Keď sa tohto roku bude v televízii hlasovať o najväčšieho Slováka, je dosť možné, že medzi finalistami súťaže sa objaví aj meno Gustáva Husáka.
Ak bude mať presvedčivého obhajcu a dostatok ľudí, ktorí prižmúria oči a zaspomínajú si na to, ako bolo dobre v čase, keď tu vládol.
Gustáv Husák, nech si o jeho činoch a ľudských vlastnostiach myslíme čokoľvek, určite patrí do kategórie najväčších, najmocnejších a najvplyvnejších, a preto si zaslúži našu pozornosť. Počas svojho života zažil množstvo, povedané s jeho dvorným historikom Viliamom Plevzom, vzostupov a pádov. Ako napísal Vladimír Mináč, bol vždy tam, kde sa čosi robilo s dejinami: „Buď sám hýbal dejinami, alebo sa dejiny konali s ním.“
Hoci pre mnohých môže byť už len matnou spomienkou, chlapíkom, ktorý sa na nich pozeral z obrazu v triede, bozkával sa s Brežnevom a hovoril smiešnou českoslovenčinou, netreba naňho zabúdať. Keď už nie inokedy, tak aspoň pri zmienkach o menšom zle.
V polovici apríla to bude štyridsať rokov, čo sa Gustáv Husák, azda presvedčený o tom, že keby moc prevzal niekto iný, bolo by tu horšie, konečne dostal na vrchol československej mocenskej pyramídy. Ako generálny tajomník komunistickej strany mohol ovplyvňovať dianie v krajine viac ako ktokoľvek iný.
.advokát
Gustáv Husák, rodák z Dúbravky (narodil sa 10. januára 1913), od šestnástich člen Komsomolu a od dvadsiatich člen Komunistickej strany Československa, absolvoval v roku 1937 Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Angažoval sa už počas vysokoškolských štúdií: bol vedúcou postavou komunistického Spolku socialistických akademikov a stal sa aj redaktorom jeho časopisu Šíp. Neskôr bol predsedom Zväzu slovenského študentstva.
Blízko mal aj k ľavicovej inteligencii, zoskupenej okolo časopisu DAV, bol však z inej generácie. Ako píše Plevza: „Stal sa najvýraznejším predstaviteľom druhej vlny marxistickej inteligencie, ktorá – v porovnaní s prvou, davistickou – bola už oveľa početnejšia, menej zaťažená tápaním a ilúziami...“ Napriek tomu sa spriatelil s viacerými osobnosťami DAV-u, najviac s Vladimírom Clementisom, o jedenásť rokov starším, u ktorého na konci tridsiatych rokov pracoval ako advokátsky koncipient.
V polovici tridsiatych rokov bol Husák presvedčeným komunistom. V Šípe písal o tom, ako komunisti musia „znovu získať dôveru robotníka a roľníka, ktorú naši inteligenti vymenili za službu bohatému panstvu.“ O vtedajšom Sovietskom zväze, ktorý mal v roku 1937 za sebou obrovské stalinské represálie, neskôr hovoril: „Verili sme, že je tam všetko dobré, perspektívne, že ľudia tam síce nemajú ľahký život, ale uvedomelo pracujú, aby krajina prekvitala“ V roku 1962, keď už mal za sebou dlhoročné väzenie, napísal prezidentovi Antonínovi Novotnému: „V období procesov v Sovietskom zväze som stál pred neuveriteľnými, svojou nehoráznosťou otriasajúcimi obvineniami, dopadajúcimi na sovietskych súdruhov, ktorí pre celú generáciu mladých komunistov boli autoritami... Klement Gottwald zvykol sa pýtať pri súkromných rozhovoroch v dňoch takýchto procesov, „či ma bolí brucho“. Bolelo ma...“
Svojmu presvedčeniu však Husák zostal verný aj neskôr – napríklad aj potom, ako Sovietsky zväz uzavrel pakt o neútočení s Nemeckom, ktorý Husákov priateľ Clementis odsúdil.
.povstalec
Na začiatku druhej svetovej vojny sa Husák, vtedy ešte mimo Bratislavy neveľmi známy advokát, zapojil do konšpiračnej siete ilegálnej Komunistickej strany Slovenska. Bol trikrát zatknutý a nejaký čas ho aj držali vo vyšetrovacej väzbe, vždy ho však pre nedostatok dôkazov a po príhovore na vyšších miestach prepustili. (Typické bolo jeho druhé zatknutie, ktoré prebehlo v čase, keď Slovenská armáda spolu s Wehrmachtom napadla Sovietsky zväz. Husáka prepustili po mesiaci, keď jeho manželka, divadelná režisérka Magda Lokvencová, požiadala svojho niekdajšieho učiteľa, guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, aby sa za Husáka prihovoril u ministra vnútra Alexandra Macha.)
