My zatiaľ nemáme spoločnú finančnú politiku, spoločnú daňovú politiku, priemyselnú politiku, sociálnu politiku, ktoré by mohli účinne čeliť následkom finančnej krízy združenou suverenitou Európskej únie.
Vyzerá to tak, akoby jediným problémom dnešnej krízy bol spor o to, či má byť jej riešením viac amerických stimulačných balíčkov, alebo viac európskej regulácie trhu. Pre Ulricha Becka, jedného z kľúčových ideových tvorcov druhej moderny, má byť zase liekom na súčasnú globálnu krízu viac Európy.
Slovensko šlo v poslednom desaťročí touto cestou a zavŕšilo ju prijatím eura. Pri silnom konečnom kurze koruny to však viedlo v súčasnej kríze k dvom dôsledkom. Vďaka silnej mene sa slovenská konkurencieschopnosť oproti okolitým krajinám znížila a je pre nás výhodnejšie nakupovať v zahraničí, čím prispievame k plneniu štátneho rozpočtu okolitých krajín.
Zjednocovanie finančnej, daňovej a sociálnej politiky, ktorá vedie k menšej pružnosti pracovného trhu, má neblahé dôsledky. Bohužiaľ je zase raz negatívnym vzorom práve Slovensko. Stačí sa pozrieť na graf s predpoveďou Národnej banky Slovenska. Ak bol v roku 2006 rast HDP 8,5% a v roku 2007 10,4 %, v roku 2008 to už bolo len 6,4%. Predpoveď na rok 2009 hovorí prvý raz dokonca o recesii -2,4%.
Slovensko sa za tri roky Ficovej vlády ocitlo v najhlbšej ekonomickej kríze od roku 1992, hlbšej ako na konci Mečiarovej vlády v roku 1998. To nie je len dôsledok globálnej krízy, ale aj Ficovej ekonomickej politiky nevraživosti voči zahraničným investorom, protekcionizmu voči lobistickej politike jednotlivých ekonomických skupín a politickej korupcie Slovenska rozparcelovaného podľa straníckej príslušnosti.
Dnešná kríza Slovenska má však oveľa hlbší základ. Je aj krízou vzdelávania, v ktorom nahradila reformu kamufláž, krízou súdnictva, ktorá preniká na verejnosť spod príkrovu falošnej stavovskej solidarity, krízou bezpečnosti občana, ako ju dokumentujú policajné kauzy od Hedvigy Malinovej cez Ladislava Reháka a Ernesta Valka, zranenú novinárku protestujúcu pred Prezidentským palácom, usmrteného policajta a oznamovateľa prepadu pri zásahu v levickej zmenárni až po záhadne zmiznutú nahrávku policajného zásahu v Dunajskej Strede. Je to kríza občianskej slušnosti, osobitne vo vzťahu k maďarskej menšine a elementárnej morálky, ako to ukázal videozáznam zo sadistického zásahu polície voči nezletilým Rómom, pričom treba povedať aj to, že to neboli nijaké neviniatka.
Kríza, na začiatku ktorej sa Ficova vláda tvárila, že neexistuje, potom tvrdila, že Slovensko obíde, propagandisticky hlásala, že nás zasiahne najmenej zo všetkých európskych krajín, je dnes naplno tu. Je rozsiahla, hlboká a zodpovednosť za ňu nesie Ficova vláda. Dnešné pokusy zvaľovať ju na opozíciu a na svet sú len úbohou výhovorkou a opozičný pokus podávať ruku tomu, kto mu pľuje do otvorenej dlane, nie je slušnosťou, ale politickým masochizmom.
Palica krízy je von z vreca. Kľúčovou otázkou je, ako ju dostať späť do vreca. Zrejme to nebude bombastickými stimulačnými balíčkami, väčšou reguláciou trhu, spoločnou európskou daňovou politikou a nepružným trhom práce. Skutočné nástroje majú ľudia okrem posledných desaťročí bohapustej „rozpačmanosti“ zažité: skromnosť, podstatné znižovanie verejnej spotreby a celkových verejných výdavkov, znižovanie daní a odvodov, spružnenie a uvoľnenie trhu práce, rôznosť energetických zdrojov, skutočná reforma vzdelávania, obnovenie základnej morálky, ono masarykovské nebát se a nekrást.
Toto nie je otázka zjednocovania Európy či sveta. Je to otázka odlišných pohľadov, názorov a postojov. Od kultivovaného Ulricha Becka, a už vonkoncom nie od demagogického Fica takú odpoveď očakávať nemožno. Každý by si však mal pred odovzdávaním akýchkoľvek ďalších právomocí Európskej únii dobre rozmyslieť, či je to v jeho prospech.
