Boj za rovnoprávnosť žien prináša občas aj nečakané problémy. Ale dalo sa to vlastne čakať. Kedysi dávno, kde bolo, tam bolo, keď sa piesok lial a voda sypala, nemali ženy nijaké politické práva.
Predovšetkým právo volebné. Nemohli voliť, nieto kandidovať. Ich poslaním bolo rodiť, starať sa o muža, o domácnosť, vyšívať, štrikovať, háčkovať, vychovávať detváky a po manželovej smrti udržiavať hrob v kultivovanej podobe. Nemyslím, že muži sa zamýšľali nad tým, či je to spravodlivé a či ženy nemajú aj nejaké iné túžby, ako horeuvedené činnosti. Muž mal zarábať, mal byť rešpektovaný doma aj v zamestnaní, čím menej bol rešpektovaný v zamestnaní, tým viac túžil byť rešpektovaný doma, podvečer mal zájsť do kaviarne zahrať si preferans a vo voľných chvíľach si mal prečítať noviny a nebyť pri tom vyrušovaný. Okrem týchto činností mal ešte aj nejaké iné koníčky. Napríklad poľovníctvo, alebo rybačku. Raz do roka velil pri zabíjačke, na ktorú, pravdaže, zaobstaral uznávaných odborníkov, ktorí vykonali nepríjemné práce ako samotné zabitie prasaťa, obarenie, vypitvanie a podobne. Muž akurát ochutnal náplň do klobás, jaterníc a krvavničiek, aby to bolo podľa jeho gusta. A nalieval.
Pravdaže, aj pripíjal. Takže večer bol náležite unavený, zatiaľ čo žena musela dať všetko do poriadku, poslať výslužku každému, komu patrila, zakúriť v spálni, uložiť deti a pred spaním si niečo prečítať. Takýto býval život žien a mužov v časoch, keď sa piesok lial a voda sypala. Ale piesok sa zrazu prestal liať a začal sa sypať. Muža to prekvapilo. Žena si pomyslela „konečne to ide podľa logiky“. A začala sa, mierne, postupne, krok za krokom, emancipácia. Ženy sa začali zaujímať o vzdelanie. Bol to kultúrny šok, keď sa na prvej univerzite objavila študentka medicíny. Pacienti spozorneli, niektorí sa vyľakali. Žena ma má liečiť? A čo ak to nebude vedieť? Treba povedať, kvôli spravodlivosti, že takéto otázky si kládli nielen muži, ale aj ženy. Ak totiž ženy niekomu nedôverujú, tak sú to väčšinou zase len ženy. Ale pokrok sa nedal zastaviť a ženy nakoniec získali všetko, čo predtým patrilo výhradne mužom. Získali právo voliť, študovať, uplatniť sa v povolaniach predtým výhradne mužských, vstúpiť na politickú scénu, zapojiť mužov do domácich prác, mať svoje peniaze, byť v práci úspešnejšie ako ich partneri, dokonca začali hrať futbal, vzpierať a bežať maratón. Trvalo to desaťročia, ale proces bol nezvratný bez ohľadu na to, či sa to mužom páčilo. Bola to vývinová etapa, ktorú nebolo možné ignorovať. Jediné, čoho sa ženy nevzdali, bolo rodenie. Aspoň sa o nijakých pokusoch nevie. Rodia aj tie, ktoré behajú maratón. A tu zrazu, z ničoho nič, nejaká nemecká manželka podala žiadosť o rozvod. Ako dôvod udala, že jej manžel nedovoľuje variť, upratovať, starať sa o domácnosť. Že to robí sám a rád. Je to vývojový zvrat, alebo len okrajový extrémik? Nevedno. V každom prípade je to pozoruhodné a v antifeministoch to prebúdza akési nádeje, že ženám sa už emancipácia zunovala. Nemyslím si to. Ženy iba chcú to, čo im je odopierané. Ak ich nútite variť, chcú podnikať. Ak ich nútite podnikať, chcú variť. A možno nie je ďaleko čas, keď sa ozvú hlasy volajúce po miernom domácom násilí. Ale to predbiehame.