Až do vypuknutia Slovenského národného povstania žil Husák legálnym životom, bol právnikom vo Zväze špeditérov, pohyboval sa v bratislavskom spoločenskom živote. Od roku 1943 bol síce už členom V. ilegálneho vedenia KSS, ale mnohí komunisti, najmä tí z robotníckeho prostredia, ho považovali, aj pre priateľstvo s Clementisom aj preto, že nemal chuť na rôzne sabotážne akcie, len za salónneho komunistu.
Husák, ako jedna z hlavných postáv KSS a spolutvorca Vianočnej dohody z roku 1943, mal významný podiel na vytvorení Slovenskej národnej rady, ktorá sa podujala dosiahnuť mimoriadne ambiciózny cieľ: prostredníctvom ozbrojeného povstania slovenskej armády a partizánskych oddielov oslobodiť Slovensko a prevziať všetku moc na jeho území.
Povstanie, v ktorého rámci hral Husák významnú politickú úlohu, sa skončilo neúspechom, ale on sa zhodou šťastných náhod dostal cez Donovaly, Žemberovce a maďarský Debrecín do Moskvy, kde začiatkom roku 1945 podal tamojšiemu vedeniu KSČ správu o priebehu povstania.
Koncom februára bol už v oslobodených Košiciach, kde predniesol referát o akčných úlohách strany a neskôr sa podieľal na rokovaniach o zostavení prvej vlády.
V tom čase už nebol aktuálny text memoranda z júla 1944, ktoré Husák pripravil pre tajnú cestu člena vedenia KSS Karola Šmidkeho do Moskvy a v ktorom sa okrem iného písalo: „Náš človek má dosť malých štátov a malých politikov, ktorí ho pri každých voľbách a politických prevratoch ošmekli. Hľadá cestu pod svoje nohy a tú vidí na východ. Chceme byť súčiastkou SSSR, ostatné je špekulácia a zase niečo neistého, čoho vnútro je nejasné.“
.povereník
Koniec vojny a obnovenie Československa znamenali vrchol v dovtedajšej Husákovej politickej kariére. Stal sa povereníkom dopravy a po voľbách v roku 1946 predsedom Zboru povereníkov, čo bola de facto slovenská vláda. Organizoval na Slovensku ofenzívnu komunistickú politiku a patril k hlavným mužom komunistického štátneho prevratu vo februári 1948 na Slovensku.
Svoju silu si Husák vyskúšal ešte koncom októbra 1947, keď spolu s inými komunistickými povereníkmi vyvolal svojou demisiou politickú krízu, ktorej výsledkom bolo, že Demokratická strana, ktorá vyhrala voľby v roku 1946, prišla o tri poverenícke posty.
Dňa 21. februára 1948 boli Husákovým rozhodnutím odvolaní zostávajúci povereníci za Demokratickú stranu. Politik argumentoval tým, že demisiu členov pražskej vlády za DS treba považovať aj za demisiu jej zástupcov v zbore povereníkov. Stalo sa to ešte o štyri dni skôr, ako prezident Beneš prijal v Prahe demisiu ministrov občianskych strán v pražskej vláde.
Slovenský február teda predstihol celoštátne prevzatie moci komunistami. Ako spomínal Husák v Plevzovej knihe z roku 1991: „Zákony a ústavu som v tomto prípade nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie.“
Tieto výrazné Husákove úspechy však zakrýval tieň neistoty. Od žilinskej konferencie v auguste 1945 bol jeho vplyv v strane čoraz menší. Na čelo KSS sa dostal Viliam Široký, ktorý Husákovi nevedel odpustiť, že kým on sedel za slovenského štátu vo väzení, Husák spoluorganizoval Povstanie. Za Širokým stáli aj pražskí komunisti. Tí už v júli Husáka označovali za „buržoázneho nacionalistu“. Vnímali ho ako príliš schopného, inteligentného, dravého a individualistického, teda príliš nebezpečného. Niektorým, napríklad Václavovi Kopeckému, ležal v žalúdku preto, že príliš zdôrazňoval úlohu slovenského národa.
.väzeň
„Gustáv Husák svojím pôsobením prispel k nastoleniu komunistického režimu,“ píše historik Michal Barnovský a dodáva, že „jeho činy boli motivované nielen komunistickým presvedčením, ale aj snahou riešiť slovenskú otázku. Bol totiž národne orientovaným komunistom a zástancom federatívneho štátoprávneho usporiadania. Veril, že iba socialistické zriadenie je schopné spravodlivo vyriešiť nacionálnu otázku, že po zúčtovaní s „reakciou“ sa štátoprávne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi upravia podľa princípu rovný s rovným. O to väčšie muselo byť sklamanie, keď pri príprave novej ústavy po februári 1948 Praha odmietla takmer všetky slovenské návrhy, ktoré mali aspoň zmierniť tuhú centralizáciu.“
Husák však naďalej poslušne plnil stranícke úlohy a komunistickej taktike obetoval aj kompetencie slovenských národných orgánov. Na vrchole sa zdržal ešte necelé dva roky. Ešte v roku 1948 prijal úrad povereníka pôdohospodárstva, nasledujúci rok mu pribudla ďalšia funkcia: stal sa povereníkom – predsedom Slovenského úradu pre veci cirkevné. Z týchto nevďačných postov rozbiehal kolektivizáciu i represie proti cirkvám.
