Ak si chcete užiť pocit absurdity, nemusíte sa v týchto horúcich jarných dňoch teperiť s vykladaním šijacieho stroja na operačný stôl. Jednoduchšie je vyšliapať na druhé poschodie Zichyho paláca v Bratislave a navštíviť výstavu Olejomaľba v Galérii Cypriána Majerníka.
Zazvoníte, otvoria vám a môžete vkročiť do nie každodenného zážitku. Či už v dobrom, alebo zlom, budete mať o čom rozmýšľať. Podľa katalógu je výstava Olejomaľba „vizualizovanou úvahou o rôznych kvalitách maľby, úvahou o súčasnom postdigitálnom maliarstve … názov výstavy odkazuje na technologické kvality média, aby prostredníctvom maliarskych spôsobov upozornila na tú podstatnú vlastnosť v maliarstve, ktorou je maliarskosť.“ Pre človeka zvonku, ktorý nie je súčasťou „umeleckej scény“, ale iba milovníkom vecí výtvarných, poodhaľuje katalóg i ďalšie temné strany džungle súčasného výtvarného sveta: „Umenie ako spoločenský rámec podlieha pravidlám a taktikám doby, ktoré, samozrejme, uzatvára obchod. Kde funguje trh, rozvíja sa aj to vzácne a kvalitné umenie, ale zaujímavé je, že skôr mimo týchto vzťahov“.
Oplatí sa začítať. „Aj súdy odborníkov súčasného umenia sú niekedy relatívnymi tézami, ktoré sledujú skôr trhové stratégie, osobné animozity či sebaprezentačné ambície ...“ Nuž áno, asi sa treba definitívne vzdať naivnej predstavy, že práve vo výtvarnom svete nebude platiť to, čo platí všade inde. Prv, než stratíme chuť a motiváciu, pozrime sa na samotné obrazy. Veď o tie ide, nie?
Výstava Olejomaľba je konfrontáciou a výzvou nielen vo vzťahu k výtvarnému svetu a maľovaniu ako forme výtvarného prejavu. Je to výstava individualít. Obrazy jednotlivých autorov sú premiešané. V jednej miestnosti dochádza ku kontaktom, ktoré sú všeličím, len nie „dotykmi a spojeniami“. Priestor Galérie Cypriána Majerníka nie je najväčší, o to intenzívnejšie v ňom vyznieva kontrast veľkoformátových diel autorov, vzdialených od seba často svetelné roky. Nie vždy je to príjemné, veď ak by to bolo príjemné, nebola by to konfrontácia. Hlavne, že to nie je nudné.
Čo má spoločné Fotenie svätej Kataríny od Roberta Bielika a Argument od Františka Demetera? Len vôňu oleja? Asi nie. Nad každým z týchto obrazov môžete stráviť niekoľko chvíľ, po ktorých budete bohatší, ako ste boli predtým. A poniektorí ich možno strávia viac nad abstraktným Demeterom ako nad realistickým Bielikom. Nekorunovaným kráľom abstraktného gesta a expresie je na výstave Viktor Frešo. Svet temných príbehov Igora Ondruša je znesiteľný vďaka vtipu a bravúre, akými je podaný. Jeho Bulharské baroko 2007, ktorého spoluautorom je Juraj Púchovský, si určite zapamätáte a ak sa večer prejete, možno sa vám o ňom bude aj snívať. Tak ako o silnej Orfeovej hlave od Vladislava Zebla.
Denis Rakovský prezentuje trojdielo Mesiac, Jazdec a Myš, zložené z dvoch obrazov a jedného krátkeho filmu, to všetko doplnené traktátom od Lenky Krištofovej. Zábavné, teda ak vás baví čítať o obrazoch. Farebné štúdie mačiek od Xénie Bergerovej sú príspevkom na tému feminizmu v maliarstve z druhého konca. Pri krajinkách Juraja Kollára som zvlášť oľutoval, že ich nemôžem vidieť pri sebe. Jeho Zimná krajina patrila k najlepším momentom výstavy.
Olejomaľba je v tom najlepšom slova zmysle provokujúca. Ako forma diskusie o podstate maliarstva tu a dnes by si zaslúžila širšiu platformu a bohatšie zastúpenie autorov. Je vzrušujúce predstaviť si, ako by vyzerala takto koncipovaná výstava na niekoľkých poschodiach Národnej galérie. Kacírska myšlienka.
