Dzurinda je stará tvár, muž bez iskry a nápadov, zodpovedný za veľké fauly, ktoré stáli SDKÚ kredit. A predsa je tlak médií a elít, aby ustúpil Radičovej, veľmi nerozumný.
Bolo to jasné už v okamihu, keď sa kandidátkou opozície na prezidenta stala nesympatickým spôsobom sympatická žena – od začiatku išlo len o prípravu na boj o šéfa SDKÚ a celej opozície. Radičovú ako nádej „pravice“ pôvodne vygeneroval jeden prieskum, jedna agentúra, jeden denník a hŕstka intelektuálov, ktorí sa Dzurindu ako svojho reprezentanta prejedli. Už potrebovali čosi menej reformné. Ak nie priamo ľavicové, tak aspoň stredové, pretože práve takí, nijakí, sú oni. Všetci tiež potrebovali zabudnúť, že práve Dzurinda bol v roku 1997 ich vlastná voľba, ich patrón a odvtedy aj ich zrkadlo. Už sa doň nechcú pozerať.
Fakt, že Dzurinda im tento manéver nomináciou ambicióznej Radičovej umožnil, je jeho obrovská politická chyba. Ale ak sa manéver podarí dokonať, bude to pre pravicu chyba rádovo väčšia.
Novú tvár hľadali mienkotvorné kruhy dlho. Už od roku 2004. Až našli Radičovú. Sociálne cítiaca, nekonfliktná, európska – tak ju chceli vidieť a takú ju v kampani mali. Práve tým prehrala, ale o to nešlo. Išlo a ide o viac než o prezidentský post. Ide o lídrovstvo „lepšieho Slovenska“, a to je pre ego elít onakvejšie lákadlo.
Aby nedošlo k nedorozumeniu – nikdy som nemal o Dzurindovi ilúzie. Naopak, už od roku 1997, keď sa tento talentovaný politik rozhodol na populárnej vlne virtuálnej SDK morálne zostudiť a potom mocensky vytunelovať Čarnogurského KDH a Langošovu DS, považujem práve jeho politické správanie za najväčší problém reformného Slovenska. Dokonca si myslím, že on, nie Fico spôsobil dnešnú bahennú klímu v spoločnosti. Dzurinda zaštítil rozumné reformy, ale svojim dlhodobým správaním zabil nádej, že politika sa môže robiť slušnejšie. Fico je len dôsledok.
Ale povediac toto A, hovorím hneď aj B – ak sa má pravica vyliečiť, a áno, ak má Dzurindu niekto nahradiť, nesmie sa to stať spôsobom, ktorý chorobu spôsobil. Ak teda má mať Fico dôveryhodných oponentov, a márniví socialisti rozumnú pravicovú alternatívu, nemôžu vzniknúť rovnakými mediálnymi intrigami a rovnakým obídením politických strán, ako to urobili práve Dzurinda, médiá a elity po roku 1998. Užitočná zmena pravice je možná, dokonca potrebná, ale inak. Žijeme v parlamentnej demokracii, založenej na politických stranách, nie v kráľovstve intelektuálov, médií a think–thankov.
Lenže aktuálny spôsob vedenia sporu o šéfa SDKÚ je kópiou hanebnej minulosti. Fauly ostali cestou k víťazstvu, iba sa vymenili role. Vtedy sa nepravdivo hovorilo, že nádejou je Dzurinda, a brzdou nepopulárne vedenia KDH a DS, ktoré pritom celý zápas s Mečiarom odtiahli a percentá im ostali. Dnes sa nepravdivo hovorí, že nádejou je Radičová, a brzdou nepopulárne vedenie SDKÚ, ktoré pritom odtiahlo ťažké reformy a percentá pre ne vôbec nestratilo. Vtedy sa marketingovo (a podozrivo žoviálne) hovorilo, že na porazenie Mečiara je nevyhnutná nová tvár, bájny Miki, nie okukaní Čarnogurský s Langošom, dnes sa marketingovo (a podozrivo bezstarostne) hovorí, že na porazenie Fica je nevyhnutná žena, čo dostala milión hlasov, nie okukaný – Dzurinda.
Vtedy aj dnes krivé posolstvo o zlých stranách a dobrých lídroch šíria rovnakí ľavicoví komentátori, vrátane Mariána Leška, rovnakí našepkávači, vrátane Haulíka a večne sa mýliacich politológov a sociológov, a rovnaké salóny. Vtedy aj dnes je to pre pravicu príšerne škodlivé.
Je historicky spravodlivé, že na zosadenie Dzurindu používajú jeho minulí výrobcovia dzurindovské spôsoby. Ak však bolo hanebné, keď boli práve v mene Dzurindu faulovaní Čarnogurský s Langošom, je rovnako hanebné, keď je dnes v mene Radičovej faulovaný práve – Dzurinda.