V tom čase ho už, rovnako ako iných komunistov, Novomeského či Holdoša, sledovali pracovníci Štátnej bezpečnosti. Tajná polícia zhromažďovala materiály, ktoré ho mali usvedčiť z buržoázneho nacionalizmu. (Z buržoázneho nacionalizmu bývali v socialistických štátoch obviňovaní predstavitelia menších národov, ktorí vraj uprednostňovali národné záujmy pred internacionalizmom, čím mali slúžiť domácej buržoázii.)
Udalosti nabrali rýchly spád. V máji 1950 bol Husák odvolaný z postu predsedu Zboru povereníkov a bol presunutý na roľnícke oddelenie Ústredného výboru KSS. Ešte predtým však predniesol sebkritiku, kde celú svoju politickú minulosť „postavil pod marxistický röntgen.“
Ani to mu však nepomohlo. Začiatkom roku 1951 ho, podobne ako Clementisa či Novomeského, zatkli, ako bolo v tom čase zvykom, na návšteve u nejakého iného súdruha, v prípade Gustáva Husáka, vtedajšieho člena ÚV KSČ a poslanca Národného zhromaždenia, to bolo v kancelárii generálneho tajomníka KSS Štefana Bašťovanského.
Kým Clementisa, ktorý bol spočiatku vytypovaný za hlavnú obeť politických procesov, nakoniec pripojili k skupine „protištátneho sprisahaneckého centra,“ ktoré mal riadiť Rudolf Slánský, Husák mal byť súdený v menšom procese v Bratislave.
Vyšetrovanie bolo hrozné. Ako neskôr Husák spomínal: „Nebolo väzenského trestu, ktorým by som nebol prešiel: koľko dní som strávil v temnej komore, koľko nocí som preležal na holej dlažbe! Zákaz fajčenia, čítania, styku s rodinou... Zvolili potom inú taktiku: „Dáme tě k ledu! Budeš trčať v cele, kým nezhniješ, my máme čas, na tvojom živote nikomu nezáleží, sám budeš prosiť o výsluch!“
K ľadu ho dali na jeden a pol roka. Napriek psychickému a fyzickému utrpeniu (v lete roku 1953 vážil 55 kilogramov) a hrozbám trestom smrti sa nedal presvedčiť, aby podpísal vyšetrovacie protokoly. A keď ich aj niekoľkokrát podpísal, vzápätí to odvolal.
O svojej nevine bol presvedčený aj na procese, ktorý sa vďaka jeho húževnatosti uskutočnil až rok po Stalinovej a Gottwaldovej smrti.
Proces, na ktorom sa obhajoval sám a kde veľakrát neúspešne žiadal o predvolanie svedkov, sledovali spoza záclony aj vtedajšie komunistické špičky. Predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj, znepokojený vývojom pojednávania, poslal predsedovi súdu lístok so slovami „Drž nakrátko tú sviňu.“
Najvyšší súd Husáka nakoniec odsúdil na doživotie za trestný čin velezrady, sabotáže na doživotné väzenie. V roku 1955 mu v rámci amnestie trest znížili na 25 rokov.
.čakateľ
Husák si odsedel ešte päť rokov. Na základe amnestie v roku 1960 bol podmienečne prepustený, o rok neskôr mu vrátili štátne občianstvo. Pracoval ako robotník, neskôr úradník. V roku ho 1963 občiansky rehabilitovali.
Hoci slovenské politické špičky mu dávali najavo svoj dištanc, Husák začal dostávať ponuky z Prahy. Funkciu námestníka ministra financií neprijal, ale ponuka, aby „kandidoval“ do Národného zhromaždenia, ho oslovila. Postup mu zastavilo jeho vystúpenie na mestskej konferencii strany v Bratislave v marci roku 1964. V prejave, ktorý predniesol, ostro kritizoval nedôsledné vyrovnanie sa s kultom osobnosti, množstvo funkcionárov strany označil za diletantov a nekompetentných v oblasti kádrovej politiky. Husák bol okamžite obvinený z frakčnej činnosti a demagógie a padli aj návrhy, aby mu znovu odobrali stranícky preukaz (ten mu po rehabilitácii vrátil Alexander Dubček). Hoci bol Husákov postup zastavený, jeho hviezda pomaly, ale nezadržateľne stúpala. Či už vďaka gloriole mučeníka alebo ostrého rečníka.
