DIVADLO PLANTÁŽ SND
Generácia „mladých“ má v SND konečne inscenáciu, ktorá je takmer výlučne o nej a pre ňu. A nejde o dramatizáciu povinného čítania! Plantáž je divadelná hra súčasného nemeckého dramatika Davida Gieselmanna, ktorý sa takpovediac zo dňa na deň stal svetovo uvádzaným autorom. Nie však vďaka Plantáži, ale vďaka Pánovi Kolpertovi – akurátne absurdnej hre o znudených tridsiatnikoch, ktorú niekoľko sezón uvádzalo aj bratislavské Divadlo Aréna. Plantáž sa odohráva v opustenej industriálnej budove, v ktorej „alternatívnym“ spôsobom žije skupinka dvadsať až štyridsaťročných takmer stroskotaných indivíduí. Ich svet tvorí sex, hranolčeky, marihuana, nuda a hádky, ako napríklad tá o potrebe kúpy tretieho kávovaru. Na prvý pohľad banálne, ale vtipné dialógy ukrývajú pod povrchom pravdu oveľa trpkejšiu, ako sú mnohí z nich ochotní si priznať. Réžia generácie znalého – v SND debutujúceho – Mariána Amslera je hravá a opiera sa o vyrovnané herecké výkony. Za všetky dva: temer nerozpoznateľný Tomáš Maštalír abdikujúci na svoj príznačný sexappeal aj dikciu, a zatiaľ nie príliš známa Hera Turban, precízne subtílna, poľsky akcentujúca. Dokáže Plantáž osloviť širšiu cieľovú skupinu ako tú, ktorej je primárne určená? Nech si každý odpovie sám, do akej miery sa cíti spriaznený s dušou komunity unikajúcej pred životom. P. S. Na svoje si prídu aj fanúšikovia Amy Winehouse.
.peter Scherhaufer
KNIHA Alden Nowlan: Ja, Ikarus Modrý Peter, 2008
„V žilách im prúdi Kristova krv / alebo smäd po nej. / Pozreli sa do očí Boha, / nechránení dymovým skielkom.“ Posledné vety z básne Istý druh svätých celkom dobre charakterizujú jej autora. Alden Nowlan (1933 — 1983) vyrastal v rodine drevorubača v severokanadskej provincii Nova Scotia. Nevychodil ani päť ročníkov ľudovej, nerozvíjal sa v podnetnom prostredí. Doma mali len bibliu a tú sa sám naučil čítať ako päťročný. Až psychiatri v nemocnici pre duševne chorých (kde sa ocitol, keď mal 14 rokov) pochopili, že ide o vnímavého a talentovaného mládenca a podporili ho v samovzdelávaní. Alden začal čoskoro písať, občas mu niečo vyšlo v amerických novinách, potom sa všelijako pretĺkal a keď už bol ako rozpoznaný a publikovaný autor „za vodou“, dostal rakovinu... Výber z jeho básní, ktoré v zamatovo príjemnom preklade Petra Milčáka vydalo levočské vydavateľstvo Modrý Peter, sú čitateľským pôžitkom. Autor pokojným hlasom rozpráva, nemudruje, skôr pozoruje a potichu premýšľa. Nie je nahnevaný na svet ako boli beatnici, nefilozofuje s pátosom ako Robinson Jeffers či Ezra Pound, hoci práve k nim by sa dal prirovnať. „Nikdy sme sa necítili bezpečne, / kým sme nemali pod nohami more.“ Na rozbúrenom mori, ktorým celý život plával, zostal až do poslednej chvíle pokojný. Ktovie, aká krv mu prúdila v žilách?
.juraj Kušnierik
TANEC Večer tanečného humoru
Na scénických programoch vychádzajúcich zo slovenského folklóru sa divák len málokedy zasmeje – pokiaľ nejde o smiech cez slzy nad trápnosťou či prvoplánovosťou. Skupinka tanečného humoru Všetečníci preto pôsobí takmer ako zjavenie. Ich netradičné tanečné čísla sú založené na dobrej znalosti folklóru a tiež na ich vynikajúcich interpretačných schopnostiach. A samozrejme na množstve nečakaných, vtipných a vypointovaných nápadov. Aby svoj repertoár, zatiaľ ešte skromný, mohli predstaviť divákom vo vlastnom programe, prizvali si hostí s podobným svojským pohľadom na tradičnú kultúru: slovenský súbor Poleno a český Kunovjan s odnožou menom Chlastáš. Večer sprevádzali krátke vedecké vstupy na tému Esencia humoru a jej implikácie pre globálnu spoločnosť, ktoré nezapreli cimrmanovskú inšpiráciu. Nevyhnutnosť prizvať hostí program mierne rozkolísala a môže aj za prepísknutú dĺžku, to je však asi jediná zásadná pripomienka a týka sa skôr celkovej dramaturgie ako samotných čísel. Dostať do tanca humor je poriadna drina. Dá sa trochu pomôcť barličkami slovných komentárov a vtipných veršovačiek, ja však najviac obdivujem tie čísla, kde nie sú slová potrebné. To sa v tomto programe darilo najviac práve Všetečníkom i keď paródia Chlastáša na Michaela Flatleyho a jeho estrádne pseudoírske tance rozhodne nezaostávala. Rozosmiať diváka sa dá ľahko, stačí niekoho kopnúť do zadku. Zanechať v ňom však radostný pocit aj po doznení smiechu dokáže málokto. Všetečníci so svojim hosťami to dokázali a ja len dúfam, že svoj repertoár rozšíria, dramaturgiu doladia a že sa na nich čoskoro zase niekde dobre zasmejeme.
