Severná Kórea sa pridala ku krajinám, o ktorých viceprezident Joe Biden predpovedal, že „otestujú“ odhodlanie neskúseného Obamu. Vďaka odpáleniu rakety Taepodong 2 je Pchongjang o ďalší krok bližšie k svojmu cieľu, starému desaťročia, mať raketové sily schopné zasiahnuť Spojené štáty a ich ázijských spojencov nukleárnymi zbraňami. Nikto by nemal byť prekvapený, že Severná Kórea opätovne ignorovala varovania, nedodržala diplomatické záväzky a porušila rezolúcie OSN. Robí to už akosi samozrejme. A prečo by nemala, keď si po každej provokácii zabezpečí ďalšie ekonomické a politické výhody? Ale zatiaľ čo správanie sa Severnej Kórey bolo počas uplynulých desaťročí dosť konzistentné, pohľad Japonska na jeho spojenectvo s Washingtonom sa mení s každou novou lotrovinou Kim Čong-ila. Skutočným testom pre Obamu bude, ako dodá istotu kľúčovému ázijskému spojencovi Ameriky.
Rovnako ako pri poslednom raketovom testovaní, aj tentoraz sa Japonsko ujalo iniciatívy pri odsúdení Severnej Kórey, snažiac sa o tvrdé sankcie OSN. Od čias, keď Severná Kórea odpálila v roku 1998 raketu ponad Japonsko, zlepšilo Japonsko svoje protiraketové obranné schopnosti a určilo legálne autority, ktoré by mu umožnili vojensky reagovať v rámci svojej pacifistickej ústavy. Na najnovšiu severokórejskú provokáciu zareagovali japonské inštitúcie národnej obrany príkazom „prijať opatrenia na zničenie balistických rakiet“, čo umožnilo zničiť akékoľvek zvyšky, ktoré by mohli dopadať na japonské územie. Japonsko tiež vyslalo do Japonského mora a Pacifiku torpédoborce Aegis vyzbrojené interceptorovými raketami zem-vzduch SM-3, ako aj raketami PAC 3 (Patriot Advanced Capability 3), aby chránili japonské územie.
Tokio však malo pochybnosti o tom, ako bude reagovať Washington. Hoci aj Spojené štáty nariadili pohotovosť vojnovým lodiam a protiraketovým obranným systémom, dali zároveň najavo, že raketu nezničia. Šéf amerického velenia v Pacifiku, admirál Timothy J. Keating, uistil, že Washington má prostriedky na zostrelenie rakety. Ale pred jej odpálením minister obrany Gates vyhlásil, že Spojené štáty nezostrelia raketu, ak nebude smerovať na americké územie. Pre Japonsko to bolo jasné posolstvo: Budeme si chrániť vlastné územie, ale nie vaše.
Je to iba ďalší znak narastajúceho rozdielu v tom, ako vníma Japonsko a Amerika severokórejskú hrozbu. Počas posledného kola multilaterálnych (šesťstranných) rokovaní o odzbrojení so Severnou Kóreou v roku 2007 sa Spojené štáty odtrhli od Japonska tým, že odstránili Pchongjang zo zoznamu krajín sponzorujúcich terorizmus, že nikdy nezaradili severokórejské rakety ako tému rokovaní a vzbudili zdanie, že sa uspokoja so zmrazením produkcie plutónia na jedinom známom nukleárnom zariadení v Jongbjone. Japonsko má stále veľké obavy aj z iných miest nukleárnej produkcie a z programu na vysokoobohatený urán, o ktorom Severná Kórea v roku 2003 tvrdila, že ho má. Vo svojej podstate sa americká politika rovná akceptovaniu Severnej Kórey ako nukleárneho štátu, s tým, že sa snaží odstrašiť ju od rozširovania nukleárnych technológií a brániť americké územie. To vôbec nie je prijateľná politika pre Japonsko, ktoré je v dosahu severokórejských rakiet krátkeho a stredného doletu a je obyčajne hlavným terčom severokórejskej nepriateľskej rétoriky.
