V Česku sa diskutuje, či za pád vlády môžu agenti ruských záujmov, alebo len bezohľadný Paroubek. Maďarsku hrozí krach z nezodpovednosti a Slovensko vymieňa ministra tak, že nepriameho vinníka strieda priamy. Čo sa deje?
Stredná Európa mala v roku 1989 svoju hodinu slávy. Odtiaľto bol pápež, ktorý spolu s Ronaldom Reaganom a Margareth Thatcher nabúral základy komunizmu. Tu sa narodil poľský robotník Lech Walesa, ktorý prebudil poľský národ a stal sa symbolom jeho odvahy. Tu sa odohral 17. november, po ktorom sa zakázaný dramatik Václav Havel stal na istý čas svedomím celého sveta. Tu vznikol Fidesz, hnutie vzdelaných mladých ľudí, nádej slobodného Maďarska. Tu sa zrodili VPN a KDH, sily, ktoré mali Slovensko vyrvať z pazúrov komunistických spôsobov.
Bola to vzrušujúca doba, v ktorej sa práve v strednej Európe vášnivo diskutovalo o základných otázkach – o slobode a zodpovednosti, o svedomí, o minulosti, o práve. Skúsenosť s neslobodou nám dávala zaujímavú perspektívu, dokonca istý náskok pred tými, čo na komunizmus hľadeli zvonka, takže pretrvávajúce západné ilúzie o socializme s ľudskou tvárou nás už zbytočne nezdržovali. Dokonca sa občas považovalo za možné, že práve v strednej Európe, na tomto večnom bojisku rôznych mocností, záujmov, ale aj myšlienok, vznikne po roku 1989 čosi nové, čosi, čo bude mať potenciál posunúť poznanie Západu o krok dopredu.
Bola to doba, v ktorej sa z provincie na chvíľu stalo centrum. Tu sa z disidentov stávali prezidenti, tu vznikali zaujímavé polemiky o demokracii, tu sa na zakotvenie slobody rodili nové ústavy a tisícky zákonov. Tu súperil Havel s Klausom, tu sa presadili Balzerowicz a Bokros, tu Fedor Gál povedal, že Mečiar klame, keď to ešte 80 percent ľudí netušilo. Tu sa inštinktívne vedelo, že sloboda nie je zadarmo, že jej zachovanie vyžaduje každodenný boj s jej nepriateľmi, že Západ nie je miesto na mape, ale v hlave a duši. Stredná Európa bola vtedy fascinujúcim miestom, na ktorom sa vtedy celý Západ trochu prekvapene vracal k svojim civilizačným základom.
Potom však ubiehali roky, a ako sa sloboda stávala samozrejmou, stredná Európa stratila ostražitosť. A mieru. A už aj rozum. A ešte sme všetci veľmi zleniveli. Bez odporu prichádzal Zemanov populizmus a skalený pohľad, Dzurindove dvojnásobné platy a pobočník Palacka, Kwasnievskeho korupcia a pardón minulosti, Gyurcsányiho blazeovaný úsmev a neblazeované lži, hrubosť v podaní „plnou Parou-Bek“, a napokon aj ľstivý pán, ktorý je vďaka 17. novembru slobodne volený, ale vôbec to netuší.
Stredná Európa postupne prestala byť zaujímavá. Dnes je už len odporná.
Provincia sa nevrátila len k svojmu miestu pri peci, ona sa vrátila k svojmu najhoršiemu ja – k podvodom v eurozávetrí, ku komplexom, k rasizmu, antisemitizmu, a k smiešnemu narcisizmu a strašlivej nečinnosti.
V Budapešti, stratenej v dlhoročnej nečinnosti, občas vybuchne bomba, Jobbik má šance byť v parlamente, a líder Fideszu sa topí v lacnej popularite mesiáša, ktorý neponúka rozum a pokoru, ale len vášne. V Prahe, učičíkanej svojou krásou, sa Paroubek chystá pomôcť komunistom k moci, pravica zomiera na detinskú revnivosť, a Klaus, narcis par excellence, mieša rozumnú kritiku Bruselu s takou neznesiteľnou mierou sebastrednosti, že jeho kritikov to vedie až k idiocii, s ktorou ho označia za agenta Ruska. A keďže ani súdy si neubránili nezávislosť, zúfalé české elity sa upínajú už len k EÚ (tak oddane, ako predtým k Havlovi), opäť raz netušiac, ako hlboko idú pod cenu.
A Bratislava? Čo sa vlastne dá povedať o Ficovi a jeho opozícii? Provincia provincie, okraj okraja.
