Veľká noc sa v Španielsku nesie v znamení pompéznych procesií. Za sprievodu bubnov a blikotajúcich sviec ulicami prechádzajú zástupy zahalených postáv. Divadlo, aké svet len tak hocikde nevidí.
Človek odjakživa hľadá spôsob, ako byť k Všemohúcemu čo najbližšie. Stavia chrámy, posväcuje predmety, vymýšľa symboly, spieva, číta, recituje, jednoducho, robí všetko možné, aby sa to páčilo nielen Bohu, ale i jemu samému. V tejto snahe rozhodne nezaostávajú Španieli. Súčasťou veľkonočných sviatkov je rituál, ktorý ocenia veriaci aj neveriaci.
Procesie pripomínajú zašlú slávu stredoveku. Cirkevní predstavitelia dávno prišli na to, že sila je v dave, v jeho prúdení, rytme. Veľkonočné inscenácie posledného trojdnia z Ježišovho života sú známe už v 13. storočí. Tvorili súčasť čítania z evanjelia a roly „naštudovalo“ samo duchovenstvo. Snaha pripomínať človeku jeho vlastnú hriešnosť vyvrcholila v 15. storočí. Verejné procesie mali zdôrazniť hrôzu zo zrady, ukrižovania a poukázať na víťazstvo nad smrťou. Cieľová skupina – všetci. Púť na Golgotu bola podaná tak, aby jej ľud porozumel a zostal ohromený. Teatrálnosť bola dovedená do dokonalosti. Kadidlá, bubny, samobičovanie, kríže, sochy. Cirkev podala nadpozemskú skutočnosť pozemským teátrom a bez zbytočných slov. Nohy podlamoval vizuálny efekt. Strach možno pominul, divadlo prežilo dodnes.
.v chráme dobre, na ulici najlepšie
Španieli radi fungujú na ulici. Keď sa k tomu pridá aj „idea“ a určitá dávka emócií, zážitok je na svete. Minimálne dvakrát do roka vynášajú náboženské symboly z kostolov a múzeí. Prečo? Použijú ich v procesiách. Najpompéznejšie sprievody sa konajú počas „svätého týždňa“ – semana santa. Procesie tiahnu ulicami od nedele do nedele a vrcholia na veľkonočné „štvordnie“. Pohybovať sa v tomto čase mestskými uličkami si vyžaduje určité fyzické predpoklady – človek sa ocitne v dave, ktorý ho buď drží v zajatí, alebo vlečie, kade ľahšie.
Aj prežívanie náboženstva sa v Španielsku po stáročiach odohráva na ulici. Voľakedy ju napĺňal krik pijanov, handrkujúcich sa markytánok, kvílivé prosby žobráčikov, zvonenie zvonov, modlitby hriešnikov. Ulica má svoje čaro i dnes. Španieli ho vedia podchytiť a vyťažiť z uličiek, neskrotného davu a hluku to, čo sa inému národu tak ľahko nepodarí. Páči sa im opakovať predstavenie o ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Samozrejme, nechýba rozuzlenie. Záverečné dejstvo sa odohráva na hlavnom námestí: vypustí sa nespočetné množstvo holubíc.
.hor’ sa na Golgotu
Procesie vychádzajú z kostolov a kaplniek a nasleduje niekoľkohodinová vopred stanovená trasa. Cieľ cesty – katedrála. Sprievody organizujú jednotlivé bratstvá. Mnohé z nich vznikali od 17. storočia, no vyskytujú sa aj mladšie ako tridsať rokov. V porovnaní s minulosťou sú požiadavky na udelenie členstva zhovievavejšie. Členom sa môže stať ktokoľvek, ak splní jednu z podmienok: je buď príbuzným, alebo dlhoročným známym niekoho, kto už členom je. Dvojnásobný rekord drží Sevilla. Keďže v nej pobýva päťdesiatosem bratstiev, procesiami sa to v nej len tak hemží. Prvenstvo jej patrí, aj čo sa týka časového rozpätia. Zo štvrtka na piatok sa procesie tiahnu mestom neuveriteľných štrnásť hodín.
Každé bratstvo má špecifickú farebnú verziu kostýmov. Tie pozostávajú zo základných častí: tuniky, opaska, plášťa. Skvost predstavuje špicatá kapucňa. Zahaľuje tvár, oči pozerajú z vystrihnutých otvorov. Spevnená kartónom sa týči meter nad hlavu a našincovi pripomína celý kopec podobných doplnkov: od čapíc ma smrť odsúdených kacírov a stredovekých katov cez „kužeľku“ levočskej bielej panej až po poznávací znak členov Ku-klux-klanu. Zahalené postavy tvoria dôležitú súčasť procesie, nesú metrové sviece a sú akoby ochranným štítom kľúčového prvku. Každý sprievod tvoria desiatky až stovky účastníkov. Jadro predstavuje obrovský podstavec na nosidlách s tematickým fragmentom z evanjelia. Najčastejším je posledná večera, ukrižovanie, snímanie z kríža, plač Márie, zmŕtvychvstanie. Sochy prekrývajú hory ruží a sviec, výnimkou nie je baldachýn z ťažkého zamatu.