Možno naozaj neexistuje iná možnosť, ako akceptovať, že Severná Kórea je nukleárnym štátom, odstrašiť ju od použitia či rozširovania nukleárnej sily a vyčkať, kým sa Kim a jeho nohsledi pominú. Ale aj vtedy nášmu kľúčovému spojencovi dlhujeme viac.
Pchongajng poskytol Tokiu motív zväčšiť svoju vlastnú bezpečnostnú úlohu, a mali by sme tento vývoj podporovať. Spojené štáty a Japonsko zvýšili za uplynulé roky svoju spoluprácu na protiraketovaj obrane. Japonsko je určite viac pripravené na svoju obranu, ako pred desaťročím. Na nešťastie však Obamova vláda naznačila, že obmedzí ďalší vývoj protiraketovej obrany. Odpálenie severokórejskej rakety bolo jasným dôkazom, že presne to je chybným krokom. Obe krajiny (USA aj Japonsko) by mali skúmať všetky možnosti protiraketovej obrany vrátane laserov na lietadlách či družiciach. Obe krajiny by tiež mali začať budovať nezávislú konvenčnú údernú silu pre Japonsko, ktorej súčasťou by boli stíhačky F-22 Raptor a celá škála vzdušnej podpory a ISR kapacít (skratka pre Intelligence, Surveillanca and Reconnaisance – názov pre high-tech pátracie zariadenia na bezpilotných lietadlách a podobne, pozn. prekladateľa), kotré by Japonsko potrebovalo na svoje vlastné údery proti severokórejským raketovým zariadeniam a odpaľovacím rampám. Pchongjang možno vyšachoval Spojené štáty do pasivity vďaka svojej schopnosti zničiť Južnú Kóreu. Ale Japonsko nie je viazané spojenectvom s Južnou Kóreou a má väčšiu voľnosť, čo sa týka vlastnej obrany, a s menším rizikom eskalácie.
Japonsko-americké spojenectvo je základným kameňom mieru a stability v ázijsko-pacifickej oblasti, a je založené na spoločnom presadzovaní hodnôt demokracie a princípov slobodného trhu. Washington nesmie dovoliť Pchongjangu, aby vytvoril neopraviteľnú trhlinu medzi spojencami. Ak sme sa rozhodli, že sa posunieme k politike zadržiavania, a podľa všetkých ukazovateľov sme to urobili, musíme pomôcť Japonsku, aby sa mohlo brániť počas mnohých rokov, kým potrvá čakanie na to, že sa v Pchongjangu chopí vlády rozumnejšie vedenie.
Dan Blumenthal a Leslie Forgach, American Enterprise Institute, Washington
National Review Online, 6. apríl 2009
Rovnako ako pri poslednom raketovom testovaní, aj tentoraz sa Japonsko ujalo iniciatívy pri odsúdení Severnej Kórey, snažiac sa o tvrdé sankcie OSN. Od čias, keď Severná Kórea odpálila v roku 1998 raketu ponad Japonsko, zlepšilo Japonsko svoje protiraketové obranné schopnosti a určilo legálne autority, ktoré by mu umožnili vojensky reagovať v rámci svojej pacifistickej ústavy. Na najnovšiu severokórejskú provokáciu zareagovali japonské inštitúcie národnej obrany príkazom „prijať opatrenia na zničenie balistických rakiet“, čo umožnilo zničiť akékoľvek zvyšky, ktoré by mohli dopadať na japonské územie. Japonsko tiež vyslalo do Japonského mora a Pacifiku torpédoborce Aegis vyzbrojené interceptorovými raketami zem-vzduch SM-3, ako aj raketami PAC 3 (Patriot Advanced Capability 3), aby chránili japonské územie.
Tokio však malo pochybnosti o tom, ako bude reagovať Washington. Hoci aj Spojené štáty nariadili pohotovosť vojnovým lodiam a protiraketovým obranným systémom, dali zároveň najavo, že raketu nezničia. Šéf amerického velenia v Pacifiku, admirál Timothy J. Keating, uistil, že Washington má prostriedky na zostrelenie rakety. Ale pred jej odpálením minister obrany Gates vyhlásil, že Spojené štáty nezostrelia raketu, ak nebude smerovať na americké územie. Pre Japonsko to bolo jasné posolstvo: Budeme si chrániť vlastné územie, ale nie vaše.
