je finančná hotovosť). Z krízy vyjdú posilnené krajiny, ktoré majú dostatok hotovosti, a je zrejmé, že to nebudú Američania.
Obama už v Londýne varoval svet, že Amerika nebude motorom svetového dopytu. Otázka, ktorú nikto nahlas nevyslovil, však je, čo relatívny americký pokles prinesie svetu politicky. Nová „multipolarita“ môže totiž mať oveľa horkejšiu chuť ako dnes odmietaná „Pax Americana“.
To, že tentoraz antiglobalisti neboli stredobodom mediálneho záujmu, bolo príjemným oživením londýnskeho summitu G20. Na to tam bola príliš veľká koncentrácia politických celebrít, príliš veľké témy na rozhodovanie a – príliš veľa peňazí na rozdávanie. Diplomatická šou, ktorá uvoľňuje stovky a stovky miliárd dolárov, prinútila aj na všetko zvyknutých korešpondentov zostať v bdelom stave. A k tomu všetkému bol v Londýne na svojej svetovej premiére aj Barack Obama, ktorý predviedol svoje komunikačné majstrovstvo tak, že mu očarení novinári po skončení tlačovky zatlieskali...
Tento rok bude prvým od konca druhej svetovej vojny, v ktorom svetová ekonomika nebude rásť. Krajiny OECD, väčšinou najbohatšie ekonomiky sveta, by dokonca mali zaznamenať pokles o dramatické štyri percentá. Svetovú krízu preto v Londýne neriešila len tradičná G7 (Severoameričania, Západoeurópania a Japonci), ale oveľa širšia G20 (vrátane Číny, Indie, Brazílie, Afričanov a Arabov). A širšie boli aj názory na riešenia. Hlavnou americkou témou bolo, aby vo svetovej ekonomike zostal dostatok finančnej hotovosti, ktorý má zabrániť krachom bánk a firiem (a reťazovej reakcii na celú ekonomiku), a potenciálne aj krachom celých štátov. Francúzi a Nemci prišli skôr s otázkou lepšej regulácie finančných inštitúcií a investičných fondov. A úplne všetci sa v Londýne zaklínali potrebou zabrániť protekcionizmu, čo bola jedna z najväčších chýb v reakcii na hospodársku krízu v tridsiatych rokoch 20. storočia (Američania dokonca presadili poskytnutie stovky miliárd hotovosti Medzinárodnému menovému fondu na podporu krízou postihnutých krajín, a ďalšie stovky miliárd na podporu obchodu).
Britský premiér Brown konečnú dohodu oslavoval ako začiatok cesty, ktorá povedie celý svet von z krízy. Amerika síce hovorí o krátkodobom opatrení, aj jej domáce rozpočtové opatrenia, podobne ako európske finančné stimuly, však presahujú horizont rýchlej reakcie na akútnu chorobu. Aj krajiny, podobne ako firmy alebo domácnosti, nakoniec musia nájsť základnú rovnováhu medzi príjmami a výdajmi, a ich výdaje dlhodobo nesmú byť vyššie. Pumpovanie peňazí do ekonomiky môže pomôcť krátkodobo prekonať nedostatok financií či stimulovať dopyt, nakoniec však bude musieť dlhy niekto zaplatiť. Spotrebitelia v bohatom svete napokon budú musieť prispôsobiť spotrebu skutočným možnostiam – presťahovať sa do menších domov, znížiť počet alebo kubatúry svojich áut.
Dnešné pumpovanie peňazí a zachraňovanie veľkých podnikov má ešte ďalší negatívny efekt – hrozí, že sa umelo zachraňuje to, čo by malo prirodzene odísť. Kríza by mohla byť príležitosťou na ozdravenie, dnes však vlády zachraňujú aj podniky, ktoré nemusia mať na trhu svoje miesto. Obavy z krízy tak vedú k iracionálnemu prerozdeľovaniu, ktoré je nakoniec neúnosne drahé.
Ešte väčším problémom ako liatie peňazí do ekonomiky je pre Ameriku zvyšujúca sa rola štátu. Obamove plány v oblasti energetiky, zdravotníctva a vzdelávania sú spojené s posilnením štátnych zásahov. Hoci prezident osobne zostáva mimoriadne populárny, až 70 percent Američanov sa obáva rastúcej roly štátu v hospodárstve... Navyše k tomuto posilneniu dôjde v čase, keď sa zníži americký vplyv na svetovú ekonomiku. Aj medzi štátmi totiž platí to, čo v čase krízy platí vo firmách – pravidlo „Cash is King“ (teda že kráľom je finančná hotovosť). Z krízy vyjdú posilnené krajiny, ktoré majú dostatok hotovosti, a je zrejmé, že to nebudú Američania.
Obama už v Londýne varoval svet, že Amerika nebude motorom svetového dopytu. Otázka, ktorú nikto nahlas nevyslovil, však je, čo relatívny americký pokles prinesie svetu politicky. Nová „multipolarita“ môže totiž mať oveľa horkejšiu chuť ako dnes odmietaná „Pax Americana“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.