Husák zakotvil v Slovenskej akadémii vied, kde napísal knihu Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, ktorá heroizovala komunistický, ako aj jeho vlastný prínos a za ktorú získal titul kandidáta vied. Na svoju chvíľu čakal ešte aj v januári 1968, keď poslal list prvému tajomníkovi ÚV KSS Dubčekovi, v ktorom mu ponúkol svoje služby. Dubček však o pomoc nestál. Ako píše Barnovský: „Vzťahy medzi Dubčekom a Husákom, ako aj medzi Vasilom Biľakom, ktorého v januári 1968 zvolili za prvého tajomníka strany na Slovensku, a Gustávom Husákom zostali chladné. Obidvaja sa báli narastajúcej popularity Husáka, jeho pragmatizmu a túžby po moci.“
.reformista
Prvá hviezdna chvíľa Gustáva Husáka po dlhých rokoch v ústraní prišla v marci roku 1968, keď sa Husák vymedzil voči prezidentovi Antonínovi Novotnému: obvinil ho, že ignoruje slovenskú otázku a uráža slovenský národ. Ako povedal: Novotný „nevidí, že je tu iný národ, slovne ho uznáva, v konkrétnych prejavoch ho ponižuje“. O dva mesiace neskôr už hovoril, že „strana si meno očistí vtedy, keď z nej ľudia typu Antonína Novotného zmiznú.“
Päťdesiatpäťročný, ale dravý a razantný muž vytvoril situáciu, keď bolo pre politické vedenie neúnosné nedať mu funkciu. V apríli 1968 sa teda stal podpredsedom vlády Československej socialistickej republiky, povereným prípravou ústavného zákona o československej federácii. Neskôr hovoril: „V roku 1968 ma už nemohli nechať sedieť na zadku v Bratislave. Keď sa v apríli zostavovala vláda, volal ma Dubček a znovu a znovu navrhoval ísť do Prahy. Tentoraz za ministra spravodlivosti. Odmietol som – nemohol som robiť to, čo som nevedel...“
Husák sa stal politickým architektom federácie a postupne aj mužom Pražskej jari. Zaujímavé je, že kým Dubček pracoval v najvyššej straníckej funkcii a presadzoval reformistický komunistický program, až do konca augusta 1968 nesúhlasil, aby bol Husák kooptovaný do ÚV KSČ alebo ÚV KSS. Podľa historikov to bola osobná averzia, prípadne aj vnútorná obava z konkurencie, pretože Husák sa rovnako hlásil k základnému východiskovému bodu reformného programu – Akčnému programu KSČ z apríla 1968.
Husáka invázia armád Varšavskej zmluvy prekvapila a rozhorčila. Moskovské protokoly, ktoré vnímal ako diktát, však podpísal aj on. Podľa Zdeňka Mlynářa, ktorý sa zúčastnil moskovských rokovaní, začal Husák, vtedy ešte radový člen strany, v Kremli svoju veľkú hru o najvyššie postavenie v KSČ.
.generálny tajomník
Husák pred Rusmi, ktorým sa čoraz viac pozdával, vystupoval ako muž kompromisu. Dal jednoznačne najavo, že okupácia bola chybou a že KSČ bude mať ešte dlho čo robiť, aby túto situáciu napravila, ale chápal, že Sovietsky zväz je veľmoc s vlastnými záujmami, a Sovietom vyšiel v ústrety aj tým, že vyhlásil, že Vysočanský zjazd KSČ nepovažuje za legitímny, pretože sa ho nezúčastnili slovenskí delegáti.
Z Moskvy sa Husák z Dubčekovho poverenia presunul do Bratislavy, rovno na zjazd KSS, kde presviedčal delegátov, že ruské tanky čoskoro odídu, odkiaľ pochádza aj jeho notoricky známy výrok o Dubčekovi: „alebo s ním budem stáť, alebo odídem“. Husák zjazd ovládol, určite aj preto, že vtedajší šéf slovenských komunistov a predstaviteľ ich konzervatívneho krídla Vasil Biľak nezobral odvahu a neprišiel. Husáka zakrátko zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS.
Na jeseň 1968 sa Husákova rétorika začala pritvrdzovať: jeho prejavy boli ešte proreformné, ale už kritizoval, že československé vedenie nedostatočne vnímalo medzinárodnú situáciu, tvrdil, že reformný proces bol príliš živelný a médiá mali príliš popustenú uzdu. Od reformátorov sa začal čím ďalej, tým viac vzďaľovať: kritizoval novinárov, študentov, spisovateľov... Po upálení Jana Palacha vraj na zasadnutí ÚV KSČ povedal, že „my všetci sa tak trochu polievame benzínom, a myslíme si, akí sme frajeri“.
Vtedy už bolo jasné, že hoci nebol jediným kandidátom, sovietske vedenie ráta práve s ním. Dňa 13. apríla 1969 mu to na tajnej schôdzke v Užhorde potvrdil aj najvyšší sovietsky komunista Leonid Brežnev. Barnovský píše: „Tu pravdepodobne padlo definitívne rozhodnutie zo sovietskej strany a Husák sovietske požiadavky akceptoval.“ Zostávalo už len donútiť Dubčeka rezignovať a získať na svoju stranu väčšinu Ústredného výboru. Dňa 17. apríla sa mu to podarilo.
Tých dvadsať rokov, ktoré nasledovali, už nebolo veľmi zaujímavých.
