V tú volebnú noc mohlo zvíťaziť jeho lepšie ja. Predsa mu to opäť raz vyšlo, hoci s nevýrazným Ivanom to mohlo dopadnúť zle. Lenže jeho čističi, Ján a Anna, odviedli špinavú prácu aj zaňho, takže noc v Limbachu si mohol užívať.
So žiarivým úsmevom sa mohol poďakovať väčšine svojich Slovákov, menšinu mohol štátnicky pochváliť za účasť, a aj protikandidátke s miliónom hlasov mohol vystrúhať veľkorysý kompliment. Potom by sa oddal zábave, vymenil si najnovšie vtipy s nagélovaným Jánom a vždy veselým Robertom. Skrátka, zresetoval by si hlavu a zobudiac sa do slnečnej nedele nazul by si korčule a vyrazil na petržalskú hrádzu dať si veľkú kofolu. Takto, spokojný a oddýchnutý, by prišiel v pondelok do práce a napriek kríze naokolo by šíril optimizmus. Veď koľkým ľuďom na Slovensku sa v posledných rokoch darí tak ako jemu?
Lenže nič z tohto sa neudialo. V tú sobotnú noc zvíťazilo jeho horšie ja. Kým jeho podpredsedovia Pavol, Marek, Robert či Ján žiarili, on soptil, hromžil, prskal a hrozil.
Vraj „budeme sa musieť venovať novinárom, slovenskej tlači. (...) Za všetky tie špinavosti, nechutnosti, klamstvá a obvinenia na prezidenta. (...) Tomuto všetkému sa budeme venovať v pondelok“. A hoci zablahoželal aj oslávencovi Ivanovi, tomu hádam aj zašla chuť. Na menšinu si premiér nespomenul, spochybnil porazenú protikandidátku a škodoradostne poľutoval arcinepriateľa Mikuláša. Na druhý deň pokračoval, ani si nevšimol, že je nedeľa. A v pondelok sa ohlásil opäť. Zase soptil, hromžil, prskal a hrozil. Vraj ak bude slovenská tlač naďalej podporovať maďarský extrémizmus, zasadne Bezpečnostná rada. Novinári si ťukali po čele a dokonca aj väčšina jeho Slovákov, ktorá ho má inak úprimne rada, mu hádam prvýkrát nie veľmi rozumela. To už nielen Duray, ale aj naša vlastná tlač je za odtrhnutie južného Slovenska?
Nad víziami a hrozbami tohto pána dva dni po voľbách krútili hlavou takmer všetci. Možno ešte aj podpredsedovia a motorkár. Rovnako ako väčšina jeho Slovákov mu však nič nenaznačili. Škoda. Nevedia, ako mu škodia. A ako tým škodia aj celej krajine. Viac, než pomätenci z náboru, o ktorých rokovala slovutná Bezpečnostná rada.
Bude sa v tom zamotávať čoraz viac. Ako riaditeľka v Dürrenmattových Fyzikoch, ktorá jediná v psychiatrickej inštitúcii nebola celkom v poriadku. Páni, to mu fakt neviete povedať: Šéfe, my potrebujeme kvalitné kšefty a ty kvalitný oddych. Žiadame naozaj tak veľa?
So žiarivým úsmevom sa mohol poďakovať väčšine svojich Slovákov, menšinu mohol štátnicky pochváliť za účasť, a aj protikandidátke s miliónom hlasov mohol vystrúhať veľkorysý kompliment. Potom by sa oddal zábave, vymenil si najnovšie vtipy s nagélovaným Jánom a vždy veselým Robertom. Skrátka, zresetoval by si hlavu a zobudiac sa do slnečnej nedele nazul by si korčule a vyrazil na petržalskú hrádzu dať si veľkú kofolu. Takto, spokojný a oddýchnutý, by prišiel v pondelok do práce a napriek kríze naokolo by šíril optimizmus. Veď koľkým ľuďom na Slovensku sa v posledných rokoch darí tak ako jemu?
Lenže nič z tohto sa neudialo. V tú sobotnú noc zvíťazilo jeho horšie ja. Kým jeho podpredsedovia Pavol, Marek, Robert či Ján žiarili, on soptil, hromžil, prskal a hrozil.
Vraj „budeme sa musieť venovať novinárom, slovenskej tlači. (...) Za všetky tie špinavosti, nechutnosti, klamstvá a obvinenia na prezidenta. (...) Tomuto všetkému sa budeme venovať v pondelok“. A hoci zablahoželal aj oslávencovi Ivanovi, tomu hádam aj zašla chuť. Na menšinu si premiér nespomenul, spochybnil porazenú protikandidátku a škodoradostne poľutoval arcinepriateľa Mikuláša. Na druhý deň pokračoval, ani si nevšimol, že je nedeľa. A v pondelok sa ohlásil opäť. Zase soptil, hromžil, prskal a hrozil. Vraj ak bude slovenská tlač naďalej podporovať maďarský extrémizmus, zasadne Bezpečnostná rada. Novinári si ťukali po čele a dokonca aj väčšina jeho Slovákov, ktorá ho má inak úprimne rada, mu hádam prvýkrát nie veľmi rozumela. To už nielen Duray, ale aj naša vlastná tlač je za odtrhnutie južného Slovenska?
Nad víziami a hrozbami tohto pána dva dni po voľbách krútili hlavou takmer všetci. Možno ešte aj podpredsedovia a motorkár. Rovnako ako väčšina jeho Slovákov mu však nič nenaznačili. Škoda. Nevedia, ako mu škodia. A ako tým škodia aj celej krajine. Viac, než pomätenci z náboru, o ktorých rokovala slovutná Bezpečnostná rada.
Bude sa v tom zamotávať čoraz viac. Ako riaditeľka v Dürrenmattových Fyzikoch, ktorá jediná v psychiatrickej inštitúcii nebola celkom v poriadku. Páni, to mu fakt neviete povedať: Šéfe, my potrebujeme kvalitné kšefty a ty kvalitný oddych. Žiadame naozaj tak veľa?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.