Epirus, prípadne Ipiros či Epeiros, to je oblasť Gréckej republiky, ktorá má pohnutú vojnovú históriu, ale aj prekrásnu panenskú prírodu. Neúprosné hory s rozoklanými vrcholmi, zalesnenými údoliami a hlbokými roklinami, kraj tvrdých, no pohostinných ľudí.
Na pobreží sa tu nachádza celá šnúra menších a väčších, často piesočnatých a neraz úplne ľudoprázdnych pláží. Pokiaľ ide o počet turistických centier a letovísk, je to miesto trochu zaostalejšie, to mu však vôbec neuberá z krásy. Skôr naopak. Čo je už krajšie, ako si odpočinúť na odľahlej pláži, kde vás nerušia iní a často celkom inak založení návštevníci?
.prebudenie v horách
Do Pargy, čo je hlavné letovisko prímorskej oblasti Epiru, vyrážame zo Žiliny, a hoci nám najskôr sľubovali, že na mieste budeme za 22 až 23 hodín, cesta sa pretiahla na rovných tridsať. Na druhej strane za to mohol aj čas strávený na srbsko-macedónskej hranici, kde sa vtedy začalo prísne vyžadovať predloženie dokladu o cestovnom zdravotnom poistení. A tak som si povedal, že prechod cez no name land nemôže byť azda nikdy bez problémov. Keď som pred rokom cestoval z Albánska, držali nás Macedónci na hranici päť hodín...
Ale potom to ide rýchlo – Kumanovo, Prilep a hranica s Gréckom. Zobúdzame sa za svitania cestou cez pohorie Pindos. Naokolo samé hory, nad horskými bystrinami somárske mosty, ale aj hromady odpadkov – typické okolie nielen balkánskych ciest. Zapínam GPS a až správa na monitore ma poriadne prebudí – nadmorská výška priesmyku bola 1 300 metrov. A pritom už o dve hodiny sme takmer na nule. Káli méra Parga.
Toto prímorské dvojtisícové mestečko, ktoré leží asi 50 kilometrov na juh od Igoumenitsy, tretieho najväčšieho prístavu Grécka v provincii Preveza, však ešte spalo a bol naň pozoruhodný pohľad. Parga má antické korene, ale zároveň ju široko ovplyvnili západná civilizácia a kultúra, pretože bolo mnoho rokov akousi hranicou medzi západom a východom. Prvá zmienka o Parge pochádza z 12. storočia, už vtedy to bolo významné mesto. Šarm mu vydržal dodnes.
Žiaľ, a to paradoxne zdôrazňujú ešte aj niektoré bedekre, okraje Pargy dnes zaplienila betónová zástavba, ktorá sa na západe rozlieza až k dedinke Antoussa. Taký osud stretá aj ďalšie mestečká nielen v Grécku, ale vo väčšine krajín, čo profitujú z cestovania a odpočinku pri mori.
.pevnosť, ľudia a mesto
Staré mesto a jeho centrum pod ruinami dominanty normandsko-benátskeho hradu Kasteli zo 16. storočia je však niečo celkom iné. Tak ako iné turistické centrá je dnes posiate kaviarňami, rybacími tavernami, gréckymi, talianskymi, čínskymi a dokonca českými reštauráciami, no vo svojom historickom jadre si predsa len zachovalo, čo mohlo.
Od 14. do 18. storočia bol prístav Parga, strategicky skrytý medzi množstvom Iónskych ostrovov a ostrovčekov z jednej strany a hradbou Epiru z druhej strany, pod nadvládou Benátčanov. A tak dodnes na bráne pevnosti tróni lev svätého Marka.