.pod ťarchou viery
Každoročne sa do procesií v Španielsku zapojí okolo troch miliónov „kajúcnikov“. Príprava na masové podujatie si vyžaduje celý rok. Služby fungujú ako hodinky. Rieši sa kompozícia alegorického obrazu, choreografia, ktorá zahŕňa tempo chôdze, odstup medzi jednotlivými členmi sprievodu, zvukové pozadie. Sochy treba pripraviť, kvety naaranžovať, kostýmy upraviť.
Azda najdôležitejšia je fyzická kondícia kajúcnikov. Podstavec s alegorickým obrazom totiž dosahuje úctyhodnú hmotnosť – často aj dve tony. Počet kajúcnikov zápasiacich s váhou svätých a vlastnými možnosťami vyráža dych: kopa sôch a ruží spočíva na dvoch stovkách pliec. Kajúcnici neraz zveria svoje telo do rúk odborníkov. Tím fyzioterapeutov sa postará o servis v podobe masáže lýtok i podliatinami ozdobenej šije. Telo štrajkuje. Odmieta sa podrobovať aktu pokánia bez bolesti. Výdobytky modernej medicíny však vykonajú svoje a kajúcnik ako znovuzrodený šup do sprievodu – opäť posúvať hranice vlastných možností. Fyzická bolesť je predsa jedným z najdôležitejších motívov Veľkej noci. Sprievod v mnohých mestách dotvárajú jedinci vlečúci brvná a kríže alebo šľahajúci sa bičom po holom chrbte.
Originálnu metódu, ako spôsobiť telu bolesť, už po stáročia praktizujú v obci Calanda. Na Veľký piatok tam na poludnie prebieha rituál masového bubnovania v spoločnom rytme. Rachot počuť do vzdialenosti siedmich kilometrov. Niet sa čo čudovať: bubnuje niekoľko tisíc obyvateľov vo vekovej kategórii od troch rokov. Obyvatelia Calandy si týmto spôsobom každoročne doráňajú ruky. Aby bolo utrpenie viditeľnejšie, neraz si dopomôžu. Bubnujú tak, aby si pokožku na rukách poranili. Krvácajúce rany sfarbia bubon a efekt utrpenia je na svete.
.veľkonočná turistika
Niektorí Španieli spolu s možnosťou bývať v centre mesta získali bonus – stali sa bezbrannými svedkami mestských akcií. Ruch pod oknami počas nespočetných osláv v roku by však nevymenili za nič na svete. Veď prečo aj? To, čo občas lezie na nervy, možno na Veľkú noc skvele prenajať. Z terás, balkónov, okien vykúkajú hlavy zvedavcov.
Mnohí si aspoň na pár hodín zaplatia priestor, odkiaľ sa dá sprievod pozorovať v plnej kráse. Ceny sa hýbu pod tlakom mesta, výhľadu a, samozrejme, časového limitu. Suma sa odpichne od hranice sedemdesiat eur a vystreľuje do závratných výšok. Priestory si zvyknú prenajímať nielen cezpoľní, ale i domáci. Publikum tvoria davy. Každý nakrúca, fotí – aj napriek tomu, že mu väčšina záberov po pár dňoch nič nepovie. Darmo, aj procesie píšu svoje dejiny: najkrajšie, najdlhšie, najuplakanejšie. Pravdou však zostáva, že ich čaro sa najlepšie prežíva „tu a teraz“ – v tesnom dave prizerajúcich sa.
.hurá, je tu Antonio!
Ani hollywoodska hviezda neodolá volaniu procesií. Veľkonočný maratón opäť vlastnoručne odštartoval v rodnej Malage úderom na zvon Antonio Banderas. Aj tento rok sa rozhodol so svojou manželkou a milovníčkou všetkého španielskeho stráviť veľkonočné sviatky v uliciach na juhu Španielska. Antonio je totiž čestným občanom mesta a okrem toho členom jedného z bratstiev. Procesií sa zúčastnil ako radový kajúcnik – v habite a podopierajúci nosidlá.
Veselým Španielom sa podarilo spojiť náboženské s okázalým: vyniesť Krista z chrámu rovno na ulicu a urobiť divadlo, na ktoré môže publikum reagovať ľubovoľne: potleskom, tichom, spevom. Alebo aj plačom, keď sa počasie nevydarí a sochy od stredovekých umelcov treba spolu s nádhernou výzdobou z ruží prikryť. Síce nepoetickým, ale predsa vysoko praktickým výrobkom – igelitom...
