Mestá postkomunistických stredoeurópskych štátov prešli v posledných dvoch desaťročiach výraznými zmenami. Zážitky prvých turistov po páde železnej opony (na oboch stranách hranice) museli vyvolať u nejedného návštevníka kultúrny šok.
U nás prevládala betónová šeď, zatiaľ čo za hranicami sme mohli vidieť parkami obkolesené, často dokonale zrenovované pamiatky. Možno to bola viac túžba naoko sa vyrovnať mestám Západu, istá nie príliš zdravá a asi aj zbytočná súťaživosť, než vzťah k vlastnej histórii, ktorá stála za záchranou toho, čo tu po epoche budovania socializmu ešte zostalo.
Možno práve preto bol priestor geta z tohto aktu obnovy vylúčený. Mestá ako Krakov alebo Praha sa síce, na rozdiel od Bratislavy či Varšavy, môžu ešte aj dnes pochváliť mestskými štvrťami ako Josefov a Kazimierz, nie však z dôvodu majoritných obyvateľov, ale turistov. Jedno geto prežíva vďaka menu Franz Kafka a druhé vďaka americkému veľkofilmu Schindlerov zoznam.
Pôsobí zvláštne, že Poliaci, ktorí dokázali podľa starých fotografii znovu vybudovať vojnou zničenú Varšavu, z najväčšieho stredoeurópskeho geta nepostavili ani jediný dom. Veď prečo aj? A nakoniec, pre koho vôbec?
Dnes je čoraz viac vidieť, že vzťah domácich obyvateľov ku getám v istom zmysle odráža spoločenský vývoj v strednej Európe. Namiesto kritického prehodnotenia minulosti, v ktorej by sme mohli nájsť svoj zmysel a svoje miesto, sa lídri našich malých národov opäť upínajú k národnému mysleniu a sociálnemu cíteniu. Nepoznám silnejší príklad odcudzenia človeka človeku než ten, ku ktorému dospejeme, keď sa zamyslíme nad tým, čo znamenajú tieto slová. Napriek ideám tolerancie a rušeniu hraníc je iné, teda cudzie, vo väčšine našej spoločnosti aj naďalej nevítané.
Istý filozof raz vyslovil myšlienku, že nepriateľ je ten, čí príbeh sme si nevypočuli. Možno. Chcel by som veriť tomu, že krátkozraké prehliadanie odvrátenej strany našej histórie je len dočasné, lebo pamäť potlačená do úzadia nás už začína dobiehať.
U nás prevládala betónová šeď, zatiaľ čo za hranicami sme mohli vidieť parkami obkolesené, často dokonale zrenovované pamiatky. Možno to bola viac túžba naoko sa vyrovnať mestám Západu, istá nie príliš zdravá a asi aj zbytočná súťaživosť, než vzťah k vlastnej histórii, ktorá stála za záchranou toho, čo tu po epoche budovania socializmu ešte zostalo.
Možno práve preto bol priestor geta z tohto aktu obnovy vylúčený. Mestá ako Krakov alebo Praha sa síce, na rozdiel od Bratislavy či Varšavy, môžu ešte aj dnes pochváliť mestskými štvrťami ako Josefov a Kazimierz, nie však z dôvodu majoritných obyvateľov, ale turistov. Jedno geto prežíva vďaka menu Franz Kafka a druhé vďaka americkému veľkofilmu Schindlerov zoznam.
Pôsobí zvláštne, že Poliaci, ktorí dokázali podľa starých fotografii znovu vybudovať vojnou zničenú Varšavu, z najväčšieho stredoeurópskeho geta nepostavili ani jediný dom. Veď prečo aj? A nakoniec, pre koho vôbec?
Dnes je čoraz viac vidieť, že vzťah domácich obyvateľov ku getám v istom zmysle odráža spoločenský vývoj v strednej Európe. Namiesto kritického prehodnotenia minulosti, v ktorej by sme mohli nájsť svoj zmysel a svoje miesto, sa lídri našich malých národov opäť upínajú k národnému mysleniu a sociálnemu cíteniu. Nepoznám silnejší príklad odcudzenia človeka človeku než ten, ku ktorému dospejeme, keď sa zamyslíme nad tým, čo znamenajú tieto slová. Napriek ideám tolerancie a rušeniu hraníc je iné, teda cudzie, vo väčšine našej spoločnosti aj naďalej nevítané.
Istý filozof raz vyslovil myšlienku, že nepriateľ je ten, čí príbeh sme si nevypočuli. Možno. Chcel by som veriť tomu, že krátkozraké prehliadanie odvrátenej strany našej histórie je len dočasné, lebo pamäť potlačená do úzadia nás už začína dobiehať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.