Všetky odlišnosti, ktoré sú medzi Českom a Maďarskom, prekrýva jedna spoločná črta – obrovská politická nezodpovednosť. Obe vlády, keďže sú menšinové, pritom viseli na niti už dlho. Topolánkova od samotného vzniku, ktorý stál na prebehlíkoch, Gyurcsányova od apríla 2008, keď ju opustil koaličný partner.
Absurdita príbehu v Budapešti sa najčastejšie ilustruje množstvom kandidátov na nového premiéra, ktorých splašení socialisti vytiahli za týždeň asi pätnásť. „Výzvu“ napokon prijal približne šestnásty – Gordon Bajnai.
Návrhy opatrení, ktoré slovami „bude to bolieť každého, každú domácnosť“, predstavil Bajnai ako svoj program, sú v maďarských reáliách radikálne. Ironickou pointou však je, že sú radikálnejšie aj ako predchádzajúce pokusy, ktoré v omnoho komfortnejšom časopriestore (ďalej od volieb a nie po uši v celosvetovej kríze) – tí istí socialisti zamietali. Čo urobia dnes? Vtedy bola predikcia rastu HDP na rok 2009 plus dva. Dnes, keď všetko nad mínus štyri je z ríše snov, ohlasuje Bajnai zmrazenie detských prídavkov a platov vo verejnom sektore na dva roky, zvýšenie veku odchodu do dôchodku, zrušenie „švajčiarskej“ indexácie dôchodkov, okamžité zrušenie 13. dôchodku, zníženie poľnohospodárskych dotácií i kompenzácií na plyn a elektrinu... Stručne – socialisti sa pre politické prežitie tak bránili opatreniam, ktoré ekonómovia v tom čase pokladali za nedostatočné, že z rovnakého motívu súhlasia v omnoho horšej situácii s omnoho tvrdšími návrhmi. Takto vyzerá totálna politická nezodpovednosť – najprv pustiť krajinu do bankrotu (nebyť pôžičky MMF, už je tam) v planej nádeji, že si zachránia politickú kožu, a potom len preto, aby si zachránili aspoň posledný rok, podpíšu Bajnaiovi škrty omnoho drastickejšie než tie, o akých predtým nechceli ani počuť...
Český príbeh je trochu iný. Avšak skutočnosť, že Paroubek s Klausom nedovolia Topolánkovi aspoň „v demisii“ dokončiť české predsedníctvo, je len iná forma úplného povýšenia sebeckého záujmu nad štátny. Nechajme Paroubka Paroubkom – jeho latkou je Fico. Nech však má Václav Klaus akýkoľvek názor na Európu, predsedníctvo EÚ je reprezentácia a vysvedčenie Česka. Meniť vládu uprostred doby, od akej zložitejšiu nemal žiadny predsednícky štát, je úplne mimo normálnej politiky. A nevysvetľuje to ani zápas proti Lisabonskej zmluve. Vzhľadom na svoje celoživotné ekonomické presvedčenie musí Klaus dobre vedieť, že namiesto dua Topolánek-Kalousek nikto jemu bližší na tri mesiace prísť nemôže. Po spomienke, že tri mesiace úradovania medzi prvou a druhou Topolánkovou vládou Klausovi neprekážali, je celkom evidentné, že český prezident si nepotrpí už ani na fasádu.
Absurdita príbehu v Budapešti sa najčastejšie ilustruje množstvom kandidátov na nového premiéra, ktorých splašení socialisti vytiahli za týždeň asi pätnásť. „Výzvu“ napokon prijal približne šestnásty – Gordon Bajnai.
Návrhy opatrení, ktoré slovami „bude to bolieť každého, každú domácnosť“, predstavil Bajnai ako svoj program, sú v maďarských reáliách radikálne. Ironickou pointou však je, že sú radikálnejšie aj ako predchádzajúce pokusy, ktoré v omnoho komfortnejšom časopriestore (ďalej od volieb a nie po uši v celosvetovej kríze) – tí istí socialisti zamietali. Čo urobia dnes? Vtedy bola predikcia rastu HDP na rok 2009 plus dva. Dnes, keď všetko nad mínus štyri je z ríše snov, ohlasuje Bajnai zmrazenie detských prídavkov a platov vo verejnom sektore na dva roky, zvýšenie veku odchodu do dôchodku, zrušenie „švajčiarskej“ indexácie dôchodkov, okamžité zrušenie 13. dôchodku, zníženie poľnohospodárskych dotácií i kompenzácií na plyn a elektrinu... Stručne – socialisti sa pre politické prežitie tak bránili opatreniam, ktoré ekonómovia v tom čase pokladali za nedostatočné, že z rovnakého motívu súhlasia v omnoho horšej situácii s omnoho tvrdšími návrhmi. Takto vyzerá totálna politická nezodpovednosť – najprv pustiť krajinu do bankrotu (nebyť pôžičky MMF, už je tam) v planej nádeji, že si zachránia politickú kožu, a potom len preto, aby si zachránili aspoň posledný rok, podpíšu Bajnaiovi škrty omnoho drastickejšie než tie, o akých predtým nechceli ani počuť...
Český príbeh je trochu iný. Avšak skutočnosť, že Paroubek s Klausom nedovolia Topolánkovi aspoň „v demisii“ dokončiť české predsedníctvo, je len iná forma úplného povýšenia sebeckého záujmu nad štátny. Nechajme Paroubka Paroubkom – jeho latkou je Fico. Nech však má Václav Klaus akýkoľvek názor na Európu, predsedníctvo EÚ je reprezentácia a vysvedčenie Česka. Meniť vládu uprostred doby, od akej zložitejšiu nemal žiadny predsednícky štát, je úplne mimo normálnej politiky. A nevysvetľuje to ani zápas proti Lisabonskej zmluve. Vzhľadom na svoje celoživotné ekonomické presvedčenie musí Klaus dobre vedieť, že namiesto dua Topolánek-Kalousek nikto jemu bližší na tri mesiace prísť nemôže. Po spomienke, že tri mesiace úradovania medzi prvou a druhou Topolánkovou vládou Klausovi neprekážali, je celkom evidentné, že český prezident si nepotrpí už ani na fasádu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.