Raz možno história zaznamená ako ťažkú iróniu – a dúfajme, že skôr zábavnú ako tragickú – že presne v deň, keď Barack Obama skicoval adorojúcemu davu v Prahe svoju víziu postnukleárneho sveta, Severná Kórea odpálila raketu, ktorá jej jedného dňa môže dať schopnosť vystreliť nukleárnu hlavicu až do vzdialenosti 6 000 kilometrov.
Ak ideme na kĺb veci, znamená to, že môže zasiahnuť Aljašku.
Toto prekrývanie sa (udalostí) stojí za úvahu. V symbolickej rovine opisuje prestaré napätie v štátnickom umení, niečo, o čom sa učenci a autori sporia už celé veky. Robia dejiny veľkí, hranice prelamujúci vodcovia, alebo je zmena – k lepšiemu i k horšiemu – skôr výsledkom spojenia sa väčších sociálnych síl?
Ušetrím vás diskusií Carlyla so Spencerom (Herbert Spencer bol pozitivistický filozof a politický esejista viktoriánskej éry, niektorými považovaný za predchodcu libertariánstva. Jeho názory neznášal o niečo starší škótsky filozof a esejista (a tiež rasista) Thomas Carlyle, ktorý veril v rohodujúcu úlohu charizmatických vodcov v dejinách. Pozn. prekladateľa) a budem sa držať súčasnosti. Mnohí ľudia by podľa Carlyla radi uverili, že Obama môže počas nadchádzajúcich štyroch rokov dramaticky zmeniť svet. Už je to veľmi dávno, čo bol americký prezident natoľko obdivovaný. A ešte nikdy sa nestalo, že by prezident natoľko obdivovaný priamo vystriedal prezidenta natoľko nenávideného. A tak sa ujala myšlienka, v Amerike a do značnej miery aj inde, že zvyšok sveta by mal byť taký vďačný, že má do činenia s Obamom, a nie Bushom, že by mal nakoniec prísť ku stolu a dostať rozum.
Ale, ako ukazuje epizóda so Severnou Kóreou, nie je každý taký rozumný. Pre mužov v Pchongjangu je Obama len ďalšia imperialistická sviňa. Vlastne, ak sú dialektikmi hodnými toho mena, naisto považujú Obamu za nebezpečnejšieho než Bush presne preto, že dáva imperializmu priateľskejšiu tvár. Severná Kórea, tak ako ktorýkoľvek iný štát, má národné záujmy vyformované desaťročiami histórie (strach zo zjednotenia s Južnou Kóreou) či storočiami (strach z Číny). Skutočnosť, že je vraždiacim a tajnostkárskym policajným štátom, len veci zhoršuje. Výsledkom je, že Severokórejčania urobia to, čo si myslia, že potrebujú urobiť. Keďže očividne nikdy nečítali Carlyla, je im úplne jedno, kto je americkým prezidentom.
Rovnako jedno je to aj Iránčanom a pravdepodobne aj Sýrčanom. Obama chce isté veci od oboch – od prvých aby sa vzdali nukleárnych ambícií a posunuli sa smerom k otvorenejšej spoločnosti, od tých druhých, aby sa nejako dohodli s Izraelom a dosiahli trvalé riešenie otázky Hizballáhu a Libanonu. Ale zobudia sa jedného dňa a povedia si: dočerta, tento chlapík Obama je možno najpopulárnejší prezident celej histórie, nemali by sme urobiť, čo hovorí? Málo pravdpodobné.
A neurobia to ani Pakistanci a Indovia. Ani Likud a Hamas. A minulý týždeň sme zistili, že aj obdiv má svoje hranice, a to aj medzi najbližšími priateľmi. Európa v Afganistane vojensky príliš nepomáha. Nie je to preto, lebo Obama nebol dosť presvedčivý. Je to preto, lebo štáty a národy majú svoje záujmy a vnímajú ich, a konajú tak, aby tie záujmy chránili (a pretože demokratické spoločnosti majú verejnú mienku, ktorá je v celej Európe silne proti takejto pomoci). Žiadny vodca, dokonca ani taký populárny ako Obama, to nedokáže tak ľahko zmeniť.