Kým človek k pevnosti vyšliape, poriadne sa spotí, ale výhľad je odtiaľ dokonalý. Večer je návšteva ozajstným zážitkom – horúčava opadla a obdivujeme západ slnka ako z romantických happy endov. Za bránami pevnosti v opravených kasárňach sídli kaviareň, ktorá sa tu preslávila 40 druhmi horúcej a studenej čokolády. Od nej po kamenitej dláždenej ceste sa dá prejsť až k jednému z letných palácov Ali pašu na vrchole kopca. Pargu najskôr obsadili napoleonskí Francúzi, potom dostala autonómiu pod ochranou Rusov, padla do rúk Britom a tí ju predali práve Alimu pašovi – synovi albánskeho beja a mužovi prezývanému Lev z Janiny. Prestaval síce tunajšie hrady, ale jeho krutovláda vyhnala vydesených občanov na Iónske ostrovy. Mesto potom obsadili moslimovia a po nich pri sťahovaní obyvateľstva pravoslávni utečenci z Konštantínopolu. Tourkopazaro je bývalá moslimská štvrť Pargy, kde ešte do 50. rokov minulého storočia stála prekrásna mešita s minaretom. A potom na jej mieste vybudovali parkovisko...
.o chamtivej starenke
Staré centrum Pargy hneď pod hradom je plné peknučkých a často pestrofarebných domov, nastavaných husto jeden vedľa druhého. Ich typické červené strechy z pálených škridiel dodávajú pohľadu od hladiny modrého mora ten správny kolorit. Zvláštnu atmosféru a kúzlo majú aj tienisté úzke priechody uličiek v dolnej časti mesta. Odpočívajú v nich starenky, väčšinou oblečené v tradičných čiernych odevoch, s vrkočmi a modrými šatkami. Babičky však len tak nečinne nevysedávajú. Väčšinou predávajú, či skôr vnucujú turistom rôzny tovar. Ovocie ako figy, hrozno alebo aj korenie – mätu, oregano, bazalku a podobne. Niektoré sú slušné, iné už menej, a tak sme u jednej z nich prišli o dve eurá. Babka, odhadom sedemdesiatnička, nás pri prechádzke zastavila a niekoľkými anglickými slovíčkami ponúka na ochutnanie figy. Čo za tým bude? Pre istotu odmietame a slušne poďakujeme. Babka sa však nevzdáva a gestom naznačuje čosi ako „Len ochutnaj!“ Okej! Ochutnať nedala, zato nám rýchlo balí ovocie, korenie a ešte to a tamto. Zo slušnosti jej dávame aspoň dve eurá, viac sme momentálne pri sebe nemali. Babka sa však zarazene pozrie a vraví: „Money! Money! Little!“ teraz sme zase zarazení my. Všetko jej vraciame, peniaze však už neuvidíme...
Našťastie je to v Parge jediný negatívny zážitok. Inak sú tu ľudia priateľskí a nejaká tá zľava v obchodíku na dobré víno či suvenír je skôr pravidlo než výnimka.
Zľavy na jedlo a pitie však nefungujú, to je cenovo pevne zakotvené. Najmä čerstvé pečivo, syry, mlieko a ovocie nepatria medzi lacné záležitosti. A ak chcete dobrú večeru, pod desať eur sa nedostanete. Porcie sú však kráľovské. Len treba mať trochu šťastia pri výbere reštaurácie, my sme totiž dospeli k názoru, že v bratislavskej Mlynskej doline sa robí lepší gyros ako v jednom pargskom podniku, ktorý má „Jídelní lístek v českém jazyce“. Našťastie nie je v Parge zďaleka jediný a reštaurácie sa tu núkajú od milých, tichých a maličkých až po tie väčšie, kde večer hráva živá hudba. Dať si môžete bežné stredomorské jedlá, čaká vás pizza, cestoviny, jedlá na ražni, ryby, mušle, pečené hlivy ale aj bohaté šaláty s prosciuttom, sušenými paradajkami a podobnými lahôdkami.