Ak bude mať presvedčivého obhajcu a dostatok ľudí, ktorí prižmúria oči a zaspomínajú si na to, ako bolo dobre v čase, keď tu vládol.
Gustáv Husák, nech si o jeho činoch a ľudských vlastnostiach myslíme čokoľvek, určite patrí do kategórie najväčších, najmocnejších a najvplyvnejších, a preto si zaslúži našu pozornosť. Počas svojho života zažil množstvo, povedané s jeho dvorným historikom Viliamom Plevzom, vzostupov a pádov. Ako napísal Vladimír Mináč, bol vždy tam, kde sa čosi robilo s dejinami: „Buď sám hýbal dejinami, alebo sa dejiny konali s ním.“
Hoci pre mnohých môže byť už len matnou spomienkou, chlapíkom, ktorý sa na nich pozeral z obrazu v triede, bozkával sa s Brežnevom a hovoril smiešnou českoslovenčinou, netreba naňho zabúdať. Keď už nie inokedy, tak aspoň pri zmienkach o menšom zle.
V polovici apríla to bude štyridsať rokov, čo sa Gustáv Husák, azda presvedčený o tom, že keby moc prevzal niekto iný, bolo by tu horšie, konečne dostal na vrchol československej mocenskej pyramídy. Ako generálny tajomník komunistickej strany mohol ovplyvňovať dianie v krajine viac ako ktokoľvek iný.
.advokát
Gustáv Husák, rodák z Dúbravky (narodil sa 10. januára 1913), od šestnástich člen Komsomolu a od dvadsiatich člen Komunistickej strany Československa, absolvoval v roku 1937 Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Angažoval sa už počas vysokoškolských štúdií: bol vedúcou postavou komunistického Spolku socialistických akademikov a stal sa aj redaktorom jeho časopisu Šíp. Neskôr bol predsedom Zväzu slovenského študentstva.
Blízko mal aj k ľavicovej inteligencii, zoskupenej okolo časopisu DAV, bol však z inej generácie. Ako píše Plevza: „Stal sa najvýraznejším predstaviteľom druhej vlny marxistickej inteligencie, ktorá – v porovnaní s prvou, davistickou – bola už oveľa početnejšia, menej zaťažená tápaním a ilúziami...“ Napriek tomu sa spriatelil s viacerými osobnosťami DAV-u, najviac s Vladimírom Clementisom, o jedenásť rokov starším, u ktorého na konci tridsiatych rokov pracoval ako advokátsky koncipient.
V polovici tridsiatych rokov bol Husák presvedčeným komunistom. V Šípe písal o tom, ako komunisti musia „znovu získať dôveru robotníka a roľníka, ktorú naši inteligenti vymenili za službu bohatému panstvu.“ O vtedajšom Sovietskom zväze, ktorý mal v roku 1937 za sebou obrovské stalinské represálie, neskôr hovoril: „Verili sme, že je tam všetko dobré, perspektívne, že ľudia tam síce nemajú ľahký život, ale uvedomelo pracujú, aby krajina prekvitala“ V roku 1962, keď už mal za sebou dlhoročné väzenie, napísal prezidentovi Antonínovi Novotnému: „V období procesov v Sovietskom zväze som stál pred neuveriteľnými, svojou nehoráznosťou otriasajúcimi obvineniami, dopadajúcimi na sovietskych súdruhov, ktorí pre celú generáciu mladých komunistov boli autoritami... Klement Gottwald zvykol sa pýtať pri súkromných rozhovoroch v dňoch takýchto procesov, „či ma bolí brucho“. Bolelo ma...“
Svojmu presvedčeniu však Husák zostal verný aj neskôr – napríklad aj potom, ako Sovietsky zväz uzavrel pakt o neútočení s Nemeckom, ktorý Husákov priateľ Clementis odsúdil.
.povstalec
Na začiatku druhej svetovej vojny sa Husák, vtedy ešte mimo Bratislavy neveľmi známy advokát, zapojil do konšpiračnej siete ilegálnej Komunistickej strany Slovenska. Bol trikrát zatknutý a nejaký čas ho aj držali vo vyšetrovacej väzbe, vždy ho však pre nedostatok dôkazov a po príhovore na vyšších miestach prepustili. (Typické bolo jeho druhé zatknutie, ktoré prebehlo v čase, keď Slovenská armáda spolu s Wehrmachtom napadla Sovietsky zväz. Husáka prepustili po mesiaci, keď jeho manželka, divadelná režisérka Magda Lokvencová, požiadala svojho niekdajšieho učiteľa, guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, aby sa za Husáka prihovoril u ministra vnútra Alexandra Macha.)
Až do vypuknutia Slovenského národného povstania žil Husák legálnym životom, bol právnikom vo Zväze špeditérov, pohyboval sa v bratislavskom spoločenskom živote. Od roku 1943 bol síce už členom V. ilegálneho vedenia KSS, ale mnohí komunisti, najmä tí z robotníckeho prostredia, ho považovali, aj pre priateľstvo s Clementisom aj preto, že nemal chuť na rôzne sabotážne akcie, len za salónneho komunistu.