Predovšetkým právo volebné. Nemohli voliť, nieto kandidovať. Ich poslaním bolo rodiť, starať sa o muža, o domácnosť, vyšívať, štrikovať, háčkovať, vychovávať detváky a po manželovej smrti udržiavať hrob v kultivovanej podobe. Nemyslím, že muži sa zamýšľali nad tým, či je to spravodlivé a či ženy nemajú aj nejaké iné túžby, ako horeuvedené činnosti. Muž mal zarábať, mal byť rešpektovaný doma aj v zamestnaní, čím menej bol rešpektovaný v zamestnaní, tým viac túžil byť rešpektovaný doma, podvečer mal zájsť do kaviarne zahrať si preferans a vo voľných chvíľach si mal prečítať noviny a nebyť pri tom vyrušovaný. Okrem týchto činností mal ešte aj nejaké iné koníčky. Napríklad poľovníctvo, alebo rybačku. Raz do roka velil pri zabíjačke, na ktorú, pravdaže, zaobstaral uznávaných odborníkov, ktorí vykonali nepríjemné práce ako samotné zabitie prasaťa, obarenie, vypitvanie a podobne. Muž akurát ochutnal náplň do klobás, jaterníc a krvavničiek, aby to bolo podľa jeho gusta. A nalieval.
Pravdaže, aj pripíjal. Takže večer bol náležite unavený, zatiaľ čo žena musela dať všetko do poriadku, poslať výslužku každému, komu patrila, zakúriť v spálni, uložiť deti a pred spaním si niečo prečítať. Takýto býval život žien a mužov v časoch, keď sa piesok lial a voda sypala. Ale piesok sa zrazu prestal liať a začal sa sypať. Muža to prekvapilo. Žena si pomyslela „konečne to ide podľa logiky“. A začala sa, mierne, postupne, krok za krokom, emancipácia. Ženy sa začali zaujímať o vzdelanie. Bol to kultúrny šok, keď sa na prvej univerzite objavila študentka medicíny. Pacienti spozorneli, niektorí sa vyľakali. Žena ma má liečiť? A čo ak to nebude vedieť? Treba povedať, kvôli spravodlivosti, že takéto otázky si kládli nielen muži, ale aj ženy. Ak totiž ženy niekomu nedôverujú, tak sú to väčšinou zase len ženy. Ale pokrok sa nedal zastaviť a ženy nakoniec získali všetko, čo predtým patrilo výhradne mužom. Získali právo voliť, študovať, uplatniť sa v povolaniach predtým výhradne mužských, vstúpiť na politickú scénu, zapojiť mužov do domácich prác, mať svoje peniaze, byť v práci úspešnejšie ako ich partneri, dokonca začali hrať futbal, vzpierať a bežať maratón. Trvalo to desaťročia, ale proces bol nezvratný bez ohľadu na to, či sa to mužom páčilo. Bola to vývinová etapa, ktorú nebolo možné ignorovať. Jediné, čoho sa ženy nevzdali, bolo rodenie. Aspoň sa o nijakých pokusoch nevie. Rodia aj tie, ktoré behajú maratón. A tu zrazu, z ničoho nič, nejaká nemecká manželka podala žiadosť o rozvod. Ako dôvod udala, že jej manžel nedovoľuje variť, upratovať, starať sa o domácnosť. Že to robí sám a rád. Je to vývojový zvrat, alebo len okrajový extrémik? Nevedno. V každom prípade je to pozoruhodné a v antifeministoch to prebúdza akési nádeje, že ženám sa už emancipácia zunovala. Nemyslím si to. Ženy iba chcú to, čo im je odopierané. Ak ich nútite variť, chcú podnikať. Ak ich nútite podnikať, chcú variť. A možno nie je ďaleko čas, keď sa ozvú hlasy volajúce po miernom domácom násilí. Ale to predbiehame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.