Je to iba ďalší znak narastajúceho rozdielu v tom, ako vníma Japonsko a Amerika severokórejskú hrozbu. Počas posledného kola multilaterálnych (šesťstranných) rokovaní o odzbrojení so Severnou Kóreou v roku 2007 sa Spojené štáty odtrhli od Japonska tým, že odstránili Pchongjang zo zoznamu krajín sponzorujúcich terorizmus, že nikdy nezaradili severokórejské rakety ako tému rokovaní a vzbudili zdanie, že sa uspokoja so zmrazením produkcie plutónia na jedinom známom nukleárnom zariadení v Jongbjone. Japonsko má stále veľké obavy aj z iných miest nukleárnej produkcie a z programu na vysokoobohatený urán, o ktorom Severná Kórea v roku 2003 tvrdila, že ho má. Vo svojej podstate sa americká politika rovná akceptovaniu Severnej Kórey ako nukleárneho štátu, s tým, že sa snaží odstrašiť ju od rozširovania nukleárnych technológií a brániť americké územie. To vôbec nie je prijateľná politika pre Japonsko, ktoré je v dosahu severokórejských rakiet krátkeho a stredného doletu a je obyčajne hlavným terčom severokórejskej nepriateľskej rétoriky.
Možno naozaj neexistuje iná možnosť, ako akceptovať, že Severná Kórea je nukleárnym štátom, odstrašiť ju od použitia či rozširovania nukleárnej sily a vyčkať, kým sa Kim a jeho nohsledi pominú. Ale aj vtedy nášmu kľúčovému spojencovi dlhujeme viac.
Pchongajng poskytol Tokiu motív zväčšiť svoju vlastnú bezpečnostnú úlohu, a mali by sme tento vývoj podporovať. Spojené štáty a Japonsko zvýšili za uplynulé roky svoju spoluprácu na protiraketovaj obrane. Japonsko je určite viac pripravené na svoju obranu, ako pred desaťročím. Na nešťastie však Obamova vláda naznačila, že obmedzí ďalší vývoj protiraketovej obrany. Odpálenie severokórejskej rakety bolo jasným dôkazom, že presne to je chybným krokom. Obe krajiny (USA aj Japonsko) by mali skúmať všetky možnosti protiraketovej obrany vrátane laserov na lietadlách či družiciach. Obe krajiny by tiež mali začať budovať nezávislú konvenčnú údernú silu pre Japonsko, ktorej súčasťou by boli stíhačky F-22 Raptor a celá škála vzdušnej podpory a ISR kapacít (skratka pre Intelligence, Surveillanca and Reconnaisance – názov pre high-tech pátracie zariadenia na bezpilotných lietadlách a podobne, pozn. prekladateľa), kotré by Japonsko potrebovalo na svoje vlastné údery proti severokórejským raketovým zariadeniam a odpaľovacím rampám. Pchongjang možno vyšachoval Spojené štáty do pasivity vďaka svojej schopnosti zničiť Južnú Kóreu. Ale Japonsko nie je viazané spojenectvom s Južnou Kóreou a má väčšiu voľnosť, čo sa týka vlastnej obrany, a s menším rizikom eskalácie.
Japonsko-americké spojenectvo je základným kameňom mieru a stability v ázijsko-pacifickej oblasti, a je založené na spoločnom presadzovaní hodnôt demokracie a princípov slobodného trhu. Washington nesmie dovoliť Pchongjangu, aby vytvoril neopraviteľnú trhlinu medzi spojencami. Ak sme sa rozhodli, že sa posunieme k politike zadržiavania, a podľa všetkých ukazovateľov sme to urobili, musíme pomôcť Japonsku, aby sa mohlo brániť počas mnohých rokov, kým potrvá čakanie na to, že sa v Pchongjangu chopí vlády rozumnejšie vedenie.
Dan Blumenthal a Leslie Forgach, American Enterprise Institute, Washington
National Review Online, 6. apríl 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.