Husák, ako jedna z hlavných postáv KSS a spolutvorca Vianočnej dohody z roku 1943, mal významný podiel na vytvorení Slovenskej národnej rady, ktorá sa podujala dosiahnuť mimoriadne ambiciózny cieľ: prostredníctvom ozbrojeného povstania slovenskej armády a partizánskych oddielov oslobodiť Slovensko a prevziať všetku moc na jeho území.
Povstanie, v ktorého rámci hral Husák významnú politickú úlohu, sa skončilo neúspechom, ale on sa zhodou šťastných náhod dostal cez Donovaly, Žemberovce a maďarský Debrecín do Moskvy, kde začiatkom roku 1945 podal tamojšiemu vedeniu KSČ správu o priebehu povstania.
Koncom februára bol už v oslobodených Košiciach, kde predniesol referát o akčných úlohách strany a neskôr sa podieľal na rokovaniach o zostavení prvej vlády.
V tom čase už nebol aktuálny text memoranda z júla 1944, ktoré Husák pripravil pre tajnú cestu člena vedenia KSS Karola Šmidkeho do Moskvy a v ktorom sa okrem iného písalo: „Náš človek má dosť malých štátov a malých politikov, ktorí ho pri každých voľbách a politických prevratoch ošmekli. Hľadá cestu pod svoje nohy a tú vidí na východ. Chceme byť súčiastkou SSSR, ostatné je špekulácia a zase niečo neistého, čoho vnútro je nejasné.“
.povereník
Koniec vojny a obnovenie Československa znamenali vrchol v dovtedajšej Husákovej politickej kariére. Stal sa povereníkom dopravy a po voľbách v roku 1946 predsedom Zboru povereníkov, čo bola de facto slovenská vláda. Organizoval na Slovensku ofenzívnu komunistickú politiku a patril k hlavným mužom komunistického štátneho prevratu vo februári 1948 na Slovensku.
Svoju silu si Husák vyskúšal ešte koncom októbra 1947, keď spolu s inými komunistickými povereníkmi vyvolal svojou demisiou politickú krízu, ktorej výsledkom bolo, že Demokratická strana, ktorá vyhrala voľby v roku 1946, prišla o tri poverenícke posty.
Dňa 21. februára 1948 boli Husákovým rozhodnutím odvolaní zostávajúci povereníci za Demokratickú stranu. Politik argumentoval tým, že demisiu členov pražskej vlády za DS treba považovať aj za demisiu jej zástupcov v zbore povereníkov. Stalo sa to ešte o štyri dni skôr, ako prezident Beneš prijal v Prahe demisiu ministrov občianskych strán v pražskej vláde.
Slovenský február teda predstihol celoštátne prevzatie moci komunistami. Ako spomínal Husák v Plevzovej knihe z roku 1991: „Zákony a ústavu som v tomto prípade nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie.“
Tieto výrazné Husákove úspechy však zakrýval tieň neistoty. Od žilinskej konferencie v auguste 1945 bol jeho vplyv v strane čoraz menší. Na čelo KSS sa dostal Viliam Široký, ktorý Husákovi nevedel odpustiť, že kým on sedel za slovenského štátu vo väzení, Husák spoluorganizoval Povstanie. Za Širokým stáli aj pražskí komunisti. Tí už v júli Husáka označovali za „buržoázneho nacionalistu“. Vnímali ho ako príliš schopného, inteligentného, dravého a individualistického, teda príliš nebezpečného. Niektorým, napríklad Václavovi Kopeckému, ležal v žalúdku preto, že príliš zdôrazňoval úlohu slovenského národa.
.väzeň
„Gustáv Husák svojím pôsobením prispel k nastoleniu komunistického režimu,“ píše historik Michal Barnovský a dodáva, že „jeho činy boli motivované nielen komunistickým presvedčením, ale aj snahou riešiť slovenskú otázku. Bol totiž národne orientovaným komunistom a zástancom federatívneho štátoprávneho usporiadania. Veril, že iba socialistické zriadenie je schopné spravodlivo vyriešiť nacionálnu otázku, že po zúčtovaní s „reakciou“ sa štátoprávne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi upravia podľa princípu rovný s rovným. O to väčšie muselo byť sklamanie, keď pri príprave novej ústavy po februári 1948 Praha odmietla takmer všetky slovenské návrhy, ktoré mali aspoň zmierniť tuhú centralizáciu.“
Husák však naďalej poslušne plnil stranícke úlohy a komunistickej taktike obetoval aj kompetencie slovenských národných orgánov. Na vrchole sa zdržal ešte necelé dva roky. Ešte v roku 1948 prijal úrad povereníka pôdohospodárstva, nasledujúci rok mu pribudla ďalšia funkcia: stal sa povereníkom – predsedom Slovenského úradu pre veci cirkevné. Z týchto nevďačných postov rozbiehal kolektivizáciu i represie proti cirkvám.
