Pre mňa sa začala revolúcia 18. novembra 1989 večer. Sedeli sme v byte u Soni Szomolányiovej – sociologičky z Bratislavskej univerzity – na jednej z tých mnohých súkromných diskusií, kde sa v tých časoch v Bratislave – ale aj v Prahe, Brne a inde – šírila kultúra či veda a diskutovali sme o politike.
Okrem mňa a Soninho muža (docenta prednášajúceho logiku v tej istej inštitúcii) tam bol Jano Budaj (vtedy kurič a popredný predstaviteľ ekologického hnutia), Imro Sklenka (tiež kurič, po Novembri istý čas člen politického výboru Kresťanskodemokratického hnutia), Teodor Munz (filozof), Ladislav Kováč (biológ, po Novembri minister školstva), Martin Bútora (sociológ a publicista, po Novembri jeden z čelných predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu, neskôr poradca prezidenta) a viacero ďalších priateľov (novinár Michal Ač, filozof Marian Timoracký, sociologička Zora Bútorová, publicistka Soňa Čechová, novinár Sergej Michalič a Vladimír Čech).
Diskutovali sme vtedy o tom, že nastal čas konať a pokúšali sme sa presnejšie pomenovať nielen situáciu v spoločnosti, ale aj charakter akcie, do ktorej treba vstúpiť. Rozišli sme sa v noci a až neskôr som sa dozvedel, že podobných stretnutí bolo v ten deň viac. O jednom z nich mi rozprával Peter Zajac. Zvolal ho na svoju chalupu do Pukanca esejista a disident Ivan Kadlečík a aj na ňom sa zúčastnili tak predstavitelia oficiálnej vedy, publicistiky a umenia, ako aj predstavitelia disentu a paralelných štruktúr (ako sa vtedy hovorilo ľuďom, ktorí nemali možnosť normálne vykonávať svoju profesiu a robili tak prostredníctvom samizdatu a zahraničných médií).
.vPN
Na druhý deň sa ozval telefonicky Miloš Žiak. Odkázal mi, že v Prahe na následky policajnej brutality zomrel študent Martin Šmíd (neskôr sa ukázalo, že táto nepravdivá správa bola šírená zámerne) a že o piatej poobede sa máme stretnúť v priestoroch Mestskej galérie na Dostojevského rade. Prišlo nás tam asi päťsto, zväčša výtvarníci, spisovatelia, výskumníci, aktivisti bratislavského „zeleného" hnutia a I'udia z bratislavského disentu. Vzniklo občianske hnutie, ktorého meno Verejnosť proti násiliu sa zrodilo vzápätí počas diskusie v byte Jána Langoša (okrem neho tam bol ešte Miloš Žiak, Milan Šimečka, Oleg Pastier, Ján Budaj). Jeho prvý dokument sme spisovali (Peter Zajac, Jano Budaj, Valér Mikula, Martin Bútora, Peter Tatár, Andrej Zimmerman a ja) v horúcej atmosfére prepukajúcej revolúcie. Divadlá vstúpili do štrajku a namiesto predstavení sa v nich konali dialógy s verejnosťou, študentské hnutie sa už sformovalo a nadväzovali sa prvé kontakty, vznikal komunikačný kanál medzi Bratislavou a Prahou, pripravovali sa prvé mítingy na námestiach, sedeli sme v zadymených miestnostiach bez jedla a spánku celé dni a noci. Vtedy vznikol prvý program hnutia, vtedy sa začala formovať vízia nového spoločenského usporiadania republiky, vtedy sa po prvý raz začali ukazovať tváre, ktoré mali zanedlho zasadnúť vo vláde a v parlamente, aby svojimi konkrétnymi činmi oznámili svetu, že revolúcia v tejto malej stredoeurópskej krajine zvíťazila bez násilia.
.malá scéna
Prvé stretnutie novoustanoveného koordinačného výboru hnutia sa konalo 20. novembra 1989 vo vestibule Malej scény Slovenského národného divadla za neskrývanej účasti Štátnej bezpečnosti, ktorá snímala videokamerou celý priebeh. Od tejto chvíle sa „ostrovy pozitívnej deviácie“ začínajú zlievať do širokého občianskeho hnutia. Prvé vyhlásenie spisujeme v podkroví Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a prečítalo sa na verejnom zhromaždení asi 500 účastníkom – príslušníkom vedeckej a umeleckej inteligencie ešte v ten večer:
"Pobúrení násilnými zákrokmi proti nedávnej pokojnej študentskej manifestácii v Prahe sa stretli zástupcovia kultúrnej a vedeckej verejnosti a rozhodli sa utvoriť združenie VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU. Naším cieľom je prispieť k ukončeniu násilností a k nevyhnutným spoločenským zmenám. Hlboko nás znepokojuje súčasný stav československej ekonomiky. Už pridlho sme svedkami deformácií v spoločenskom a politickom živote, chronických chorôb ekonomiky, klesania úrovne sociálnej a zdravotníckej starostlivosti, školstva a kultúry, rôznych prejavov sociálnej nespravodlivosti, nedodržiavania platných zákonov, devastácie životného prostredia, narastajúcich napätí medzi jednotlivými skupinami obyvatel'stva, generáciami, medzi národmi a národnosťami Československa a prehlbujúcej sa mravnej krízy. Nespravodlivo sa odmeňuje práca, existuje množstvo neodôvodnených privilégií, chýba pravdivé informovanie verejnosti.