V roku 1989 to bol veľmi zaujímavý kus Západu. Dnes je stredná Európa opäť len jeho spiacou príťažou. Kto ten pekelný spánok dokáže prerušiť, ako vtedy robotník Lech, dramatik Václav a študent Viktor?
Stredná Európa mala v roku 1989 svoju hodinu slávy. Odtiaľto bol pápež, ktorý spolu s Ronaldom Reaganom a Margareth Thatcher nabúral základy komunizmu. Tu sa narodil poľský robotník Lech Walesa, ktorý prebudil poľský národ a stal sa symbolom jeho odvahy. Tu sa odohral 17. november, po ktorom sa zakázaný dramatik Václav Havel stal na istý čas svedomím celého sveta. Tu vznikol Fidesz, hnutie vzdelaných mladých ľudí, nádej slobodného Maďarska. Tu sa zrodili VPN a KDH, sily, ktoré mali Slovensko vyrvať z pazúrov komunistických spôsobov.
Bola to vzrušujúca doba, v ktorej sa práve v strednej Európe vášnivo diskutovalo o základných otázkach – o slobode a zodpovednosti, o svedomí, o minulosti, o práve. Skúsenosť s neslobodou nám dávala zaujímavú perspektívu, dokonca istý náskok pred tými, čo na komunizmus hľadeli zvonka, takže pretrvávajúce západné ilúzie o socializme s ľudskou tvárou nás už zbytočne nezdržovali. Dokonca sa občas považovalo za možné, že práve v strednej Európe, na tomto večnom bojisku rôznych mocností, záujmov, ale aj myšlienok, vznikne po roku 1989 čosi nové, čosi, čo bude mať potenciál posunúť poznanie Západu o krok dopredu.
Bola to doba, v ktorej sa z provincie na chvíľu stalo centrum. Tu sa z disidentov stávali prezidenti, tu vznikali zaujímavé polemiky o demokracii, tu sa na zakotvenie slobody rodili nové ústavy a tisícky zákonov. Tu súperil Havel s Klausom, tu sa presadili Balzerowicz a Bokros, tu Fedor Gál povedal, že Mečiar klame, keď to ešte 80 percent ľudí netušilo. Tu sa inštinktívne vedelo, že sloboda nie je zadarmo, že jej zachovanie vyžaduje každodenný boj s jej nepriateľmi, že Západ nie je miesto na mape, ale v hlave a duši. Stredná Európa bola vtedy fascinujúcim miestom, na ktorom sa vtedy celý Západ trochu prekvapene vracal k svojim civilizačným základom.
Potom však ubiehali roky, a ako sa sloboda stávala samozrejmou, stredná Európa stratila ostražitosť. A mieru. A už aj rozum. A ešte sme všetci veľmi zleniveli. Bez odporu prichádzal Zemanov populizmus a skalený pohľad, Dzurindove dvojnásobné platy a pobočník Palacka, Kwasnievskeho korupcia a pardón minulosti, Gyurcsányiho blazeovaný úsmev a neblazeované lži, hrubosť v podaní „plnou Parou-Bek“, a napokon aj ľstivý pán, ktorý je vďaka 17. novembru slobodne volený, ale vôbec to netuší.
Stredná Európa postupne prestala byť zaujímavá. Dnes je už len odporná.
Provincia sa nevrátila len k svojmu miestu pri peci, ona sa vrátila k svojmu najhoršiemu ja – k podvodom v eurozávetrí, ku komplexom, k rasizmu, antisemitizmu, a k smiešnemu narcisizmu a strašlivej nečinnosti.
V Budapešti, stratenej v dlhoročnej nečinnosti, občas vybuchne bomba, Jobbik má šance byť v parlamente, a líder Fideszu sa topí v lacnej popularite mesiáša, ktorý neponúka rozum a pokoru, ale len vášne. V Prahe, učičíkanej svojou krásou, sa Paroubek chystá pomôcť komunistom k moci, pravica zomiera na detinskú revnivosť, a Klaus, narcis par excellence, mieša rozumnú kritiku Bruselu s takou neznesiteľnou mierou sebastrednosti, že jeho kritikov to vedie až k idiocii, s ktorou ho označia za agenta Ruska. A keďže ani súdy si neubránili nezávislosť, zúfalé české elity sa upínajú už len k EÚ (tak oddane, ako predtým k Havlovi), opäť raz netušiac, ako hlboko idú pod cenu.
A Bratislava? Čo sa vlastne dá povedať o Ficovi a jeho opozícii? Provincia provincie, okraj okraja.
V roku 1989 to bol veľmi zaujímavý kus Západu. Dnes je stredná Európa opäť len jeho spiacou príťažou. Kto ten pekelný spánok dokáže prerušiť, ako vtedy robotník Lech, dramatik Václav a študent Viktor?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.