Po čase strávenom v Istanbule a Ankare dokončí Obama svoju prvú svetovú cestu, ktorú budú určite hodnotiť ako úspech. Tu v Spojených štátoch vnímali jeho výpravu do sveta pozirívne skoro všetci, s výnimkou 27 percent tých, ktorí sa ľakajú, že ťahá USA na cestu k socializmu. Otvoril čosi, čo môžu byť jedného dňa veľmi dôležité dvere k ruskému prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi, ktorý ho nazval „mojím novým súdruhom“ (čo urobí tých vzdialených 27 percent šťastnými!). Prijatie, ktoré sa mu dostalo v zahraničí, bolo pre zvyšných 73 percent z nás uspokojujúce.
Väčšina Ameriky sa teší, že má opäť lídra, ktorý je vo svete rešpektovaný a obdivovaný, dokonca milovaný. Ale skutočná lekcia, ktorá sa skrýva za týmito povrchovými obrázkami, je, že čarovný prútik neexistuje. Existuje iba pešia realita dlhej a ťažkej práce a diplomacie. Severná Kórea sa svojich nukleárnych ambícií vzdá, ak vôbec, tak až vtedy, keď Spojené štáty a ďalšie štáty z rokujúcej šestky položia na stôl dohodu, ktorú môžu prijať všetky strany. India a Pakistan sa dohodnú vo veci Kašmíru, len ak Spojené štáty ponúknu dohodu, ktorá bude aj v záujme ich oboch. A tak ďalej, a tak ďalej... Vyžiada si to čas, a odohrá sa to ďaleko od televíznych kamier.
Zatiaľ Obamovi môže jeho popularita dodať na začatie týchto procesov väčšiu autoritu, než kedy mal Bush. V americkej politike sa traduje staré príslovie – niečo ako že môžeš ich priviesť na parket, ale nemôžeš ich prinútiť tancovať. Obama môže využiť svoju pozíciu, aby dostal Pakistan a Indiu, Izrael a Palestínčanov, Irán, Sýriu a možno dokonca aj Severnú Kóreu do tanečnej sály. Ale prinútiť ich tancovať bude práca na dlhé roky.
The Guardian, 6. apríl 2009
Ak ideme na kĺb veci, znamená to, že môže zasiahnuť Aljašku.
Toto prekrývanie sa (udalostí) stojí za úvahu. V symbolickej rovine opisuje prestaré napätie v štátnickom umení, niečo, o čom sa učenci a autori sporia už celé veky. Robia dejiny veľkí, hranice prelamujúci vodcovia, alebo je zmena – k lepšiemu i k horšiemu – skôr výsledkom spojenia sa väčších sociálnych síl?
Ušetrím vás diskusií Carlyla so Spencerom (Herbert Spencer bol pozitivistický filozof a politický esejista viktoriánskej éry, niektorými považovaný za predchodcu libertariánstva. Jeho názory neznášal o niečo starší škótsky filozof a esejista (a tiež rasista) Thomas Carlyle, ktorý veril v rohodujúcu úlohu charizmatických vodcov v dejinách. Pozn. prekladateľa) a budem sa držať súčasnosti. Mnohí ľudia by podľa Carlyla radi uverili, že Obama môže počas nadchádzajúcich štyroch rokov dramaticky zmeniť svet. Už je to veľmi dávno, čo bol americký prezident natoľko obdivovaný. A ešte nikdy sa nestalo, že by prezident natoľko obdivovaný priamo vystriedal prezidenta natoľko nenávideného. A tak sa ujala myšlienka, v Amerike a do značnej miery aj inde, že zvyšok sveta by mal byť taký vďačný, že má do činenia s Obamom, a nie Bushom, že by mal nakoniec prísť ku stolu a dostať rozum.