V tom čase ho už, rovnako ako iných komunistov, Novomeského či Holdoša, sledovali pracovníci Štátnej bezpečnosti. Tajná polícia zhromažďovala materiály, ktoré ho mali usvedčiť z buržoázneho nacionalizmu. (Z buržoázneho nacionalizmu bývali v socialistických štátoch obviňovaní predstavitelia menších národov, ktorí vraj uprednostňovali národné záujmy pred internacionalizmom, čím mali slúžiť domácej buržoázii.)
Udalosti nabrali rýchly spád. V máji 1950 bol Husák odvolaný z postu predsedu Zboru povereníkov a bol presunutý na roľnícke oddelenie Ústredného výboru KSS. Ešte predtým však predniesol sebkritiku, kde celú svoju politickú minulosť „postavil pod marxistický röntgen.“
Ani to mu však nepomohlo. Začiatkom roku 1951 ho, podobne ako Clementisa či Novomeského, zatkli, ako bolo v tom čase zvykom, na návšteve u nejakého iného súdruha, v prípade Gustáva Husáka, vtedajšieho člena ÚV KSČ a poslanca Národného zhromaždenia, to bolo v kancelárii generálneho tajomníka KSS Štefana Bašťovanského.
Kým Clementisa, ktorý bol spočiatku vytypovaný za hlavnú obeť politických procesov, nakoniec pripojili k skupine „protištátneho sprisahaneckého centra,“ ktoré mal riadiť Rudolf Slánský, Husák mal byť súdený v menšom procese v Bratislave.
Vyšetrovanie bolo hrozné. Ako neskôr Husák spomínal: „Nebolo väzenského trestu, ktorým by som nebol prešiel: koľko dní som strávil v temnej komore, koľko nocí som preležal na holej dlažbe! Zákaz fajčenia, čítania, styku s rodinou... Zvolili potom inú taktiku: „Dáme tě k ledu! Budeš trčať v cele, kým nezhniješ, my máme čas, na tvojom živote nikomu nezáleží, sám budeš prosiť o výsluch!“
K ľadu ho dali na jeden a pol roka. Napriek psychickému a fyzickému utrpeniu (v lete roku 1953 vážil 55 kilogramov) a hrozbám trestom smrti sa nedal presvedčiť, aby podpísal vyšetrovacie protokoly. A keď ich aj niekoľkokrát podpísal, vzápätí to odvolal.
O svojej nevine bol presvedčený aj na procese, ktorý sa vďaka jeho húževnatosti uskutočnil až rok po Stalinovej a Gottwaldovej smrti.
Proces, na ktorom sa obhajoval sám a kde veľakrát neúspešne žiadal o predvolanie svedkov, sledovali spoza záclony aj vtedajšie komunistické špičky. Predseda Zboru povereníkov Rudolf Strechaj, znepokojený vývojom pojednávania, poslal predsedovi súdu lístok so slovami „Drž nakrátko tú sviňu.“
Najvyšší súd Husáka nakoniec odsúdil na doživotie za trestný čin velezrady, sabotáže na doživotné väzenie. V roku 1955 mu v rámci amnestie trest znížili na 25 rokov.
.čakateľ
Husák si odsedel ešte päť rokov. Na základe amnestie v roku 1960 bol podmienečne prepustený, o rok neskôr mu vrátili štátne občianstvo. Pracoval ako robotník, neskôr úradník. V roku ho 1963 občiansky rehabilitovali.
Hoci slovenské politické špičky mu dávali najavo svoj dištanc, Husák začal dostávať ponuky z Prahy. Funkciu námestníka ministra financií neprijal, ale ponuka, aby „kandidoval“ do Národného zhromaždenia, ho oslovila. Postup mu zastavilo jeho vystúpenie na mestskej konferencii strany v Bratislave v marci roku 1964. V prejave, ktorý predniesol, ostro kritizoval nedôsledné vyrovnanie sa s kultom osobnosti, množstvo funkcionárov strany označil za diletantov a nekompetentných v oblasti kádrovej politiky. Husák bol okamžite obvinený z frakčnej činnosti a demagógie a padli aj návrhy, aby mu znovu odobrali stranícky preukaz (ten mu po rehabilitácii vrátil Alexander Dubček). Hoci bol Husákov postup zastavený, jeho hviezda pomaly, ale nezadržateľne stúpala. Či už vďaka gloriole mučeníka alebo ostrého rečníka.