Doterajšie spôsoby riešenia zlyhávajú. Rastie nespokojnosť ľudí a súčasne i ľahostajnosť a pocit sklamania. Chybné hodnotenie vzniknutej situácie vedie napokon k násiliu na uliciach. Sme presvedčení, že z tohto stavu sa nedostaneme bez aktivity nás všetkých. Zasadzujte sa spolu s nami za otvorenie spoločenského dialógu, za skutočnú, nie iba proklamovanú demokraciu. Vystupujme so svojou iniciatívou za zlepšenie pomerov každý na svojom mieste, na pracovisku, v škole, na verejnosti. Apelujme v tomto duchu na spoločenské a politické organizácie, ktorých sme členmi. Žiadajme všetci, aby nás a naše záujmy na všetkých úrovniach zastupovali čestní ľudia, ktorí majú našu dôveru. Dnes, na prahu posledného desaťročia tohto tisícročia, sa aj pre našu krajinu otvára priestor na demokraciu a cestu za dôstojným životom, ktorú už nastúpili okolité krajiny. Je pre nás neprijateľné, aby naša krajina so svojimi demokratickými tradíciami a miliónmi tvorivých ľudí ostala ostrovom stagnácie a úpadku. Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk.“
V noci z 21. na 22. novembra sa vracia z Prahy Peter Zajac. Získavame informácie o Občianskom fóre. Je jasné, že tentoraz nejde o epizodický akt niekoľkých odporcov režimu, ale o historickú chvíľu – rozhoduje sa o tom, či sa naša krajina stane znova súčasťou západnej civilizácie.
Ešte v tú istú noc Martin Bútora vymýšľa prvé heslá, s ktorými sa chystáme vyjsť do ulíc („V jednote je sila", "Poďte s nami" a podobne). Na rozdiel od Občianskeho fóra, sesterskej iniciatívy z Čiech a Moravy, základ hnutia Verejnosť proti násiliu netvorí dlhodobo formované disidentské hnutie, ale angažovaná intelektuálska obec, ktorej konflikty s represívnou mocou nikdy nenadobudli takú dramatickú podobu ako v českom prostredí.
Okrem mňa a Soninho muža (docenta prednášajúceho logiku v tej istej inštitúcii) tam bol Jano Budaj (vtedy kurič a popredný predstaviteľ ekologického hnutia), Imro Sklenka (tiež kurič, po Novembri istý čas člen politického výboru Kresťanskodemokratického hnutia), Teodor Munz (filozof), Ladislav Kováč (biológ, po Novembri minister školstva), Martin Bútora (sociológ a publicista, po Novembri jeden z čelných predstaviteľov hnutia Verejnosť proti násiliu, neskôr poradca prezidenta) a viacero ďalších priateľov (novinár Michal Ač, filozof Marian Timoracký, sociologička Zora Bútorová, publicistka Soňa Čechová, novinár Sergej Michalič a Vladimír Čech).
Diskutovali sme vtedy o tom, že nastal čas konať a pokúšali sme sa presnejšie pomenovať nielen situáciu v spoločnosti, ale aj charakter akcie, do ktorej treba vstúpiť. Rozišli sme sa v noci a až neskôr som sa dozvedel, že podobných stretnutí bolo v ten deň viac. O jednom z nich mi rozprával Peter Zajac. Zvolal ho na svoju chalupu do Pukanca esejista a disident Ivan Kadlečík a aj na ňom sa zúčastnili tak predstavitelia oficiálnej vedy, publicistiky a umenia, ako aj predstavitelia disentu a paralelných štruktúr (ako sa vtedy hovorilo ľuďom, ktorí nemali možnosť normálne vykonávať svoju profesiu a robili tak prostredníctvom samizdatu a zahraničných médií).