Východ sú osoby, Západ sú spôsoby.
Bolo to jasné už v okamihu, keď sa kandidátkou opozície na prezidenta stala nesympatickým spôsobom sympatická žena – od začiatku išlo len o prípravu na boj o šéfa SDKÚ a celej opozície. Radičovú ako nádej „pravice“ pôvodne vygeneroval jeden prieskum, jedna agentúra, jeden denník a hŕstka intelektuálov, ktorí sa Dzurindu ako svojho reprezentanta prejedli. Už potrebovali čosi menej reformné. Ak nie priamo ľavicové, tak aspoň stredové, pretože práve takí, nijakí, sú oni. Všetci tiež potrebovali zabudnúť, že práve Dzurinda bol v roku 1997 ich vlastná voľba, ich patrón a odvtedy aj ich zrkadlo. Už sa doň nechcú pozerať.
Fakt, že Dzurinda im tento manéver nomináciou ambicióznej Radičovej umožnil, je jeho obrovská politická chyba. Ale ak sa manéver podarí dokonať, bude to pre pravicu chyba rádovo väčšia.
Novú tvár hľadali mienkotvorné kruhy dlho. Už od roku 2004. Až našli Radičovú. Sociálne cítiaca, nekonfliktná, európska – tak ju chceli vidieť a takú ju v kampani mali. Práve tým prehrala, ale o to nešlo. Išlo a ide o viac než o prezidentský post. Ide o lídrovstvo „lepšieho Slovenska“, a to je pre ego elít onakvejšie lákadlo.
Aby nedošlo k nedorozumeniu – nikdy som nemal o Dzurindovi ilúzie. Naopak, už od roku 1997, keď sa tento talentovaný politik rozhodol na populárnej vlne virtuálnej SDK morálne zostudiť a potom mocensky vytunelovať Čarnogurského KDH a Langošovu DS, považujem práve jeho politické správanie za najväčší problém reformného Slovenska. Dokonca si myslím, že on, nie Fico spôsobil dnešnú bahennú klímu v spoločnosti. Dzurinda zaštítil rozumné reformy, ale svojim dlhodobým správaním zabil nádej, že politika sa môže robiť slušnejšie. Fico je len dôsledok.
Ale povediac toto A, hovorím hneď aj B – ak sa má pravica vyliečiť, a áno, ak má Dzurindu niekto nahradiť, nesmie sa to stať spôsobom, ktorý chorobu spôsobil. Ak teda má mať Fico dôveryhodných oponentov, a márniví socialisti rozumnú pravicovú alternatívu, nemôžu vzniknúť rovnakými mediálnymi intrigami a rovnakým obídením politických strán, ako to urobili práve Dzurinda, médiá a elity po roku 1998. Užitočná zmena pravice je možná, dokonca potrebná, ale inak. Žijeme v parlamentnej demokracii, založenej na politických stranách, nie v kráľovstve intelektuálov, médií a think–thankov.
Lenže aktuálny spôsob vedenia sporu o šéfa SDKÚ je kópiou hanebnej minulosti. Fauly ostali cestou k víťazstvu, iba sa vymenili role. Vtedy sa nepravdivo hovorilo, že nádejou je Dzurinda, a brzdou nepopulárne vedenia KDH a DS, ktoré pritom celý zápas s Mečiarom odtiahli a percentá im ostali. Dnes sa nepravdivo hovorí, že nádejou je Radičová, a brzdou nepopulárne vedenie SDKÚ, ktoré pritom odtiahlo ťažké reformy a percentá pre ne vôbec nestratilo. Vtedy sa marketingovo (a podozrivo žoviálne) hovorilo, že na porazenie Mečiara je nevyhnutná nová tvár, bájny Miki, nie okukaní Čarnogurský s Langošom, dnes sa marketingovo (a podozrivo bezstarostne) hovorí, že na porazenie Fica je nevyhnutná žena, čo dostala milión hlasov, nie okukaný – Dzurinda.
Vtedy aj dnes krivé posolstvo o zlých stranách a dobrých lídroch šíria rovnakí ľavicoví komentátori, vrátane Mariána Leška, rovnakí našepkávači, vrátane Haulíka a večne sa mýliacich politológov a sociológov, a rovnaké salóny. Vtedy aj dnes je to pre pravicu príšerne škodlivé.
Je historicky spravodlivé, že na zosadenie Dzurindu používajú jeho minulí výrobcovia dzurindovské spôsoby. Ak však bolo hanebné, keď boli práve v mene Dzurindu faulovaní Čarnogurský s Langošom, je rovnako hanebné, keď je dnes v mene Radičovej faulovaný práve – Dzurinda.
Východ sú osoby, Západ sú spôsoby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.