Ale, ako ukazuje epizóda so Severnou Kóreou, nie je každý taký rozumný. Pre mužov v Pchongjangu je Obama len ďalšia imperialistická sviňa. Vlastne, ak sú dialektikmi hodnými toho mena, naisto považujú Obamu za nebezpečnejšieho než Bush presne preto, že dáva imperializmu priateľskejšiu tvár. Severná Kórea, tak ako ktorýkoľvek iný štát, má národné záujmy vyformované desaťročiami histórie (strach zo zjednotenia s Južnou Kóreou) či storočiami (strach z Číny). Skutočnosť, že je vraždiacim a tajnostkárskym policajným štátom, len veci zhoršuje. Výsledkom je, že Severokórejčania urobia to, čo si myslia, že potrebujú urobiť. Keďže očividne nikdy nečítali Carlyla, je im úplne jedno, kto je americkým prezidentom.
Rovnako jedno je to aj Iránčanom a pravdepodobne aj Sýrčanom. Obama chce isté veci od oboch – od prvých aby sa vzdali nukleárnych ambícií a posunuli sa smerom k otvorenejšej spoločnosti, od tých druhých, aby sa nejako dohodli s Izraelom a dosiahli trvalé riešenie otázky Hizballáhu a Libanonu. Ale zobudia sa jedného dňa a povedia si: dočerta, tento chlapík Obama je možno najpopulárnejší prezident celej histórie, nemali by sme urobiť, čo hovorí? Málo pravdpodobné.
A neurobia to ani Pakistanci a Indovia. Ani Likud a Hamas. A minulý týždeň sme zistili, že aj obdiv má svoje hranice, a to aj medzi najbližšími priateľmi. Európa v Afganistane vojensky príliš nepomáha. Nie je to preto, lebo Obama nebol dosť presvedčivý. Je to preto, lebo štáty a národy majú svoje záujmy a vnímajú ich, a konajú tak, aby tie záujmy chránili (a pretože demokratické spoločnosti majú verejnú mienku, ktorá je v celej Európe silne proti takejto pomoci). Žiadny vodca, dokonca ani taký populárny ako Obama, to nedokáže tak ľahko zmeniť.
Po čase strávenom v Istanbule a Ankare dokončí Obama svoju prvú svetovú cestu, ktorú budú určite hodnotiť ako úspech. Tu v Spojených štátoch vnímali jeho výpravu do sveta pozirívne skoro všetci, s výnimkou 27 percent tých, ktorí sa ľakajú, že ťahá USA na cestu k socializmu. Otvoril čosi, čo môžu byť jedného dňa veľmi dôležité dvere k ruskému prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi, ktorý ho nazval „mojím novým súdruhom“ (čo urobí tých vzdialených 27 percent šťastnými!). Prijatie, ktoré sa mu dostalo v zahraničí, bolo pre zvyšných 73 percent z nás uspokojujúce.
Väčšina Ameriky sa teší, že má opäť lídra, ktorý je vo svete rešpektovaný a obdivovaný, dokonca milovaný. Ale skutočná lekcia, ktorá sa skrýva za týmito povrchovými obrázkami, je, že čarovný prútik neexistuje. Existuje iba pešia realita dlhej a ťažkej práce a diplomacie. Severná Kórea sa svojich nukleárnych ambícií vzdá, ak vôbec, tak až vtedy, keď Spojené štáty a ďalšie štáty z rokujúcej šestky položia na stôl dohodu, ktorú môžu prijať všetky strany. India a Pakistan sa dohodnú vo veci Kašmíru, len ak Spojené štáty ponúknu dohodu, ktorá bude aj v záujme ich oboch. A tak ďalej, a tak ďalej... Vyžiada si to čas, a odohrá sa to ďaleko od televíznych kamier.
Zatiaľ Obamovi môže jeho popularita dodať na začatie týchto procesov väčšiu autoritu, než kedy mal Bush. V americkej politike sa traduje staré príslovie – niečo ako že môžeš ich priviesť na parket, ale nemôžeš ich prinútiť tancovať. Obama môže využiť svoju pozíciu, aby dostal Pakistan a Indiu, Izrael a Palestínčanov, Irán, Sýriu a možno dokonca aj Severnú Kóreu do tanečnej sály. Ale prinútiť ich tancovať bude práca na dlhé roky.
The Guardian, 6. apríl 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.