.krajina ostrovov
Parga má krásne pláže a tie sú okrem júla a augusta navyše aj pokojné a čisté. V lete je tu, ako inak, príliš veľa ľudí – radi sem chodia najmä obyvatelia Epiru, ale aj ostatní Gréci. Naproti mestskej pláži v zátoke Kryoneri leží ostrovček s kláštorom, v ktorom sa práve v čase našej návštevy konajú svadby. Od pobrežia nie je ďalej ako dvesto metrov a dá sa k nemu pohodlne doplávať. Na juhovýchod odtiaľto je menšia pláž medzi útesmi, volá sa Golfo, a o tri kilometre ďalej pláž Lychnos, kam sa dá dôjsť peši tienistým chodníkom pomedzi olivovníky. Alebo vodným taxíkom – loďkou, ktorá za dosť neuveriteľnú sumu vozí turistov z pláže a naspäť.
Ale najväčším lákadlom je pláž Valtos. Tiahne sa do oblúka dlhého vyše kilometer a propagujú ju po celej Parge. Nesmie chýbať na nijakej pohľadnici. Dostanete sa tam od pevnosti alebo aj z hlavnej ulice – stačí zabočiť pri pekárni naľavo od mesta a vyjsť do kopčeka. Nápis To beach vás spoľahlivo pošle ďalej a o desať minút ste v čistučkom azúrovom Iónskom mori...
Ak sa však Parga predsa len trochu zunuje, niet nič jednoduchšie, ako si dohodnúť lacnejší či drahší výlet do bližších alebo vzdialenejších miest. Ostrovy Kerkyra, Lefkada, Paxos, kláštory Meteora, Ioaninna so svojou tureckou architektúrou, svätyňa Nekromanteion, rieka Acheron, oblasť Zagorie, ale aj Butrint v Albánsku, to sú miesta, ktoré hovoria samy za seba. To je Grécko, ktoré má ako Indonézia a Filipíny veľkú časť územia rozloženú na ostrovoch. To je Epirus, to je Parga, mestečko, ktoré uspokojí aj ten najnáročnejší a najzvedavejší objektív. A o tom, že Parga je najživšia zo všetkých živých prímorských miest Epiru, už potom niet pochýb. Kali andhámosi Parga...
Autori študujú biológiu a radi cestujú
Na pobreží sa tu nachádza celá šnúra menších a väčších, často piesočnatých a neraz úplne ľudoprázdnych pláží. Pokiaľ ide o počet turistických centier a letovísk, je to miesto trochu zaostalejšie, to mu však vôbec neuberá z krásy. Skôr naopak. Čo je už krajšie, ako si odpočinúť na odľahlej pláži, kde vás nerušia iní a často celkom inak založení návštevníci?
.prebudenie v horách
Do Pargy, čo je hlavné letovisko prímorskej oblasti Epiru, vyrážame zo Žiliny, a hoci nám najskôr sľubovali, že na mieste budeme za 22 až 23 hodín, cesta sa pretiahla na rovných tridsať. Na druhej strane za to mohol aj čas strávený na srbsko-macedónskej hranici, kde sa vtedy začalo prísne vyžadovať predloženie dokladu o cestovnom zdravotnom poistení. A tak som si povedal, že prechod cez no name land nemôže byť azda nikdy bez problémov. Keď som pred rokom cestoval z Albánska, držali nás Macedónci na hranici päť hodín...
Ale potom to ide rýchlo – Kumanovo, Prilep a hranica s Gréckom. Zobúdzame sa za svitania cestou cez pohorie Pindos. Naokolo samé hory, nad horskými bystrinami somárske mosty, ale aj hromady odpadkov – typické okolie nielen balkánskych ciest. Zapínam GPS a až správa na monitore ma poriadne prebudí – nadmorská výška priesmyku bola 1 300 metrov. A pritom už o dve hodiny sme takmer na nule. Káli méra Parga.