.vPN
Na druhý deň sa ozval telefonicky Miloš Žiak. Odkázal mi, že v Prahe na následky policajnej brutality zomrel študent Martin Šmíd (neskôr sa ukázalo, že táto nepravdivá správa bola šírená zámerne) a že o piatej poobede sa máme stretnúť v priestoroch Mestskej galérie na Dostojevského rade. Prišlo nás tam asi päťsto, zväčša výtvarníci, spisovatelia, výskumníci, aktivisti bratislavského „zeleného" hnutia a I'udia z bratislavského disentu. Vzniklo občianske hnutie, ktorého meno Verejnosť proti násiliu sa zrodilo vzápätí počas diskusie v byte Jána Langoša (okrem neho tam bol ešte Miloš Žiak, Milan Šimečka, Oleg Pastier, Ján Budaj). Jeho prvý dokument sme spisovali (Peter Zajac, Jano Budaj, Valér Mikula, Martin Bútora, Peter Tatár, Andrej Zimmerman a ja) v horúcej atmosfére prepukajúcej revolúcie. Divadlá vstúpili do štrajku a namiesto predstavení sa v nich konali dialógy s verejnosťou, študentské hnutie sa už sformovalo a nadväzovali sa prvé kontakty, vznikal komunikačný kanál medzi Bratislavou a Prahou, pripravovali sa prvé mítingy na námestiach, sedeli sme v zadymených miestnostiach bez jedla a spánku celé dni a noci. Vtedy vznikol prvý program hnutia, vtedy sa začala formovať vízia nového spoločenského usporiadania republiky, vtedy sa po prvý raz začali ukazovať tváre, ktoré mali zanedlho zasadnúť vo vláde a v parlamente, aby svojimi konkrétnymi činmi oznámili svetu, že revolúcia v tejto malej stredoeurópskej krajine zvíťazila bez násilia.
.malá scéna
Prvé stretnutie novoustanoveného koordinačného výboru hnutia sa konalo 20. novembra 1989 vo vestibule Malej scény Slovenského národného divadla za neskrývanej účasti Štátnej bezpečnosti, ktorá snímala videokamerou celý priebeh. Od tejto chvíle sa „ostrovy pozitívnej deviácie“ začínajú zlievať do širokého občianskeho hnutia. Prvé vyhlásenie spisujeme v podkroví Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a prečítalo sa na verejnom zhromaždení asi 500 účastníkom – príslušníkom vedeckej a umeleckej inteligencie ešte v ten večer:
"Pobúrení násilnými zákrokmi proti nedávnej pokojnej študentskej manifestácii v Prahe sa stretli zástupcovia kultúrnej a vedeckej verejnosti a rozhodli sa utvoriť združenie VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU. Naším cieľom je prispieť k ukončeniu násilností a k nevyhnutným spoločenským zmenám. Hlboko nás znepokojuje súčasný stav československej ekonomiky. Už pridlho sme svedkami deformácií v spoločenskom a politickom živote, chronických chorôb ekonomiky, klesania úrovne sociálnej a zdravotníckej starostlivosti, školstva a kultúry, rôznych prejavov sociálnej nespravodlivosti, nedodržiavania platných zákonov, devastácie životného prostredia, narastajúcich napätí medzi jednotlivými skupinami obyvatel'stva, generáciami, medzi národmi a národnosťami Československa a prehlbujúcej sa mravnej krízy. Nespravodlivo sa odmeňuje práca, existuje množstvo neodôvodnených privilégií, chýba pravdivé informovanie verejnosti.
Doterajšie spôsoby riešenia zlyhávajú. Rastie nespokojnosť ľudí a súčasne i ľahostajnosť a pocit sklamania. Chybné hodnotenie vzniknutej situácie vedie napokon k násiliu na uliciach. Sme presvedčení, že z tohto stavu sa nedostaneme bez aktivity nás všetkých. Zasadzujte sa spolu s nami za otvorenie spoločenského dialógu, za skutočnú, nie iba proklamovanú demokraciu. Vystupujme so svojou iniciatívou za zlepšenie pomerov každý na svojom mieste, na pracovisku, v škole, na verejnosti. Apelujme v tomto duchu na spoločenské a politické organizácie, ktorých sme členmi. Žiadajme všetci, aby nás a naše záujmy na všetkých úrovniach zastupovali čestní ľudia, ktorí majú našu dôveru. Dnes, na prahu posledného desaťročia tohto tisícročia, sa aj pre našu krajinu otvára priestor na demokraciu a cestu za dôstojným životom, ktorú už nastúpili okolité krajiny. Je pre nás neprijateľné, aby naša krajina so svojimi demokratickými tradíciami a miliónmi tvorivých ľudí ostala ostrovom stagnácie a úpadku. Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk.“
V noci z 21. na 22. novembra sa vracia z Prahy Peter Zajac. Získavame informácie o Občianskom fóre. Je jasné, že tentoraz nejde o epizodický akt niekoľkých odporcov režimu, ale o historickú chvíľu – rozhoduje sa o tom, či sa naša krajina stane znova súčasťou západnej civilizácie.
Ešte v tú istú noc Martin Bútora vymýšľa prvé heslá, s ktorými sa chystáme vyjsť do ulíc („V jednote je sila", "Poďte s nami" a podobne). Na rozdiel od Občianskeho fóra, sesterskej iniciatívy z Čiech a Moravy, základ hnutia Verejnosť proti násiliu netvorí dlhodobo formované disidentské hnutie, ale angažovaná intelektuálska obec, ktorej konflikty s represívnou mocou nikdy nenadobudli takú dramatickú podobu ako v českom prostredí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.