Autorka je publicistka, žije v Španielsku
Človek odjakživa hľadá spôsob, ako byť k Všemohúcemu čo najbližšie. Stavia chrámy, posväcuje predmety, vymýšľa symboly, spieva, číta, recituje, jednoducho, robí všetko možné, aby sa to páčilo nielen Bohu, ale i jemu samému. V tejto snahe rozhodne nezaostávajú Španieli. Súčasťou veľkonočných sviatkov je rituál, ktorý ocenia veriaci aj neveriaci.
Procesie pripomínajú zašlú slávu stredoveku. Cirkevní predstavitelia dávno prišli na to, že sila je v dave, v jeho prúdení, rytme. Veľkonočné inscenácie posledného trojdnia z Ježišovho života sú známe už v 13. storočí. Tvorili súčasť čítania z evanjelia a roly „naštudovalo“ samo duchovenstvo. Snaha pripomínať človeku jeho vlastnú hriešnosť vyvrcholila v 15. storočí. Verejné procesie mali zdôrazniť hrôzu zo zrady, ukrižovania a poukázať na víťazstvo nad smrťou. Cieľová skupina – všetci. Púť na Golgotu bola podaná tak, aby jej ľud porozumel a zostal ohromený. Teatrálnosť bola dovedená do dokonalosti. Kadidlá, bubny, samobičovanie, kríže, sochy. Cirkev podala nadpozemskú skutočnosť pozemským teátrom a bez zbytočných slov. Nohy podlamoval vizuálny efekt. Strach možno pominul, divadlo prežilo dodnes.
.v chráme dobre, na ulici najlepšie
Španieli radi fungujú na ulici. Keď sa k tomu pridá aj „idea“ a určitá dávka emócií, zážitok je na svete. Minimálne dvakrát do roka vynášajú náboženské symboly z kostolov a múzeí. Prečo? Použijú ich v procesiách. Najpompéznejšie sprievody sa konajú počas „svätého týždňa“ – semana santa. Procesie tiahnu ulicami od nedele do nedele a vrcholia na veľkonočné „štvordnie“. Pohybovať sa v tomto čase mestskými uličkami si vyžaduje určité fyzické predpoklady – človek sa ocitne v dave, ktorý ho buď drží v zajatí, alebo vlečie, kade ľahšie.
Aj prežívanie náboženstva sa v Španielsku po stáročiach odohráva na ulici. Voľakedy ju napĺňal krik pijanov, handrkujúcich sa markytánok, kvílivé prosby žobráčikov, zvonenie zvonov, modlitby hriešnikov. Ulica má svoje čaro i dnes. Španieli ho vedia podchytiť a vyťažiť z uličiek, neskrotného davu a hluku to, čo sa inému národu tak ľahko nepodarí. Páči sa im opakovať predstavenie o ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Samozrejme, nechýba rozuzlenie. Záverečné dejstvo sa odohráva na hlavnom námestí: vypustí sa nespočetné množstvo holubíc.
.hor’ sa na Golgotu
Procesie vychádzajú z kostolov a kaplniek a nasleduje niekoľkohodinová vopred stanovená trasa. Cieľ cesty – katedrála. Sprievody organizujú jednotlivé bratstvá. Mnohé z nich vznikali od 17. storočia, no vyskytujú sa aj mladšie ako tridsať rokov. V porovnaní s minulosťou sú požiadavky na udelenie členstva zhovievavejšie. Členom sa môže stať ktokoľvek, ak splní jednu z podmienok: je buď príbuzným, alebo dlhoročným známym niekoho, kto už členom je. Dvojnásobný rekord drží Sevilla. Keďže v nej pobýva päťdesiatosem bratstiev, procesiami sa to v nej len tak hemží. Prvenstvo jej patrí, aj čo sa týka časového rozpätia. Zo štvrtka na piatok sa procesie tiahnu mestom neuveriteľných štrnásť hodín.
Každé bratstvo má špecifickú farebnú verziu kostýmov. Tie pozostávajú zo základných častí: tuniky, opaska, plášťa. Skvost predstavuje špicatá kapucňa. Zahaľuje tvár, oči pozerajú z vystrihnutých otvorov. Spevnená kartónom sa týči meter nad hlavu a našincovi pripomína celý kopec podobných doplnkov: od čapíc ma smrť odsúdených kacírov a stredovekých katov cez „kužeľku“ levočskej bielej panej až po poznávací znak členov Ku-klux-klanu. Zahalené postavy tvoria dôležitú súčasť procesie, nesú metrové sviece a sú akoby ochranným štítom kľúčového prvku. Každý sprievod tvoria desiatky až stovky účastníkov. Jadro predstavuje obrovský podstavec na nosidlách s tematickým fragmentom z evanjelia. Najčastejším je posledná večera, ukrižovanie, snímanie z kríža, plač Márie, zmŕtvychvstanie. Sochy prekrývajú hory ruží a sviec, výnimkou nie je baldachýn z ťažkého zamatu.