Vyzerá to tak, akoby jediným problémom dnešnej krízy bol spor o to, či má byť jej riešením viac amerických stimulačných balíčkov, alebo viac európskej regulácie trhu. Pre Ulricha Becka, jedného z kľúčových ideových tvorcov druhej moderny, má byť zase liekom na súčasnú globálnu krízu viac Európy.
Slovensko šlo v poslednom desaťročí touto cestou a zavŕšilo ju prijatím eura. Pri silnom konečnom kurze koruny to však viedlo v súčasnej kríze k dvom dôsledkom. Vďaka silnej mene sa slovenská konkurencieschopnosť oproti okolitým krajinám znížila a je pre nás výhodnejšie nakupovať v zahraničí, čím prispievame k plneniu štátneho rozpočtu okolitých krajín.
Zjednocovanie finančnej, daňovej a sociálnej politiky, ktorá vedie k menšej pružnosti pracovného trhu, má neblahé dôsledky. Bohužiaľ je zase raz negatívnym vzorom práve Slovensko. Stačí sa pozrieť na graf s predpoveďou Národnej banky Slovenska. Ak bol v roku 2006 rast HDP 8,5% a v roku 2007 10,4 %, v roku 2008 to už bolo len 6,4%. Predpoveď na rok 2009 hovorí prvý raz dokonca o recesii -2,4%.
Slovensko sa za tri roky Ficovej vlády ocitlo v najhlbšej ekonomickej kríze od roku 1992, hlbšej ako na konci Mečiarovej vlády v roku 1998. To nie je len dôsledok globálnej krízy, ale aj Ficovej ekonomickej politiky nevraživosti voči zahraničným investorom, protekcionizmu voči lobistickej politike jednotlivých ekonomických skupín a politickej korupcie Slovenska rozparcelovaného podľa straníckej príslušnosti.
Dnešná kríza Slovenska má však oveľa hlbší základ. Je aj krízou vzdelávania, v ktorom nahradila reformu kamufláž, krízou súdnictva, ktorá preniká na verejnosť spod príkrovu falošnej stavovskej solidarity, krízou bezpečnosti občana, ako ju dokumentujú policajné kauzy od Hedvigy Malinovej cez Ladislava Reháka a Ernesta Valka, zranenú novinárku protestujúcu pred Prezidentským palácom, usmrteného policajta a oznamovateľa prepadu pri zásahu v levickej zmenárni až po záhadne zmiznutú nahrávku policajného zásahu v Dunajskej Strede. Je to kríza občianskej slušnosti, osobitne vo vzťahu k maďarskej menšine a elementárnej morálky, ako to ukázal videozáznam zo sadistického zásahu polície voči nezletilým Rómom, pričom treba povedať aj to, že to neboli nijaké neviniatka.
Kríza, na začiatku ktorej sa Ficova vláda tvárila, že neexistuje, potom tvrdila, že Slovensko obíde, propagandisticky hlásala, že nás zasiahne najmenej zo všetkých európskych krajín, je dnes naplno tu. Je rozsiahla, hlboká a zodpovednosť za ňu nesie Ficova vláda. Dnešné pokusy zvaľovať ju na opozíciu a na svet sú len úbohou výhovorkou a opozičný pokus podávať ruku tomu, kto mu pľuje do otvorenej dlane, nie je slušnosťou, ale politickým masochizmom.
Palica krízy je von z vreca. Kľúčovou otázkou je, ako ju dostať späť do vreca. Zrejme to nebude bombastickými stimulačnými balíčkami, väčšou reguláciou trhu, spoločnou európskou daňovou politikou a nepružným trhom práce. Skutočné nástroje majú ľudia okrem posledných desaťročí bohapustej „rozpačmanosti“ zažité: skromnosť, podstatné znižovanie verejnej spotreby a celkových verejných výdavkov, znižovanie daní a odvodov, spružnenie a uvoľnenie trhu práce, rôznosť energetických zdrojov, skutočná reforma vzdelávania, obnovenie základnej morálky, ono masarykovské nebát se a nekrást.
Toto nie je otázka zjednocovania Európy či sveta. Je to otázka odlišných pohľadov, názorov a postojov. Od kultivovaného Ulricha Becka, a už vonkoncom nie od demagogického Fica takú odpoveď očakávať nemožno. Každý by si však mal pred odovzdávaním akýchkoľvek ďalších právomocí Európskej únii dobre rozmyslieť, či je to v jeho prospech.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.