Toto prímorské dvojtisícové mestečko, ktoré leží asi 50 kilometrov na juh od Igoumenitsy, tretieho najväčšieho prístavu Grécka v provincii Preveza, však ešte spalo a bol naň pozoruhodný pohľad. Parga má antické korene, ale zároveň ju široko ovplyvnili západná civilizácia a kultúra, pretože bolo mnoho rokov akousi hranicou medzi západom a východom. Prvá zmienka o Parge pochádza z 12. storočia, už vtedy to bolo významné mesto. Šarm mu vydržal dodnes.
Žiaľ, a to paradoxne zdôrazňujú ešte aj niektoré bedekre, okraje Pargy dnes zaplienila betónová zástavba, ktorá sa na západe rozlieza až k dedinke Antoussa. Taký osud stretá aj ďalšie mestečká nielen v Grécku, ale vo väčšine krajín, čo profitujú z cestovania a odpočinku pri mori.
.pevnosť, ľudia a mesto
Staré mesto a jeho centrum pod ruinami dominanty normandsko-benátskeho hradu Kasteli zo 16. storočia je však niečo celkom iné. Tak ako iné turistické centrá je dnes posiate kaviarňami, rybacími tavernami, gréckymi, talianskymi, čínskymi a dokonca českými reštauráciami, no vo svojom historickom jadre si predsa len zachovalo, čo mohlo.
Od 14. do 18. storočia bol prístav Parga, strategicky skrytý medzi množstvom Iónskych ostrovov a ostrovčekov z jednej strany a hradbou Epiru z druhej strany, pod nadvládou Benátčanov. A tak dodnes na bráne pevnosti tróni lev svätého Marka.
Kým človek k pevnosti vyšliape, poriadne sa spotí, ale výhľad je odtiaľ dokonalý. Večer je návšteva ozajstným zážitkom – horúčava opadla a obdivujeme západ slnka ako z romantických happy endov. Za bránami pevnosti v opravených kasárňach sídli kaviareň, ktorá sa tu preslávila 40 druhmi horúcej a studenej čokolády. Od nej po kamenitej dláždenej ceste sa dá prejsť až k jednému z letných palácov Ali pašu na vrchole kopca. Pargu najskôr obsadili napoleonskí Francúzi, potom dostala autonómiu pod ochranou Rusov, padla do rúk Britom a tí ju predali práve Alimu pašovi – synovi albánskeho beja a mužovi prezývanému Lev z Janiny. Prestaval síce tunajšie hrady, ale jeho krutovláda vyhnala vydesených občanov na Iónske ostrovy. Mesto potom obsadili moslimovia a po nich pri sťahovaní obyvateľstva pravoslávni utečenci z Konštantínopolu. Tourkopazaro je bývalá moslimská štvrť Pargy, kde ešte do 50. rokov minulého storočia stála prekrásna mešita s minaretom. A potom na jej mieste vybudovali parkovisko...
.o chamtivej starenke
Staré centrum Pargy hneď pod hradom je plné peknučkých a často pestrofarebných domov, nastavaných husto jeden vedľa druhého. Ich typické červené strechy z pálených škridiel dodávajú pohľadu od hladiny modrého mora ten správny kolorit. Zvláštnu atmosféru a kúzlo majú aj tienisté úzke priechody uličiek v dolnej časti mesta. Odpočívajú v nich starenky, väčšinou oblečené v tradičných čiernych odevoch, s vrkočmi a modrými šatkami. Babičky však len tak nečinne nevysedávajú. Väčšinou predávajú, či skôr vnucujú turistom rôzny tovar. Ovocie ako figy, hrozno alebo aj korenie – mätu, oregano, bazalku a podobne. Niektoré sú slušné, iné už menej, a tak sme u jednej z nich prišli o dve eurá. Babka, odhadom sedemdesiatnička, nás pri prechádzke zastavila a niekoľkými anglickými slovíčkami ponúka na ochutnanie figy. Čo za tým bude? Pre istotu odmietame a slušne poďakujeme. Babka sa však nevzdáva a gestom naznačuje čosi ako „Len ochutnaj!“ Okej! Ochutnať nedala, zato nám rýchlo balí ovocie, korenie a ešte to a tamto. Zo slušnosti jej dávame aspoň dve eurá, viac sme momentálne pri sebe nemali. Babka sa však zarazene pozrie a vraví: „Money! Money! Little!“ teraz sme zase zarazení my. Všetko jej vraciame, peniaze však už neuvidíme...
