Pred Vianocami vzbudilo veľké pohoršenie slovenských ekonómov, že Ján Počiatek zvýšil deficit rozpočtu 2009 o štyri desatiny percenta. Zlaté časy... Skutočnosť, že po štyroch mesiacoch patrí pôvodný schodok už len do ríše snov, ilustruje nielen krok, akým cvála hospodárska kríza, ale najmä zaostávanie politických rozhodnutí.
Dôkazom z rovnakého súdka je i nová prognóza rastu HDP od Národnej banky. Tých 2,4 percenta je na chlp rovnaké číslo ako v už raz revidovanom rozpočte – akurát s opačným znamienkom... Iste, poznatok, že nič nestarlo v tejto kríze rýchlejšie ako ekonomické prognózy, platí na celom svete. Špecificky tuzemské však je, že nová prognóza NBS robí zo Slovenska kandidáta na jeden z najhlbších medziročných prepadov v Európe. Aj keď ignorujeme varovné hlasy, ktoré upozorňujú, že „krízovejšia“ než absolútna hodnota recesie je miera poklesu HDP (je rozdiel padnúť do mínusu z jedno- a z desaťpercentného rastu), je zrejmé, že mínus 2,4 už nie je parametrická, ale paradigmatická zmena – toto je už taká miera spomalenia ekonomiky, že pod otáznik kladie nielen stabilitu celých sektorov (viď Všeobecná zdravotná poisťovňa), ale aj „štandardný nástroj“ riešenia, ktorým je zvyšovanie dlhu!
A keďže tušíme, že nové čísla nie sú posledné, ale že sú len epizódou na špirále, je zrejmé, že správanie sa vlády je čosi medzi kamikadze a harakiri. Trest nepríde len za podmienky, že vonkajšie prostredie sa „zmiluje“ – že v Európe, najmä v Nemecku, nastane skorý obrat. Optimisti tomu môžu veriť, avšak ak sa to rýchlo nestane, hrozí, že vybuchne rozpočet, ktorý bol už pri schvaľovaní nereálny (7 miliárd Sk za „navrátilcov“ do prvého piliera).
Ale čo vidíme? Kým sa rezort financií babre s novelou rozpočtu a zápasí o „zmrazenie“ výdavkov (čo je dávno nedostatočné), do štátnych železníc a lesov posiela Fico cez 300 miliónov eur, čo by bolo hrozné plytvanie i za normálnych pomerov (debata, že to sú „iba“ záruky štátu, je absurdná). A investície do tzv. sociálnych podnikov, čo sú skôr „peňazovody“, zriadené pre straníkov v „dobrých časoch“, sú najjasnejším svedectvom, že Fico a spol. nie sú v stave pochopiť, čo vlastne hrozí. Dalo by sa pokračovať šrotovným či inými „protikrízovými“ dotáciami, ale netreba.
Hrozbou, ktorá na nás pozerá z odhadov 5- či 6-percentného deficitu rozpočtu, o akom sa už hovorí, nie je porušenie Paktu stability, ale „maďarský“ pád do dlhovej špirály (v situácii, keď nie je isté, či sa krajina strednej Európy na finančnom trhu dostane k peniazom na požičanie). Verbálne ubezpečenia premiéra, že rozumie dôležitosti udržania schodku niekde na úrovni 3 percent HDP, sú v priamom rozpore s rozpočtovou podporou domáceho dopytu (najväčší nezmysel v tejto kríze), zachraňovaním „strategických podnikov“ či megalomanskými investíciami, ktoré – aj keby sa našli úvery – budú závratne predražené. To najpodstatnejšie, čo sa na Slovensku v súvislosti s krízou deje, je strata kontroly nad verejnými financiami. Ak zákrok nepríde okamžite, potom na otázku, aký je rozdiel medzi Maďarskom a Slovenskom, je správna odpoveď – tri roky. Ale keďže sme v kríze, možno aj dva...
Dôkazom z rovnakého súdka je i nová prognóza rastu HDP od Národnej banky. Tých 2,4 percenta je na chlp rovnaké číslo ako v už raz revidovanom rozpočte – akurát s opačným znamienkom... Iste, poznatok, že nič nestarlo v tejto kríze rýchlejšie ako ekonomické prognózy, platí na celom svete. Špecificky tuzemské však je, že nová prognóza NBS robí zo Slovenska kandidáta na jeden z najhlbších medziročných prepadov v Európe. Aj keď ignorujeme varovné hlasy, ktoré upozorňujú, že „krízovejšia“ než absolútna hodnota recesie je miera poklesu HDP (je rozdiel padnúť do mínusu z jedno- a z desaťpercentného rastu), je zrejmé, že mínus 2,4 už nie je parametrická, ale paradigmatická zmena – toto je už taká miera spomalenia ekonomiky, že pod otáznik kladie nielen stabilitu celých sektorov (viď Všeobecná zdravotná poisťovňa), ale aj „štandardný nástroj“ riešenia, ktorým je zvyšovanie dlhu!
A keďže tušíme, že nové čísla nie sú posledné, ale že sú len epizódou na špirále, je zrejmé, že správanie sa vlády je čosi medzi kamikadze a harakiri. Trest nepríde len za podmienky, že vonkajšie prostredie sa „zmiluje“ – že v Európe, najmä v Nemecku, nastane skorý obrat. Optimisti tomu môžu veriť, avšak ak sa to rýchlo nestane, hrozí, že vybuchne rozpočet, ktorý bol už pri schvaľovaní nereálny (7 miliárd Sk za „navrátilcov“ do prvého piliera).
Ale čo vidíme? Kým sa rezort financií babre s novelou rozpočtu a zápasí o „zmrazenie“ výdavkov (čo je dávno nedostatočné), do štátnych železníc a lesov posiela Fico cez 300 miliónov eur, čo by bolo hrozné plytvanie i za normálnych pomerov (debata, že to sú „iba“ záruky štátu, je absurdná). A investície do tzv. sociálnych podnikov, čo sú skôr „peňazovody“, zriadené pre straníkov v „dobrých časoch“, sú najjasnejším svedectvom, že Fico a spol. nie sú v stave pochopiť, čo vlastne hrozí. Dalo by sa pokračovať šrotovným či inými „protikrízovými“ dotáciami, ale netreba.
Hrozbou, ktorá na nás pozerá z odhadov 5- či 6-percentného deficitu rozpočtu, o akom sa už hovorí, nie je porušenie Paktu stability, ale „maďarský“ pád do dlhovej špirály (v situácii, keď nie je isté, či sa krajina strednej Európy na finančnom trhu dostane k peniazom na požičanie). Verbálne ubezpečenia premiéra, že rozumie dôležitosti udržania schodku niekde na úrovni 3 percent HDP, sú v priamom rozpore s rozpočtovou podporou domáceho dopytu (najväčší nezmysel v tejto kríze), zachraňovaním „strategických podnikov“ či megalomanskými investíciami, ktoré – aj keby sa našli úvery – budú závratne predražené. To najpodstatnejšie, čo sa na Slovensku v súvislosti s krízou deje, je strata kontroly nad verejnými financiami. Ak zákrok nepríde okamžite, potom na otázku, aký je rozdiel medzi Maďarskom a Slovenskom, je správna odpoveď – tri roky. Ale keďže sme v kríze, možno aj dva...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.