Husák zakotvil v Slovenskej akadémii vied, kde napísal knihu Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, ktorá heroizovala komunistický, ako aj jeho vlastný prínos a za ktorú získal titul kandidáta vied. Na svoju chvíľu čakal ešte aj v januári 1968, keď poslal list prvému tajomníkovi ÚV KSS Dubčekovi, v ktorom mu ponúkol svoje služby. Dubček však o pomoc nestál. Ako píše Barnovský: „Vzťahy medzi Dubčekom a Husákom, ako aj medzi Vasilom Biľakom, ktorého v januári 1968 zvolili za prvého tajomníka strany na Slovensku, a Gustávom Husákom zostali chladné. Obidvaja sa báli narastajúcej popularity Husáka, jeho pragmatizmu a túžby po moci.“
.reformista
Prvá hviezdna chvíľa Gustáva Husáka po dlhých rokoch v ústraní prišla v marci roku 1968, keď sa Husák vymedzil voči prezidentovi Antonínovi Novotnému: obvinil ho, že ignoruje slovenskú otázku a uráža slovenský národ. Ako povedal: Novotný „nevidí, že je tu iný národ, slovne ho uznáva, v konkrétnych prejavoch ho ponižuje“. O dva mesiace neskôr už hovoril, že „strana si meno očistí vtedy, keď z nej ľudia typu Antonína Novotného zmiznú.“
Päťdesiatpäťročný, ale dravý a razantný muž vytvoril situáciu, keď bolo pre politické vedenie neúnosné nedať mu funkciu. V apríli 1968 sa teda stal podpredsedom vlády Československej socialistickej republiky, povereným prípravou ústavného zákona o československej federácii. Neskôr hovoril: „V roku 1968 ma už nemohli nechať sedieť na zadku v Bratislave. Keď sa v apríli zostavovala vláda, volal ma Dubček a znovu a znovu navrhoval ísť do Prahy. Tentoraz za ministra spravodlivosti. Odmietol som – nemohol som robiť to, čo som nevedel...“
Husák sa stal politickým architektom federácie a postupne aj mužom Pražskej jari. Zaujímavé je, že kým Dubček pracoval v najvyššej straníckej funkcii a presadzoval reformistický komunistický program, až do konca augusta 1968 nesúhlasil, aby bol Husák kooptovaný do ÚV KSČ alebo ÚV KSS. Podľa historikov to bola osobná averzia, prípadne aj vnútorná obava z konkurencie, pretože Husák sa rovnako hlásil k základnému východiskovému bodu reformného programu – Akčnému programu KSČ z apríla 1968.
Husáka invázia armád Varšavskej zmluvy prekvapila a rozhorčila. Moskovské protokoly, ktoré vnímal ako diktát, však podpísal aj on. Podľa Zdeňka Mlynářa, ktorý sa zúčastnil moskovských rokovaní, začal Husák, vtedy ešte radový člen strany, v Kremli svoju veľkú hru o najvyššie postavenie v KSČ.
.generálny tajomník
Husák pred Rusmi, ktorým sa čoraz viac pozdával, vystupoval ako muž kompromisu. Dal jednoznačne najavo, že okupácia bola chybou a že KSČ bude mať ešte dlho čo robiť, aby túto situáciu napravila, ale chápal, že Sovietsky zväz je veľmoc s vlastnými záujmami, a Sovietom vyšiel v ústrety aj tým, že vyhlásil, že Vysočanský zjazd KSČ nepovažuje za legitímny, pretože sa ho nezúčastnili slovenskí delegáti.
Z Moskvy sa Husák z Dubčekovho poverenia presunul do Bratislavy, rovno na zjazd KSS, kde presviedčal delegátov, že ruské tanky čoskoro odídu, odkiaľ pochádza aj jeho notoricky známy výrok o Dubčekovi: „alebo s ním budem stáť, alebo odídem“. Husák zjazd ovládol, určite aj preto, že vtedajší šéf slovenských komunistov a predstaviteľ ich konzervatívneho krídla Vasil Biľak nezobral odvahu a neprišiel. Husáka zakrátko zvolili za prvého tajomníka ÚV KSS.
Na jeseň 1968 sa Husákova rétorika začala pritvrdzovať: jeho prejavy boli ešte proreformné, ale už kritizoval, že československé vedenie nedostatočne vnímalo medzinárodnú situáciu, tvrdil, že reformný proces bol príliš živelný a médiá mali príliš popustenú uzdu. Od reformátorov sa začal čím ďalej, tým viac vzďaľovať: kritizoval novinárov, študentov, spisovateľov... Po upálení Jana Palacha vraj na zasadnutí ÚV KSČ povedal, že „my všetci sa tak trochu polievame benzínom, a myslíme si, akí sme frajeri“.
Vtedy už bolo jasné, že hoci nebol jediným kandidátom, sovietske vedenie ráta práve s ním. Dňa 13. apríla 1969 mu to na tajnej schôdzke v Užhorde potvrdil aj najvyšší sovietsky komunista Leonid Brežnev. Barnovský píše: „Tu pravdepodobne padlo definitívne rozhodnutie zo sovietskej strany a Husák sovietske požiadavky akceptoval.“ Zostávalo už len donútiť Dubčeka rezignovať a získať na svoju stranu väčšinu Ústredného výboru. Dňa 17. apríla sa mu to podarilo.
Tých dvadsať rokov, ktoré nasledovali, už nebolo veľmi zaujímavých.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.