.elena Akácsová
Generácia „mladých“ má v SND konečne inscenáciu, ktorá je takmer výlučne o nej a pre ňu. A nejde o dramatizáciu povinného čítania! Plantáž je divadelná hra súčasného nemeckého dramatika Davida Gieselmanna, ktorý sa takpovediac zo dňa na deň stal svetovo uvádzaným autorom. Nie však vďaka Plantáži, ale vďaka Pánovi Kolpertovi – akurátne absurdnej hre o znudených tridsiatnikoch, ktorú niekoľko sezón uvádzalo aj bratislavské Divadlo Aréna. Plantáž sa odohráva v opustenej industriálnej budove, v ktorej „alternatívnym“ spôsobom žije skupinka dvadsať až štyridsaťročných takmer stroskotaných indivíduí. Ich svet tvorí sex, hranolčeky, marihuana, nuda a hádky, ako napríklad tá o potrebe kúpy tretieho kávovaru. Na prvý pohľad banálne, ale vtipné dialógy ukrývajú pod povrchom pravdu oveľa trpkejšiu, ako sú mnohí z nich ochotní si priznať. Réžia generácie znalého – v SND debutujúceho – Mariána Amslera je hravá a opiera sa o vyrovnané herecké výkony. Za všetky dva: temer nerozpoznateľný Tomáš Maštalír abdikujúci na svoj príznačný sexappeal aj dikciu, a zatiaľ nie príliš známa Hera Turban, precízne subtílna, poľsky akcentujúca. Dokáže Plantáž osloviť širšiu cieľovú skupinu ako tú, ktorej je primárne určená? Nech si každý odpovie sám, do akej miery sa cíti spriaznený s dušou komunity unikajúcej pred životom. P. S. Na svoje si prídu aj fanúšikovia Amy Winehouse.
.peter Scherhaufer
KNIHA Alden Nowlan: Ja, Ikarus Modrý Peter, 2008
„V žilách im prúdi Kristova krv / alebo smäd po nej. / Pozreli sa do očí Boha, / nechránení dymovým skielkom.“ Posledné vety z básne Istý druh svätých celkom dobre charakterizujú jej autora. Alden Nowlan (1933 — 1983) vyrastal v rodine drevorubača v severokanadskej provincii Nova Scotia. Nevychodil ani päť ročníkov ľudovej, nerozvíjal sa v podnetnom prostredí. Doma mali len bibliu a tú sa sám naučil čítať ako päťročný. Až psychiatri v nemocnici pre duševne chorých (kde sa ocitol, keď mal 14 rokov) pochopili, že ide o vnímavého a talentovaného mládenca a podporili ho v samovzdelávaní. Alden začal čoskoro písať, občas mu niečo vyšlo v amerických novinách, potom sa všelijako pretĺkal a keď už bol ako rozpoznaný a publikovaný autor „za vodou“, dostal rakovinu... Výber z jeho básní, ktoré v zamatovo príjemnom preklade Petra Milčáka vydalo levočské vydavateľstvo Modrý Peter, sú čitateľským pôžitkom. Autor pokojným hlasom rozpráva, nemudruje, skôr pozoruje a potichu premýšľa. Nie je nahnevaný na svet ako boli beatnici, nefilozofuje s pátosom ako Robinson Jeffers či Ezra Pound, hoci práve k nim by sa dal prirovnať. „Nikdy sme sa necítili bezpečne, / kým sme nemali pod nohami more.“ Na rozbúrenom mori, ktorým celý život plával, zostal až do poslednej chvíle pokojný. Ktovie, aká krv mu prúdila v žilách?
.juraj Kušnierik
TANEC Večer tanečného humoru
Na scénických programoch vychádzajúcich zo slovenského folklóru sa divák len málokedy zasmeje – pokiaľ nejde o smiech cez slzy nad trápnosťou či prvoplánovosťou. Skupinka tanečného humoru Všetečníci preto pôsobí takmer ako zjavenie. Ich netradičné tanečné čísla sú založené na dobrej znalosti folklóru a tiež na ich vynikajúcich interpretačných schopnostiach. A samozrejme na množstve nečakaných, vtipných a vypointovaných nápadov. Aby svoj repertoár, zatiaľ ešte skromný, mohli predstaviť divákom vo vlastnom programe, prizvali si hostí s podobným svojským pohľadom na tradičnú kultúru: slovenský súbor Poleno a český Kunovjan s odnožou menom Chlastáš. Večer sprevádzali krátke vedecké vstupy na tému Esencia humoru a jej implikácie pre globálnu spoločnosť, ktoré nezapreli cimrmanovskú inšpiráciu. Nevyhnutnosť prizvať hostí program mierne rozkolísala a môže aj za prepísknutú dĺžku, to je však asi jediná zásadná pripomienka a týka sa skôr celkovej dramaturgie ako samotných čísel. Dostať do tanca humor je poriadna drina. Dá sa trochu pomôcť barličkami slovných komentárov a vtipných veršovačiek, ja však najviac obdivujem tie čísla, kde nie sú slová potrebné. To sa v tomto programe darilo najviac práve Všetečníkom i keď paródia Chlastáša na Michaela Flatleyho a jeho estrádne pseudoírske tance rozhodne nezaostávala. Rozosmiať diváka sa dá ľahko, stačí niekoho kopnúť do zadku. Zanechať v ňom však radostný pocit aj po doznení smiechu dokáže málokto. Všetečníci so svojim hosťami to dokázali a ja len dúfam, že svoj repertoár rozšíria, dramaturgiu doladia a že sa na nich čoskoro zase niekde dobre zasmejeme.
.elena Akácsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.