Laura Siváková debutovala v roku 2002 televíznym filmom Quartétto. Bol o stretnutí matky a troch dospelých dcér tvárou v tvár k faktu umierania jednej z nich. Vlastný scenár k Sivákovej druhému opusu Nebo, peklo... zem získal prestížnu cenu National Winner of Hartley-Merrill.
Pred pár rokmi na novinársku otázku, aká téma má v dnešnej dobe najväčšie šance zarezonovať na plátnach kín, Laura Siváková odpovedala: „V súčasnosti vládne kríza vo vzťahoch. Nefunguje model muža, model ženy. Je to nosná téma, o ktorej akoby sa súčasní tvorcovia báli hovoriť.“ Nebo, peklo... zem je o vzťahoch, o ich krízach, o nefungujúcich ženských a mužských modeloch... a ešte aj o hľadaní si miesta tu a teraz, o hľadaní osobnej identity, zvykne sa hovoriť.
Dvadsaťdvaročnej Kláre by mohol patriť svet. Je mladá, nádherná, veselá, jej kariéra baletky sa nad očakávanie sľubne rozvíja (dostane angažmán do ďalekej cudziny), má solventného priateľa, vie to s deťmi, keď hrá šach, vyhrá... Lenže: prísť do kina a pozerať sa celý čas na šťastím a spokojnosťou prekypujúcu krásu, ktorej sa podarí, na čo siahne, to sa v dramatickom umení nenosí. A tak sa Klárin naoko pevný hrad zmení na vetchý domček z kariet a ten sa rúca.
Prvú ranu zasadí Kláre frajer Tomáš, neočakávane, od chrbta – tak to už s neverou a podvádzaním neraz býva. Druhú ranu jej tiež zasadí osud, tentoraz v kamennom prevtelení do schodov, na ktorých sa Klára pošmykne a zraní si členok. Noha skončí v sadre, balet na mesiac-dva na klinci, budúcnosť sa stáva veľkou neznámou, náhle uvoľnené miesta v kalendári, ale najmä vo vzťahoch s mužmi treba pozapĺňať.
Aj ostatné žensko-mužské partnerstvá sú vo filme narušené. Klárini rodičia sa rozvádzajú, bratovo manželstvo ohrozuje nedostatok financií, chirurgovi Rudolfovi utiekla žena... Je možné, že sa to všetko napraví, ak budeme každý za seba na veci pracovať? Niečo sa asi podarí zrekonštruovať, na párovú jazdu sú však potrební dvaja. A za niečím je možné spraviť hrubú čiaru. Klára hľadá východisko zo spleti zlých náhod a dôsledkov zlých rozhodnutí. Nevzdáva sa, a to je nesmierne oslovujúce.
Sú také obdobia, že vám každý krajec padne maslovou stranou na koberec, že sa pošmyknete na každej pouličnej klzkosti. Filmové rozprávanie také periódy obľubuje. Ibaže: ak je smoly priveľa, ak nie je priestor na divácke vydýchnutie, ak postavy nemôžu stráviť svoj žiaľ, ak sa jóbovky vynárajú ako huby po daždi, v krátkom čase vymedzenom nosením sadry, potom ani niet síl na poriadne precítenie hrdinkinej tragédie.
Snímka Laury Sivákovej patrí k filmom poctivým, pomalším, psychologickým, bez veľkých gest, takým, ktoré najväčšmi stoja na hereckých výkonoch. Zuzana Kanócz hrá svoju Kláru s prehľadom, niekedy možno priveľmi „vamp“, ale svedčí jej to. Zaujímavý part sa ušiel Poliakovi Bronislavovi Wroclawskému, u severných susedov už zopár desaťročí vysoko cenenému hercovi. Jeho Rudolf je naozaj zvláštnym spôsobom nepríjemne príťažlivý. Vo filme sa vo vedľajšej úlohe homosexuálneho tanečného choreografa ukáže aj Jiří Korn – veselé spestrenie, trochu nasilu ozvláštnené angličtinou a titulkami.
Klárin vnútorný svet je vo filme stvárnený živlami. Voda akoby predstavovala jej vnútorné prežívanie, dušu. Vietor, ženúci pred sebou lístie, to sú Klárine strachy. Nebo, peklo... zem scenáristky a režisérky Laury Sivákovej pôsobí ako blýskanie sa na lepšie časy. Kiež by to blýskanie sa naozaj oznamovalo pre slovenskú kinematografiu poriadnu životodarnú búrku.
Nebo, peklo... zem. Slovensko 2009. Námet, scenár, réžia: Laura Siváková. Kamera: Martin Žiaran, Peter Kelíšek. Hudba: Oskar Rózsa. Hrajú: Zuzana Kanócz, Bronislaw Wroclawski, Jiří Korn, Helena Poláková, Lukáš Latinák, Dagmar Bláhová, Juraj Šimko, Ivan Martinka, Dagmar Edwards a ďalší.