.pod ťarchou viery
Každoročne sa do procesií v Španielsku zapojí okolo troch miliónov „kajúcnikov“. Príprava na masové podujatie si vyžaduje celý rok. Služby fungujú ako hodinky. Rieši sa kompozícia alegorického obrazu, choreografia, ktorá zahŕňa tempo chôdze, odstup medzi jednotlivými členmi sprievodu, zvukové pozadie. Sochy treba pripraviť, kvety naaranžovať, kostýmy upraviť.
Azda najdôležitejšia je fyzická kondícia kajúcnikov. Podstavec s alegorickým obrazom totiž dosahuje úctyhodnú hmotnosť – často aj dve tony. Počet kajúcnikov zápasiacich s váhou svätých a vlastnými možnosťami vyráža dych: kopa sôch a ruží spočíva na dvoch stovkách pliec. Kajúcnici neraz zveria svoje telo do rúk odborníkov. Tím fyzioterapeutov sa postará o servis v podobe masáže lýtok i podliatinami ozdobenej šije. Telo štrajkuje. Odmieta sa podrobovať aktu pokánia bez bolesti. Výdobytky modernej medicíny však vykonajú svoje a kajúcnik ako znovuzrodený šup do sprievodu – opäť posúvať hranice vlastných možností. Fyzická bolesť je predsa jedným z najdôležitejších motívov Veľkej noci. Sprievod v mnohých mestách dotvárajú jedinci vlečúci brvná a kríže alebo šľahajúci sa bičom po holom chrbte.
Originálnu metódu, ako spôsobiť telu bolesť, už po stáročia praktizujú v obci Calanda. Na Veľký piatok tam na poludnie prebieha rituál masového bubnovania v spoločnom rytme. Rachot počuť do vzdialenosti siedmich kilometrov. Niet sa čo čudovať: bubnuje niekoľko tisíc obyvateľov vo vekovej kategórii od troch rokov. Obyvatelia Calandy si týmto spôsobom každoročne doráňajú ruky. Aby bolo utrpenie viditeľnejšie, neraz si dopomôžu. Bubnujú tak, aby si pokožku na rukách poranili. Krvácajúce rany sfarbia bubon a efekt utrpenia je na svete.
.veľkonočná turistika
Niektorí Španieli spolu s možnosťou bývať v centre mesta získali bonus – stali sa bezbrannými svedkami mestských akcií. Ruch pod oknami počas nespočetných osláv v roku by však nevymenili za nič na svete. Veď prečo aj? To, čo občas lezie na nervy, možno na Veľkú noc skvele prenajať. Z terás, balkónov, okien vykúkajú hlavy zvedavcov.
Mnohí si aspoň na pár hodín zaplatia priestor, odkiaľ sa dá sprievod pozorovať v plnej kráse. Ceny sa hýbu pod tlakom mesta, výhľadu a, samozrejme, časového limitu. Suma sa odpichne od hranice sedemdesiat eur a vystreľuje do závratných výšok. Priestory si zvyknú prenajímať nielen cezpoľní, ale i domáci. Publikum tvoria davy. Každý nakrúca, fotí – aj napriek tomu, že mu väčšina záberov po pár dňoch nič nepovie. Darmo, aj procesie píšu svoje dejiny: najkrajšie, najdlhšie, najuplakanejšie. Pravdou však zostáva, že ich čaro sa najlepšie prežíva „tu a teraz“ – v tesnom dave prizerajúcich sa.
.hurá, je tu Antonio!
Ani hollywoodska hviezda neodolá volaniu procesií. Veľkonočný maratón opäť vlastnoručne odštartoval v rodnej Malage úderom na zvon Antonio Banderas. Aj tento rok sa rozhodol so svojou manželkou a milovníčkou všetkého španielskeho stráviť veľkonočné sviatky v uliciach na juhu Španielska. Antonio je totiž čestným občanom mesta a okrem toho členom jedného z bratstiev. Procesií sa zúčastnil ako radový kajúcnik – v habite a podopierajúci nosidlá.
Veselým Španielom sa podarilo spojiť náboženské s okázalým: vyniesť Krista z chrámu rovno na ulicu a urobiť divadlo, na ktoré môže publikum reagovať ľubovoľne: potleskom, tichom, spevom. Alebo aj plačom, keď sa počasie nevydarí a sochy od stredovekých umelcov treba spolu s nádhernou výzdobou z ruží prikryť. Síce nepoetickým, ale predsa vysoko praktickým výrobkom – igelitom...
Autorka je publicistka, žije v Španielsku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.