Výstava Olejomaľba je projektom z mestskej galérie v Rimavskej Sobote, pripravila ju Gabriela Garlátyová, v Galérii Cypriána Majerníka ju možno vidieť do 2. mája 2009.
Autor je fotograf-krajinkár
Zazvoníte, otvoria vám a môžete vkročiť do nie každodenného zážitku. Či už v dobrom, alebo zlom, budete mať o čom rozmýšľať. Podľa katalógu je výstava Olejomaľba „vizualizovanou úvahou o rôznych kvalitách maľby, úvahou o súčasnom postdigitálnom maliarstve … názov výstavy odkazuje na technologické kvality média, aby prostredníctvom maliarskych spôsobov upozornila na tú podstatnú vlastnosť v maliarstve, ktorou je maliarskosť.“ Pre človeka zvonku, ktorý nie je súčasťou „umeleckej scény“, ale iba milovníkom vecí výtvarných, poodhaľuje katalóg i ďalšie temné strany džungle súčasného výtvarného sveta: „Umenie ako spoločenský rámec podlieha pravidlám a taktikám doby, ktoré, samozrejme, uzatvára obchod. Kde funguje trh, rozvíja sa aj to vzácne a kvalitné umenie, ale zaujímavé je, že skôr mimo týchto vzťahov“.
Oplatí sa začítať. „Aj súdy odborníkov súčasného umenia sú niekedy relatívnymi tézami, ktoré sledujú skôr trhové stratégie, osobné animozity či sebaprezentačné ambície ...“ Nuž áno, asi sa treba definitívne vzdať naivnej predstavy, že práve vo výtvarnom svete nebude platiť to, čo platí všade inde. Prv, než stratíme chuť a motiváciu, pozrime sa na samotné obrazy. Veď o tie ide, nie?
Výstava Olejomaľba je konfrontáciou a výzvou nielen vo vzťahu k výtvarnému svetu a maľovaniu ako forme výtvarného prejavu. Je to výstava individualít. Obrazy jednotlivých autorov sú premiešané. V jednej miestnosti dochádza ku kontaktom, ktoré sú všeličím, len nie „dotykmi a spojeniami“. Priestor Galérie Cypriána Majerníka nie je najväčší, o to intenzívnejšie v ňom vyznieva kontrast veľkoformátových diel autorov, vzdialených od seba často svetelné roky. Nie vždy je to príjemné, veď ak by to bolo príjemné, nebola by to konfrontácia. Hlavne, že to nie je nudné.
Čo má spoločné Fotenie svätej Kataríny od Roberta Bielika a Argument od Františka Demetera? Len vôňu oleja? Asi nie. Nad každým z týchto obrazov môžete stráviť niekoľko chvíľ, po ktorých budete bohatší, ako ste boli predtým. A poniektorí ich možno strávia viac nad abstraktným Demeterom ako nad realistickým Bielikom. Nekorunovaným kráľom abstraktného gesta a expresie je na výstave Viktor Frešo. Svet temných príbehov Igora Ondruša je znesiteľný vďaka vtipu a bravúre, akými je podaný. Jeho Bulharské baroko 2007, ktorého spoluautorom je Juraj Púchovský, si určite zapamätáte a ak sa večer prejete, možno sa vám o ňom bude aj snívať. Tak ako o silnej Orfeovej hlave od Vladislava Zebla.
Denis Rakovský prezentuje trojdielo Mesiac, Jazdec a Myš, zložené z dvoch obrazov a jedného krátkeho filmu, to všetko doplnené traktátom od Lenky Krištofovej. Zábavné, teda ak vás baví čítať o obrazoch. Farebné štúdie mačiek od Xénie Bergerovej sú príspevkom na tému feminizmu v maliarstve z druhého konca. Pri krajinkách Juraja Kollára som zvlášť oľutoval, že ich nemôžem vidieť pri sebe. Jeho Zimná krajina patrila k najlepším momentom výstavy.
Olejomaľba je v tom najlepšom slova zmysle provokujúca. Ako forma diskusie o podstate maliarstva tu a dnes by si zaslúžila širšiu platformu a bohatšie zastúpenie autorov. Je vzrušujúce predstaviť si, ako by vyzerala takto koncipovaná výstava na niekoľkých poschodiach Národnej galérie. Kacírska myšlienka.
Výstava Olejomaľba je projektom z mestskej galérie v Rimavskej Sobote, pripravila ju Gabriela Garlátyová, v Galérii Cypriána Majerníka ju možno vidieť do 2. mája 2009.
Autor je fotograf-krajinkár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.