Pred pár rokmi na novinársku otázku, aká téma má v dnešnej dobe najväčšie šance zarezonovať na plátnach kín, Laura Siváková odpovedala: „V súčasnosti vládne kríza vo vzťahoch. Nefunguje model muža, model ženy. Je to nosná téma, o ktorej akoby sa súčasní tvorcovia báli hovoriť.“ Nebo, peklo... zem je o vzťahoch, o ich krízach, o nefungujúcich ženských a mužských modeloch... a ešte aj o hľadaní si miesta tu a teraz, o hľadaní osobnej identity, zvykne sa hovoriť.
Dvadsaťdvaročnej Kláre by mohol patriť svet. Je mladá, nádherná, veselá, jej kariéra baletky sa nad očakávanie sľubne rozvíja (dostane angažmán do ďalekej cudziny), má solventného priateľa, vie to s deťmi, keď hrá šach, vyhrá... Lenže: prísť do kina a pozerať sa celý čas na šťastím a spokojnosťou prekypujúcu krásu, ktorej sa podarí, na čo siahne, to sa v dramatickom umení nenosí. A tak sa Klárin naoko pevný hrad zmení na vetchý domček z kariet a ten sa rúca.
Prvú ranu zasadí Kláre frajer Tomáš, neočakávane, od chrbta – tak to už s neverou a podvádzaním neraz býva. Druhú ranu jej tiež zasadí osud, tentoraz v kamennom prevtelení do schodov, na ktorých sa Klára pošmykne a zraní si členok. Noha skončí v sadre, balet na mesiac-dva na klinci, budúcnosť sa stáva veľkou neznámou, náhle uvoľnené miesta v kalendári, ale najmä vo vzťahoch s mužmi treba pozapĺňať.
Aj ostatné žensko-mužské partnerstvá sú vo filme narušené. Klárini rodičia sa rozvádzajú, bratovo manželstvo ohrozuje nedostatok financií, chirurgovi Rudolfovi utiekla žena... Je možné, že sa to všetko napraví, ak budeme každý za seba na veci pracovať? Niečo sa asi podarí zrekonštruovať, na párovú jazdu sú však potrební dvaja. A za niečím je možné spraviť hrubú čiaru. Klára hľadá východisko zo spleti zlých náhod a dôsledkov zlých rozhodnutí. Nevzdáva sa, a to je nesmierne oslovujúce.
Sú také obdobia, že vám každý krajec padne maslovou stranou na koberec, že sa pošmyknete na každej pouličnej klzkosti. Filmové rozprávanie také periódy obľubuje. Ibaže: ak je smoly priveľa, ak nie je priestor na divácke vydýchnutie, ak postavy nemôžu stráviť svoj žiaľ, ak sa jóbovky vynárajú ako huby po daždi, v krátkom čase vymedzenom nosením sadry, potom ani niet síl na poriadne precítenie hrdinkinej tragédie.
Snímka Laury Sivákovej patrí k filmom poctivým, pomalším, psychologickým, bez veľkých gest, takým, ktoré najväčšmi stoja na hereckých výkonoch. Zuzana Kanócz hrá svoju Kláru s prehľadom, niekedy možno priveľmi „vamp“, ale svedčí jej to. Zaujímavý part sa ušiel Poliakovi Bronislavovi Wroclawskému, u severných susedov už zopár desaťročí vysoko cenenému hercovi. Jeho Rudolf je naozaj zvláštnym spôsobom nepríjemne príťažlivý. Vo filme sa vo vedľajšej úlohe homosexuálneho tanečného choreografa ukáže aj Jiří Korn – veselé spestrenie, trochu nasilu ozvláštnené angličtinou a titulkami.
Klárin vnútorný svet je vo filme stvárnený živlami. Voda akoby predstavovala jej vnútorné prežívanie, dušu. Vietor, ženúci pred sebou lístie, to sú Klárine strachy. Nebo, peklo... zem scenáristky a režisérky Laury Sivákovej pôsobí ako blýskanie sa na lepšie časy. Kiež by to blýskanie sa naozaj oznamovalo pre slovenskú kinematografiu poriadnu životodarnú búrku.
Nebo, peklo... zem. Slovensko 2009. Námet, scenár, réžia: Laura Siváková. Kamera: Martin Žiaran, Peter Kelíšek. Hudba: Oskar Rózsa. Hrajú: Zuzana Kanócz, Bronislaw Wroclawski, Jiří Korn, Helena Poláková, Lukáš Latinák, Dagmar Bláhová, Juraj Šimko, Ivan Martinka, Dagmar Edwards a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.