Našťastie je to v Parge jediný negatívny zážitok. Inak sú tu ľudia priateľskí a nejaká tá zľava v obchodíku na dobré víno či suvenír je skôr pravidlo než výnimka.
Zľavy na jedlo a pitie však nefungujú, to je cenovo pevne zakotvené. Najmä čerstvé pečivo, syry, mlieko a ovocie nepatria medzi lacné záležitosti. A ak chcete dobrú večeru, pod desať eur sa nedostanete. Porcie sú však kráľovské. Len treba mať trochu šťastia pri výbere reštaurácie, my sme totiž dospeli k názoru, že v bratislavskej Mlynskej doline sa robí lepší gyros ako v jednom pargskom podniku, ktorý má „Jídelní lístek v českém jazyce“. Našťastie nie je v Parge zďaleka jediný a reštaurácie sa tu núkajú od milých, tichých a maličkých až po tie väčšie, kde večer hráva živá hudba. Dať si môžete bežné stredomorské jedlá, čaká vás pizza, cestoviny, jedlá na ražni, ryby, mušle, pečené hlivy ale aj bohaté šaláty s prosciuttom, sušenými paradajkami a podobnými lahôdkami.
.krajina ostrovov
Parga má krásne pláže a tie sú okrem júla a augusta navyše aj pokojné a čisté. V lete je tu, ako inak, príliš veľa ľudí – radi sem chodia najmä obyvatelia Epiru, ale aj ostatní Gréci. Naproti mestskej pláži v zátoke Kryoneri leží ostrovček s kláštorom, v ktorom sa práve v čase našej návštevy konajú svadby. Od pobrežia nie je ďalej ako dvesto metrov a dá sa k nemu pohodlne doplávať. Na juhovýchod odtiaľto je menšia pláž medzi útesmi, volá sa Golfo, a o tri kilometre ďalej pláž Lychnos, kam sa dá dôjsť peši tienistým chodníkom pomedzi olivovníky. Alebo vodným taxíkom – loďkou, ktorá za dosť neuveriteľnú sumu vozí turistov z pláže a naspäť.
Ale najväčším lákadlom je pláž Valtos. Tiahne sa do oblúka dlhého vyše kilometer a propagujú ju po celej Parge. Nesmie chýbať na nijakej pohľadnici. Dostanete sa tam od pevnosti alebo aj z hlavnej ulice – stačí zabočiť pri pekárni naľavo od mesta a vyjsť do kopčeka. Nápis To beach vás spoľahlivo pošle ďalej a o desať minút ste v čistučkom azúrovom Iónskom mori...
Ak sa však Parga predsa len trochu zunuje, niet nič jednoduchšie, ako si dohodnúť lacnejší či drahší výlet do bližších alebo vzdialenejších miest. Ostrovy Kerkyra, Lefkada, Paxos, kláštory Meteora, Ioaninna so svojou tureckou architektúrou, svätyňa Nekromanteion, rieka Acheron, oblasť Zagorie, ale aj Butrint v Albánsku, to sú miesta, ktoré hovoria samy za seba. To je Grécko, ktoré má ako Indonézia a Filipíny veľkú časť územia rozloženú na ostrovoch. To je Epirus, to je Parga, mestečko, ktoré uspokojí aj ten najnáročnejší a najzvedavejší objektív. A o tom, že Parga je najživšia zo všetkých živých prímorských miest Epiru, už potom niet pochýb. Kali andhámosi Parga...
Autori študujú biológiu a radi cestujú
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.